Asimilácia v Bodoni - Je tu ešte niečo slovenské?
Dlhodobá absencia školskej a náboženskej výchovy v materčine. - Dnes už ani najstarší členovia pôvodných slovenských rodín nehovoria po slovensky, asimilácia tu dosahuje vrchol... - Je to príklad a poučenie pre všetky Slovákmi osídlené obce v Maďarsku, kde ešte žije slovenské slovo:
Základom zachovania materinského jazyka je jeho používanie v rodinách a účasť mládeže na zodpovednej jazykovej výchove v slovenských školách.
Prírodnú scenériu novohradského regiónu na ľavej, čiže na maďarskej strane rieky Ipeľ, tvorí pohorie Čerhát, rozprestierajúce sa východne od tejto rieky po údolie rieky Zaďva a na západe po začiatok pohoria Beržeň (Börzsöny). Medzi jeho menšími vrchmi s pahorkatinovým a zalesneným reliéfom terénu sa v údoliach nachádzajú desiatky dedín, v ktorých sa už od konca 17. storočia začali v rámci zemepanských osídľovacích akcií, ale i útekov od svojich zemepánov usádzať Slováci, prichádzajúci zo zaľudnených severných stolíc Uhorska. Aj dnes keď prechádzame týmito obcami máme možnosť vidieť, v akom členitom a často aj nehostinnom prírodnom prostredí boli tieto osady a chotáre zemepánmi vymerané a zakladané. Ich noví osadníci museli vynaložiť veľa potu a úsilia, aby na vyklčovanej lesnej pôde postavili svoje príbytky a premenili priliehajúci chotár na úrodné polia. Niektoré dediny Slováci založili znovu od gruntu, v ďalších pri svojom príchode našli aj svojich susedov, okrem Maďarov aj etnickú skupinu Polovcov, s ktorými spolunažívajú vyše tri storočia a vzájomne ovplyvňujú svoju kultúru, spôsob života. Región južne od rieky Ipeľ, vyplnený vrchmi, vŕškami a dolinami, nie náhodou nazval „pevec Polovcov“ K. Mikszáth „krivou krajinou“. V západnej časti tohto regiónu jednou z vyše tridsiatich pôvodne Slovákmi osídlených obcí je Bodoň (Kétbodony). Pri sčítaní ľudu v roku 2001 sa tu k Slovákom neprihlásil už ani jeden obyvateľ a údaj prevzatý z Wikipédie hovorí, že sa tam v uvedenom roku všetkých 506 obyvateľov prihlásilo k maďarskej národnosti. 
Pozrime sa na základe získaných historických údajov, ako sa postupne v Bodoni Slováci strácali a aké kultúrne dedičstvo za sebou zanechali.
Koncom 17. storočia po vyhnaní Osmanov z Novohradskej stolice a rozbehnutí osídľovania zemepanských majetkov - ako to prezrádzajú dobové dokumenty - sem v roku 1694 zo severnej časti Novohradskej stolice z obce Červeňany (vtedy Vereš) ako prvý prišiel Mikuláš Hudec a usadil sa na Vayovom panstve. Keď špeciálni vyslanci Hontianskej župy v roku 1720 vykonali dve vyšetrenia úteku poddaných, zostavili súpis utečencov z ich stolice do novohradských obcí. Uvádza sa v ňom, že do Bodoňu pred 7 rokmi odišiel zo Senohradu Martin Sluha, pred 9 rokmi z Krnišova Ján Plachý, pred rokom zo Žibritova Ondrej Mlynár, pred 2 rokmi Pavol Jaďuď zo Seleštian, pred 10 rokmi Ján a Juraj Patinovci z Trpína, pred 3 rokmi Juraj Ožarovský s bratom Jánom z Cerova a pred 5 rokmi Tomáš Strenkovický tiež z Cerova. Aj terajšie pomiestne priezviská v Bodoni poukazujú na to, že väčšina obyvateľov pochádza z Hontianskej a zo severnej časti Novohradskej stolice. Postupne k nim pribúdali aj osadníci zo Zvolenskej stolice. Ďalšie pramene uvádzajú, že prví obyvatelia boli všetko evanjelici a koncom 17. storočia už mali evanjelickú cirkev. Vysvetľuje sa to tým, že na domovské pozemky vo svojom vlastníctve v tom čase šľachtici evanjelického náboženstva spravidla osídľovali poddaných rovnakej viery. Takto ich evanjelik Adam Vay prichýlil aj v Dolnom Bodoni, Pavol a Ondrej Bene, Martin Egry, Gregor Batik v Sudiciach, František Barátnaky v dvoch tretinách Častvy, Mikuláš Jesenský a Pavol Farkaš v Agárde, Banke, Teranoch, Gute... 
Pri súpise v roku 1715 zapísali v Bodoni 2 maďarské, 1 nemeckú a 9 slovenských domácností, roku 1720 2 maďarské a 11 slovenských domácností. V roku 1880 sa zo 483 obyvateľov k Slovákom prihlásilo 213 ľudí (44,2 %), roku 1930 zo 672 obyvateľov už len 4 Slováci. Podobne ako z iných obcí Novohradskej stolice, aj z Bodoňu už v prvej vlne sťahovania Slovákov zo stolice ušli jej prví osadníci do blízkych a vzdialených dolnozemských osád. Podľa súpisu zbehov z rokov 1720 a 1723 to bol Štefan Trpínsky, ktorý sa potom objavil v Halászi, Juraj Černík v Szande, Ján Krčmár v Dunaegyháze, Juraj Moravčík v Kerestúre, Ján Budinský v Čabe, Štefan a Pavol Plavec v Poľnom Berinčoku. Potvrdili to svedkovia Pavol Moravčík, Juraj Kováč a Adam Varga.
V Bodoni od existencie evanjelickej cirkvi až do druhej polovice 19. storočia pôsobili - vyučovali a kázali po slovensky - významní evanjelickí učitelia a farári. Spomeniem aspoň niektorých. V polovici 18. storočia bol učiteľom Jakub Plachý a v roku 1760 sa mu tu narodil syn Samuel, farár v Dražovciach a Drieňove v Honte. V tom čase tu pôsobil slovenský farár, bohunický rodák Pavel Salaj, ktorý nakoniec ukončil svoje povolanie v Maglóde, kde aj v roku 1772 zomrel. Na prelome 18. a 19. storočia farárom bol Ondrej Vengerický st., člen Učenej spoločnosti banského okolia. Na počesť jeho svadby napísal mu roku 1803 Bohuslav Tablic, vtedy farár v Jači, oslavnú báseň Zlaté pútko. Tu sa v roku 1808 narodil aj jeho syn Ondrej, ktorý po štúdiu v Jene sa stal najskôr vychovávateľom v rodine baróna Kolomana v Jači, potom farárom v rodisku a novohradským seniorom. Po ňom tu bol farárom pliešovský rodák Karol Červenák, u ktorého počas jeho účinkovania v Bodoni zomrel v roku 1842 významný učiteľ a spisovateľ, námestník profesora J. Palkoviča v Bratislave Beniamín Pravoslav Červenák. 
Prvé snahy o pomaďarčovanie tunajších Slovákov začali už v druhej polovici 19. storočia, keď sem prišiel v roku 1850 za učiteľa z Veľkých Stracín František Kacian. Po ňom to už mali za úradnú cirkevnú povinnosť aj učiteľ Gustáv Bartoš a farár Gejza Farkaš. V rokoch 1902 - 1903 došlo k spojeniu Dolného a Horného Bodoňu a obec dostala pomenovanie Kétbodony. Práve v týchto rokoch sem prišiel za učiteľa rodák z Čuváru Gejza Pohanka, ktorého otec Jozef, rodák z Turca, tam bol evanjelickým učiteľom. Gejza Pohanka si zmenil nielen priezvisko na Csővári, ale v školskom vyučovaní začal v cirkvi systematickú maďarizáciu, v ktorej pokračoval aj jeho syn Dezider. Z obdobia pôsobenia posledného Csőváriho žijú ešte v Bodoni najstarší obyvatelia. Tí aj napriek tomu, že s rodičmi sa v detstve dorozumievali ešte v materčine, za 60-70 rokov absencie slovenského slova v škole i v kostole už reč svojich predkov neovládajú, výnimkou sú 3-4 Bodončania.
Využil som príležitosť navštíviť Bodoň s priateľom Jánom Labátom z Dolných Strhár, ktorý na cestách južným Novohradom je mojím spolupracovníkom a tlmočníkom. Už dlhšie udržiava priateľské styky s bodonskou rodinou Fiľovcov. Viaže sa k nim zaujímavý príbeh. Počas druhej svetovej vojny, keď slovenská obec Zombor, ležiaca na pravej strane Ipľa, pripadla horthyovskému Maďarsku, jeho otec narukoval do maďarskej armády. Tam sa spriatelil s Bodončanom Jánom Fiľom. Po skončení vojny mal každý svoj vojenský osud. Kým Ján Fiľo sa dostal do ruského zajatia, Ján Labát mu unikol prebehnutím na Slovensko. Niekoľko rokov po skončení vojny sa obidvaja, aj keď žili v rozdielnych štátoch, začali stretávať. Navštevovali sa celé ich rodiny. Šesťdesiatročný syn Jána Labáta si spomenul na rodinné priateľstvo a rozhodol sa pozdraviť spriatelenú rodinu Fiľovcov v Bodoni. Kým 84-ročný Ján Labát ešte žije v Obeckove, jeho druh Ján Fiľo, práve keď sa chystal osláviť 84. narodeniny, zomrel. Po príchode na návštevu do Bodoňu si Ján Labát v dlhšom rozhovore so Zuzanou Fiľovou - Šaškovou zaspomínali aj na jej zomrelého manžela a jeho plodný život. Po absolvovaní tejto rodinnej návštevy nasledovala letmá prehliadka dediny a náhodné stretnutia s obyvateľmi.
Bodoň s terajšími o niečo viac ako päťsto obyvateľmi sa svojou polohou v ničom nelíši od novohradských dediniek. Upútava v ňom najmä zaujímavý architektonický vzhľad roľníckych domov so studňami a upravenými dvormi, vysadeným viničom a ovocnými stromami pri nich. Dominantou dediny je evanjelický kostol, ktorého posledná baroková podoba pochádza z roku 1890. Na obnove oltárneho obrazu sa podieľal známy maliar oltárnych obrazov, rodák z Dolných Strhár Ľudovít Kubányi. Pred kostolom je upravený parčík, v jeho strede je pamätník obetí dvoch svetových vojen s uvedením ich mien. 
Pozerám a fotografujem symbolické pamätníky okolo ohrady parku a zrazu sa k nám približuje obyvateľ najbližšieho domu, ktorý si všimol náš záujem o toto pietne miesto. Jeden po druhom fotografujem, čím dostávam do obrazovej pamäti digitálneho fotoaparátu priezviská: Apko, Badinský, Bálint, Celleng, Dudáš, Francisky, Hajduk, Kerek, Kocúr, Marčini, Požár, Slezák, Sudický, Tomiš, z druhej strany Benko, Fiľo, Kováč, Krajoš, Masnik, Paulo, Pariš, Sudický, Trenka (Trnka). Prichádzajúci Bodončan bol 80-ročný Ján Kováč, ktorý býva so svojou manželkou Annou, rodenou Badinskou, v pekne upravenom dome, pri ktorom sa nachádza aj starší rodičovský dom. Začíname sa mu prihovárať slovensky. Zachytáva prvé slová, ktoré mu niečo z detstva pripomínali, ale k úplnému dorozumeniu muselo prísť už prostredníctvom tlmočenia. Dobrácky úsmev a ústretový prejav nášho spoločníka pokračoval pozvaním na návštevu svojho domu a predstavením manželky s poznámkou: - Keď sa k nám vydala, ledva vedela niečo po maďarsky a teraz už obidvaja takmer nič z materčiny nerozumieme, - skonštatoval. Niet sa tomu čo čudovať, keď už viac ako polstoročie v dedine nemali možnosť počuť reč, ktorou sa v minulosti dorozumievali všetci evanjelickí obyvatelia obce. Kováčovci, podobne ako aj viacerí starší Bodončania, žijú v domoch sami. 
Ich deti si našli vhodné zamestnanie v mestách, preto tu vidieť na pár domoch tabule s nápismi Na predaj. Aj keď v obci majú Dedinské múzeum, v ktorom je možnosť zoznámiť sa so spôsobom života a práce obyvateľov v minulosti, Kováčovci nás prekvapili svojimi zbierkami, ktoré možno považovať aj za rodinné múzeum. Obidva domy, starší a nový, sú zaplnené starožitnými exponátmi, usporiadanými podľa funkčnosti. - Môj záujem a láska k zbieraniu a uchovávaniu starožitností sa viaže k spomienkam na život našich predkov, na ktorý sa nielen ja sama pamätám, ale z veľkej časti sme aj my tak žili, -vyznala sa zo svojej záľuby v tomto staršom veku manželka Anna. Starší prízemný dom je celý zariadený a naplnený dobovým nábytkom, náradím a náčiním. V prednej izbe okrem zastlaných postelí sú aj figuríny oblečené do bodonského kroja a rôzne doma tkané a vyšívané textílie. Novší modernejší dom s viacerými miestnosťami, ktoré obývajú len dvaja naši hostitelia, je ako živé múzeum. V kuchyni, obývačke i spálni je patričná dobová výzdoba a predmety z minulosti, v ďalšej miestnosti sú rozložené krosná, za ktoré pani domu tak ako v minulosti, aj teraz sadá a tká textílie rôznych foriem a vzorov (koberce, gobelíny, nástenky, uteráky...). Je len samozrejmé, že v hosťovskej izbe nechýbajú vitrínky so starými slovenskými evanjelickými tlačami (Tranosciom, funebrálmi...) a s vlastnoručne vyrobenými krojmi na bábikách, ktoré predstavujú pôvodný bodonský ženský, mužský a detský kroj.
Poďakujeme sa a opúšťame sympatickú rodinu Kováčovcov, ktorá už ťažko lúšti a hľadá slová svojich predkov, ale na druhej strane svojím spôsobom života, záchranou hmotného kultúrneho dedičstva svojich slovenských predkov dokumentuje a zachováva po nich veľavravné stopy.
Po návšteve tejto v minulosti Slovákmi osídlenej obci sa natíska otázka: Čo ešte zostalo v Bodoni typicky slovenské? Z našej krátkej skúsenosti to môže byť napríklad príslovečná pracovitosť, dobrosrdečnosť, povaha, pamätníky ľudovej architektúry a tradície, viera... Je to dosť alebo málo? Koho viniť za to, že dnes už v obci ani najstarší členovia pôvodných slovenských rodín nehovoria po slovensky a že asimilácia tu dosahuje vrchol? Ťažko na to jednoznačne odpovedať, ale každý, koho tento problém zaujíma, si vzhľadom na miestne podmienky a možnosti tunajších pôvodom Slovákov môže vytvoriť svoj názor. Jednou z odpovedí určite je dlhodobá absencia školskej a náboženskej výchovy v materčine. Je to príklad a poučenie pre všetky Slovákmi osídlené obce v Maďarsku, kde ešte žije slovenské slovo: základom zachovania materinského jazyka je jeho používanie v rodinách a účasť mládeže na zodpovednej jazykovej výchove v slovenských školách.
Text a foto: Ján Jančovic
