Gregor Papuček: Haiku haiečku, haiku zelený...
Recenzia Patrika Šenkára
Gregor Papuček: Hviezdne nebesá - Stošesťdesiat haiku zablyšťalo sa
(Spoločnosť SlovakUm, Vydavateľstvo Croatica, Budapešť 2017)
Vydanie básnickej zbierky etablovaného slovenského básnika z Maďarska je aj v širšom kultúrnom kontexte vždy nevšednou udalosťou. Keď sa však jej uvedenie do života koná paralelne na oboch stranách Dunaja, je to priam viac než symbolické. To sa stalo v Mlynkoch i v Bratislave (na Bibliotéke 2017). Reč je o najnovšej básnickej zbierke Gregora Papučka s názvom Hviezdne nebesá - Stošesťdesiat haiku zablyšťalo sa. Kniha je prvou samostatnou publikáciou Spoločnosti SlovakUm. O to je vzácnejšia, že je prvou svojho (žánrového) druhu v kontexte slovenskej literatúry v Maďarsku. Vyšla po 35 rokoch autorovej knižnej prvotiny. Jej autora, vzhľadom na jeho poetiku a výrazové prostriedky, právom pokladajú za živé svedomie svojej národnosti, oživujúc pritom slovenského ducha v Maďarsku. Dokazuje to aj touto zbierkou.
Gregor Papuček - básnik, publicista, prekladateľ, organizátor slovenského literárneho života v Maďarsku, teda všestranný kultúrny pracovník (aj) svojej národnosti - sa narodil 24. júna 1938 v Mlynkoch (Pilisszentkereszt). Základné vzdelanie získal v budapeštianskej slovenskej škole; slovenské gymnázium v Békešskej Čabe navštevoval v rokoch 1954 - 1958. Po maturite študoval v Budapešti vo vojenskej dôstojníckej škole (1958 - 1961) a získal hodnosť poručíka. Už ako dôstojník Maďarskej ľudovej armády študoval slovenčinu na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti (1979 - 1984). Ako pracovník spojovacej služby slúžil vo Vacove (učil tam aj v poddôstojníckej škole, 1961 - 1978). Od roku 1978 do roku 1991 bol tlmočníkom (technickým prekladateľom) v budapeštianskom armádnom zbore. V roku 1993 odišiel do dôchodku v hodnosti podplukovníka.
Je čestným členom Spolku slovenských spisovateľov a členom Maďarského zväzu spisovateľov. Za zásluhy pri organizovaní národnostného života Slovákov žijúcich v zahraničí mu prezident SR udelil štátne vyznamenanie Rad bieleho dvojkríža II. triedy (2008) - zapožičiava sa občanom iných štátov, ktorí sa mimoriadnym spôsobom zaslúžili o Slovenskú republiku.
Básne začal písať už v základnej škole (1949); uverejňoval ich v časopise Naša sloboda, neskôr v Ľudových novinách. Po dlhšej autorskej odmlke, zaplnenej dozaista pracovnými ambíciami profesionálneho vojaka, sa v roku 1975 naplno zaradil do prúdu literárneho života Slovákov v Maďarsku. Odvtedy pravidelne publikuje v antológiách (napríklad Výhonky, Fialôčka fiala, Chodníky, Je to?, Cestou k slovám, Pod Pilíšom - tam je náš svet), zborníkoch (napríklad Život a dielo troch..., Veľkí malým), v časopisoch Budapeštiansky Slovák, Slovenské pohľady, Romboid, Literárny týždenník a iné.
Knižne debutoval básnickou zbierkou Pilíšske ozveny (1982). Ako zaujímavosť však ešte dodajme, že Gregor Papuček je prvým Slovákom z Maďarska, ktorému po roku 1945 vyšla samostatná básnická zbierka na území ČSSR s názvom Ako mám ďalej žiť (Slovenský spisovateľ, 1983). Po tejto priam udalosti, ktorej 35. výročie si pripomíname v tomto roku, nasledovali vydania dlhých radov kníh rôznej proveniencie, veď Gregor Papuček doteraz vydal 16 zbierok básní (samostatná zbierka pre dospelých i pre deti, výber z vlastnej tvorby, výber z prekladov, zhudobnené básne, zbierka ľudových piesní a podobne).
Samotná publikácia Hviezdne nebesá sa skladá zo 160 haiku. Haiku je žáner japonskej poézie, pozostáva tradične zo 17 slabík (presnejšie mór), usporiadaných do troch veršov, obsahujúcich 5 + 7 + 5 mór. Táto knižka, ako sa o nej vyjadril v úvode Imrich Fuhl, slovenský novinár a básnik žijúci v Maďarsku, „obohacuje a núti zamyslieť sa nad otázkami, otáznikmi a výkričníkmi nášho slovenského (ne)bytia v Maďarsku“, pričom jednotlivé verše v nej „predstavujú unikátnu literárnu pochúťku, ktorú si zrejme radi okúsia mnohí labužníci doma a aj za našimi hranicami“ (s. 6). Básnická zbierka sa opiera o prirodzený kolobeh ročných období. Nový rok prináša bohatstvo, teda plnú misu ryže bez pretvárok, falošností a masiek. Jar prináša odkrytie povlaku a zelene. V tom období je potrebné všimnúť si nielen dub, ale aj malé kvety okolo neho. Vonkajškovosť symbolizuje domovinu, ktorá však má byť vnútorne tichá - až filozofujúca. Postupný dosah lúčov letného slnka je podopretý priam očistným dažďom pre telo i ducha človeka. V takomto rozpoložení si vnímavý človek musí urobiť individuálnu sejbu i žatvu a obzrieť sa nazad za svojimi životnými ozvenami. Motívy ohňa, gule či rôznych farieb sú všadeprítomné, podobne ako bohovia, bez ktorých by naša zem zostala iba burinou. Lyrický subjekt však má dostatok možností výberu po onom tao, a preto v spojitosti s prírodou je činný, čulý a vitálny.
Pre človeka-Pilíšana sú dôležité atribúty domova (prameň, ulica, dom). Pilíš - ako akási svätá hora Slovákov v Maďarsku - je strážcom radostí i žiaľov Slovače, ale aj svedkom postupného odnárodňovania: pretriasajú sa dejiny, umierajú pamätníci a redukujú sa slovenské vety v kostoloch. Symbol víly a jej postupného strácania stojí v paralele so súčasnou jazykovou situáciou Slovákov v Maďarsku... Lyrický subjekt je však presvedčený o svojej zmysluplnej pravde pri opise týchto atribútov; dvíha svoje slovo i varovný prst - posiela poetickú vlnku vo forme týchto haiku. Minulosť je pritom spojená s okolitými horami, prítomnosť je varovná a budúcnosť neistá. Tieto determinanty - v pozadí akéhosi pomäteného času - sa ešte väčšmi zdôrazňujú v tzv. pilíšskych haiku (Pleš, Kohútov vrch, Ostrá skala, Zbojnícke skaly, cintorín v Mlynkoch). Lyrický subjekt je k svojej entite primknutý s úctou a bázňou. Pokladá ju za osožnú a bohatú: silnú ako meč.
V týchto haiku sú často vyslovené trojriadkové veľké pravdy príslušníka národnostnej menšiny pars pro toto. Lyrický subjekt ich chápe ako nežné kolísanie so slovami bez zbytočných taľafatiek. Sú čisté ako studienky okolo Mlynkov a vmestí sa do nich celý svet, podobne ako do atómov pramenistej podpilíšskej vody. Prízvukuje sa, že ľudia by mali byť dobrí ako táto voda. Postupne sa však lyrický subjekt dostáva k poznatku, že ubúdaním zelene v chotári Mlynkov sa redukuje aj ľudskosť. Aj z toho dôvodu je dôležité obrátiť zrak do minulosti i budúcnosti. Morálnymi autoritami sú solúnski bratia, geografickými determinantmi danosti okolo Tatier. Symbol Tatier je však širšie rozvinutý, jeho rádius zahŕňa aj symbolické P(-p-)ilíšske ozveny.
V niektorých haiku sa zjavuje aj motív náboženskej viery (patrónka Slovenska, vďaka Ježišovi a podobne). Prízvukuje sa pritom dôležitosť spomínaných síl, i keď názory ľudí môžu byť širokospektrálne. V tomto svete básnik musí žonglovať so slovíčkami a poskladať básne, veď spolu „povolaní sme / strážiť dobro ľudí a / zasiať do básne“ (141. haiku, s. 68). Dôležité je úsilie o polyfóniu, veď najvyššou métou je spoločný boj o dobro nás všetkých. Tak sa spojí prírodné so spoločenským, malý zelený háj (teda hájku) s haiku.
Koniec koncov, je to nevšedná publikácia jubilujúceho básnika, ktorý v tomto roku oslávi okrúhle životné jubileum. Je to on, Gregor Papuček, kto svojou všestrannou literárnou tvorbou stráži spomínaný háj i aktuálne píše svoje haiku. Nám, azda vnímavým čitateľom, teraz už nezostáva nič, iné než si v ukradnutých voľných chvíľach uponáhľaných dní oddýchnuť a v spoločnosti mierneho chutného saké si čítať tieto verše. Takým spôsobom sa napĺňa (aj v úvode spomínaná) misa zmysluplnou tvorivou ryžou. Metaforicky a komplexnejšie povedané, mysliac pritom aj na autora: „Hájku - HAIKU, / vďaka vám i chvála vám / v našom jazyku!“ (84. haiku, s. 41).
Slovenské pohľady (6/2018)
D O M A
1
Mám svoj vlastný dom.
Slovenský sen každú noc
premieta sa v ňom.
2
Známa ulica.
Kade kráčam deň čo deň
opakuje sa.
3
Sme pradávno tu.
Vrch Pilíš nám potvrdí
našu istotu.
4
Núdzou volaný
po drevo na kúrenie
chodím do Jamy.
5
Mizne nám prameň.
Pod Pilíšom od žiaľu
mäkne aj kameň.
6
Hviezdne nebesá.
Nad Pilíšom mesiačik
šantí, smeje sa.
7
Ó, Bože svätý!
Z kostola nám vymietli
slovenské vety!
8
Ach, všetci svätí!
Zobrali nám dejiny,
berú nám deti!
9
Je to zhrozenie:
človek od svojho vzniku
rastie do zeme!
10
Hájku, hájičku!
Ty dosvedčíš, že som mal
tatku, mamičku...
11
Drž si v pamäti:
čas sa nedá zastaviť,
ten večne letí.
12
Jar je na Zemi.
Náš Pilíš je zeleňou
zababušený.
13
More hôr a brál!
Pri Dvoch Bukoch Jánošík
Pravdu rozdával.
14
Dôkazov je dosť:
pod našimi horami
dýcha minulosť.
15
Zajtra zvíťazím:
do cintorína si dnes
Pravdu zasadím.
16
Dobrú vôľu mal.
Celý večer nadšený
si HAIKU-val.
17
Čo z toho bude?!
Bude mi to svrkať jak
svrček na hrude.
HAIKU o našom JAZYKU
Naša rodná reč
ako víla krásna je,
silná ako meč.
Þ
Vravím dva razy:
Nech nám slovenský jazyk
nikto nekazí!
Þ
Nech ho každý vie,
nech nám ho zlomyseľne
nikto neberie!
Þ
Z úcty, zo zvyku
naša budúcnosť stojí
v našom jazyku.
Þ
Ak ho stratíme,
do maďarskej húšťavy
sa zaradíme.
Þ
Slovenčina, tá
osožná a na krásu
značne bohatá.
Þ
Ľudia SLOVA sme.
Zo Slovänov Slováci
vždycky budeme.
Þ
Matkine slová
sú ako z drahokamov
krásna ozdoba.
Þ
Zachráňme si ich,
aby nám nebol ťažký
náš posledný dych.
Þ
Hájku - HAIKU,
vďaka vám i chvála vám
v našom jazyku!
Jar
Prebúdza sa svet.
Mladne, prefarbí si tvár,
vonia ako kvet.
Pri jazierku
V horúcom slnku
do diaľavy po vode
posielam vlnku.
Na pažiti
Tak to malo byť:
navravel som slimáka
parožky robiť.
Náš raj
Utešený kraj.
Šíre Plešské pohorie,
náš slovenský raj.
Zbojnícke skaly
Zbojnícke skaly.
Opustené zbojníkmi
same ostali.
Ostrá skala
Tá ostrá skala
na vrcholci Pilíša
nás v pýche mala.
Vzdaj chválu
Vzdaj chválu Bohu:
studienku v chotári máš
na každom rohu.
Výstup na Pilíš
Výstup na Pilíš:
k ohnisku predkov chodí
obec Svätý Kríž.
Slovenská výdrž
Povedal som hneď:
z Kohútovho vrchu nech
nie je Kakas hegy!
Pleš - v Mlynkoch
Dedinu celú
opanovali Mlynky…
Melú ju, melú.
Chúďatko dedina
Máš ty pekný dar:
cudzia škola, cudzia reč,
holá riť na tvár!
Dolores inferni
Ten váš cintorín
plný klamnej pretvárky,
miesto zlata cín.
Trúchlohra
Môj Bože milý!
V mútnych búrkach tí naši
seba stratili.
Bašó Macuo (1644, Iga - 1694, Osaka)
Básnik
Bašó Macuo, pôvodným menom Džinšičiró Macuo, detským-chlapčenským menom Kinsaku Macuo, menom dospelého samuraja Munefusa Macuo, bol japonský básnik a najznámejší predstaviteľ obdobia Edo. Považuje sa za majstra básnickej formy haiku. Z jeho diela - teda z japonskej pôvodiny - Ferenc Racskó vybral 170 haiku a preložil ich do maďarskej prózy. Túto prózu Ákos Fodor preložil späť do haiku, čo potom Vydavateľstvo Terebess v Budapešti vydalo v roku 1998. Z tohto Gregor Papuček na ukážku vybral a do slovenčiny preložil nasledujúce haiku:
NOVÝ ROK
Boháč: NOVÝ ROK!
Veď vlaňajší nám nechal
pol korca ryže!
Þ
Po starom nový,
- Čo na opici vidíš:
je tvár, či maska?
J A R
Je toto už jar?
Bezmenné krásne vŕšky
kryje povlak pár!
Þ
Či si ty motýľ
Ama? a ja: Čuang-ce?
Sníme vzájomne?
Þ
Jar, vietor, lejak:
Prútia vŕby aj šaty
sa nám vznášajú.
Þ
Purpurový kvet…!
Vôňa novej ľúbosti…!
Záves bambusov…!
Þ
Pozri: kvety slív!
Ochutnaj zeleň, teš sa!
Podišla k nám jar!
Þ
Skorá jar a noc.
Kde mám ja hniezdo? - kvíli
vtáčie dieťatko.
Þ
Chmúrny štíhly dub
ani si len nevšíma
tie stovky kvetov.
Þ
Ticho jarného
súmraku aj silný hlas
zvonov utíši.
L E T O
V horúcom lete
nad zeleným bralom sa
zbierajú mraky.
Þ
Ohnivú guľu
Slnka gúľal do vody
prúd bystrej vody.
Þ
Neklam sám seba,
nie sme dve polovice
tej istej dyne.
Þ
V súmračnom tichu
aj zápoľu prevŕta
zvukot cikády.
Þ
Včielka idúca
preč z ruže má srdiečko
aj krídla ťažké.
Þ
Môj letný plášť je
jemnučký, ľahký ako
krídlo cikády.
Þ
Nezmyje krásu
dážď ani z kvetov, ani
z dievčaťa tváre.
Þ
Do vejára som
ukryl vietor hory a
podávam Ti ho.
J E S E Ň
Jesenný víchor
zmieta strom, strechou padá
kvapka za kvapkou.
Þ
Prázdnu máš čiašku?
Daj do nej krásne kvety,
čo živia oči.
Þ
Tichá dedinka,
no niet ani jedného
dvora v nej bez slív.
Þ
Ozvena krokov
kráča nazad po ceste.
Jeseň je. Večer.
Þ
Jeseň je: - Starnem?
Vtáčik sa mi spred očí
skrýva do mraku.
Þ
Žatvy? či sejby
krik hučí tam vonku?
- V búde mám ticho.
Þ
Chuť ani farbu
tej zimnej rosy nikdy
už nezabudni.
Þ
Ibištek! Kým som
ho začal obdivovať,
kôň mi ho zožral.
Z I M A
Praská ľadovec.
Nedbalo ho počúvam
so starým dubom.
Þ
Kým ty rozkladieš
oheň, ja ti ušúľam
snehovú guľu.
Þ
Odkiaľ bohovia
ujdú, Svätú záhradu
zničí burina.
Þ
Svieži biely sneh
sedí na moste novom
polohotovom.
Þ
Rok zas ušiel nám.
Obuv som si nezodral,
aj dosť cesty nám.
Þ
Odmetajúc sneh
na metlu, sneh zabúdam,
je zametanie.
Þ
Z ľadových cibúľ
vyžaruje sa zima
von, do studena.
Þ
Prečo mňa, takmer
nahého bije búrka?
Či tak to má byť?