pia11222024

Posledná aktualizácianed, 10 nov 2024 3am

Dohody - Vyšehrad a jeho stredoeurópske okolie

V4dohod1Nedávno sme si pripomenuli vyšehradské dohody. Tú slávnu zo 14. storočia, ktorú síce uzavreli na Vyšehrade v roku 1335, ale „ratifikovali“ až 9. marca 1339 v Trenčíne. 15. februára sme si zároveň pripomenuli 21 rokov od podpisu Vyšehradu 2, v tom čase V3, od r. 1993 už V4. - Bez ohľadu na národnosť... Pre dnešného obyčajného, v našej kapitalistickej spoločnosti žijúceho človiečika znamená slovo Vyšehrad možno peniaze, ktoré môže získať z fondu takto pomenovaného. Niekto si azda spomenie aj na politické zoskupenie osnované vo februári 1991, pôvodne trojka, avšak po slovenskom sebaurčení už a až do dnešných dní štvorka. Maďari si spomenú v prvom rade na mestečko a hrad Visegrád pri Dunaji, o ktorom my, sveta znalí vieme, že je to práve ten, ktorý dal meno spomínanému zoskupeniu. Pre Maďara, ale aj Slováka uvedená lokalita znamená skoro na 200 rokov tiež uhorské kráľovské sídlo v stredoveku. Väčšina Čechov si predstaví Vyšehrad v Prahe a Libušu, ktorá z neho veštila dnešnú slávu Čechov, ktorá sa severoatlantických nebies dotýka. A zopár lokalít s názvom Vyšehrad sa nachádza aj v Poľsku.

Ozaj a prečo zoskupeniu z roku 1991, ktoré vytvorili Česko-Slovensko, Poľsko a Maďarsko dali toto pomenovanie? Nuž kvôli stretnutiu panovníkov Českého, Poľského a Uhorského kráľovstva v novembri 1335. Menovite sa tu stretli: hostiteľ Karol Róbert z Anjou (francúzsko-talianskeho pôvodu), ktorý nastúpil na uhorský trón po vymretí pôvodnej domácej tristo rokov vládnucej dynastii a ktorý práve do Vyšehradu preniesol svoj prestol, azda preto aby nebol neustále konfrontovaný s tradíciami autentického sídla Uhorska od jeho zrodu - Ostrihomu. Druhým účastníkom bol český kráľ Ján Luxemburský (nemecko-francúzskeho pôvodu), ktorý podobne ako domáci Karol bol novou krvou na pražskom tróne po tristoročnej postupnosti Přemyslovcov. Práve jeho vnuk Žigmund Luxemburský si Vyšehrad už ako domáci uhorský panovník veľmi obľúbil. V4dohod2Tretím do partie bol Kazimír III. Veľký, zhodou historických okolnosti posledný panovník domáceho Piastovského rodu. Na poľský trón po ňom nastúpil práve syn organizátora stretnutia Karola Róberta, uhorský kráľ Ľudovít I., ktorý tiež niesol prívlastok Veľký. Podľa maďarského historika Kotlera uvedení páni „vo Vyšehrade uzavreli všetci traja spoločnú obrannú alianciu a dôležitú obchodnú dohodu. Prvá bola namierená hlavne proti Rakúsku, zatiaľ čo cieľom druhej bolo vytýčiť novú obchodnú trasu do nemeckých krajín, a tak sa vyhnúť viedenskému právu skladu“. Preložené do súčasnej reči, bol to pakt proti Habsburgovcom, ktorí už začali vystrkovať svetovládne rožky. Vyšehradskí vysokourodzení konšpiranti získali v prípade Čiech a Uhorska dvestoročný odklad. Po roku 1526 ich Habsburgovci definitívne ovládli. Aj keď od roku 1780 už to bola dynastia Habsbursko-Lotrinská (Habsburgovci po meči vymreli otcom Márie Terézie Karolom III.) a ktorá v tom čase získala aj tretinu Poľska.

Vráťme sa späť. V hre boli aj osobné záujmy rokujúcich pomazaných hláv a ich zladenie (Karol Róbert bol pomazaný pre istotu aj trikrát). Poľský a český kráľ mali aj vzájomné vladárske nároky, ktoré tu nevyriešili. „Slávne“ stretnutie vo Vyšehrade sa tak obsahove naplnilo až o štyri roky neskôr, a to 9. marca 1339 v Trenčíne. Až tu Kazimír tretí súhlasil s „ratifikáciou Vyšehradu“ a vzdal sa nárokov na sliezske kniežatstvá a zato J. Luxemburský prestal poškuľovať po poľskom tróne. Keby sme volali po historickej presnosti, mali by sme hovoriť o vyšehradsko-trenčianskej zmluve, ktorá inšpirovala V. Havla, L. Walesu a J. Antala o vyše 650 rokov neskôr.

Podľa Wikipédie „názvom Vyšehradská štvorka sa neoficiálne označujú štyri stredoeurópske postkomunistické krajiny Česká republika, Maďarská republika, Poľská republika a Slovenská republika. Skupina sa pôvodne nazývala Vyšehradskou trojkou; štvorka sa za nej stala v dôsledku rozdelenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky roku 1993. Názov tohto zoskupenia sa zrodil počas schôdze medzi prezidentom ČSFR Václavom Havlom, predsedom maďarskej vlády Józsefom Antallom a poľským prezidentom Lechom Wałęsom, ktorá sa uskutočnila 15. februára 1991 v severomaďarskom meste Vyšehrad. Traja vodcovia tu podpísali deklaráciu o úzkej spolupráci svojich troch (dnes štyroch) krajín na ceste k európskej integrácii. Po páde komunistických režimov zohrala vzájomná spolupráca týchto krajín významnú úlohu pri prechode od totalitného režimu k slobodnej, pluralistickej a demokratickej spoločnosti“ Amen! Z nášho podtatranského hľadiska si určite hneď všimneme našu slovenskú neprítomnosť. Čech, Poliak, Maďar zakladatelia novodobej Vyšehradskej zmluvy! Ako by sa nič nezmenilo za tých 650 rokov. Slovensko v roku 1335 nepomenovaná časť Uhorska, Slovensko 1991 síce už pomenovaná, ale zasa len súčasť Česko-Slovenska. A toto nevedomie až bezvedomie o Slovensku pretrváva stále.

V4dohod3V posledných dňoch sa objavujú pokusy zdvihnúť naše padlé slovenské povedomie, ale opäť bez slovenského obsahu. Zora Jaurová vo svojom blogu „Visegrad 20-some years after...“ zo začiatku marca 2012 vyzdvihuje Vyšehrad z roku 1991 ako dobrý počin. Zdôrazňuje, že „som Stredoeurópanka. Táto „etnická“ identita vystihuje viac ako čokoľvek iné môj pôvod, osobnú históriu i pocit príslušnosti. Stredná Európa, priestor geografický, ale najmä mentálny, koluje mojimi žilami, prihovára sa mi cez mojich rodičov a starých rodičov rôznymi jazykmi, ale jednou spoločnou a dlhou históriou. Moje osobné dejiny, tak ako dejiny ľudí a vecí okolo mňa sa vzťahujú k identite tranzitného priestoru uprostred Európy jeho kultúre, a vytvárajú tak etnicitu, ktorá je tvorená koexistenciou, nie príslušnosťou k národu“. A tu sme pri meritu veci! Etnicita autorky je utváraná „koexistenciou, nie príslušnosťou k národu“. Ale v texte sa objavujú aj taký povzdych ako napríklad, že „Strednej Európe rozumiem. Bez zaváhania sa smejem insajderským vtipom mojich maďarských kolegov, hoci si ich vďaka jazykovým bariéram, vytvoreným v poslednom storočí rozprávame po anglicky“. Z textu mi implicitne vyplýva, že našu stredoeurópsku súčasnosť pokazilo, samozrejme, okrem „ex-sovietskej skúsenosti“ práve to, že ešte stále hovoríme viacerými jazykmi a neprešli sme na latinčinu súčasnosti, jazyk anglický, jazyk najvyššej slobody, totálnej slobody indivídua, slobody zisku. Bohužiaľ, boli sme to my (najmä Slováci), ktorí sme si dovolili v poslednom storočí vytvoriť jazykovú bariéru navyše, zavrhnutím monokultúrneho a monojazyčného štátu - Uhorska s obcovacím jazykom výhradne maďarským. A dovolili sme si zahustiť stredoeurópsky politický priestor o Slovensko, politický útvar, pre ktorý Maďari ešte ani dnes nechcú používať etnické meno jeho obyvateľov. Však Felvidéčania? Mimochodom Maďari si Uhorsko vyvlastnili „cakumprásk“ a ani dnes nie sú pre tento útvar ochotní použiť pomenovanie, ktoré by vyjadrilo vtedajšiu tisícročnú koexistenciu viacerých národov a etník, a stále používajú pomenovanie v podobe KRAJINA MAĎARA - Magyarország. Preto ma trošku mrzí, že v spomínanom texte Z. Jaurovej sa existencia slovenského spomenie len dva krát. V4dohod4Raz v jej priznaní, že je Stredoeurópanka preto, že je Slovenka a druhý raz definuje, že Slováci (teda aj ona ako Slovenka) aj ostatní Stredoeurópania „si ponesieme v sebe mentálny priestor, ktorý nás utvoril, naďalej budeme zdieľať spoločný genetický i mentálny kód, naďalej si budeme rozumieť, napriek všetkým snahám dokázať si opak“. Samozrejme, že aj takýto názor má právo na existenciu. Problém pociťujem v tom, že „mentálny priestor, ktorý nás utvoril“ bol a je všeličím iným, len nie slovenským! Pripustiť a vysloviť, že genetika a mentalita by mohli mať aj niečo slovenského - to nám cez zuby už nejde! „Slovenské“ nie je rovnoprávne nemeckému, maďarskému či inému, slovenské nemá historické ukotvenie. Akoby všetko slovenské nebolo na dostatočnej civilizačnej úrovni.

Často sa opakuje aká to bola pred 100 rokmi v stredoeurópskom, alebo aspoň v uhorskom priestore trojjazyčná idyla. Nebola! Slovák v Uhorsku nemal školu v materinskom vyučovacom jazyku! Slovák v maďarskom Uhorsku nesmel prejavovať svoju slovenskosť, o slovenskej politike ani nehovoriac! Vzdelanejší Slovák bol trojjazyčný, Nemec na tomto území vedel aj maďarsky, ale Maďar bol v absolútnej väčšine jednojazyčný! Ťažko ma niekto presvedčí, že práve stredoeurópska identita je to, čo ma robí pre dnešok lepším a použiteľnejším a že ja som ju svojou slovenskosťou, podľa autorky - príslušnosťou k slovenskému národu, narušil. Súhlasiť môžem len v jednom prípade. Ak sa vykričí do sveta a denne sa bude pripomínať, že aj Slováci mali nezanedbateľný prínos na pozitívnej kvalite Stredoeurópanov, v krajine zvanej Uhorsko. A že bronzový Svätopluk má právo sa vzpínať na hrade, veď aj jeho zásluhou sa zrodil veľkomoravský vladársky „softvér“ inšpirovaný Franskou ríšou a neskôr použitý v českom, poľskom a uhorskom štáte. Ak aj Maďar bude ochotný priznať, že stredoeurópsky priestor formovali a rovnocenne a rovnoprávne aj Slováci! Ak sa v maďarských učebniciach, monografiách, turistických prospektoch jasne bude písať, že Uhorsko nebol dokonalý svet len na začiatku 20. storočia, keď malo silný maďarský náter, ale aj o 1000 rokov skôr, v čase príchodu predchodcov dnešných Maďarov na územie, kde Sloveni / Slováci už 500 rokov kultivovane žili. A vykonali to či ono, napríklad založili Mikulčice, Nitru, Bratislavu, Devín či Blatnohrad. A tiež očakávam zmenu názvu múzea v Zalaváre z malobalatonského na múzeum napríklad Pribinu, veď v celom v maďarskom Zadunajsku sú nezanedbateľné stopy z 9. a 10. storočia po Slovenoch / Slovákoch. A že budú všetci neustále pripomínať, že aj v tomto texte spomínanému Vyšehradu dali meno Sloveni / Slováci. A nie preto, že by to bol hrad vysoko na kopci. Ten dnešný vznikol až v 13. storočí. V4dohod5Koniec-koncov hradisko, ktoré dostalo meno Vyšehrad bol o hodne nižšie, na mieste rímskeho opevnenia a Vyšehradom sa volalo preto, že bolo v riadiacej hierarchii „vyššie postavené“, že mu podliehali viaceré iné hradiská. Nebolo to len tak hocijaké sídlo. Vyšehrad bol dlhodobo sídlom „strednej triedy vládnucej“ vo Veľkej Morave a ich potomkov. Bez „národnej rovnoprávnosti“ nebude existovať Stredoeurópan! A netýka sa to len vzťahu Slovákov a Maďarov.

Mojimi rečami chcem povedať hlavne to, že bez rešpektovania Slovákov a slovenského vkladu do vývoja strednej Európy, čiže aj sveta, ako plnohodnotného a rovnoprávneho príspevku v porovnaní s prínosmi Maďarov, Čechov, Poliakov, ale aj Nestredoeurópanov - Nemcov všetkých odtieňov, všetkých Juhoslovanov, Rumunov, Rusínov a ostatných východných Slovanov, nemá zmysel hovoriť o akejsi stredoeurópskej etnicite a nostalgii po nej.

Len čo som toto dopísal, objavil som blog Marka Debnára „Zabudnutá minulosť strednej Európy“. Zaujalo ma predovšetkým konštatovanie: „V prípade talianskeho spisovateľa a esejistu je určitá opatrnosť vo vzťahu k strednej Európe pochopiteľná. Horšie je to v prípade opatrnosti či skôr neistoty našej vlastnej. Veď aj Stredoeurópan, akým bol Sándor Márai, o nej hovorí ako o priestore, ktorý „neoznačujú ani závory, ani hraničné kamene a volá sa stredná Európa, ktorá organicky patrí a splýva s tou druhou Európou, a napriek tomu je taká tajuplne iná...“ A aj keď sa táto „tajuplne iná Európa“ v priebehu dvadsiateho storočia stala pomerne často pretriasanou témou v krajinách V4, každý k nej pristupuje akosi inak. Otázka preto znie, akým spôsobom táto iná Európa jestvuje? Je to len individuálny pocit alebo „svetonázor“, ktorý tento neurčitý priestor naozaj definuje a spája?“ Na to ja: fíha! A moje fíha pokračuje aj pri ďalšom texte. Dozvedám sa o všakovakých pocitoch, ilúziách a predstavách, len nechápem zmysel textu. Nepovažujem strednú Európu, podľa autora zúženú na krajiny V4 (a sme opäť v Trenčíne roku 1339) za niečo odlišného od zvyšku Európy. Autor hľadá v minulosti to, čo spája tieto krajiny. Bohužiaľ, ale nedefinuje jasné kritéria stredoeurópskosti. Zostal stáť v období zlatého veku monarchie Ferencjóžku na prelome 19. a 20. storočia. Pochopiteľne, že to „spoločné“ v prípade Poľska nachádza v Krakove a jeho okolí ale nie vo Varšave. Ale pôvodné vyšehradské zoskupenie zo 14. storočia to bolo Poľsko viacej na východ od jeho dnešných hraníc. Česko do strednej Európy v tom čase prinieslo aj Sliezsko a Lužicu. Predstavte si teda, že stredoeurópska hranica je pár kilometrov od okraja dnešného Berlína. V4dohod6A Stredoeurópanmi podľa vtedajšieho hľadiska boli aj Chorváti, dokonca aj tí z pobrežia Jadranu od Zadaru a Senja, nehovoriac o Rumunoch a Nemcoch zo Sedmohradska. Neviem koľkí z nás by dnes priznali štatút Stredoeurópana aj Chorvátom, Bosniakom!, Srbom, Rumunom, Ukrajincom (ti z Haliče a Bukoviny boli občania rakúskej monarchie do jej konca v roku 1918!).

Chápem vyjadrenie (vraj nášho) Šaňa Máraiho a jeho košickú nostalgiu. Veď jemu sa jediný svet, ktorý pripúšťal a to bol svet maďarský, zrútil v roku 1918. Ako mu bolo pred tým všetko slovenské ľahostajné, tak po vzniku československého štátu mu toto bolo všetko neprijateľné. Preto odchádza do sveta a do Maďarska prichádza len vtedy, keď Horthy viedenskými arbitrážami a vojenskými agresiami čiastočne obnoví Veľké Maďarsko. A keď sa tento priestor navracia k trianonským hraniciam odchádza z neho. A píše, píše a píše o dokonalosti, spoľahlivosti a kvalite stredoeurópskeho sveta za vlády maďarského civilizačného prínosu.

Nechápem však nostalgické hlasy dnešných slovenských autorov. Plynie mi z toho len nasledujúci záver. Neexistuje niečo také špecifické ako identita založená na nostalgických spomienkach akejkoľvek slávnej minulosti, identita založená na historických ale nedemokratických tradíciách čo akej osvietenej monarchie. Darmo hľadáme zlatý vek, či stratený raj, nenájdeme nič tak spoločné, čo by nejako určovalo napr. stredoeurópsku územnú „etnicitu“ ako hovorí Zora Jaurova. Územnú etnicitu vytvára vždy len a iba jazyk a štát. Som predovšetkým príslušník národa, resp. občan konkrétneho štátu a to aj v prípade, že sa štát nekryje s mojou národnosťou. V druhom kole som Európan, táto charakteristika dostáva v súčasnosti aj politicko-administratívny rozmer v podobe EÚ. A napokon (a na začiatok) som človek, spoločenský tvor, príslušník rodu homo sapiens. Iných zmysluplných (majúcich význam) triedení niet!

Pre ľudstvo, Európu, aj pre strednú Európu, i pre našu V4 stále platí heslo francúzskej revolúcie: sloboda, rovnosť, bratstvo! Sloboda napĺňať zmysel ľudského života (dokonca aj v slovenčine), rovnosť bez ohľadu na národnosť, pohlavie a iné ľudské odlišnosti (a platí aj pre Slovákov) a bratstvo (ak chcete sesterstvo), čo nie je nič iné ako solidarita (vzájomnosť, spolupatričnosť, družnosť).

Jozef Schwarz