Slováci zo Zvolenskej stolice na Dolnú zem
Potulky po stopách pôvodu
dolnozemských Slovákov zo Zvolenskej stolice
Milan Marcik z Rovnian v Poltárskom okrese okrem toho, že sa pred odchodom do dôchodku rozhodol na reštituovanej pôde po rodičoch súkromne hospodáriť, jeho koníčkom naďalej zostala okrem rekreačnej cyklistiky aj dokumentácia kultúrneho dedičstva svojich predkov a spracúvanie evanjelickej histórie. To všetko je spojené aj s bádaním pôvodných obcí a miest slovenských evanjelikov, z ktorých sa za účelom prisľúbenia slobodného vyznávania viery rozhodli natrvalo vysťahovať do zakladajúcich sa osád na vyľudnenej Veľkej uhorskej nížine. Milan Marcik mal sám takého priameho predka Michala Eliáša - Marcikove, ktorý sa z týchto príčin rozhodol vysťahovať z Rovnian do Békešskej Čaby a kde aj v roku 1787 zomrel.
Po gotickej ceste obcami Malohontu - Po stopách prvých Slovákov Békešskej Čaby
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/187-archiv-historia-archiv-historia/769-po-gotickej-ceste-obcami-malohontu
Vlastivedné putovanie po historických zaujímavostiach v Gemeri a Malohonte
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/historia/165-historia2-historia2/1026-historicke-zaujimavosti-v-gemeri-a-malohonte
Z kolísky do Békešskej Čaby - Úteky novohradských poddaných
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/187-archiv-historia-archiv-historia/954-jan-janovic-z-kolisky-do-bekeskej-aby
Za týmto účelom sme už so skupinkou priateľov podnikli poznávacie cesty po Malohontskom a Gemerskom evanjelickom senioráte a teraz prišiel rad na Zvolenský evanjelický seniorát, z ktorého sa od konca 17. storočia do polovice 19. storočia z obcí z okolia Zvolena a Banskej Bystrice tiež vysťahovala značná časť evanjelických obyvateľov. V snahe poznať miesta a prostredie, z ktorého sa evanjelické obyvateľstvo z obcí Zvolenskej stolice v uvedenom období vybralo južným smerom a natrvalo sa v jednotlivých južných stoliciach Uhorska usadilo, vybrali sme sa v jednu júlovú sobotu na potulky do vybraných obcí severnej časti Zvolenského evanjelického seniorátu. Našim hlavným zámerom bolo zoznámiť sa, z akého prostredia evanjelici utekali a neskôr aj slobodne odchádzali, na mieste spoznali zachované pamiatky a dozvedeli sa čo-to o histórii týchto obcí a pôsobenia evanjelických osobností v nich.
Bývalú Zvolenskú stolicu charakterizuje hornatý, husto zalesnený a členitý reliéf územia. Jej hranice šli po hrebeňoch Nízkych Tatier, Veľkej Fatry, Kremnických a Štiavnických vrchov, Javoria a Slovenského rudohoria. Na konci 17. storočia a v prvých rokoch 18. storočia sťahujúci sa poddaní obsadili najviac usadlosti v osadách juhovýchodnej časti Peštianskej stolice, neskôr i sídla na Dolnej zemi. Zoznam utečených poddaných esterházyovského panstva zo Zvolenskej stolice, spísaný roku 1721, prezrádza, že zo Zvolenskej Slatiny pred piatimi rokmi do Békešskej Čaby 
ušiel Martin Valašťan so synmi Jurajom, Martinom a Jánom, ďalej Juraj Brcian a Ján Trcka so synom Ondrejom (J. Gomboš). Ako sa v zistených prípadoch ukázalo, aj tu šlo prevažne o usádzanie sa evanjelického obyvateľstva. Okrem dedín Čerín, Očová, Lieskovec, Mičiná do Békešskej Čaby prišlo aj niekoľko rodín z miest Zvolen, Brezno, Ľubietová, Slovenská Ľupča. Z pomiestnych utečeneckých mien najrozšírenejšie je Breznaj (Brezno), Detvaj, Detven (Detva), Hrochotský (Hrochoť), Očovský (Očová), Krupinský (Krupina), Mičinec, Mičinaj (Dolná a Horná Mičiná), Moťovský (Môťová), Molčan (Môlča), Pliešovský, Plešovský (Pliešovce), Ponický, Poničan (Poniky), Samporský (Sampor), Sebedinský (Sebedín), Šajban, Šajben (Šajba), Zolňan (Zolná), Zvolenec, Zvolenský (Zvolen)...
V čabianskej matrike zomrelých z rokov 1781-1799 zisťujeme, že v tom čase tam zomrel Ján 
Knezovic narodený r. 1726 v Radvani, Daniel Slivka narodený r. 1710 v Ľubietovej, Zuzana Suočíková narodená r. 1741 v Hornej Mičinej, Ondrej Krnáč 1724, Dorota Durkoviech 1742, Ján Straka 1724 všetci z Očovej, Zuzana Sinovicová 1750 z Banskej Bystrice, Alžbeta Liptajová 1736 zo Zvolena... Po prijatí Tolerančného patentu vydanom roku 1781 Jozefom II., evanjelici už slobodne odchádzali aj do Banátu. Po tomto roku sa napríklad do Kovačice dosťahovala z Hornej Mičinej rodina Svetlíková, z Ľubietovej tiež rodina Svetlíková, z Očovej rodina Špringeľová. Do Aradáča z Očovej rodina Straková, Holíková, Janovská, Boháčiková, Špringeľová, Kmeťová, Karkalíková, Ľaurošková, Šjagiová, z Čačína rodina Karkalíková a Crmanová, zo Zvolenskej Slatiny rodina Gregušová a Klačková. Na novozaložených dolnozemských osadách v prvých rokoch aj z okolia Zvolena odchádzali medzi svojich krajanov učitelia a farári, aby im zabezpečovali vzdelávaciu a duchovnú oporu a tým udržiavali medzi nimi národnú identitu. Neskôr aj zo skôr založených slovenských dolnozemských osád ojedinele prichádzali opačným smerom vzdelaní jednotlivci, aby v niektorých obciach zaplnili voľné miesta učiteľov a farárov. V obidvoch prípadoch máme k dispozícii dosť príkladov.
Navštívili sme vybrané obce a nazreli do ich histórie
Z hľadiska trvalého odchodu obyvateľov na dolnozemské majetky Benických zohrávajú primárnu úlohu a zdokumentované fakty obyvatelia Dolnej a Hornej Mičinej. Aj preto nás návšteva - možno povedať, že vydarená - do tejto obce priťahovala.
Už koncom 13. storočia sa na Zvolenskom kráľovskom panstve vyvinula Horná Mičiná. V druhej polovici 14. storočia sa rozdelila na Hornú a Dolnú Mičinú. Do 16. storočia patrila Mičinskovcom a potom Benickovcom, ktorí na začiatku 18. storočia zohrali významnú úlohu pri osídľovaní svojimi evanjelickými poddanými osady v Peštianskej stolici, najmä Cinkotu, ktorá dnes patrí do XVI. obvodu veľkomesta Budapešť. Evanjelici z Hornej a Dolnej Mičinej a Cinkoty sa už niekoľko rokov vzájomne navštevujú. V Hornej Mičinej ešte začiatkom 20. storočia bola tkáčska tradícia, zameraná na tkanie činovate a preberaných vzorov a tiež tradícia výroby píšťal a fujár. Horná Mičiná je rodiskom a pôsobiskom významných slovenských osobností. Narodil sa tu dramatik Ján Chalupka (1791-1871), folklorista, hudobník August Horislav Krčméry (1822-1891), pôsobil tu v r. 1841-59 osvetový pracovník Samuel Hojč, 1799-92 národný buditeľ Adam Chalupka, 1784-90 pedagóg Daniel Lehocký, 1813-15 prekladateľ Samuel Rožňay. V obci nás zaujal evanjelický tolerančný kostol z r. 1784-85 a pri ňom samostatná zvonica zo začiatku 19. storočia. Ochotne nás prijal a po kostole a cintoríne sprevádzal zborový farár Daniel Duraj. Už samotná stavba kostola a jeho umiestnenie v obci je zvláštna. V interiéri je zaujímavý organ, ktorý patrí svojou stavbou na Slovensku k ojedinelým a pochádza z dielne Michala Podkonického z Banskej Bystrice. Podobný od toho istého majstra sme našli v Slovákmi obývanom Alberti (teraz Albertirša) v Peštianskej župe.
Navštívená vrchárska obec Hrochoť, ležiaca na severozápadných svahoch pohoria Poľana, nás zaujala nielen svojou polohou, ale aj rázovitosťou. Vznikla na začiatku 15. storočia a z histórie je známe, že Hrochoťania boli kráľovskými poľovníkmi, ktorí mali za povinnosť strážiť majetky Vígľašského panstva. Neskôr sa zaoberali chovom dobytka, výrobou šindľa a reziva a obchodovali aj s obilím, ktoré privážali z Dolnej zeme. Ešte v prvej polovici 20. storočia sa tu vyrábali a vyšívali kožuchy. Tradíciou je hra na píšťalkách a fujare. Bohatosť piesní a tancov si tu zachovávajú dodnes. Obec je prevažne evanjelická s evanjelickým barokovo-klasicistickým kostolom z roku 1830. Stará evanjelická fara je pamätným domom Andreja Sládkoviča, v ktorom v čase svojho pôsobenia v Hrochoti býval. Zborovou farárkou je tu Beáta Fraňová, ktorá napriek prípravy na sobáš domáceho páru nám venovala svoj čas, aby nám poukazovala kostol a okolie a poinformovala nás o miestnej pamiatke. Hrochoť je rodiskom spisovateľa Izáka Abrahamidesa (1575-1621), v rokoch 1847-56 pôsobiskom básnika Andreja Sládkoviča. Časť poddaných, ktorí na konci 17. a začiatku 18. storočia ušli od svojich zemepánov do iných stolíc a na Dolnú zem, nesie priezvisko Hrochotský.
Neďaleko Hrochote prichádzame do v mnohom podobnej obce Poniky. Tá však leží na východných svahoch Zvolenskej vrchoviny v doline Ponického potoka. Spomína sa v roku 1282 a založil ju magister Filip na území vyčlenenom zo Zvolenského kráľovského panstva. O sto rokov neskôr sa stala zemianskou, keď ju začlenili do Ľupčianskeho panstva. Po menších náleziskách zlata v 14. - 16. storočí sa tu ťažila striebornomedená ruda. V 16. a 17. storočí platili Poniky poplatok Turkom, ktorí 6. januára 1678 mestečko vyplienili a tristo obyvateľov odvliekli do zajatia. V čase kapitalizmu mnohí obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Rozšírená bola výroba bačovského riadu, najmä črpákov, fujár a pastierskych píšťal. Mnohí dlho pracovali ako najatí bačovia. Ešte v 60. rokoch minulého storočia som baču z Poník poznal vo svojom rodisku Pôtor, ktorý sa volal Ondrej Melko a bol niekoľko rokov zmluvným družstevným bačom. Bohaté ľudové tradície tu majú tance, spev a cimbalová muzika. V Ponikách sme navštívili evanjelický tolerančný kostol, pochádzajúci z roku 1784, veža z roku 1868, kostol v roku 1884 bol prestavaný v neogotickom slohu. Po kostole nás sprevádzal miestny zborový farár Peter Kevický. K cirkevnému zboru patria aj fílie v obciach Dúbravica a Oravce. V Dúbravici nás zaujali zrúcaniny kaštieľa zo 16. storočia, ktorý patril šľachtickej rodine Dúbravickej, poinformovali sme sa o histórii kaštieľa s miestnym pamätníkom a na pamiatku kostol odfotili.
Prehliadka bývalého mesta, teraz obce Ľubietová, v ktorú som bol prvý raz, ma zaujala hlavne atmosférou bývalého remeselníckeho mesta. O charaktere niekdajšej lokality svedčí najmä zachovaná architektúra centra obce a okolitých uličiek. Prvý raz sa Ľubietová spomína v roku 1379, keď dostala mestské výsady. Patrila do zväzu 7 banských miest. V 14. a 15. storočí sa tu ťažilo zlato a od 19. storočia medená ruda. Neskôr sa baníctvo dostalo do úpadku a erár sa preorientoval na ťažbu železnej rudy, mesto sa preorientovalo na železiarstvo a postavilo vysokú pec, ktorá bola v prevádzke do konca 19. storočia. Obyvateľstvo sa začalo zaoberať remeslami, keramikou, modrotlačou a debnárstvom, neskôr aj garbiarstvom, kachliarstvom, hrnčiarstvom, papučiarstvom a nakoniec aj poľnohospodárstvom a lesníctvom. V 19. storočí význam Ľubietovej ako mesta klesol na úroveň dediny. Po druhej svetovej vojne tu zriadili výrobňu maľovanej keramiky, v ktorej sa donedávna vyrábala ľubietovská a modranská keramika. Prvý kolektívny kultúrny úspech zaznamenali divadelní ochotníci už po roku 1868, kedy sa prvýkrát predstavili domácemu publiku. Ďalšie divadelné úspechy zaznamenali viackrát v medzivojnovom období. O úrovni piesní slovenského evanjelického ľudu svedčí kancionál z roku 1695, ktorý zostavil a napísal tunajší evanjelický učiteľ a kantor Pavol Fábry mladší. Ľubietová nesie doteraz znaky bývalého baníckeho a remeselníckeho strediska, čo vidieť na domoch pochádzajúcich z konca 18. storočia a začiatku 19. storočia. Popri dominantnom rímsko-katolíckom kostole svojou stavbou a architektonickým vzhľadom upútava aj evanjelický kostol postavený v rokoch 1805-07, roku 1899 prestavený v pseudogotickom slohu. Vstup do neho a jeho prehliadku nám sprístupnila kantorka cirkevného zboru Janka Majerová. Drevený oltár pozostáva z troch obrazov. Na dvoch oltárnych stĺpoch sú anjeli s olivovými ratolesťami, v prostriedku je erb mesta, čakan s kladivom. Na kazateľnici je drevorezba rozsievača. Organ zhotovil a daroval cirkevný dozorca Matej Boda. Zvony pochádzajú zo zvonolejárskej dielne Fridricha Seltenhofera zo Šoprone. Vľavo od oltára je na stene pamätná tabuľa venovaná ľubietovským martýrom Nikolaimu a Gregorimu, ktorú pri štyristoročnej pamiatke ich upálenia tu umiestnili roku 1927 účastníci generálneho konventu evanjelickej cirkvi na Slovensku. Vo vchode pod vežou je umiestnená pamätná tabuľa obetiam druhej svetovej vojny z územia ľubietovského cirkevného zboru. Fíliami ľubietovského cirkevného zboru sú aj susedné obce Strelníky, do roku 1947 s názvom Šajba a Povrazník.
Obec Strelníky s bývalým názvom Šajba je pre nás zaujímavá z toho dôvodu, že v čase feudalizmu pri sťahovaní Slovákov smerom na Dolnú zem si viacerí zbehovia od zemepánov zmenili svoje priezviská od ich pravých na Šajban alebo Šajben. Takými obyvateľmi môjho rodného Pôtra boli pred rokom viacerí Šajbanovci, podľa súpisu utečencov z 9. júla 1720 z Novohradskej stolice je uvedené, že Ondrej Šajben a Ján Šajben ušli z Pôtra od zemepána Karola Zičiho do Veľkej Tarče v Peštianskej stolici. Ako som mal možnosť vo Veľkej Tarči osobne zistiť, žijú v tejto obci Šajbenovci dodnes. Šajbania sa v minulosti zaoberali chovom oviec a statku, výrobou dreveného náradia, uhliarstvom a povozníctvom. Po kostole z novšieho obdobia nás sprevádzala kostolníčka A. Majerová.
Evanjelickú cirkev v Ľubietovej podporovala vplyvná rodina Messerschmidtovcov, z nich Jozef Messerschmidt má na námestí pomník, ktorého autorom bol v roku 1934 V. Ihriský. Ľubietová je rodiskom sochára známeho svojimi dielami aj v iných mestách bývalého Uhorska, vrátane Budapešti, Vavrinca Dunajského (1784 Ľubietová - 1833 Pešť) a vplyvného národnokultúrneho pracovníka Jozefa Messerschmidta (1875 Ľubietová -1931 Kroměříž). Vavrinec Dunajský sa vo svojej dielni zaoberal prevažne sakrálnymi dielami, medzi nimi to napríklad bolo v roku 1811 vnútorné zariadenie evanjelického kostola v Budapešti a roku 1821 náhrobník Samuela Tešedíka v Sarvaši.
V Slovenskej Ľupči sa kráľovský hrad spomína už roku 1250. V 15. a 16. storočí sa tu obyvatelia zaoberali poľnohospodárstvom, najmä chovom oviec. Neskôr tu vzniklo veľa remesiel: obuvníctvo, debnárstvo, stolárstvo, nožiarstvo. Po zániku panstva bol na hrade roku 1873 zriadený sirotinec. Po rozpade monarchie 1918 tu založili továreň na nábytok, bryndziareň, pílu, továreň na výrobu nožov, výrobňu modrotlače a farieb. Zámok pochádza z 13. storočia, prestavaný v polovici 15. storočia a ďalšími prestavbami v nasledujúcich storočiach. Evanjelický kostol postavený v neogotickom slohu v roku 1784. Oltárny obraz v ňom pochádza od J. B. Klemensa. V blízkosti tohto kostola sme si prezreli rodné domy básnika a jazykovedca Samuela Cambela a novinára a ľudovýchovného pracovníka Daniela Licharda (1812-1882). Okrem týchto dvoch uvedených sa tu narodili ďalšie osobnosti - náboženský spisovateľ Ján Blasius ml. (1708-1713), zberateľ ľudovej slovesnosti Samuel Reis (1783-1858).
Radvaň je dnes súčasťou krajského mesta Banská Bystrica. Ako bývalá obec Radvaň je doložená roku 1263 a vznikla darovaním časti kráľovského územia rybárov Radunovi a jeho synovi. Neskôr patrila Radvanským, ktorí si tu vybudovali opevnený kaštieľ a obec sa stala sídlom panstva, ktorému patrili viaceré obce. V druhej polovici 16. storočia bola známa prachárskou výrobou a v 17. storočí sa stala mestečkom. V 19. storočí súkenícka výroba prešla na manufaktúru a priemyselnú výrobu. Knižnica J. Radvanského bola založená v 17. storočí, roku 1885 mala 4000 zväzkov. Obsahovala cenné diela a rukopis, ktoré prešli do ich knižnice v Šajókaze v Maďarsku, ostatok je v Štátnom oblastnom archíve v Banskej Bystrici. Knižnica radvanského čitateľského spolku mala pred rozpadom monarchie takmer 14 tisíc zväzkov. Evanjelický kostol bol postavený v roku 1785 a veža k nemu 1862-65. Medzi kostolom a farskou budovou je pomník Andreja Sládkoviča od M. Motošku. Radvaň je rodiskom básnika Martina Braxatorisa Sládkovičova (1863-1934), lekára a vlastivedného pracovníka Jána Petrikoviča (1846-1914) a pôsobiskom mnohých známych slovenských dejateľov, medzi nimi už uvedeného básnika Andreja Sládkoviča (1820-1872, pochovaný v časti Kráľová).
Na ceste dole Hronom leží ďalšia nami navštívená obec Badín. Leží na východných svahoch Kremnických vrchov v doline potoka Badín. Obec sa spomína roku 1232 a do konca 13. storočia bola osadou hájnikov Zvolenského kráľovského panstva. Tunajšie lesy v 16. a až 18. storočí patrili erárnemu podniku, obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Ešte v prvej polovici 20. storočia sa tu na zárobok tkalo plátno a handričkové pokrovce. Kým rímskokatolícky gotický kostol je z roku 1397 s renesančným opevneným múrom, neskôr viackrát prestavený, evanjelický je až z roku 1865, v interiéri s oltárnym obrazom od J. B. Klemensa. Drevená zvonica bola postavená roku 1859. Kostolom nás sprevádzala manželka tunajšieho zborového farára Romana Dovala a upozornila nás okrem iného na pamätnú tabuľu folkloristu a hudobníka Augusta Horislava Krčméryho, ktorý tu v rokoch 1874-91 ako farár pôsobil.
Nakoniec to najzaujímavejšie, čo možno nazvať aj zlatým pokladom. Obec Hronsek známa do roku 1947 ako Garansek, leží na ceste medzi Zvolenom a Banskou Bystricou na ľavom brehu Hrona. Ako poddanská obec bola v čase feudalizmu vo vlastníctve viacerých zemepánov. Sídlili tu zemianske a šľachtické rody, ktoré významne ovplyvnili historický vývoj a architektúru obce. Kým šľachtické rodiny žili v dodnes zachovaných stavbách, v goticko-renesančnom opevnenom hrádku z 15. storočia, neskôr viackrát prestavanom a tiež v barokovo-rokokovom kaštieli z roku 1775 s torzom kaštieľskej záhrady, obyvatelia obce, zaoberajúci sa poľnohospodárstvom a pltníctvom, obývali neskôr časť obce v potočnej radovej zástavbe. Keďže tunajšia majetná šľachta sa hlásila k Lutherovmu protestantizmu, aj jej poddanské obyvateľstvo bolo vyznávačom evanjelickej viery. Po šoproňskom sneme v roku 1681 Hronsek bol ustanovený za artikulárne miesto Zvolenskej stolice, keď okrem povolenia stavby artikulárneho kostola tu bola zriadená aj artikulárna evanjelická škola. Kostol bol postavený na základe zákonných článkov (artikul) prijatých na uvedenom sneme so stanovenými špecifickými podmienkami (miesto, materiál, čas výstavby a jeho ukončenie, výška základu...) ako spádový pre severnú časť stolice. Postavili ho s rešpektovaním artikul za jeden rok (26. 10. 1725 - 31. 10. 1726) na mieste, ktoré určila komisia kráľovských úradníkov, za humnami na plytkom ostrovčeku riečnej naplaveniny bývalého riečiska Hrona, v blízkosti močiarov a neďalekého koryta rieky Hron. Sprievodkyňa tejto významnej pamiatky, zaradenej medzi drevené chrámy UNESCO na Slovensku, Emília Kolárová pri našej návšteve zdôraznila, že napriek tejto nepriaznivej polohe kostol nikdy nebol ani zaplavený, ani vážnejšie ohrozený. V čom je tento evanjelický a.v. drevený artikulárny kostol v slovenskej časti karpatského oblúka jedinečný? Má nezvyčajnú stĺpikovo-rámovú nosnú konštrukciu, pokrytie konštrukcie doskami obvodového plášťa len z jej vnútornej strany poskytuje dvojaký vizuálny výraz. Kým v interiéri hobľovaný povrch dosiek tvorí hladkú homogénnu plochu stien, v exteriéri sa uplatňuje priestorovo plastická mreža nosnej rámovej konštrukcie. Po celom obvode kostola vo viacerých výškových úrovniach sú osadené priebežné pultové striežky, známe z funkčných princípov pri stavbách striech tradičných ľudových domov a stavieb v protestantskom prostredí severnej Európy. Kostol je postavený v tvare gréckeho kríža, s pretínajúcimi ramenami v strede. Dlhšie rameno má dĺžku 23 m, kratšie 18 m a výška kostola je 8 m. Pri zastropení ramená chrámu prekrývajú stropné konštrukcie v tvare valenej klenby. V mieste ich kríženia je plochý doskový strop. Interiér kostola je jednoduchý, takmer bez výzdoby, účelovo funkčný, napriek tomu rozľahlý vnútorne nečlenený priestor, vymedzený hladkými plochami teplej červenkastej farby dreva pôsobí monumentálne a dosahuje atmosféru silnej spirituality. Výzdoba chrámu je sústredená do oblasti liturgického diania. Tvorí ju barokový oltár a kazateľnica v rovnakom výtvarnom a remeselníckom prevedení. Kazateľnica má volútový baldachýn s bohatou akantovou ornamentikou. Dopĺňa ich barokový organ z roku 1763 od organára Michala Podkonického z Banskej Bystrice, ktorý je umiestnený nezvyčajne na empore za oltárom. Oltár je jedinečný vymeniteľnosťou oltárnych obrazov, ktoré sa na ňom vymieňajú počas aktuálnych cirkevných sviatkov. Autorom týchto šiestich vymeniteľných obrazov, namaľovaných v roku 1771 je Samuel Mialovič (Mialovich). Pôvodný mobiliár kostola tvoria drevené lavice, ktoré stúpajú po emporách amfiteatrálne, čím umožňujú nerušené sledovanie bohoslužieb z každého jedného miesta. Strecha kostola je vysoká valbová, pokrytá šindľom. Na troch nárožiach hrebeňa strechy sú umiestnené dubové kríže, na nároží nad vstupom od dediny je umiestnený drevený kohút ako symbol kresťanskej bdelosti. Neďaleko kostola je drevená zvonica z rovnakého obdobia a s podobnou architektúrou ako kostol. Vo zvonici je zvon z 18. storočia. V roku 2009 skončila generálna oprava kostola a reštaurovanie jeho mobiliáru. Kostol dosiaľ aktívne plní svoju pôvodnú funkciu - konajú sa v ňom bohoslužby, cirkevné obrady a príležitostne aj koncerty. V čase mimo bohoslužieb je prístupný ostatným návštevníkom - píše sa v letáku, ktorý bol vydaný s podporou MK SR - program „Obnovme si svoj dom“, ktorého obsah sa stal aj dobrým prameňom k môjmu článku.
Pripomeňme ešte, že v tomto kostole pôsobili ako farári mnohé významné osobnosti národných dejín, medzi nimi v rokoch 1691-95 náboženský spisovateľ Ján Simonides, 1775-78 náboženský spisovateľ, superintendent Michal Sinovic, 1834-54 publicista a náboženský spisovateľ Jozef Melcer, 1854-74 folklorista a hudobník August Horislav Krčméry.
Prešli sme ani nie polovicu, ktorá nás zaujíma, ale na tú sa hodláme vydať na budúci rok. V obciach Veľká Lúka, Lukavica, Sampor, Čerín a Čačín sme sa len zastavili, a čo bolo v nich zaujímavé, sme si fotografovali. Tento rok nám zostáva ukončiť Gemer.
