Prvý akademik z radov dolnozemských Slovákov
Maďarón Samuel Borovský (1860-1912) vytvoril obrovské dielo aj o našich slovenských predkoch a osadách, ktoré zaľudnili. ● „Blízky rodák pivnickým Borovskovcom bol kancelárie maďar. vedeckej akademie direktorom a pôvodcom mnohých historických diel a článkov. Pôvod jeho hlásalo len jeho meno...“
Rod Borovskovcov je poľského pôvodu, stadiaľ sa časť rodiny presťahovala na Myjavskú pahorkatinu, kde získala pozemky. Nie všetci z rodu si vyslúžili šľachtické privilégiá. Deľbou majetku mnohý ochudobneli. Tak i rodičia Samuela Borovského boli chudobní občania v Trenčíne, keď sa im 16. augusta 1783 narodil syn Samuel. Po rokoch školenia, štúdií stal sa pomocným učiteľom v dedinke Krajné a potom i učiteľom v Uhrovci a v Jaseni. V roku 1815 bol vysvätený za kňaza a stal sa evanjelickým farárom v Jaseni na Morave. Bol ženatý so Zuzanou Škultétyovou. V Jaseni sa im narodili: Zuzana (manželka Róberta Šimona, lekárnika v Petrovci), Eva - Emília (od 
roku 1830 manželka Juraja Hlaváča, ev. farára v Kocure), Michal (26. 9. 1806 - 13. 8. 1836 Laliť, kde bol farárom) a Karol (10. 2. 1820 - 12. 10. 1906 Pivnica). V roku 1821 prijal pozvanie a stal sa farárom v Kocure, potom v rokoch 1823 až 1826 pôsobil v Šove, pri nemeckej cirkvi. Tu sa Borovským narodil syn Pavel (1825 - 1891). Do Pivnice prišiel po smrti Pavla Križana v roku 1826. Svetlo sveta uzrel i ďalší syn Gustáv - Alexander (7. 1. 1828 - 4. 2. 1829), ktorý v Pivnici pôsobil do smrti v roku 1860.
Pavel Borovský základné školenie získal v Pivnici a potom vyštudoval geografiu - zememeračstvo. Oženil sa so Emíliou Becherovou, ktorá bola rímsko-katolíckeho vierovyznania. Počas prác na regulácii Dunaja pri Bácsordasi (teraz Karavukovo), asi 25 km severozápadne od Pivnice, na svet im prišiel 25. októbra 1860 chlapec, ktorému dali krstné meno po starom otcovi: Samuel. Možno to bolo z dôvodu, že sa staručký pán farár nedožil narodenia svojho vnuka, umrel 16. 10. 1860. V manželstve Borovský - Becherová mali i ďalšie deti narodené a pokrstené v Pivnici. Karol - Ľudovít - Ján sa narodil 15. apríla 1862, František - Štefan - Gustáv 31. júla 1865 a Ľudovít - Daniel - Róbert Borovský na svet prišiel 2. júna 1869. Je možné, že táto rodina bola i početnejšia, ale niet údajov o ďalšom potomstve.
Samuel Borovský (1860-1912) základné vzdelanie získal v rodine a 3. až 5. triedu v Nagyszalontári (teraz pohraničie s Rumunskom), kde pracoval jeho otec ako zememerač. Nižšie gymnázium skončil v Békeši, mestečku v békešskej oblasti. V roku 1876 pokračoval vo vzdelávaní v Budapešti. Bol študentom evanjelického gymnázia a po úspešnej maturite v rokoch 1879 až 1883 pokračoval v štúdiách dejín na budapeštianskej univerzite. Tu získal i hodnosť doktora historických vied.
Už v roku 1882 sa stal úradníkom - pokladníkom Maďarskej akadémie vied (MTA). Počas predsedania MTA Mórica 
Lukácsa a Menyhérta Lónyayho bol zapisovateľom, potom tajomníkom a v rokoch 1884 - 1894 archivárom akadémie. Vedúcim kancelárie MTA sa stal v roku 1894 a tento post vykonával až do smrti. Zastupoval i iné pocty historického inštitútu, bol členom direktória (od 1899) a v rokoch 1909 - 1912 tajomníkom. Spolu s Jánosom Sziklaym redigovali zväzky vydaní z dejín miest a stolíc Rakúsko-uhorskej ríše. V rokoch 1909 - 1912 bol redaktorom historického časopisu, revue Századok (Storočia).
Jeho prvotinou bola etnografická štúdia o dejinách Dákov (1883 Budapešť), nasledovali dejiny Hunov a Avarov (edícia Svetové dejiny Temešvár - 1885), Rodinné styky Hunov a Maďarov (Etnografia 1894) a tiež História vzniku vlasti (Budapešť 1894). Ďalšími jeho prácami sú dvojzväzkové dejiny Csanád vármegye története 1715-ig (Dejiny Čanádskej župy do roku 1715), 
A népvándorlás kora (Doba sťahovania národov), Veľké obrázkové svetové dejiny (Budapešť 1900), A Nagylaki uradalom története (Dejiny nadlackého panstva), čo bola jeho inauguračná práca pre akademickú hodnosť.
V spolupráci s Jánosom Karácsonyim písal o Varadínskom zámku, pevnosti vo Smedereve a o Veľkej francúzskej revolúcii 1-3 (Budapešť 1909). Samozrejme, zaznamenal i dejiny stolíc na území dnešnej slovenskej republiky a stolíc na území dnešného Maďarska. V jeho autorstve, redigovaní sú stovky textov, kníh sprístupnených aj na internete. Práce Samuela Borovského z dejín majú veľký význam aj pre naše, dolnozemské slovenské dejiny. Je autorom, redaktorom a spoluautorom knižných vydaní: Bács vármegye (územie Báčky) Torontál vármegye (územie Banátu), v ktorých je historický záznam pre takmer všetky osídlenia týchto oblastí, od ich založenia až po rok vydania kníh. Knihy vyšli v rokoch zaznamenávania jubilea uhorského štátu, tzv. milénia - totiž tisícročia (906 - 1896) od príchodu staromaďarov, Uhrov do karpatskej kotliny.
Slovenská verejnosť v minulosti nespomínala jeho neúnavnú prácu skrze toho, že sa priklonil k Maďarom - totiž bol 
maďarónom. Jedno je však isté: ide o prvého akademika z radov dolnozemských Slovákov, ktorý vytvoril obrovské dielo o našich predkoch a osadách, ktoré zaľudnili. Tunajšia tlač jeho meno spomenula iba po smrti, v texte, ktorý viacej hovorí o nás ako o jeho práci. Politicko-spoločenský mesačník majiteľa a redaktora Dr. Ľudevíta Mičátka Dolnozemský Slovák v piatom čísle v roku 1912 na strane 39 zaznamenal úmrtie Samuela Borovského takto: „Samo Borovský, slov. rodák, nar. v Báčke, v Karavukove, zomrel na porážku v Pešti. Nebohý bol blízky rodák pivnickým Borovskovcom a zaujímal v maď. učenej spoločnosti popredné miesto. Bol kancelárie maďar. vedeckej akademie direktorom a pôvodcom mnohých historických diel a článkov. Pôvod jeho hlásalo len jeho meno...“
Samuel Borovský umrel v Budapešti 14. apríla 1912 roku. Mal za sebou 52 rokov plodného života a odišiel v najtvorivejších rokoch, keď po ňom zostala historická prázdnota z oblastí jeho vedeckého záujmu. Určite aj mnoho nedokončených prác. Nebol ženatý, nemal potomstva, ale vo svojej spoločnosti mal brata Karola -Ľudovíta - Jána Borovského (15. 4. 1862 Pivnica - ?), ktorý bol vysokým úradníkom na ministerstve poľnohospodárstva a prevažne sa zaoberal vedeckou prácou a štatistikou. Po ovdovení menovaný sa oženil so sesternicou z Pivnice Gizelou - Annou - Idou (18. 5. 1891 v Pivnici) a neskoršie tam žil ďalší Borovský: - Oskár - Július -Karol (24. 12. 1894 Pivnica - 1966 Tirgu Mures, Rumunsko), syn pivnického pisára a hložianskeho notára (tiež maďarón) Kornela a Márie Lehovej. Bol to ďalší bratranec a neskoršie významný divadelný a filmový herec.