Pocta farárovi, ktorý prekladal Jánovi Kollárovi
Michal Esztergály (1788-1860) ● Z minulosti Peterky ● Našli spoločné korene ● Cirkevné začiatky ● Farári a učitelia majú všetky protokoly písať po maďarsky a farári a učitelia, ktorí dokonale nevedia po maďarsky, nemôžu zostať v povolaniach, alebo si musia nájsť asistentov, ktorí im budú v maďarizácii pomáhať.
Ako je známe, okolo Budapešti sa rozprestiera veniec osád, obcí a miest, ktoré od začiatku 18. storočia osídľovali a niektoré aj založili alebo znovu založili slovenskí osadníci. V mnohých z nich za tri storočia slovenská reč, život, ľudové tradície zubom času zanikli, ale na druhej strane je ešte niekoľko desiatok takých, v ktorých si slovenské slovo, ľudové tradície či iné znaky slovenskosti udržiavajú. Často v tomto priestore nachádzame nositeľov slovenských priezvisk, a to aj už v čisto maďarských obciach a mestách, čo je dôsledok druhotných etáp sťahovania našich predkov od severných slovenských stolíc Uhorska, 
južným smerom, až po Dolnú zem.
Z minulosti Peterky
V juhovýchodnej časti Peštianskej župy, na ceste medzi Demrovom (Gyömrő) a Monorom, ktoré sa vyznačujú mestským charakterom, leží Peterka (Péteri), ktorá si doteraz zachováva dedinský ráz s tradičným slovenským spôsobom života. Slovenských osadníkov pochádzajúcich prevažne zo Zvolenskej stolice osídlil tu v roku 1842 zemepán Daniel Bohuš. V rokoch 1798-99 neskorší superintendent a významná slovenská osobnosť Pavol Jozeffy bol v Peterke vychovávateľom syna šľachtica Karola Földváryho. V obci sa narodili evanjelickí farári Michal Semian a Karol Dobroňovský. Ako mi pri stretnutí povedali slovenské aktivistky Kalinová, Seňanová a Mišániová z miestnej slovenskej samosprávy, medzi prvými, ktorí sem v najväčšom počte prišli v uvedenom roku na pozvanie zemepána, boli Slováci z Iliaša, ktorý leží na okraji mesta Banská Bystrica. Uvádzajú prvých sedem hláv rodín: Bolčík, Hrk, Seňan, Tučný, Hrudka, Horňák, Kalina, ktoré by mali pochádzať z tejto obce. Z dostupných dokumentov a mojich skúseností pri priezviskách Hrk, Seňan, Hrudka sa 
skôr prikláňam na pôvod z Novohradu. Postupne sa sem prisťahovali ďalší Slováci, a to rovnako zo slovenských severných stolíc Uhorska, ako aj zo skôr usadených osád Peštianskej a Novohradskej stolice.
Našli spoločné korene
Peterčania a Iliašania nadviazali pred rokmi priateľské styky a pravidelne každý druhý rok sa vzájomne navštevujú. Ďalšie priateľské styky majú s obcou Veľká Paka pri Šamoríne, do 
ktorej sa v rámci výmeny obyvateľstva v roku 1947 presídlila významná časť Slovákov z Peterky. (Rodina Sviatovská, Šomodiová, Milkušová prišla aj do Hanuliakova). Aj medzi nimi prebieha rovnaká výmenná spolupráca. Okrem akcií členov slovenskej samosprávy na slovenských akciách sa aktívne zúčastňujú najmä členovia klubu dôchodcov a evanjelického cirkevného zboru. Mládež dostáva možnosť prejaviť sa vo folklórnom súbore, kde najmä tanečno-spevácka skupina nacvičuje kultúru svojich slovenských predkov. Pri príležitosti 250. výročia osídlenia obce roku 1992 na priestranstve pred kostolom postavili pamätník, ktorý dokumentuje príchod Slovákov a tým aj zrod obce. Pred kostolom je vývesná skrinka, v ktorej je možné dočítať sa aj v slovenčine o zrode obce, cirkevného zboru a stavby kostola. V roku 1880 tu žilo celkom 1040 obyvateľov, z nich 810 Slovákov a 226 Maďarov. Pri sčítaní obyvateľstva roku 2001 sa tu k slovenskej 
národnosti z 2080 obyvateľov prihlásilo už iba 28 obyvateľov.
Cirkevné začiatky
Evanjelici si tam už od začiatku usadenia zažili zo strany rímsko-katolíckeho duchovenstva veľkú kalváriu. V roku 1743 domácu pobožnosť zabezpečoval domáci levita Ján Koník. Keď už mali v Peterke aj modlitebnicu, za prvého riadneho farára prišiel roku 1744 bývalý učiteľ v Dolnej Strehovej (Novohrad), v Horných Rykynčiciach vysvätený za farára, Adam Paulíni, ktorý viac v utajení ako verejne, vykonával bohoslužby. Aj preto roku 1749 odišiel za farára do Hontianskych Tesár. Po ňom prišiel roku 1749 z Vaďoviec v Nitrianskej stolici Juraj Nagy, ktorý po aktívnej práci, ale vytrvalej perzekúcii vacovským biskupom, bol nakoniec z 
Peterky vyhostený. O jeho nástupe sa v matrike zachoval tento latinský písaný záznam z roku 1880: „ Liber Eccl. Peteriensis inchoatus scriptione sub Acclesiae administratione Vdm Adami Paulíni Felsó Raconsensen (H. Rykynčice) es sucessores Georgium Nagy, ex Cottu Nitriense, possesione Vagyóc (Vaďovce) orindum- Martinum Herch Neosoliensem (Banská Bystrica), qui que filialistis nunia sacra ex Bénye (Bíň) obibat - Samuelem Jakobei Vdm Benyensem, qui sccesorem Samuelem Blazy Neosoliensem actualem hujus Peteriensis Eccl. V. D. ministrum ab anno 1744 die 17. sept.“
V roku 1747 v Peterke získali svojho prvého učiteľa v osobe Jána Bublu. Do smutného obdobia peterských evanjelikov zapadla aj správa, že v roku 1758 vo veku 44 rokov zomrel 
zemepán Daniel Bohuš, ktorý slovenských evanjelikov tu usadil. Po ňom sa zemepánom obce stal Baltazár Pongrác. Keďže vytrvalé prenasledovanie tunajších evanjelikov naberalo zo strany vacovského biskupa na intenzite, už sa zdalo, že tu evanjelická komunita zanikne. Pokojné časy zo začiatku nenastali ani po prijatí tolerančného patentu Jozefom II., roku 1781. Najväčším želaním tunajších evanjelikov bola mať svoj chrám. Keď sa rozhodli, že na základe prijatého patentu si ho postavia, opäť nastali z katolíckej strany prieky. Bránili im ho postaviť aj z toho dôvodu, že majú málo evanjelikov a že nie sú schopní ho postaviť. Vtedy bolo v Peterke 78 evanjelických rodín a požiadavka bola, aby ich bolo najmenej sto. Pomohli si tým, že k cirkevnému zboru sa prihlásilo 21 rodín pôvodom slovenských evanjelických rodín z Mendu 
(Mende), 20 z Demrova (Gyömrő), 10 z Monoru a 10 z Vasád-pusty. V rokoch 1781-782 prichádzali do Peterky farári Martin Klanica z Maglódu (neskôr Ján Hrdlička) a Samuel Jakobei z Bíňu. K dosiahnutiu svojho cieľa potrebovali získať k sebe riadneho farára a tým sa roku 1783 stal Samuel Blázy, ktorý prišiel z novohradskej Ábelovej. Ten však čoskoro ako 44-ročný zomrel. Po ňom roku 1786 prišiel z Česka Ján Laho, ktorý tiež zavčasu, roku 1790 vo veku 59 rokov zomrel. V roku 1791 si pozvali do farárskej služby Juraja Füredyho (Furdíka), pochádzajúceho z Trenčianskej stolice. Ten tu pôsobil plných dvadsať rokov a za jeho účinkovania v roku 1796 sa rozhodli pre riadnu stavbu kostola, ale definitívne rozhodnutie bolo schválené až na konvente roku 1817, keď už peterským farárom bol Michal Esztergály.
Farár, ktorý prekladal Jánovi Kollárovi
Farár, senior, prekladateľ Michal Esztergály sa narodil roku 1788 v Galgagute (vtedy Guta), kde jeho otec František Esztergály (Strhársky) bol správcom na majetku miestneho zemepána, matka Karolína Clementisová pochádzala z učiteľskej rodiny. Hneď po skončení teologických štúdií a ordinácii stal sa roku 1811 farárom v Slovákmi osídlenej Peterke (Péteri). Vo svojej duchovnej službe vynikal nielen ako farár, ale bol zanieteným vyznávačom a šíriteľom kultúry. Na bohoslužbách vynikal dobre pripravenými slovenskými kázňami a ako dokonalý znalec slovenského jazyka bol v prevažne slovenskými evanjelikmi obývanom peštianskom senioráte zvolený za jeho notára. Vo viacerých cirkevných zboroch seniorátu sa nachádzajú nim po slovenský napísané a podpísané protokoly. Napríklad v evanjelickom cirkevnom zbore v Maglóde je to protokol a vokátor, ktorý v roku 1819 po odchode farára Michala Martínyiho z Maglódu do Malého Kereša (Kiskörös), Esztergály napísal nový a podpísal po schválení cirkevným zborom pre nového maglódskeho farára, spisovateľa Ondreja Seberíniho. Nazrel som aj do slovensky napísaného seniorátneho protokolu z 18. 7. 1826, keď v pilíšskom školskom dekanáte vypracovali a schvaľovali desaťbodový štatút, týkajúci sa osudu sirôt a 
vdovcov, ktorý tiež podpisoval.
O jeho dokonalej znalosti slovenského jazyka vedel aj Ján Kollár, farár slovenského evanjelického cirkevného zboru v Pešti. Obidvaja sa dobre poznali, boli v priateľskom vzťahu, Ján Kollár Esztergályho v Peterke viackrát navštívil, kde okrem iných záležitostí svojho kolegu požiadal o preloženie svojich kázní do maďarčiny. Hneď po príchode do Peterky farára Esztergályho čakala veľká úloha, postaviť kostol. Popri svojom širokom zábere v cirkevnom zbore a senioráte v stavbe kostola videl svoju nezastupiteľnú úlohu. V tomto pracoval s nadšením a veľkú podporu mala cirkev v osobe prenajímateľa a sponzora Karola Földváryho a jeho manželky Evy Pongráczovej. Problém bol však s financovaním 
náročnej stavby, do ktorého sa zapojil aj Mikuláš Földváry, ktorý pomohol na výstavbu chrámu získať úver. Evanjelici sa dočkali vytúženého svätostánku v roku 1830. Vysviacka tohto jedinečného diela, ktorý púta svojou architektúrou interiéru a exteriéru, sa konala na bohoslužbách, kde sa slávnostne kázalo po slovenský, maďarský a nemecký. Po veľkej oslave, ktorú sprevádzal bohatý program s občerstvením, alegorickým sprievodom, táto na ten čas moderná stavba zanechala za sebou veľký dlh, ktorý v Peterke dokázali za veľkej pomoci donorov, cisárskeho dvora, zahraničných cirkví a celouhorskej cirkvi splatiť až v roku 1856.
Dvadsaťdvaročná duchovná služba, starosti a trápenia Michala Esztergályho vyčerpali 
natoľko, že sa rozhodol zmeniť pôsobisko. Roku 1835 bol zvolený za farára v Čomáde (Csomád), teda opäť v cirkevnom zbore peštianskeho seniorátu, ktoré tvorili slovenskí evanjelici. O dva roky neskôr zomrel aj hlavný prenajímateľ a sponzor peterských evanjelikov Mikuláš Földváry. Nástupcom Esztergályho sa stal Karol Schnell, ktorý v Peterke pôsobil v rokoch 1735-1856. Za zmienku stojí jeho zápis 22. septembra 1844 v cirkevnej kronike k päťdesiatročnému účinkovaniu evanjelického učiteľa Jána Dobroňovského (1794-1847): „ Kázeň kterau Ján Gabriel Horeczky, kazatel z Maglódu držel na památku padesat letti Jubileum tamojšího Učitele Jána Dobronyovszky-ho“. Slovenskými učiteľmi tu od začiatku a do konca 19. storočia boli Ján Bubla, Daniel Benický, Krištof Buth, Daniel Záturecký, Daniel Bukovinský, Pavel Frečka, Ján Dobroňovský, Ján Dobroňovský ml., Ľudovít Želo ml., Ján Kanka, Ján Kliment, Eugen Pitner. Pomocnými učiteľmi Vojtech Suchovský, Pavel Ondrejovič a Pavel Petrikovič. V roku 1859 žilo tu 23 poddanských a 73 želiarskych rodín. Počet rodín peterského cirkevného zboru sa v tom roku zvýšil o evanjelikov z Demrova (Gyömrő - 40 rodín) a Monoru (40 rodín).
Keď sa slovenským evanjelikom v Peterke splnila ich dlhoročná túžba, mať svoj chrám, onedlho ich rok za rokom prenasledovalo nešťastie v podobe živelných pohrôm, ktoré ničili ich úrodu, majetok a rovnako aj strechu kostola. Takými boli v rokoch 1856, 1859 búrky s krupobitím a silným vetrom, roku 1862 požiar, pri ktorom vyhorela školská budova, v roku 1863 krupobitie, kde okrem zničenej úrody sa poškodila strecha kostola a v roku 1868 požiar narobil obyvateľom škodu. Ale ľudia a cirkev opäť stala z popola a začala sa rozvíjať a tiež pomáhať aj postihnutým cirkvám. Napríklad, keď v roku 1911 v Kokave nad Rimavicou vznikol veľký požiar, kde zhorel aj celý evanjelický kostol, medzi darcami na postavenie nového nachádzame aj evanjelickú cirkev v Peterke, Čomáde a ďalších cirkevných zborov z peštianskeho seniorátu.
Pocta farárovi a prekladateľovi
K Michalovi Esztergálymu sa žiada spomenúť aj jeden fakt počas pôsobenia v Peterke, ktorý sa týka začiatku pomaďarčovania evanjelickej cirkvi a školstva. To začalo tesne po jeho odchode do Čomádu. Práve na seniorátnom konvente konanom roku 1831 v Peterke sa z predchádzajúceho rozhodnutia vedenia celouhorskej evanjelickej cirkvi aj peštiansky seniorát pripojil tu k tomu, že farári a učitelia majú všetky protokoly písať po maďarsky a farári a učitelia, ktorí dokonale nevedia po maďarsky, nemôžu zostať v povolaniach, alebo si musia nájsť asistentov, ktorí im budú v maďarizácii pomáhať. A tento príkaz Michal Esztergály plnil vo svojom úrade v Čomáde, plnil dôkladne a ako sa ukázalo aj horlivo. Vo svojom cirkevnom zbore, najmä na bohoslužbách a v školskom vyučovaní dosiahol v zavádzaní maďarčiny významný pokrok. Čo však nemohol dosiahnuť, to bola komunikácia s pospolitým ľudom, prevažne roľníkmi, ktorí si ešte dlho a niektorí dodnes držia svoju materčinu. Ako by sa ešte v tom čase bol rozprával s roľníkmi s menom Baďanský, Dreňovský, Suchánsky, Šipický, Klenovský, či Kreko, Križan, Koreň, Vozár, Lipták, Lúčan, Chlpko, inak ako po slovenský? Z jeho bohatej knižnice čerpal aj jeho syn Michal (1824 Peterka - 1884 Isaszeg), ktorý s priateľom Alexandrom Petrovičom - Sándorom Petőfim bol na evanjelickom gymnáziu v Asóde v rokoch 1835-38 spolužiakom a vzdialeným príbuzným, učil ich aj domoňský rodák, uvedomelý Slovák, profesor v Asóde a v Sarvaši - Štefan Koreň. Podľa záznamov knižničných výpožičiek, obidvaja mali najviac vypožičaných kníh. Je predpoklad, že obidvaja slovenčinu ovládali z rodinného prostredia a Štefan Koreň s nimi komunikoval aj po slovenský. Veď boli žiakmi jeho gramatickej triedy.
Michal Esztergály zomrel po 47-ročnej duchovnej službe 30. júna 1860 v Čomáde. Po jeho smrti na seniorátnom zhromaždení roku 1862 v Ciklíde (Cegléd) bola bohatá knižnica Michala Esztergályho vydražená a zo zisku na jeho počesť vznikla Nadácia M. Esztergályho. Na jeho poslednom pôsobisku je po ňom pomenovaná základná škola.