Zakladateľ Nedeľnej školy v Báčskom Petrovci
Štefan Václav Homola (1820-81) - Rozvíjateľ národnobuditeľského štúrovského programu ● 170. výročie príchodu na Dolnú zem ● Chvála Srbov za prácu pre svoju národnosť ● Víziovci ľudovými liečiteľmi ● Prosil Chorvátov prijať k sebe Slovákov ● Obec Rybník v znamení života a diela Štefana Homolu
Ján Jančovic:
Štefan Václav Homola
- Rozvíjateľ národnobuditeľského
štúrovského programu
Rozvíjateľ národno-buditeľskej práce a štúrovského programu na Dolnej zemi bol okrem iných významných Slovákov aj gemerský rodák Štefan Václav Homola. Narodil sa 21. 1. 1820 v Revúcej v rodine hodinára. Základné vzdelanie dostal v rodnom meste. Z podnetu učiteľa Mateja Hudačika, ktorý presvedčil chudobných rodičov, Štefan išiel študovať roku 1832 na gymnázium do Banskej Štiavnice. V rokoch 1835-37 študoval 
syntax a rétoriku v Gemeri. Pre finančnú núdzu v štúdiu ďalej nepokračoval a potrebné peniaze si v rokoch 1837-38 získal ako učiteľ v neďalekých obciach Lubeník a Rákoš. Školský rok 1839 začínal ako študent na evanjelickom lýceu v Levoči, kde sa potom do roku 1843 venoval štúdiu filozofie a teológie. Dňa 23. augusta 1843 ho v Tisovci vysvätil za kňaza superintendent Pavol Jozeffy a hneď nato sa stal kaplánom v levočskej fílii v Iliašovciach, po boku levočského farára Michala Hlaváčka. Ten bol Štefanovi Homolovi počas levočských štúdií jedným z profesorov a svojho študenta si cielene vybral za svojho zástupcu v cirkevnom zbore a na lýceu. Ako kaplán šíril Štúrove myšlienky, a to aj z kancľa a tak mal z toho nepríjemnosti.
Stosedemdesiate výročie príchodu na Dolnú zem
V apríli roku 1844 sa preto vzdialil za kaplána do Níreďházy, ale už na jar roku 1845 bol ako 25-ročný pozvaný za kaplána do Báčskeho Petrovca. Petrovským farárom a báčskym seniorom bol vtedy Ján Stehlo a ten súhlasil aby Štefan Homola z podnetu cechmajstra Martina Slavku hneď v roku svojho príchodu do Báčky založil Nedeľnú školu. Za predsedu tejto ustanovizne bol jednomyselne zvolený Štefan Homola, zapisovateľom a pokladníkom bol Benjamín Reis a knihovníkom Jozef Gabríni. Súčasne v rámci Nedeľnej školy Homola založil v Petrovci aj Slovenskú knižnicu a Spolok triezvosti. Štefan Homola nielenže knižnicu viedol, ale na jej činnosť obetoval aj svoj dvojmesačný zárobok 50 zlatých v šajnoch. O tomto dobročinnom skutku zanechal Homola písomný testament z 27.9.1846 s názvom Obeť. Knižnica mala na začiatku približne 130 
zakúpených a darovaných kníh. Okrem Homolu knihy do nej darovali významné osobnosti Ján Stehlo, Ján Kollár, Michal Godra, Karol Štúr, Ján Kadavý... Počas svojho pobytu v Báčke sa Štefan Homola zaslúžil aj o upevňovanie slovensko-srbských vzťahov a zbližovanie týchto dvoch bratských národov. O to sa rovnako pričinil aj v čase, keď v roku 1847 pôsobil v neďalekej Bajši a tiež ako vychovávateľ detí obchodníka Grozdanoviča v Novom Sade. Štefan Homola bol najplodnejším dolnozemským dopisovateľom Štúrových Slovenských národných novín, v ktorých počas pôsobenia v Báčke čitateľov pravidelne informoval o národno-kultúrnych podujatiach tunajších Slovákov. Neraz sa v nich kriticky vyjadril aj na adresu duchovných v Slovákmi osídlených obciach, ktorí opatrnícky postupovali v školských otázkach. Bolo to napríklad pri uplatňovaní slovenskej reči pri vyučovaní rodného jazyka a tiež pri používaní slovenského jazyka v cirkevných a spolkových zápisniciach. Prejavilo sa to najmä pri založenom Báčsko-sriemskeho učiteľského spolku, ktorého predsedom bol hložiansky farár Ján Rohoni. Spolu s nim nenašli dostatočnú podporu, aby sa zápisnica písala aj slovensky, a nie len maďarsky a rovnako aj o to, aby sa knihy nakupovali v rovnakom podiele (maďarčina, nemčina, slovenčina). Keď na treťom 
zasadnutí tohto spolku v Hložanoch boli obaja prehlasovaní, sklamaní vlastnými, Štefan Homola, išiel si z tohto nepochopenia na krátko liečiť rany medzi Srbov do Nového Sadu.
V článku v Slovenských národných novinách 20. októbra 1846 okrem iného píše: „Keď sa človek presvedčí, že kde naši starší a seniori na podobných zhromaždeniach nás ich nemčinou dusia a plašia a ešte inak odnárodňujú, tam príde tisíc ráz vyššie od nich postavený kvet cirkvi a národa žijúci arcipastier a metropolita Jozef Rajačič, donesie medzi svojich nie cudziu, ale vlastnú, lásky, horlivosti, a krásnych zvukov plnú reč, vrúcne za svoj národ bijúce srdce...“. Homola videl v Srboch príklad ako sa za svoju národnosť obetujú, videl v nich vzor a veľmi dobre sa medzi nimi cítil. V Novom Sade ho pozvali aj za riadneho člena srbskej „Čitaonice“. Homola sa predsa do Petrovca vrátil o čom staropazovský Štefan Leška ml. v Slovenských národných novinách okrem iného uviedol: „Ešte niečo prikladám o našom Štefanovi Homolovi. On je zase v Petrovci u pána seniora Stehlu. A čo nedávno v novinách oznámil ohľadne kníh a iných vecí, to všetko teraz odvoláva, lebo pán Homola zase bude ako doteraz knižky prijímať, predávať a rozširovať a nedeľnú školu udržiavať. Pán Boh mu daj stáleho zdravia, vytrvalosť a prospešnosť.“ O Štefanovi Homolovi však prvý do čísla 15 SNN z 19. októbra z Petrovca napísal Benjamín Reis: „I my sa už hýbeme a napredujeme a naši bratia Slováci, žijúci okolo nás, sa s uprenými očami pozerajú ako naša najpočetnejšia slovenská cirkev im ukazuje cestu ako sa majú vzdelávať a tým úspešnejšie pracovať a viesť pohodlnejší život. Minulého roku naši poprední majstri dostali od cisársko-kráľovskej jasnosti povolenie cechovej spoločnosti. Začali u nás i trhy, a to každý piatok a kým predtým 
remeselníci a hospodári v nesvornosti žili, teraz si ruky podávajú tým, že svoje výrobky a plody zeme vzájomne môžu predávať. Medzi majstrami zachádzajú sa i vzdelanejší, ktorí boli trochu ďalej od svojho hniezda a o potrebe nedeľnej školy sa ľahko dali presvedčiť. Niektorí poprední, menovite Martin Slavka, nášho kaplána Štefana Homolu poprosil, aby nedeľnú školu založil, čím by sa ich tovariši, učni a synovia od blúdenia a trávenia neužitočného nedeľného času odviedli a k dobrým skutkom boli vedení. Štefan Homola, ktorý osvetu národa má na srdci, tým vďačnejšie prejavil tento návrh, že túto vec aj tunajší farár a senior Ján Stehlo s radosťou dovolil a úspešne podporil. Nedeľná škola sa otvorila s takým úspechom, že nielen majstri, ale aj tovariši, hospodári a ženy sa húfom ženú o druhej hodine popoludní do priestrannej veľkej školy a tam s veľkou radosťou, čo vidieť aj na ich tvárach, užitočné veci na prednáškach pána kaplána počúvajú. Prednášky sú tak zvolené, že sa na remeselnícky a roľnícky stav a tiež ženy rovnaký ohľad berie. Po tomto vyučovaní sa všetci zúčastňujú nešporových bohoslužieb. Teraz už aj knihovňu začíname zakladať, a tak k pomoci a nasledovaniu vyzývame aj ostatných našich slovenských spolubratov.“
Samotného Homolu jeho práca a postoje, najlepšie charakterizujú jeho vlastné články. Napríklad už v čísle 16 SNN z 23. októbra v širšom článku píše o zhromaždení evanjelických učiteľov v Báčke, ktoré zvolal do Petrovca levita Benjamín Reis. Tým, že nemeckí učitelia si len pre seba založili čitateľskú spoločnosť, slovenskí učitelia sa rozhodli založiť si vlastný čitateľsko-knižný spolok. 28. augusta takto u Beniamína Reisa sa rozhodli v Petrovci tento spolok nielen založiť, ale schválili na ňom stanovy, podľa ktorých sa budú schádzať dvakrát do roka, knihy od spolku kupovať, práce donášať a po 2 zlaté v striebre platiť. Zhromaždení učitelia tieto hneď na mieste vyplatili a za svojho predsedu si zvolili hložianskeho farára Jána Rohoniho, ktorý sa v ten deň práve v Petrovci nachádzal. Na založenie knihovne novozvolený predseda ochotne daroval niekoľko svojich kníh. Za zapisovateľa, účtovníka a knihovníka bol jednomyseľne zvolený učiteľ z Nového Vrbasu Štefan Šmíd. V ďalšej časti článku Š.H. píše, že v Petrovci na silné slovo Jána Stehlu nedeľná škola vstúpila do svojho života a že aj knihovňa má už položený základný kameň, k čomu pomohol najmä návod Dr. Jonáša Guotha, uverejnený v Hronke „O čítacích kňihovňach Slovenskich v Uhrách“.
Titulok Z Báčky má článok, ktorý do č.30. dňa 11. novembra 1845, kde okrem iného napísal: „V slavonsko-sriemskych viniciach sa začalo nedávno vinobranie a náš horlivý vlastenec, hložiansky farár Ján Rohoni, majiteľ krásnej vinice na klasickej a k tomu na slovenskej zemi, urobil z vinobrania slovenský národný sviatok. Priviedol svojich priateľov v krásnom počte do svojho vinohradu, aby sa v pamätných a starobylých 
viniciach rozveselili a pokochali v peknej prírode hôr a dolín. K tejto príležitosti zložil p. B. k spevu určenú báseň, po dva dni tu pod holým nebom pokračoval národný spev, priateľské rozhovory, rozpomienky... Večer na slávu cisára a kráľa, ktorý povolil vydávanie Slovenských národných novín, ktorý náš ľud túžobne očakával, púšťali sa prskavice, z ktorých jedna i na slávu našich SNN vyletela do výsosti.“ - V ďalšom roku, opäť s titulkom Z Báčky v č. 58 zo 17. júna 1846 je jeho nepodpísaný článok o pestovateľských úspechoch riaditeľa gymnázia vo Vrbase Michala Godru, ktorý sa zaoberá šľachtením georgín. Noviny preberajú správu z Orla Tatranského, že takmer do všetkých domácich a zahraničných časopisov sa dostala správa pre kvetinárov, že semiačka georgín od Michala Godru, pýtajú zo všetkých strán. Menovaný nestačí odpovedať na listy a žiadosti o posielanie semien, ktoré pochádzajú až z Petrohradu. V čísle 62 z 3. marca 1846 neúnavný Štefan Homola píše o oslavách Jána pred Novým rokom 1842 u farára: „Nášho milovaného Jána Rohoniho v Hložanoch a pri štedrosti tohto jedného zo všetkých o našu národnosť dobre 
zaslúžených Jánov“ - napísal doslovne. Na tomto stretnutí nezabudli si pri národných spevoch spomenúť na všetkých známych Jánov a pri tomto „národnom a priateľskom rozveselení“ založili si farársky čitateľský spolok, ktorý im často pripomínal založiť superintendent Ján Seberíni. Tento pred časom vydal aj pastiersky list ohľadom zakladania spolkov miernosti, aby spolok ľud od pijanstva odviedol. V tomto článku Štefan Homola uvádza príčiny a dôsledky tohto stavu. Doslova píše: „Židia náš slovenský národ tak na skazu nesú, že len u nás v Petrovci viacej hospodárov za krátky čas v dôsledku ich praktík prepadlo a dostalo sa do nemajetnosti.“ V článku uvádza aj konkrétne príklady. A hneď v čísle 76 z 21. apríla 1846 píše o zakladaní sporiteľníc. Uvádza, že také dve už majú v Novom Vrbase, jednu v Malom Kýre: „Aj v Petrovci sa už 50 „údov“ k sporiteľnici prihlásilo, ale rozhodli sme, že ju založíme až keď ich bude 100.“ Článok končí oznamom pre báčskych a banátskych Slovákov „že u mňa každú slovenskú v našom nárečí vyšlú knihu za stanovenú cenu môžu dostať.“ Do čísla 88 z 2. júna 1846 podpísaný Š. H. (Štefan Homola) píše, že minulý mesiac bol svedkom pri skúškach školskej mládeže po okolitých evanjelických cirkvách a že sa výsledkom veľmi nepotešil. Nie však z toho, že by učitelia očakávanie patričného dekana a tiež svoju povinnosť na vyučovaní detí si neplnili, ale kde by 500 alebo 300 detí k jednému učiteľovi malo chodiť, v skutočnosti takmer len polovica a niekde len tretinu v škole našli: „Čo sa týka slovenských škôl v Báčke, veru ten nie je na závidenie. Choď z cirkvi do cirkvi, málo kde menej od 300 detí je v škole a na viacerých miestach, keby všetky deti, čo majú chodiť do školy, bolo by ich aj 500 a všade pri nich nájdeš len jedného učiteľa. K tomu deti tak neporiadne do školy chodia, že každý deň druhé tváre vidíš, ako by sa dohodli, že zo dňa na deň len jedna štvrtina má byť v škole. - Autor 
poznamenáva, že týmto nechce vyslovovať súd nad učiteľmi a kto by ho chcel vysloviť, najprv by to musel urobiť nad cirkvami. Chváli petrovského učiteľa Beniamina Reisa za 25 rokov na poli školského vyučovania.“ Článok ukončil, že Čítací spolok báčskych slovenských farárov už pri narodení zomrel a učiteľský hľadiaci po cudzotách tiež umrie.
V čísle 99 z 10. júla 1846 Štefan Homola informuje, že Čítací spolok báčskych evanjelických učiteľov mal 24. mája zasadnutie predsedníctva v Novom Vrbase. Predsedal mul Ján Rohoni za účasti veľkého počtu farárov a profesorov a na tomto druhom zasadnutí, na ktorom prijali za čestného člena Jána Stehla staršieho, za pokladníka zvolili Beniamína Reisa a knihovníka Juraja Rohoniho (obidvaja Petrovčania), za zapisovateľa vrbaského učiteľa Štefana Šmída. Schválili tiež založenie Pestolaziho istinu, z ktorej každý rok v seniorátnom gymnáziu vo Vrbase dostane jeden chudobnejší študent štipendium, na ktoré ročne členovia spolku odovzdajú aspoň jednu zlatku. Nakoniec rozhodli o výbere nákupu kníh, ktorých väčšina má byť slovenská. Svojmu kaplánovi na jeho článok v č.88 odpovedá v čísle 104 z 28. júla 1846 podpísaný báčsky evanjelický senior Ján Stehlo. Uvádza: „Po prvé 
obec, ktorá už tretiu školu založiť je prinútená, okrem 15 grajciarov v šajnoch, za tri roky od páru má platiť, ďalej domáce a cezpoľné zeme obrobiť, 50 peštianskych meríc pšenice, 4 siahy dreva a druhé menšie obete musí dávať, aby tretiu školu mohli dostať. Že je tu sedliacky ľud väčšinou veľmi chudobný, toto nové bremeno nerád na seba berie. Predsavziať si založiť novú školu, a to iba z prostriedkov obecného ľudu, to potrebuje viac času. Po druhé dopisovateľovi odpovedá, že malú účasť žiakov na skúškach spôsobil ich neskorší termín a v tom čase museli deti s rodičmi pracovať na hospodárstve. Po tretie ten istý dopisovateľ oznamuje, že Čítací spolok báčskych farárov už pri narodení zomrel. To nie je pravda. Bol to len návrh na založenie a pri ňom len ostalo a tak nemohol umrieť. Báčski farári dobre vedia, že taký spolok bol už založený pred štyrmi rokmi a preto založenie druhého nebolo potrebné, keď ten prvý stačí pre všetkých.“
Chvála Srbov za prácu pre svoju národnosť
V čísle 110 z 18. augusta 1846 jeho článok, tradične s titulkom z Báčky, začína o bratoch Srboch žijúcich v susedstve. Aj u nich vidno významný národný pohyb. Podľa neho Nový Sad by sa mal v budúcnosti stať strediskom Srbov, ktorý je v blízkosti Karlovca, sídlom veľkodušného arcipastiera a metropolitu. Vymenúva existujúce srbské národné ustanovizne, noviny a spolky. V závere článku informuje, že 30. júla boli v seniorátnej škole v Novom Vrbase skúšky, na ktorých sa nemohol 
zúčastniť, ale na základe výpovedí prítomných uisťuje, že obľúbený profesor Michal Godra i s profesorom Karolom Zvarínym absolvovali s mládežou úspešne skúšky. Veľmi ľutuje, že nemohol od mladých Srbov slovenské a od našich mladých Slovákov srbské vystúpenia si vypočuť. A dodáva: „Už je to len raz pekná myšlienka tá vzájomnosť!“ Učiteľskú odmenu po jednom dukáte dostali slovenskí učitelia Gustáv Rais a Beniamin Rúčka.
S titulkom Z Báčky v č.128 z 20. októbra 1846 pod článkom podpísaný Janko Král (pre veľmi kritické slová na duchovných v článku pravdepodobne Š.Homola) informuje, že 24. septembra Báčsko-sriemsky učiteľský spolok mal u hložianskeho farára, predsedu spolku Jána Rohoniho, riadne zasadnutie. V programe boli dva hlavné body, a to v akom jazyku sa má písať zápisnica a aké knižky by sa mali kupovať v tom ktorom jazyku a v akom počte. Podľa Jána Rohoniho a Štefana Homolu, by sa mala písať v slovenskom a nemeckom jazyku. V maďarčine ju vidia nepotrebnú viesť, pretože obsah rokovaní do celokrajinských záležitostí nezasahuje. Ďalší žiadali, aby sa písala aj po maďarsky, aby sa predišlo vystavenie spolku nenávisti Maďarov, ktorí už uštipačne píšu v 
evanjelických novinách, že tento spolok je Slovenským dekanátskym spolkom. A že vraj je vždy lepšie, keď v cudzej reči je chvála, ako vo vlastnej hana. Hlasovaním sa rozhodlo, že zápisnica bude písaná po maďarsky s nemeckým a slovenským prekladom. Ohľadne nákupu kníh sa rozhodlo podľa zapísaného uznesenia „Pokorujúc sa myšlienke maďarizácie, knižky sa budú kupovať v maďarskom jazyku, pritom sa bude ohľad brať i na slovenskú a nemeckú literatúru.“ V diskusii potom obidve strany dohodli, že knižky sa budú kupovať v rovnakom počte vo všetkých troch jazykoch. Po týmto článkom nasleduje ďalší s titulkom Z Nového Sadu a pod ním je už podpísaný Štefan Homola, ktorému sa nepáčilo, aké rozhodnutie sa prijalo na treťom zasadnutí spolku v Hložanoch. Píše, že s bolestným srdcom odchádzal zo schôdze pre neočakávanú a neslýchanú chladnosť proti slovenskej národnosti zo strany tých, ktorí by ju mali najlepšie podporovať. Aj preto načas odchádza do Nového Sadu, aby si medzi bratmi zahojil ranu, ktorú mu spôsobila v tomto článku ním nazvaná „nenárodnosť“ báčskych Slovákov na tejto schôdzi. V článku ďalej píše, že medzi Srbmi našiel v plnej miere čo hľadal. Dňa 5. októbra ho tam zvolili za riadneho člena čitárne a tak pookrial na zarmútenej duši. Doslova píše: „Akoby aj nie, drahí rodáci, keď človek vidí, že kým naši učitelia pre cudzotu mrú, Srbskí páni za svoju reč horlia, kým naši kňazi o našu reč v mnohom okolí nič nedajú, jej všetok život odopierajú, za ňu v každom väčšom spoločenstve sa hanbia, vedy srbskí vladikovia, archimandriti, protopresbyteri a druhí vysokopostavení kňazi na pozdvihnutie srbskej reči veľké obete prinášajú. Keď sa človek presvedčí, že kde naši straší a seniori na podobných zhromaždeniach nás ich nemčinou dusia a plašia a ešte inak odnárodňujú...“ Tento jeho dlhší článok pokračoval aj v najbližšom čísle SNN, v ktorom píše na konkrétnych príkladoch samé chvály ako sa 
Srbi pre svoju národnosť a reč obetujú. V tomto pokračovaní ďalej píše aj to, že novosadskí evanjelici si pod vedením farára Karola Jesenského zakladajú sporiteľňu. Tento spolok má byť založený na šesť rokov, do ktorého každý člen vloží základný vklad 5 zlatiek v striebre a každý mesiac bude povinný vkladať jeden dvadsiatnik. Informuje tiež, že v novosadskej tlačiarni vychádza pre slovenské obce užitočná knižka s názvom „Lipovec“, ktorej autorom je skúsený učiteľ Juraj Rohoni, podľa ktorej by sa slovenské obce mali v krátkom čase vzdelávať, majetnými stať a mohli sa oslobodiť z urbára.
Z titulkom Z Báčky v č.140 z 1. decembra 1846 Štefan Homola posiela aj takéto správy - „Už predsa naši Slováci aj z hľadiska usporiadania svadieb zmúdrievajú. Namiesto celého týždňa, ako to predtým bolo, teraz sa len za dva dni pri jednej svadbe veselia. Takýto poriadok, ak sa bude môcť uchytiť, je nášmu ľudu veľmi užitočný. Tento spôsob zaviedol v ľudnatom Petrovci náš veľmi milovaný starší Ján Stehlo a pri hlasnej pochvale ľudu sa uviedol, a teraz mu ďakujú aj mnohí jeho nasledovatelia. I pán farár Juraj Jesenský v Kysáči tohto roku už takto začal“- Po tejto správe píše o peknom jesennom 
počasí, pri ktorom aj sejba dobre vzišla a veľkú úrodu sľubuje. Vína vraj nebolo veľa, ale bolo veľmi dobré.
V čísle 143 SNN z 11. decembra je posledný článok v roku 1846 od tohto najaktívnejšieho dolnozemského dopisovateľa SNN. Informuje v ňom, že 3. novembra sa uskutočnilo v Novosadskej čitárni pravidelné mesačné zhromaždenie, kde pri tejto príležitosti zapisovateľ p.Mandič vyslovil verejnú pochvalu Slovákom, že SNN zo všetkých v tomto spolku nachádzajúcich sa novín, majú najviac vlasteneckého ducha. V tomto článku sa zmieňuje aj o „ďordinkách“ - georginách šľachtenými a pestovanými Michalom Godrom v Novom Vrbase, že sa tohto roku veľmi vydarili a Godru menuje ako „milovaného báčskeho arcizáhradníka“. Oznamuje tiež, že 22. novembra zomrel veľmi obľúbený dekan a evanjelický farár v Bajši Ján Šimšalek vo veku 48 rokov. Označuje ho ako učeného muža, dobrého priateľa, horlivého Slováka a aktívneho dekana, ktorý vo svojom obežníku verejne označil Čítanku od peštianskeho učiteľa Jána Kadavého, od ktorej na spôsob vyučovania žiakov, lepšiu nevidel a že sotva sa aj niekde nachádza.
Víziovci ľudovými liečiteľmi
V čísle 155 z 26. júna 1847 s domicilom Z Báčky je uverejnený dlhý článok na pokračovanie aj v čísle 156, ktorý opäť napísal Štefan Homola a začína: - Oravci už začínajú cez naše dediny a mestá do Banátu prechádzať, a že najviac pešo v blate, snehu a v zime putovať musia, takže opuchnuté nohy chudáci majú. Niektorí na ceste mrú, druhí inakšie biedy postupujú -. Pochvalne sa vyjadruje o Lichardovej Domovej pokladnici, 
ktorá je nevyhnutnou potrebou v nedeľnej škole, ktorú si členovia môžu požičiavať a popri vypočutom si doma aj prečítať.
Štúrovcovi Štefanovi Homolovi veľmi záležalo na celom slovenskom národe žijúcom v Uhorsku. Písal a upozorňoval aj o jeho ťažkom hmotnom postavení najmä v stoliciach, kde Slováci žili v neúrodnom prírodnom prostredí Kysúc, Oravy... V tomto smere v troch číslach SNN napísal Prosbu k bratom Chorvátom a slavónskym Srbom, v ktorej fundovane rozobral prírodné a pôdne podmienky, ľudnatosť, rozlohy a obrábateľnosť plôch v dolnozemských oblastiach v porovnaní so stolicami horného Uhorska. Vzhľadom k tomu, že na Dolnej zemi videl veľa voľnej a neobrábateľnej pôdy, snažil sa presvedčiť adresátov jeho výzvy, aby prijali medzi seba Slovákov, ktorí žijú v tvrdých podmienkach na Slovensku, dali im možnosť presťahovať sa k nim a tak ako Slovania medzi sebou dobre spolunažívať. Inak im podľa neho hrozí, že tieto voľné a úrodné zeme obsadia cudzie neslovanské národy.
Prosil Chorvátov prijať k sebe Slovákov
Rozvíjateľ národno-buditeľskej práce a štúrovského programu na Dolnej zemi Štefan Václav Homola, bol nielen najaktívnejším dopisovateľom Slovenských národných novín, roku 1845 zakladateľom Nedeľnej školy a knižnice v Báčskom Petrovci,, riadny člen srbskej čitárne v Novom Sade, šíriteľom Štúrových myšlienok a hnutia na Dolnej zemi, ale mal vždy na zreteli aj zlepšenie života Slovákov žijúcich v severných stoliciach horného Uhorska. Nie je však veľmi známa jeho Prosba k bratom Chorvátom a slavónskym Srbom, ktorú uverejnil v troch číslach úvodníka SNN (č.136, 137, 138 v roku 1846). Uvádza v nej, že Slováci na hornom Uhorsku obývajú najneúrodnejšie kraje a už tretí rok ich sužuje veľká neúroda a tým aj hlad. Hustota obyvateľstva a neúrodnosť pôdy je vo veľkom kontraste s dolnozemskými krajmi. Záchranu pred ich hladom vidí tak, že „svoje otcovské doliny a vrchy, úbočia a dúbravy, role a lúky, domy a osady aspoň každý štvrtý obyvateľ z tých najhornatejších stolíc zanechá, so svojimi spolubratmi sa rozlúči a do blažených krajov našej krajiny sa vysťahuje“- napísal doslovne. Týmto spôsobom by podľa neho doma zostali roľníci a remeselníci mohli ľahšie žiť a zase vysťahovalci do úrodných krajov by si tam mohli ľahšie chlieb dorobiť. Obšírnejšie sa rozpisuje o tom, kde by bolo najlepšie ich osadiť. Prostredníctvom SNN a časopisov oslovuje Chorvátov a Srbov a obracia sa na nich o prijatie na ich málo osídlené územie. Uvádza konkrétnu rozlohu a ľudnatosť Sriemskej, Verovitickej a Požegskej stolice a v tomto ich porovnáva s Oravskou stolicou, kde na rovnakej ploche žije takmer trikrát viac obyvateľov. Pritom v Slavónii je podľa neho veľa nevyužitej a neobrábanej zeme a ľudí na jej obrábanie tam nieto: „Vezmime do úvahy, že keby sriemske pole teraz báčski a druhí hornozemskí 
Slováci neobrábali, celé chotáre by zostali pusté a zarastené a predstavme si, že keby Slovák v Slavónii so všetkým tam natrvalo býval, stačilo by mu aby začal o polovicu menej robiť ako teraz musí tvrdo robiť vo svojich hornatých chotároch. Musíme uznať, že najvhodnejšia zem nášho vysťahovania by bola Slavónia. Príchod Slovákov do Slavónie by nielen pre nás samých, ale najmä pre tunajších obyvateľov, by poslúžil k ich úžitku a prospechu.“ - vysvetľuje s presvedčením. Ďalej vysvetľuje, že keď Slavónia má rozkvitať, musí na svoje zeme prijať nových obyvateľov a môžu to pre nich byť aj rečovo vzdialené iné národnosti. A Slováci sú s nimi nielen v tomto, ale aj vo všetkom rovní, pracovití. „Pred Slovákom môžete byť v každom ohľade vo svojom dome bezpeční a len Slovák - ak druhých prijímať chcete - je bezpochyby ten jediný, v ktorom sa naskrze sklamať nemôžete. A tak počujte bratia našu prosbu, pustite nás do Vašej vlasti, dajte nám Vaše pustatiny, zverte na nás obrobiť doteraz nemohúce zeme a neoľutujete tento skutok.“ Takto vo svojej zverejnenej žiadosti apeluje Štefan Homola na bratov Chorvátov a slavónskych Srbov. Pritom ich varuje pred príchodom inorečových cudzincov, ktorí keď osídlia ich územia, môžu tam niekde získať územnú aj jazykovú prevahu. Konkrétne spomína Nemcov, ktorí vynikajú 
veľkou plodnosťou a tieto príklady lokalizuje do Báčky, Banátu a slovenského Spiša. Ešte väčšie nebezpečenstvo im pripomenul zo strany zemanov, ktorí sa môžu zmocniť spomínaných veľkých a voľných plôch zeme a takto ohroziť aj ich vlastenectvo a dedičstvo. „Znajte, žeby som nikdy nebol zobral moje pero do rúk, keby som vedel, že vám náš príchod, ak by ste nás prijali, škodlivým a nebezpečným mal byť, lebo som toho presvedčenia, že človek radšej má trpieť a znášať naň doliehajúci osud, akoby si mal na nešťastí svojho spolubrata pomôcť a si volkovať. Drahí bratia, ja žiadne politické ohľady v tomto nemám a mať nechcem a jedine za môj ubiedený a dotrápený národ a obyčajný ľud prosím“ - vyznáva sa v uverejnenom dokumente tento oduševnený gemerský Slovák pôsobiaci medzi Slovákmi na Dolnej zemi. Nie je známe, aký ohlas a účinok mala uverejnená Prosba... Štefana Homolu, ale je isté, že i keď v Slavónii už pred rokom 1846 žilo v jednotlivých župách niekoľko Slovákov, najväčšia prisťahovalecká vlna, prevažne Slovákov z Kysúc, do týchto krajov prišla koncom 19. storočia. Vtedy stovky rodín opúšťalo svoje rodné kraje, usádzali sa a zakladali nové osady medzi Drávou a Sávou. Petrovčania si dodnes vážia jeho kultúrno-osvetovú činnosť, o ktorú sa u nich zaslúžil a v roku 1993 pomenovali Obecnú knižnicu jeho menom. Predzvesť meruôsmych rokov priviedla Štefana Homolu v roku 1847 do svojho rodného kraja a 19. septembra prijal miesto farára v Rybníku, kde potom pôsobil až do konca svojho života. Tu pracoval najmä na pozdvihnutí slovenského roľníckeho ľudu. Patril medzi zakladateľov a neúnavných podporovateľov prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Podporoval slovakizáciu školstva a vynakladal veľké úsilie pri zakladaní slovenských ústavov pre vzdelávanie dievčat s cieľom, aby pri štúdiách na iných školách sa neodnárodňovali. Svoje články v rôznych novinách a časopisoch zameriaval najmä na kritiku vtedajších školských pomerov. Štefan Homola, evanjelický farár, národný buditeľ, pedagóg a publicista, rozvíjal národno-buditeľskú činnosť a štúrovský program najmä ako organizátor zakladania nedeľných škôl, knižníc a spolkov. Umrel 13.2.1881 v 
Rybníku. Jeho železný pomník stojí pri múre starobylého rybníckeho kostola. V širšom texte sa na ňom píše, že Štefan Homola bol neohrozeným bojovníkom za reč, vieru a pravdu.
Obec Rybník v znamení života a diela Štefana Homolu
Južne od cesty v smere od Hnúšti po Jelšavu, leží obec Rybník. Je podobná mnohým v Gemeri - Malohonte, malým a vyľudneným, ale podobne ako vo všetkých obciach tohto regiónu, aj ona sa môže pochváliť hmotným kultúrnym dedičstvom - sakrálnymi pamiatkami. Jej vznik sa datuje na druhú polovicu 13. storočia. Z tohto obdobia pochádza na okraji obce nachádzajúci sa ranogotický jednoloďový kostol so štvorcovým presbytériom a severnou sakristiou. Areál kostola s priľahlým cintorínom bol ohradený kamenným múrom, dnes sú z neho len zvyšky. Popri jeho stredovekej, viackrát upravovanej stavbe, najcennejší a najzaujímavejší je jeho interiér. V 14. storočí bol vyzdobený nástennými maľbami. V presbytériu sa zachovali gotické fresky zachytávajúce výjavy zo života Panny Márie a Ježiša. Tie však v čase reformácie boli zakryté novým bielym náterom a odkryté až v neskoršom období, počas jeho opráv. Evanjelický cirkevný zbor v Rybníku vznikol roku 1585 a patrili k nemu aj filiálne obce Brusník, Sása a Španie Pole. Vnútorné zariadenie kostola od reformácie bolo vybavené protestantskou architektúrou. Nachádzajú sa v ňom tri chóry, z toho na jednej strane dva nad sebou. Kazateľnica a organ sú barokovo vyrezávané a pochádzajú z 18. storočia. Z tohto obdobia je aj z troch strán obiehajúca drevená empora, v kazetách parapetu maľovaná baroková ornamentika a patronátna lavica maľovanou rastlinnou ornamentikou s priliehavým nápisom. Keďže v ostatných rokoch sa objekt kostola, najmä jeho vnútorné zariadenie stalo terčom zlodejov a vandalov, torzo pôvodného barokového oltára je vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach a nástroj z organa bol tiež vybraný. V časoch plnohodnotne 
fungujúcej obce a evanjelického cirkevného zboru postihli kostol a neskôr aj vežu živelné pohromy. V roku 1747 zasiahol kostol blesk a spôsobil požiar. O tri roky neskôr bol obnovený a zariadený už spomenutým interiérom, vrátane oltára. V prevej polovici 19. storočia kostol spustol z dôvodu, že evanjelici si chceli postaviť nový, a to priamo v obci. To bolo práve v čase, keď do Rybníka prišiel za farára v roku 1847 z Báčskeho Petrovca Štefan Homola. V tom čase mal Rybník takmer päťsto obyvateľov. Kostol sa začal opravovať hneď po jeho príchode a po jeho oprave roku 1850 sa upustilo od stavania nového kostola. Vtedy sa na stenách objavili a odkryli aj dovtedy premaľované stredoveké fresky.
Homolov návrat do rodného kraja
Štefan Homola bol najplodnejším dolnozemským dopisovateľom Štúrových Slovenských národných novín, v ktorých počas pôsobenia v Báčke čitateľov pravidelne informoval o národno-kultúrnych podujatiach tunajších Slovákov. Na pamiatku jeho pôsobenia v Báčskom Petrovci, jeho menom je pomenovaná obecná knižnica. Po vykonaní dolnozemskej národnobuditeľskej misie cítil potrebu vrátiť sa do rodného kraja. A ako sa ukázalo, práve tam ho vtedy potrebovali najviac. Na začiatku 20. storočia, roku 1908, v čase najsilnejšej maďarizácie, zasiahla obec a cirkev ďalšia pohroma, tentoraz v podobe úradného zatvorenia kostola, ako skrytá pomsta za pretrvávajúci panslavizmus, ktorý vraj začal príchodom Štefana Homolu. Po rozpade monarchie a vzniku Československa, bol kostol roku 1922 opravovaný so štátnym príspevkom a podľa nápisu na stenách, roku 1924 maľby opravoval B. Jaroš.
Veža je dominantou obce
Aj keď sa rybnícki evanjelici zmierili s tým, že do stavby nového kostola sa nepustia, ale vežu, ktorú nemali 285 rokov, postavia. K tomu využili účinkovanie a autoritu obľúbeného farára Štefana Homolu a na konvente 6. marca 1870 rozhodli, že vežu si postavia rovno v strede obce. Začiatok jej stavby nebol práve najšťastnejší. Do vykopaných základov a kameňa, okrem listiny vložili aj vtedy platné peniaze, ktoré boli v obehu od roku 1867. Počas tohto aktu sa konali aj pamätné bohoslužby, ktoré vykonal farár Štefan Homola. Vežu začali stavať na štyroch pilieroch, ktoré potrebovali hlboké a pevné základy a suchý podklad a nie podmoknutú pôdu. Na takomto podklade sa jeden pilier 13. 8. 1870 zrútil. To cirkevníkov neodradilo a v nasledujúci deň na konvente rozhodli v stavbe pokračovať. Stavba veže trvala od 15. 8. do 12. 11. 1870 a v tento deň bola hotová vysoká veža, ktorá dominuje nielen v obci, ale aj v celej doline, posvätená. To potešilo aj samotného Štefana Homolu, ktorý osobne 
vyvinul veľké úsilie, aby sa sen evanjelikov z Rybníka splnil. Tento neúnavný a národne zanietený farár v Rybníku pôsobil plných 34 rokov. Tu aj zomrel 13. februára 1881 a ako váženú osobnosť pochovali ho pri múre kostola. Tam stojí aj jeho železný pomník. V širšom texte sa na ňom píše, že Štefan Homola bol neohrozeným bojovníkom za reč, vieru a pravdu.
Akoby už pre Rybníkčanov nebolo dosť dovtedajších nešťastí, 11. augusta 1948, počas veľkej búrky blesk zasiahol šindľovú strechu veže, ktorá zhorela celá a len obetavým hasičským zásahom dvoch odvážnych cirkevníkov, ktorí lokalizovali požiar, zachránili ohrozené zvony. O rok neskôr pokryli vežu plechom. Tento vzácny kostol sa v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, najmä z dôvodu úbytku členov cirkevného zboru, prestal k bohoslužobným účelom používať. Postupne začal chátrať a najmä jeho interiér sa stal obeťou zlodejov a vandalov. Tento nepríjemný rybnícky príklad je varovaním aj pre ďalšie kostoly v obciach Gemeru - Malohontu, ktoré pre podobnosť môže stihnúť rovnaký osud. Na poznávacích vlastivedných potulkách po evanjelických kostoloch regiónu, som s priateľmi postrehol, že kandidátov na takýto osud je viac. V roku 2008 začala iniciatíva na jeho záchranu, v rámci ktorej nadšenci kultúrnych pamiatok vykonali niekoľko prác pri jeho záchrane. Pokus o znovuobnovenie cirkevného zboru sa nevydaril. Obec má teraz 156 obyvateľov. Kostol je spravovaný cirkevným zborom z Muránskej Dlhej Lúky. Navštíviť a prezrieť si túto kultúrnu pamiatku je potrebné nahlásiť v uvedenom cirkevnom zbore, ktorý to oznámi kostolníkovi (presbyterovi)v Rybníku, aby záujemcom návštevu umožnil. Takto som sa na jeho prehliadku dostal s priateľmi aj ja.
Štefan Homola, evanjelický farár, národný buditeľ, pedagóg a publicista, rozvíjal národno-buditeľskú činnosť a štúrovský program najmä ako organizátor zakladania nedeľných škôl, knižníc a spolkov. V Báčskom Petrovci je po ňom pomenovaná obecná knižnica. Umrel 13. 2. 1881 v Rybníku, kde pôsobil plných 34 rokov. Jeho železný pomník stojí pri múre starobylého rybníckeho kostola. V širšom texte sa na ňom píše, že Štefan Homola bol neohrozeným bojovníkom za reč, vieru a pravdu.