Haanovci vyorali hlboké dolnozemské brázdy
Novohradčania Ján a Ľudovít Haan ● Popularizátor prírodných vied ● Ľ. Haan sa prejavil už ako prešovský študent ● Vo svojej literárnej práci rovnako používal maďarský a slovenský jazyk. Jeho snažením bola spolupráca a dobré spolužitie... ● „Cithara sanctorum, její história, její původce a tohoto spolupracovníci“
Novohradčania Ján a Ľudovít Haan
Hovoriť alebo písať o minulosti Slovákmi roku 1718 založenej Békešskej Čaby, sa nedá bez spomenutia Ľudovíta Augusta Jaroslava Haana a rovnako aj jeho otca Jána, ktorí majú novohradsko-hontianske korene. V období po Lutherovej reformácie prišlo z Nemecka na Slovensko pomerne veľa evanjelických kazateľov. Niekoľkí z nich našli svoje pôsobenie aj v novorodiacich sa zboroch v Novohrade a v Honte. Jedným z nich bol aj predok Haanovcov - 
Sebestián Hahn, ktorého pokračovatelia poslovenčeného rodu už s priezviskom Haan (Kohút), boli niekoľko generácií za sebou v Novohrade evanjelickými farármi a učiteľmi. Prvými slovenskými prisťahovalcami do novozaloženej Békešskej Čaby na Dolnej zemi boli práve Novohradčania.
Popularizátor prírodných vied
Učiteľ Ján Hahn sa narodil v Krupine, jeho manželkou bola Mária Bohnová. Do Ábelovej prišiel roku 1775, kde aj 3. februára roku 1783 umrel. Jeho syn už s priezviskom Ján Haan sa narodil 3. 2. 1779 v Ábelovej, kde jeho otec až do konca života bol evanjelickým „rechtorom“ a on v dedinskej škole vyučoval aj svojho syna. Ján Haan stredné školy navštevoval v Lučenci, Krupine, Štítniku a v Rožňave. Filozofiu a teológiu študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave a v roku 1805 vo Wittenbergu. Hneď po skončení štúdia bol podľa vtedajších zvyklostí najprv vychovávateľom v šľachtickej rodine J. Szakála pri Pešti. V tom čase sa oženil a za manželku si zobral rodáčku Juditu Máriu Petianovú, pochádzajúcu z významného novohradského slovenského rodu 
Petianovcov, z ktorého vyšlo niekoľko generácií národne uvedomelých Slovákov.
V časoch sťahovania Slovákov na Dolnú zem ich značná časť odchádzala práve z Novohradu, a to nielen do vzdialenejších krajov Uhorska, ale mnohí sa na tejto chlebovej ceste usadili a založili obce v najjužnejšej časti Novohradskej stolice. Jednou z takýchto osád bol aj Šámšon (Sámsonháza), do ktorej začiatkom 18. storočia sa presťahovalo aj niekoľko rodín z Ábelovej. Pravdepodobne aj z toho dôvodu si Jána Haana pozvali roku 1809 Šamšončania za svojho evanjelického farára. Krátky čas bol aj vojenským farárom pri zemianskej domobrane. V tomto čase písal oslavné básne, ale keď v roku 1818 prišiel za farára do Békešskej Čaby, na Dolnej zemi popularizoval už prírodné vedy a nové metódy v poľnohospodárskej výrobe. Väčšina diel mu vyšla v latinčine. Po slovensky vydal roku 1845 
v Sarvaši knižku O užitočnom sadení dohána, rozmlouvaní... pre ľud čabjanský. Ján Haan povzbudzoval roľníkov aj k výsadbe stromov moruše a tak chcel rozšíriť chov priadky morušovej, a tiež aj lucerny a tabaku. V roku 1848 mu v latinčine vyšla knižka venovaná svojmu spolurodákovi z Ábelovej, ornitológovi svetového mena Jánovi Šalamúnovi Petianovi. Ján Haan pôsobil v Békešskej Čabe 37 rokov a tam aj 12. 9. 1855 umrel.
Prejavil sa už ako prešovský študent
Ján Haan mal sedem detí a z nich farár a historik Ľudovít August Jaroslav Haan sa narodil 13. 8. 1818 v novohradskom Šámšone (Sámsonháza) a keď mal iba mesiac, jeho otec 12. septembra 1818 prišiel ako farár s rodinou do Békešskej Čaby. Ľudovít základnú evanjelickú školu navštevoval v pôsobisku otca - Békešskej Čabe. V rokoch 1829-34 študoval na nižšom seniorátnom gymnáziu v Poľnom Berinčoku (Mezőberény), kde svoj príbytok počas štúdia našiel u budúceho svokra - evanjelického učiteľa, rodáka z turčianskej Bystričky Jána Vilima, pôsobiaceho neskôr v Čabe.
V roku 1834 nový školský rok začínal na evanjelickom kolégiu v Prešove, ktoré ukončil v roku 1839. Štúdium a päťročný pobyt v Prešove mu umožnil aktívne sa zapájať do slovenskej spoločnosti a znamenal pre jeho budúce povolanie dobrú prípravu. Bol nielen jedným z najaktívnejších členov Slovenskej spoločnosti, ale v tejto spoločnosti vykonával aj funkciu tajomníka a bol v nej najproduktívnejším básnikom. V Pamätnici Spoločnosti má 21 zapísaných básní. Ako prvý v Prešove upozornil na význam ľudovej slovesnosti pre poéziu. Počas pobytu v Prešove býval u predsedu Spoločnosti Ľ. Muňaja a udržiaval písomný styk s Jánom Kollárom, ako i s nastupujúcou mladou generáciou slovenského národného hnutia. Súčasne bol aj členom podobnej maďarskej spoločnosti na kolégiu. Odvtedy vo svojej literárnej práci rovnako používal maďarský a slovenský jazyk. Jeho snažením bola spolupráca a dobré spolužitie slovenských a maďarských študentov.
Po skončení štúdia v Prešove dlho váhal, či sa stane farárom alebo sa dá na úradnícku dráhu. O tom mal čas rozmýšľať ako vychovávateľ v rodine hlavného slúžneho v Békéši. Skúsenosti z tohto domu však rozhodli, že Ľudovít Haan sa pokračoval radšej v povolaní svojho otca. V roku 1841 podľa rodinnej tradície odišiel na štúdium do Nemecka. Najprv sa zapísal na Jenskú univerzitu, kde študoval v prvom semestri, druhý semester prešiel na Berlínsku univerzitu a po jeho ukončení cestoval po nemeckých a rakúskych krajoch. Na jeseň roku 1842 sa na naliehanie otca vrátil domov a stal sa učiteľom maďarčiny na novozriadenej vyššej meštianskej škole.
O rok neskôr bol superintendentom Jánom Seberínim v Banskej Štiavnici vysvätený za farára a hneď sa stal kaplánom po boku svojho otca Jána Haana. O tri roky neskôr vstúpil do manželstva s Karolínou Vilimovou. V revolučnom roku 1848 veľmi krátko bol poľným vojenským farárom vo Veľkom Bečkereku (teraz Zreňanin). V tom istom roku mu zomrela manželka. V roku 1849 ho zvolila nadlacká evanjelická cirkev za svojho riadneho farára, kde pôsobil do roku 1855. Znovu sa oženil roku 1850 a za manželku si zobral sestru svojej prvej 
manželky Amáliu Vilimovú. Keď mu 12. septembra 1855 zomrel otec, čabiansky farár Ján Haan, čabianska evanjelická cirkev ho pozvala domov a zvolila ho za svojho farára.
Popri kňazstve popredný historik stolice
Ľudovít Haan už od detských čias sa zaujímal o históriu a najmä o minulosť Čaby. Túto možnosť, popri vedení rozhovorov s najstaršími obyvateľmi, mal aj priamo na otcovej fare v archivovaných listinách, matrike a iných cirkevných dokumentoch. Už v roku 1845 ako slobodný kaplán vydal v Budíne v češtine „Pamětnosti B. Čabanské, ku stoletní památce tamějšího starého evanjelického chrámu“. Potom v roku 1866 vydal v Pešti podstatne rozšírené druhé vydanie v slovenčine s názvom „Pametnosti Békeš-Čabanské“. Spoločne s 
druhým nadlackým farárom Danielom Zajacom, počas účinkovania v Nadlaku, napísali a vydali v roku 1853 v Sarvaši „Dějepis starého a nového Nadlaku“. Keďže väčšinu svojich diel písal po latinsky, maďarsky a nemecky, tieto dve diela majú dodnes veľkú historickú hodnotu pri skúmaní dejín príchodu a usadzovania sa prvých Slovákov v Békešsko-čanádskej oblasti.
Ľudovít Haan sa počas svojho pôsobenia v Békešskej Čabe zaoberal historickým výskumom a stal sa uznávaným a popredným historikom celej stolice. Dôkladnou a neúnavnou prácou si zabezpečil dostatok podkladového materiálu na publikovanie a výsledkom toho je aj jeho bohatá publikačná činnosť. Medzi jeho najrozsiahlejšie diela patrí „Békés vármegye hajdana“ (Dávňajšok Békešskej stolice), ktoré vyšlo roku 1871 v Pešti a vyžiadalo si niekoľko desiatok rokov výskumu a práce za veľmi ťažkých okolností. O dva roky neskôr sa však opäť vrátil k rodnej reči a náboženstvu, keď vydal v Pešti literárno-historickú prácu „Cithara sanctorum, její história, její původce a tohoto spolupracovníci“ - o jednom z najvýznamnejších diel slovenskej 
barokovej literatúry.
Za svoju vedecko-výskumnú činnosť bol Ľudovít Haan v roku 1877 ocenený tým, že bol vymenovaný za člena - korešpondenta Uhorskej akadémie vied. Prispieval do množstva maďarských novín, časopisov a zborníkov a zo slovenských do Korouhev na Sionu, Obzor, Evanjelik, Evanjelické cirkevné noviny. Venoval sa literatúre, etnografii, archeológii, dejinám umenia, ale najviac cirkevnej a svetskej histórii. Bol zakladateľom Archeologickej a kultúrno-historickej spoločnosti Békešskej župy a dlhoročný redaktor jej ročenky. Roku 1881 bol vyznamenaný rytierskym krížom Radu Františka Jozefa, s ktorým sa aj osobne stretol, keď ho cisár prijal na audiencii.
Medzi bustami významných osobností Békešskej Čaby nechýba v meste ani busta Ľudovíta Haana. Ľudovít August Jaroslav Haan umrel 12. 8. 1891 v Békešskej Čabe a jeho meno nesie aj jedna z ulíc tohto 70-tisícového župného sídla.
