Uchováva históriu čabianskej ev. cirkvi

Békešskú Čabu založili slovenskí evanjelici. ● Cirkevný archivár Pavel Kováč poskytuje svoje vedomosti, podáva rady mnohým bádateľom. Okrem Čabianskeho kalendára po slovensky, spracované poznatky sprístupňuje širokej maďarskej verejnosti vo forme uverejnených štúdií a vydaných publikácií v maďarčine.

Békešskú Čabu založili slovenskí evanjelici

Na mieste, kde dnes stojí župné mesto Békešská Čaba, bývalo podľa stoličného súpisu z roku 1716 v zemliankach 22 rodín, z ktorých už vtedy niektorí podľa mien mohli byť aj Slováci. Celé okolie vtedajšej Čaby bolo dlhým pobytom Osmanov spustošené, močaristá a neobrábaná pôda so slatinným porastom slúžila viac-menej pre hŕstku nomádskych pastierov. Rozsiahle komplexy zeme na juhovýchode Uhorska po odchode Osmanov bolo treba zúrodniť. Kým tu ležali obrovské voľné plochy pôdy, severné slovenské časti Uhorska boli preľudnené a nedostatok pôdy nútil poddaných opúšťať túto časť krajiny a hľadať šťastie a slobodu v južných častiach Uhorska. Najčastejšie úteky poddaných na Dolnú zem mali popri sociálnych problémoch aj náboženské príčiny. Po rekatolizácii s náboženským prenasledovaním usádzajú sa v týchto častiach Uhorska predovšetkým slovenskí poddaní evanjelického vierovyznania. Od kráľovskej komory a nových zemepánov dostávajú záruky slobodného vyznávania viery a v prvých rokoch usádzania aj oslobodenie od platenia daní. Takto za chlebom a slobodou prišli do Békešskej Čaby aj prví slovenskí evanjelici, pochádzajúci prevažne z Novohradskej a Gemersko-Malohontskej stolice.

Potvrdzuje to aj historik Békešskej stolice, evanjelický farár Ľudovít Haan, keď vo svojom diele Pametnosti Békeš-čabánske z roku 1866 píše, že v roku 1717 traja evanjelickí impopulátori, zastupujúci prenasledovaných evanjelikov, sa vydali do Segedína, kde sa prihlásili u prefekta Kráľovskej komory a požiadali ho osídliť opustené územie BékešskejČaby evanjelickými Slovákmi, z ktorých prví pochádzali z Novohradu a Malohontu. Ich žiadosť bola splnená s uistením, že všetci, ktorí sa tu usadia, budú môcť slobodne vyznávať evanjelické náboženstvo.

V ďalšom roku sem na základe uvedeného prísľubu prišli desiatky rodín zo spomenutých stolíc. Keď v roku 1720 dostal za vojenské zásluhy celú výmeru stolice Ján Juraj Haruckern, ten pokračoval v osídľovaní Čaby a celej stolice za tých istých podmienok. Aj keď v roku 1750 prišli na jeho čabianske majetky prví slovenskí katolíci, pochádzajúci prevažne z Hontianskej stolice, evanjelici si udržiavali a dodnes udržiavajú početnú prevahu.

Prvých päť rokov evanjelikom k bohoslužobným účelom slúžil provizórny prístrešok. V roku 1723 si postavili chrám z váľkov, ten zrútili a roku 1745 so súhlasom vrchnosti si postavili chrám z tvrdého materiálu, kde im pri súhlase významne pomohol mojmírovský rodák, gróf Anton Grasalkovič. Tento chrám stojí dodnes a volajú ho Malý kostol. Hneď oproti nemu stojí nový, nazývaný Veľký kostol, ktorého základný kameň položili roku 1807 a ktorý bol slávnostne vysvätený až roku 1824. Obidva evanjelické kostoly stoja v centre a tvoria dominantu mesta, keď nový pojme do svojho vnútra naraz až šesťtisíc veriacich a ten oproti ležiaci starší - 2800 veriacich. V roku 1745 žilo vBékešskejČabe 2700 slovenských evanjelikov a stále sa rozrastali. Na konci 18. storočia ich bolo desaťtisíc a v roku 1866 podľa vydania Haanovho diela viac ako dvadsaťtisíc. Nie náhodou sa o vtedajšej Čabe hovorilo ako o Sione uhorských evanjelikov slovenského pôvodu. Cirkevný archív disponuje bohatstvom dokumentov nielen o začiatkoch cirkvi, ale aj o založení a prvých rokoch konštituovania tohto mesta, v ktorom na popredných miestach stáli mnohí slovenskí čabianski evanjelici.

Cirkevný archivár Pavel Kováč

Rozsiahly cirkevný archív po Júliusovi Dedinskom spravuje teraz Pavel Kováč, ktorý sa narodil 4. 2. 1928 v Sarvaši ako siedme dieťa rodičov Michala Kováča a matky Márie Bielikovej. Rodina žila na „sálaši“, kde pre malú výmeru pôdy otec bol nútený pracovať pri cestných a melioračných prácach a počas žatvy aj ako vedúci skupiny mláťačkárov. V čase, keď otec začal stavať na Sentešskej ceste nový „sálaš“, jednoročný Pavel Kováč dostal zápal stredného ucha a hrozilo mu, že umrie. V roku 1936 mal osem rokov, zomrela mu matka a stal sa sirotou. Otec bol nútený sústavne pracovať a na výchovu detí nemal čas. Týkalo sa to aj syna Pavla, ktorý v škole dosahoval dobré výsledky a učiteľ ho odporúčal na ďalšie štúdium.

- Otec na to vravel, že nebude vychovávať pána. Pán Boh však tak zariadil, že keď matka umierala na zápal pľúc, lekár vidiac postavenie rodiny nepýtal za ošetrovanie peniaze, otec však chodil jej liečenie lekárovi odpracovať. Medzi lekárom a našou rodinou vznikol takto úzky vzťah. Jeden deň prišiel k nám lekár aj s formulárom prihlášky na moje gymnaziálne štúdium. Keď sme tlačivo spoločne vyplnili, otec vraví lekárovi, že on teraz nemá peniaze na financovanie môjho štúdia. Lekár mu na to odpovedal, že štúdium zaplatí sám a zapísal ma do sarvašského gymnázia... - Zaspomínal si na tento osudový moment terajší 84-ročný archivár Pavel Kováč. Maturitnú skúšku zložil v roku 1948 a na odporučenie profesorov sa rozhodol študovať ďalej. Po krátkom pobyte v Budapešti prešiel na štúdium teológie do Šopronu, kde zotrval tri roky a ďalšie dva roky dokončil v Budapešti. Keď bol roku 1953 vysvätený, biskup sa ho pýtal, že kde chce nastúpiť za kaplána. Pavel Kováč mu odpovedal, že pôjde tam, kde je potrebné a tak nastúpil do Irši k seniorovi Jánovi Bálintovi. Po slovensky vedel len z domu, lebo všetky štúdia absolvoval v maďarčine. Viacerí jeho spolužiaci na univerzite pochádzali z dedín, kde sa konali dvojjazyčné bohoslužby a tak posledné dva roky štúdia sa spolu s nimi v škole učil liturgiu a náboženstvo aj po slovensky. Je zaujímavé, že jedným z jeho profesorov na škole bol aj farár Pavel Podmanický, ktorý sa prihlásil za farára do Sarvaša. Ten ale už pri prvej skúšobnej kázni neobstál, lebo si na „próbu“ pripravil kázeň o žobrákoch, a to od baróna sarvašskí veriaci nečakali a za farára si ho nevybrali.

Pavel Kováč ani nie po roku z Irši odišiel ako kaplán do Čaby, kde zotrval poldruha roka a stadiaľ prešiel do Sarvaša, práve po neúspešnej kandidatúre svojho profesora, kde kaplánoval sedem rokov a ďalšie tri roky v Kondoroši. Až po dvanástich rokoch kaplánovania dostal roku 1965 svoju faru v rodnom Sarvaši, kde potom ako zborový farár pôsobil do roku 1980, teda spolu pätnásť rokov. Na všetkých miestach, kde pôsobil ako kaplán a farár, slúžil dvojjazyčné bohoslužby. Keď však už v Sarvaši chodilo na slovenské bohoslužby iba 6-8 Slovákov, biskup Zoltán Káldy ho vyzval, aby nastúpil za riadneho farára do Békešskej Čaby. Tam sa práve uvoľnilo miesto po farárovi Adamovi Mekišovi, kde Pavel Kováč potom pôsobil až do odchodu do dôchodku v roku 1994. To bol aj rok, kedy prevzal starostlivosť o archív békeščabianskej evanjelickej cirkvi. Keď mu tento archív cirkev zverila, jeho dokumenty sa nachádzali neusporiadané po skladoch. Od roku 2006 je archív umiestnený a usporiadaný na novom vyhovujúcom mieste. Cenné cirkevné dokumenty, ktoré majú úzku súvislosť aj s históriou mesta, v nových priestoroch starostlivo pre budúce generácie katalogizuje a uchováva. Medzi najzaujímavejšie a najvyhľadávanejšie sú najstaršie zápisnice, matriky, 59 vydaní Tranoscia a rad ďalších dokumentov a kníh.

Cirkevný archivár Pavel Kováč poskytuje svoje vedomosti a spoluprácu (v tomto roku) 27 evidovaným bádateľom, viacerým ďalším súkromne a mnohým podáva rady a informácie aj telefonický. Okrem Čabianskou organizáciou Slovákov vydávaného Čabianskeho kalendára po slovensky, spracované poznatky sprístupňuje širokej maďarskej verejnosti vo forme uverejnených štúdií a vydaných publikácií v maďarčine.

Ján Jančovic

Pavel Kováč - Kovács Pál

Tanulmányok, ösztöndíjak

1948: gimnáziumi érettségi, 1953: teológiai szigorlat, 1954: Evangélikus Teológiai Akadémia, lelkészvizsga, 1970-es évek elején MOL segédlevéltáros tanfolyam, egy hónap gyakorlat ugyanott.

Levéltári munkakörök

Segédlelkész - 1953-1954: Albertirsa, 1954-55: Békéscsaba, 1955-1962: Szarvas, 1962-1965: Kondoros. Parókus lelkész - 1965-1980: Szarvas, 1980-1994: Békéscsaba. 1970-1980: Szarvason a gyülekezeti levéltár rendezése, 1994: megbízott gyülekezeti levéltáros Békéscsabán (részmunkaidőben).

Egyéb megbízatások

Különféle egyházi szolgálatok végzése Békéscsabán és a Kelet-Békési Evangélikus Egyházmegye területén. Helyettesítések Bakonyszombathelyen és Dunakeszin.

Egyesületi tagság

MLE, MELTE, Békéscsabai Városszépítő és Honismereti Egyesület

Publikációk

A békéscsabai evangélikus gimnázium története a kezdetektől az államosításig, in: A Békéscsabai Evangélikus Gimnázium Évkönyve 1993-1999, szerk.: Bakay Péter, Békéscsaba, 1999. 9-18.

Az egyházak évszázadai, Evangélikusok, in: A művelődés évszázadai Békéscsabán, szerk.: Käfer István, Köteles Lajos, Békéscsaba, 1998. 221-253.

11 személy arcképe. in: Evangélikus arcképcsarnok, szerk.: Tóth-Szöllős Mihály, Evangélikus Sajtóosztály, Budapest, 2002.

Adatközlés, szlovák szöveg értelmezése: 2009, szerk.: Lakatos Andor: Cinkota története I.