Pavol Veselský viedol zápas za práva Slovákov
Národný buditeľ, bojovník za práva dolnozemských Slovákov Pavol Veselský (1849-1933) ● Autor vedeckých a osvetových článkov vlastným nákladom vydával slovenské školské príručky ● V Pitvaroši založil dychovú kapelu a spevokol ● Poslanec rumunského snemu za obvod Slovenský Komlóš
56 rokov pracoval medzi Slovákmi na Dolnej zemi
Pedagóg a publicista, bojovník za národné práva Slovákov na Dolnej zemi Pavol Veselský sa narodil 5. marca 1849 v Banskej Bystrici v rodine remeselníka - čižmára. Študoval na učiteľskom ústave v Šoprone. Roku 1865 začínal ako pomocný učiteľ v Asóde za ročnú odmenu 200 forintov a ubytovanie v školskej budove. Po štyroch rokoch pôsobenia, v tom 
čase ešte významnom stredisku Slovákov v Peštianskej župe - Asóde, odchádza za riadneho evanjelického učiteľa do dolnozemského Pitvaroša, ležiaceho v Čanádskej župe. Medzi tunajších Slovákov prišiel mladý (iba 20-ročný), ale s veľkým nadaním pre pedagogickú a hudobnú činnosť. Podľa vtedajšieho evanjelického vokátora - pozývacou zmluvou s cirkvou a obcou, popri učiteľstve bol aj kantorom cirkevného zboru. Mal bohatú knižnicu, objednával takmer všetky v tom čase vychádzajú slovenské noviny, časopisy a kalendáre a sústavne sa vzdelával. Pavol Veselský mal ďalší prístup ku knihám ako pokladník a knihovník seniorátneho spolku učiteľov, ktorý disponoval veľkým množstvom cudzojazyčných kníh s pedagogickým zameraním.
Postupne sa vypracoval na výborného pedagóga, čo prejavoval v témach svojich prednášok, prezentovaných na poradách učiteľov, v ktorých predkladal svoje skúsenosti a konkrétne návrhy a metódy vo vyučovacom procese. Z jeho pedagogických názorov sa dalo vidieť, že dobre poznal psychológiu dieťaťa a zaoberal sa aj vedecko-teoretickými otázkami pedagogiky. Tieto názory a praktické skúsenosti uverejňoval najmä v časopise Dom a 
škola, kde tiež písal články na národopisné témy. V pedagogických príspevkoch sa venoval vyučovaciemu procesu, rodinnej výchove, povinnostiam učiteľa, odmeňovaním aktivity žiakov. Pavol Veselský absenciu slovenských učebníc nahrádzal aj tým, že vlastným nákladom vydával potrebné príručky. Týmto spôsobom vydal roku 1889 v Ružomberku u Karola Salvu „Stručný dejepis Uhorska pre pospolité školy“ a v roku 1890 „Krátky zemepis pre pospolité školy“. Roku 1925 v Nadlaku pripravil do tlače slovenské náboženské knihy a šlabikár.
Významná bola aj jeho kultúrno-osvetová činnosť, ktorou sa po celý život na Dolnej zemi zaoberal. Ako kantor nielen rozumel hudbe, ale v Pitvaroši rozvíjal slovenskú hudobnú 
kultúru. Napríklad v roku 1883 tam založil dychovú kapelu a roku 1907 slovenský spevokol. Angažoval sa v organizovaní ochotníckeho divadla a sám nacvičil niekoľko slovenských divadelných hier. Svoju národnobuditeľskú prácu plnil aj tým, že písal osvetové články, v ktorých sa zameriaval najmä na problematiku záhradníctva, ovocinárstva a včelárstva, ktoré boli popri náročnej pedagogicko-náboženskej stránke jeho veľkou záľubou.
V prvých rokoch rozpadu Rakúsko-Uhorskej monarchie, v 
rokoch 1918-19 rátal s pripojením Békešsko-čanádskej, Slovákmi obývanej oblasti k Rumunsku. V tom čase Rumuni aj obsadili časť tejto oblasti a Pavol Veselský ako jeden zo slovenských aktivistov týmto očakával väčšiu slobodu pre tunajších Slovákov a verejne sa pre túto vec angažoval. Dokonca bol zvolený aj za poslanca rumunského snemu za obvod Slovenský Komlóš, aby takto obhajoval záujmy Slovákov. Keď však v roku 1920 Rumuni z tejto oblasti odišli, Veselský vyhlásený už skôr za pansláva, bol nútený odísť s Rumunmi do Nadlaku, ktorý po vojne pripadol Rumunsku, inak mu hrozilo zatknutie. Keďže rodina mu zostala v Pitvaroši, pokúsil sa roku 1923 k nej vrátiť, to sa mu už nepodarilo a tak v Nadlaku zotrval do konca svojho života. V Nadlaku ešte niekoľko rokov učil a pracoval v sporiteľni. Bol spoluzakladateľom a prvým vzdelávateľom Sokola v Nadlaku. Pavol Veselský plných 56 rokov pracoval medzi Slovákmi na Dolnej zemi a viedol zápas za práva národnosti a za udržanie slovenskosti v týchto priestoroch. Vyznamenaný Radom Rumunskej koruny zomrel 15. 4. 1933 v Nadlaku, vo veku 84 rokov. Ján Jančovic