Štefan Leška ml. bol proti poverám a poverčivosti
Pripomíname si 220. výročie narodenia Štefana Lešku ml. (1794-1849) - farára, publicistu, osvetového pracovníka, ktorý vyrastal a celý plodný život pôsobil medzi Slovákmi na Dolnej zemi. ● Syn malokerešského farára bol aj publicisticky činný, prispieval do Slovenských národných novín a Orla Tatranského...
Syn malokerešského farára
propagoval vzdelanosť a činorodú prácu
Známe slovenské porekadlo hovorí, že jablko nepadá ďaleko od stromu. A to sa hodí aj na syna malokerešského farára Štefana Lešku (1757 Vrbovce - 1818 Malý Kereš). Štefan Leška ml. sa narodil počas otcovho pôsobenia 9. 7. 1794 v Prahe. Elementárnu školu vychodil v 
Dunaeďháze (Dunaegyháza), strednú v Banskej Štiavnici, študoval na lýceu v Bratislave a teológiu na univerzite v Halle. V rokoch 1821-26 bol farárom v Novom Sade a keď v roku 1825 zomrel staropazovský farár Samuel Jesenský, Štefan Leška sa stal jeho nástupcom a dokonca bol jedným z troch farárov, ktorý Jesenského pochovával pohrebnou kázňou. Staropazovská evanjelická cirkev si ho zvolila za svojho zborového farára v roku 1826 a pôsobil v nej až do svojej smrti, keď 6. 7. 1849 sa tam stal spolu s manželkou jednou zo 428 obetí cholery. Počas pôsobenia v Starej Pazove zaviedol namiesto používania Tranovského kancionála Zpěvník. Najznámejšie dielo tohto osvieteného spisovateľa je spis Osvícený křesťan evangelický (Bratislava a Pešť, 1843), kde sa v stati O pověre a půvěrčivosti snaží ako osvietenec zbaviť a vyrovnať s rozličnými predsudkami svojej doby - aj tým, že povery pokladal za škodlivé pre kresťanstvo. Staval sa proti tzv. zázračným biblickým udalostiam, spochybňoval i možnosť kanonizačných zázrakov. Vo svojom rozjímaní o povere sa opiera o skutočnosť, ktorú možno zmyslami zistiť a 
zdravým rozumom overiť. Pri vysvetľovaní týchto javov prejavil nielen veľké životné skúsenosti medzi slovenským dolnozemským ľudom, ale aj rozsiahle znalosti z rozličných oblastí prírodných vied. Po závere stati O pověře a půvěrčivosti upozornil čitateľov „na pěknou, čtení hodnou knižku slovenskou“ (s. 86) od bývalého učiteľa v Pilíši Pavla Michalka s názvom Rozmlouvání učitele s několiky sedláky o škodlivosti pověry (Bratislava, 1802). Štefan Leška počas pôsobenia na Vojenskej hranici v Starej Pazove spracoval a uverejnil organizáciu a službu na tomto stráženom území proti tureckej expanzii.
Štefan Leška ml. bol aj publicisticky činný. Článkami o aktuálnych otázkach a problémoch 
slovenského národného hnutia prispieval do Slovenských národných novín, Orla Tatranského, Tatranky.... V čísle 134 Slovenských národných novín z 10. novembra 1846 napríklad napísal článok s názvom Z vojenskej hranice. Po opise úrod jednotlivých pestovaných plodín a ich cene najviac sa zamýšľa nad chorobou zemiakov, ktorá postihla aj jeho úrodu hnilobou: „U nás bude aj za omastok úzko, lebo sa kukurice málo urodilo. Ľudia už začali nedokŕmené svine zabíjať, lebo ich nemajú čím kŕmiť. Cena obilia u nás je nasledujúca: čisté žito (pšenica) peštianska merica 15 zlatých, polovina 13 zlatých, jačmeň 7 zl. 30 gr., kukurica mrvená 7 zl, 30 gr., ovos vrchom 5 zl. 30 gr. v šajnách, múka sto oki (2 centy a 25 funtov) vzrástla už aj na 35 zl. v.č. Sprostredkovaním srbskej vlády sa znížila na 25 zlatých, lebo táto ju predáva v takejto cene, a to nie hocikomu, aby s ňou neobchodoval. Ten kto prinesie svojej vrchnosti 
potvrdenie, že ju kupuje pre svoju potrebu, ten dostane v Belehrade za 25 zl. sto oki múky. Cent najkvalitnejšej múky v Zemune bol dosial 22 zl. a v Novom Sade 24 zl. Popri Sáve niektoré osady mali vyššie úrody ozimín, ale tam sa ľudia zavčasu zaopatrili potrebným obilím. V našom okolí si ľudia nespomínajú na taký všeobecný nedostatok ako je teraz. Ani v roku 1817, keď tu obilie malo cenu do 30 zl. peštianskej miery, nebola u nás taká bieda. U nás je zase suchota s vetrami, objavilo sa veľké množstvo myší a krtov. Pri tejto príležitosti chcem ešte spomenúť, že pred dvomi rokmi niektorí nespokojní Srbi, vystupujúci proti terajšej vláde, prišli z našej strany do srbského Šabacu a tam chceli vyvolať vzburu, ale pri nej väčšina z nich zahynula. Tí čo sa medzi nich zamiešali, boli odsúdení zemským súdom do mnohoročného väzenia. Srbská vláda však niektorým odpustila. Ale aj z našej strany pri tejto príležitosti prišli niektorí do veľkej biedy, osobitne tí hraničiarski vojaci, ktorým cez ich strážené územie prešli srbskí nespokojenci. Títo vojaci boli odsúdení na pevnosti, ale na žiadosť a prosbu srbskej vlády dostali milosť a prepustili ich z väzenia. Ešte niečo prikladám o našom Štefanovi Homolovi. On je zase v Petrovci u pána seniora Stehlu. A čo nedávno v novinách oznámil ohľadne kníh a iných vecí, to všetko teraz odvoláva, lebo pán Homola zase bude ako doteraz knižky prijímať, predávať a rozširovať a nedeľnú školu udržiavať. Pán Boh mu daj stáleho zdravia, vytrvalosť a prospešnosť...“ - napísal tento staropazovský evanjelický farár.