G. Papuček: Ach, tie naše skomolené mená!
Színcsók NIE je „rýdzi bozk“ a Ádámcsókné
NIE je „manželka Adamovho bozku“
Od r. 1920 žijeme v osobitných štátoch, každý vo svojom, ale vedľa seba. Obaja máme však u toho druhého svoju početnú menšinu. Je takmer neuveriteľné, že napriek tomu natoľko nepoznáme jeden druhého,
ako keby sme sa boli stretli len včera.
Slovenské mená v maďarskom prostredí sa komolia občas až do nepoznania. Často aj tým, že v maďarskej tlači sa svojvoľne vypúšťa (či nevšíma?) mäkčeň. Potom ak sa niekto volá Čech, tu bude z neho Cech, čo nie je to isté. Z toho vidno, že mäkčeň sa nemôže ignorovať, lebo má v slove významotvornú funkciu. Neochota písať mäkčene v maďarskej tlači spôsobuje, že Slovák hovorí o voze, a Maďar o koze. Zo slova čap tak bude cap (šteňa - stena, štep - step, žobral - zobral, čičíkal - cicíkal, čipka - cipka, štekal - stekal, atď...). Pritom dnes, v dobe osobných počítačov, tu nejde o neprekonateľný technický problém, len a len o vzájomné vzťahy a teda ochotu. Ani v slovenčine nie sú také písmená ako ü a ö, predsa meno ako Fükö dokážu takto napísať aj v tlači, aj na televíznej obrazovke. Nerobí to problémy na Slovensku ani redaktorom maďarského denníka Új Szó.
Skomoleniny však nevznikajú len ignorovaním mäkčeňov. Maďarčina má svoje gramatické pravidlá, čo je prirodzené. Tie sa však nemôžu používať pri písaní a vyslovovaní nemaďarských, inojazyčných textov, lebo to spôsobuje deformáciu v sémantike. Písomných príkladov na to máme v telefónnom zozname Budapešti neúrekom, a ústne vyslovené ich deň čo deň počujeme v maďarskom rozhlase. Na poučenie a tiež aj pobavenie, zoberme si aspoň zopár takýchto príkladov.
Z maďarského rozhlasu často počuť priezvisko Stélik (Štélik). Ide tu o pekné slovenské meno Stehlík (Sztyehlík). Keďže v maďarčine naše s sa vyslovuje ako naše š, samohláska e nemäkčí t, spoluhláska h sa vo vnútri slova nevyslovuje, a samohláska i v takejto polohe sa kráti, pekné meno Stehlík podľa týchto pravidiel sa zmení na Stélik, to jest Štélik. Kým pôvodné meno znamená aj spevavého vtáčka (po maď. tengelic), nové meno druhotne neznamená nič. Také vážne následky to teda má, ak pravidlá maďarského jazyka používame na slovenský text.
Ľahšie sa je dovtípiť, že meno Szuha pôvodne bolo: Suchá. Že maďarský variant je skomolenina, to vidno z toho, že nemá význam. Slovenský variant znamená opak mokrej. Skomolený variant vznikol tak, že slovenské meno bolo zapísané maďarským pravopisom, kde naše S=Sz, hlásku ch maďarčina nemá (zato sa vyslovuje spravidla tam, kde slovenčina má h: Boch), preto namiesto nej sa píše h, a hláska á na konci slova sa kráti.
Meno Stedra som našiel v našich Ľudových novinách pred mnohými rokmi pekne vyskloňované takto: Stedraová! Vzniklo z mena Štedrá. Bez ďalšieho vysvetľovania genézy týchto zdeformovaných mien, pozrime si niekoľko ďalších, nie menej zaujímavých príkladov: Durkó (Ďurko), Sztakó (Stacho), Tahó (Stacho), Andrékó (Andrejko), Pelehács (Plecháč), Banóczki (Bánovský), Maglóczki (Maglódsky), Muha (Mucha), Pejkő (Pejko), Petykó (Peťko), Pető (Peťo), Reményik (Remeník), Nevihostényi (Nevyhostený)…
Pravda, každý takýto prípad je aj sám osebe zaujímavý a oplatilo by sa jeho vznik tiež podrobne rozobrať. Nedá mi nespomenúť, že napríklad meno Tahó má v maďarčine nelichotivý význam: neokrôchanec. Prečo by sa niekto mal volať „neokrôchancom“ len z toho dôvodu, že voľakto nedokáže na začiatku slova vypovedať „St“, nemá v abecede hlásku „ch“, a keď na konci slova uvidí krátke „o“, zmocní sa ho neodolateľná túžba položiť naň dĺžeň! Keby ma takto nazývali, dotiaľ by som sa dožadoval nápravy, kým by môjmu menu príslušný úrad nevrátil jeho pôvodnú podobu: Stacho.
Slovenské mená sa u nás komolia už aj tým, že sa píšu po maďarsky (Gyivicsán). Nastávajú tým občas aj nepríjemné „presluchy“, ako napr. v prípade mena Hudec, ktoré pôvodne vzniklo z profesie jeho nositeľa. Bol to hudobník, muzikant, čiže hudec. Keby som sa tak volal, určite by som nedovolil, aby mi v mene písmeno d zmenili na gy, lebo potom v maďarčine časť môjho mena pripomína nepríjemné slovíčko Hugy- (moč), čo slovenský variant neobsahuje.
Milučký je prípad, keď pomaďarčený Slovák (či Slovenka), ktorý už reč svojich predkov neovláda a cíti sa byť Maďarom, vo svojom írečitom našskom priezvisku stredoslovenskej proveniencie Synčok, alebo Adamčok, si odrazu len objaví originálne maďarské meno, lebo to sa už dávno píše maďarským pravopisom v podobe Színcsók, alebo Ádámcsókné. Totiž to v maďarčine znamená „rýdzi bozk“, resp. „manželka Adamovho bozku“. Nebolo by ľahké presvedčiť nositeľa takéhoto „romantického“, rýdzo maďarsky znejúceho mena, že jeho priezvisko je vlastne slovenské zdrobnené meno utvorené príponou -čok, ktorá s bozkom nemá nič spoločného.