Pracovník na národa roli dedičnej: Ján Jančovic
Objavné údaje a širšie súvislosti ● Pracovníkovi na národa roli dedičnej, dlhoročnému matičiarovi Jánovi Jančovicovi, ktorý je neúnavným bádateľom minulosti a propagátorom kultúrnych hodnôt dolnozemských Slovákov, sme položili zopár otázok pri príležitosti vydania jeho najnovšej publikácie. ● Fotogaléria
Nesmierne vzácna knižka „Pretvorili dolnozemskú rovinu“ spolu s predchádzajúcou, ktorá pod názvom „Z novohradských vrchov a dolín“ uzrela svetlo sveta tiež vo Vydavateľstve MS, predstavuje významný prínos do tejto problematiky, prináša nielen objavné údaje, ale odkrýva aj širšie súvislosti. Ján Jančovic po Jánovi Siráckom (1925-1998) sa zaradil k popredným znalcom vysťahovaleckej tematiky, zameranej na územie historického Novohradu, ktorej sa intenzívne venuje niekoľko desaťročí.
Publicista Ján Jančovic na národa roli dedičnej
Ján Jančovic je nepretržite členom Matice slovenskej od jej obnovenia v roku 1968, keď bol v rodnej obci tajomníkom Miestneho odboru MS a členom Okresného výboru vo Veľkom Krtíši, kde bol aj predsedom komisie pre styk so zahraničnými Slovákmi. Už v tom čase nadväzoval kontakty so Slovákmi vo Vojvodine, Rumunsku a v Novohradskej župe v Maďarsku. Členom výboru MO MS bol aj v Nitre, kde je stále registrovaným členom. V roku 1972 nadviazal úzku spoluprácu s Oddelením, neskôr Odborom pre zahraničných Slovákov MS v Bratislave, menovite s Dr. Jánom Siráckym a Dr. Františkom Bielikom. Jančovic je autorom 12 kníh. Polovica z nich je zameraná na regionálnu históriu a druhá polovica sa zaoberá zahraničnými Slovákmi, najmä 
dolnozemskými. Štyri knižné tituly Jána Jančovica vyšli vo Vydavateľstve MS. Prvá z nich, „Z kolísky na Dolnú zem“ sa zaoberá históriou sťahovania Slovákov z Novohradu na Dolnú zem a ich usadením na území dnešného Maďarska, Rumunska a Srbska. Publikácia je výsledkom trpezlivého výskumu a zanieteného osobného záujmu. Druhá, s názvom „Navrátilci“, vydaná pri príležitosti 60. výročia hromadného návratu Slovákov zo zahraničia, sa zaoberá príbehmi navrátilcov zo západnej Európy, zámoria a presídlených Slovákov z Dolnej zeme a ich usadením v starej vlasti. Je to kniha spomienok, ktoré autor zozbieral za tridsať rokov, od ľudí dlho žijúcich mimo materskej krajiny. Kniha „Z novohradských vrchov a dolín“ je venovaná významným osobnostiam regiónu, ktoré sa podieľali na pozdvihnutí vedecko-technického pokroku vo svete, zaujímavostiam a histórii vybraných obcí. Na historických faktoch pripomína rôzne dejinné udalosti, ktoré sa počas storočí udiali. Najnovšia publikácia Jána Jančovica „Pretvorili dolnozemskú rovinu“ uvádza biografické profily takmer sto osobností pôsobiacich na Dolnej zemi, ktoré svojim novátorským dielom v oblasti kultúry, vzdelávania, prírodných vied a pôdohospodárstva pomáhali nielen prežiť, ale hlavne pozdvihnúť ich hmotnú a duchovnú úroveň. V knihe sú zaznamenané aj príbehy a profily ich pokračovateľov, ako aj ich podiel na zachovávaní národnej identity.
- S minulosťou Slovákov na Dolniakoch sa na Slovensku už tradične zaoberá iba niekoľko nadšencov. Celá problematika akosi nie je dosť lákavá, vy sa jej predsa venujete naplno, programovo, oduševnene, až fanaticky. Na úvod by ste nám mohli prezradiť, ako ste sa k tejto problematike vôbec dostali?
- Už ako chlapec som oproti ostatným kamarátom mal nevýhodu, že na rozdiel od mnohých z nich mi chýbali starí otcovia. Moji rodičia boli ako roľníci od rána do neskorého večera zaneprázdnení prácou a dobre by mi bolo padlo počúvať skúsenosti a zážitky starého otca. Starý otec z otcovej strany odišiel roku 1906 za prácou do USA. Môj otec mal vtedy iba 11 mesiacov a vlastného otca si takto vlastne nepoznal. Tento starý otec pracoval v pennsylvánskych baniach, zo začiatku rodine aj písal, ale veľmi skoro sa odmlčal a domov sa už nikdy nevrátil. Starý otec z matkinej strany odišiel zase roku 1927 do Kanady, kde pracoval v provincii Saskatchevan zo začiatku na železnici, potom nevediac kde. Aj ten sa po čase odmlčal a rodina sa dozvedela iba to, že v roku 1960 umrel v Saskatoone. Zrejme obidvaja si žili svojim životom a na deti, manželky, ktoré celý život žili ako vdovy, zabudli.
Druhý dôvod bol, že tiež od mladosti som počúval najstarších, ktorí mali vedomosti, že mnohí z ich predkov sa z dediny v minulosti vysťahovali na Dolnú zem. Spravidla z viacpočetnej rodiny odchádzal na Dolnú zem najmladší syn, neskôr i celé rodiny. Vedelo sa, z ktorej rodiny vysťahovalci boli. Po rokoch sa niektorí, najmä zo srbského Banátu, konkrétne z Kovačice pri hľadaní koreňov u niektorých rodín aj prihlásili. To ma nabudilo na to, že som sa začal hrabať v cirkevných protokoloch, archívoch a začal som spolupracovať s Odborom pre zahraničných Slovákov MS v Bratislave. Potom nasledovali aj moje cesty po ich stopách, ktoré robím dodnes.
- Práve týmto Vašim cestám po stopách dolnozemských Slovákov môžeme ďakovať nielen zrod nespočetného množstva novinárskych článkov a série knižných publikácia, ale aj to, že Vás na Dolniakoch poznajú a uznávajú ako svojho. Napríklad v roku 2010 Vám Matica slovenská v Srbsku udelila diplom Čestného člena MSS. Na minulosť a súčasnosť našich Slovákov na Dolnej zemi sa pozeráte s istým nadhľadom a predsa len zvonka. O to vzácnejšie môžu byť Vaše osobné skúsenosti a názory. Ako by ste charakterizovali jednotlivé komunity a v čom vidíte rozdiel medzi nimi?
- V prípade Slovákov žijúcich už minimálne tristo rokov na území terajšieho Maďarska treba vyzdvihnúť najmä stratu ich pôvodného materinského jazyka, pričom ich mentalita zostala slovenská. Cítiť ich slovenské povahové vlastnosti, medzi nimi vďačnosť a toleranciu, ale maďarskosť je u nich tak zaštepená, že si to sami už veľmi ani neuvedomujú. Aj tí, ktorí dobre ovládajú archaickú slovenčinu, radšej chcú hovoriť po maďarsky. Prekvapuje, že aj tí pôvodom-Slováci, ktorí tak radi spievajú-tancujú po slovensky a sú členmi slovenských súborov, spolkov a krúžkov, keď idú voliť, za Slováka sa neprihlásia. Cítia po slovensky, ale boja sa prejaviť národnostne i jazykovo. Tie ich jazykové zábrany sa iste dajú vysvetliť najmä dlhodobou absenciou jednojazyčných slovenských škôl, súčasný stav ich identity by si iste zaslúžil fundovaný prieskum a hlbšiu analýzu. Pri oslavách 300. výročia založenia Albertu (Albertirsa) 
Slovákmi ma prekvapilo, že tam už okrem štyroch - piatych starších ľudí nikto slovenčinu neovláda, i keď väčšina obyvateľov je slovenského pôvodu. Všetci tí, s ktorými som sa tam stretol, priznávali slovenské korene, bolo cítiť ich slovenské povahové vlastnosti a ľutovali, že nemali možnosť naučiť sa jazyk svojich predkov, zakladateľov lokality. Mrzí ma, že aj tých málo Slovákov v Maďarsku sa delí na obyčajných a učenejších, a tak sa celá národnosť oslabuje. Slovákom tu chýba nielen slovenské povedomie, ale aj sebavedomie, a preto ich treba pri každej príležitosti povzbudzovať.
V Rumunsku cítiť jazykový, vzdelanostný a povahový rozdiel medzi vrchárskymi (bihorskými, katolíckymi) a nížinnými (banátskymi, evanjelickými) Slovákmi. Vychádza to z historických podmienok a vývoja. Pokiaľ banátski Slováci mali od začiatku usadenia lepšie prírodné, hospodárske a vzdelanostné možnosti a výhody, Bihorčania žijúci a bývajúci vo vrchárskych oblastiach Sedmohradského rudohoria také nemali. Dnes sa aj títo odolnejší a početnejší sťahujú do nížin, a to najmä medzi Slovákov pri rieke Maruša. Takto sú obidve skupiny odkázané spolunažívať v pokoji a spolu zachraňovať aj tu stále ubúdajúcu slovenskú národnosť. Pokiaľ sa v školách bude učiť a doma v rodinách sa bude naďalej rozprávať po slovenský, Slováci tam ešte dlho prežijú.
Slováci žijúci v srbskej Vojvodine historický patria medzi najuvedomelejších na Dolnej zemi. V ostatných rokoch ich veľký odliv (a to najmä najštudovanejších) do krajiny svojich predkov, ale aj inde do sveta, značne oslabuje slovenskú národnosť v tejto doteraz najslovenskejšej časti Dolnej zemi. Aj keď sa tam stýkam s mnohými významnými slovenskými osobnosťami, najradšej mám prístupnú a otvorenú dušu a srdce obyčajných Slovákov, ktorí si zachovávajú svoje rodinné tradície. Ani nízka pôrodnosť v ostatných rokoch neveští tu do budúcnosti nič dobrého pre slovenskosť.
Čo sa týka Chorvátska, kolonizácia Slovákov v tejto časti Dolnej zeme (Slavónia) začínala prevažne až koncom 19. storočia. Aj napriek tomu kysuckú slovenčinu tam bolo dlho počuť iba v rodinách a na ulici. V kostole a v škole sa používal chorvátsky jazyk a Slovákom hrozila jazyková asimilácia blízkym jazykom. Až po druhej svetovej vojne sa začala v niektorých obciach aj výučba slovenčiny. Keď už bol dostatok učiteľov, vyučovanie slovenčiny sa rozšírilo. Medzi Slovákmi v Slavónii som bol ako študent na zahraničnej praxi roku 1966 a potom na reportáži pre časopis Slovensko, keď v Josipovci roku 1982 oslavovali storočnicu založenia obce Slovákmi. Učiteľmi slovenčiny tam boli pán Kvasňovský a pani Kristeková. Josipovec bol vtedy bielou vranou vo 
výučbe materčiny. V neskorších rokoch, kedy bola založená Matica slovenská v Chorvátsku, sa rozvinula nielen výuka slovenčiny, ale vznikli v obciach, o ktorých bolo dovtedy ako Slovákmi osídlených len málo počuť, a tam sa začal nebývalý rozvoj slovenskej kultúry. To som neskôr zažil vo viacerých Slovákmi osídlených obciach.
- Vaša bádateľská a publikačná činnosť prináša výhonky a občas už aj plody v oblasti naďalej akosi nie dosť rozvinutých slovensko-slovenských vzťahov. Zviditeľňovanie krajanov a presídlencov-navrátilcov na Slovensku má teda hlboký zmysel, vplýva neraz podnetne. Uviedli by ste nám niekoľko konkrétnych príkladov?
- Osobne a aj svojou rozsiahlou publikačnou činnosťou som napríklad podnietil obnovu kontaktov a návštev obcí a spríbuznených rodín, hľadajúcich svoje korene. Boli to napríklad Labátovci z Aradáča s Labátovcami v Dolných Strhároch, Ďurišovci z Padiny a zo Sarvaša z Ďurišovcami z Pôtra, Bačúrovci z Padiny s Bačúrovcami z Dolnej Strehovej, Markovci z Kovačice a Padiny s Markovcami zo Senného (Novohrad), Hriešikovci z Kovačice s Hriešikovcami z Pôtra, ale mohol by som spomenúť aj Babkovcov z Kovačice a ďalších... Na základe publikovaných reportáži navštívili okrem rodín aj obce, kde záujemci pátrali v cirkevných archívoch, cintorínoch, kostoloch. Mnohé rodiny z Vojvodiny, Rumunska a Maďarska si hľadajúci svoj pôvod. Po publikovaní svojich prác sa viacerí zo Slovenska písomne a telefonicky obracajú na mňa o pomoc pri bádaní a iných informáciách z tejto oblasti. Zabezpečoval a podnietil som aj návštevu a spriatelenie obcí z Maďarska a Srbska s obcami na Slovensku. Som rád, že ma pozývajú na besedy a prednášky. Niekoľkokrát som prednášal v Maďarsku, Srbsku a na mnohých miestach na Slovensku, kde žijú 
hlavne presídlenci z Dolnej zeme: Nové Zámky, Galanta, Lučenec, Diakovce, Tešedíkovo, Nesvady, Kolárovo, Šárovce...
- Keďže máte pred sebou ešte zopár (dúfajme, aj veľmi okrúhlych) životných jubileí, na záver by ste našim čitateľom mohli prezradiť, čo by ste chceli v najbližšom a aj vzdialenejšom období spracovať...
- To všetko závisí od viacerých vecí, ale predovšetkým od zdravia. Pamäť môjho počítača sa takmer každodenne zapĺňa, na pozvanie navštevujem miesta, kde sa usadili presídlenci z Dolnej zemi, stretávam ochotných ľudí a môže to byť niečo podobné ako je najnovšia monografia o Čanádalberťanoch v Diakovciach. Napríklad veľké a neprebádané cirkevné archívy so slovenskými písanými protokolmi o usadení a následnom živote Slovákov sa nachádzajú v evanjelických obciach Novohradskej a Peštianskej župy. To je tiež jeden tip na materiál, ktorému by bolo potrebné sa venovať a spracovať ho do celku. Závisí to však od veľa limitujúcich faktorov. Je to však zaujímavá bádateľská téma.
- Ďakujem za rozhovor!
Imrich Fuhl (časopis Slovensko 4/2012)
Foto: Archív autora a Jána Jančovica
Fotogaléria
http://www.facebook.com/media/set/?set=a.357762054322777.78676.147596498672668&;type=1
J á n J a n č o v i c
Poľnohospodársky inžinier, novinár, publicista, spisovateľ literatúry faktu Ján Jančovic sa narodil v roku 1941 v Pôtri (okres Veľký Krtíš). Po základnom vzdelaní v rodisku a strednom v Šuranoch na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre vyštudoval v rokoch 1962-67 ekonomiku poľnohospodárstva. Postgraduálne štúdium novinárstva absolvoval v rokoch 1978-80 na Fakulte žurnalistiky Univerzity Karlovej v Prahe. V začiatkoch zamestnania prešiel praxou agronóma, plánovača a vedúceho obchodnej prevádzky. Od roku 1970 pracoval výlučne v oblasti podnikovej propagácie a výstavníctva. Keď pracoval na generálnom riaditeľstve Agrokomplex SCPV a Agrokombinátu Zobor v Nitre vo funkcii vedúceho útvaru propagácie, bol súčasne aj výkonným redaktorom podnikového časopisu. Prispieval a doteraz prispieva do rôznych novín, časopisov a kalendárov na Slovensku a v zahraničí. Odborne spolupracoval s rozhlasom, televíziou a krátkym filmom. Na Slovensku najčastejšie písal do novín: denníka Roľnícke noviny (tam aj pod pseudonymom Ján Potran), Nedeľná Pravda, Hlas ľudu a do časopisov Život, Slovensko, PaS, Lidé a Země, týždenníka Roľnícke novinky, ale aj do Slovenských národných novín, časopisu Slovensko a od roku 1983 aj do vedeckých zborníkov. V zahraničí prispieva do portálov oslovma.hu a luno.hu, Ľudových novín (Maďarsko), Hlasu ľudu, Roviny, Padinských zvonov (Srbsko), Našich snáh (Rumunsko) a Dolnozemského Slováka. V období od zrušenia generálneho riaditeľstva Agrokombinátu Zobor v roku 1991 až do roku 2004 bol najskôr manažérom a potom desať rokov zástupcom šéfredaktora týždenníka Roľnícke novinky. Počas týchto redakčných funkcií absolvoval viacero pracovných a študijných ciest, prevažne vo firmách v štátoch západnej Európy a Kanady. Intenzívne sa venuje problematike života Slovákov v zahraničí, najmä dolnozemských, a to programovo už niekoľko desaťročí. Svoje poznatky a výsledky bádania priamo v prostredí Slovákov žijúcich v jednotlivých krajinách priebežne publikoval v stovkách článkov v periodickej tlači, zborníkoch, ale aj samostatných monografických prácach, vydaných knižne. Je ženatý, manželka Eva, rod. Hrušovská (1946), má dvoch synov - Jána (1967), Ondreja (1972), ktorí sú obidvaja komerční inžinieri. Autor a celá rodina žije v Nitre, pričom Ján Jančovic na svojej rodnej postati v Pôtri zachováva kultúrne dedičstvo svojich roľníckych predkov, zariadené ako rodinné múzeum. Zo zachovalej pozostalosti ako i nákupom dom vybavil pôvodným nábytkom a zariadením, dvor a hospodárske budovy naplnil strojmi, náradím, náčiním na spôsob tradičného spôsobu života a práce roľníka v minulosti. Tento dom a dvor zanikajúcej roľníckej kultúry navštívili aj mnohí krajania žijúci nielen na Dolnej zemi, ale aj v Kanade, Švédsku, Nemecku a Česku.