Nacionalizmus s ľudskou tvárou alebo Trianon v skanzene
Ostali sme sami je názov krátkodobej výstavy v jednom zo sedliackych domov v maďarskom národnom skanzene v mestečku Senondrej (Szentendre) pri Budapešti, ktoré som navštívil v druhej polovici augusta. Ak by ste tipovali, že je to názov výstavy popisujúcej ťažký a biedny život roľníckych sirôt v medzivojnovom Maďarsku - veľmi by ste sa sklamali.
Výstava zachytáva „osamelosť“ maďarskej menšiny v Československu v rokoch 1918 až 1938! Spomínaná výstava je jednou z tehličiek dlhodobej maďarskej stavby niečoho, čo by som nazval „trianonská nenávisť“. Táto výstava nie je história, to nie sú dokumenty doby, to je úbohé, nenávistné a neobjektívne útočenie proti dnešnému Slovensku. Zo sprievodného textu sa dozviete, že „územia, ktoré dnes tvoria Slovensko, pred prvou svetovou vojnou nikdy netvorili samostatné územné jednotky, dokonca ani z etnického hľadiska …“. Samozrejme priznávajú niečo také ako „intolerantná národnostná politika uhorských vlád“, ale aj tak sa čudujú, že po skončení vojny „sa veľmocenské záujmy stretli s expanzívnymi snahami českej politiky a slovenská elita sa rozhodla o odtrhnutí od Uhorska“.
A nasleduje čarovanie s číslami. Ako vždy z maďarskej strany sa tvrdí, že „trianonská zmluva vôbec neakceptovala etnické princípy“ a novú hranicu medzi našimi krajinami „vytýčila výlučne na základe strategických, ekonomických a dopravných záujmov“. A ďalej tvrdia, že tak sa dostali do novej krajiny aj „územia čisto maďarské, resp. s väčšinovým obyvateľstva maďarskej národnosti“. Podporujú to aj prezentované mapky, samozrejme na základe sčítania z roku 1910. Táto pesnička je už tak obohraná, že sa dostala do krvi aj Slovákom v Maďarsku. Neraz som tam počul, keby tú hranicu viedli citlivejšie … Ale na maďarskej strane nikto nechce pripustiť, že aj v zostatkovom, či zbytkovom Maďarsku žili státisíce Slovákov a často veľmi kompaktne. Na severe v Pilíši, Novohrade, Bukových vrchoch, či v Zemplíne a Níreďháze. V Budapešti a na východ od nej. Nehovoriac o slovenskom osídlení v Békéši, Čongráde (Čaba, Komlóš, Sarvaš a pod.). To sme mali žiadať vykrojiť enklávy s našim obyvateľstvom výmenou za Žitný ostrov, alebo Medzibodrožie? Či Slováci v týchto oblastiach nemali právo na taký istý plnohodnotný štátotvorný život, ako Maďari na juhu Slovenska? Asi nie! Čo je prisúdené Maďarovi, nie je dovolené Slovákovi. Číselne žonglovanie neprestáva: autori výstavy tvrdia, že „na území Slovenska zostalo viac ako 800 000 Maďarov, ktorých počet počas dvadsiatich rokov zaznamenal rapídny pokles“. A v roku 1930 to bolo vraj len 570 000. Nenápadne síce spomenú, že k úbytku vo veľkej miere dopomohlo, že po vzniku ČSR „asi 120 000 osôb presídlilo na územie trianonského Maďarska“. Nepovedia už, že to bolo v roku 1919 a išlo o tých, ktorí vznik Slovenska odmietli. A nepovedia, že ďalšie azda až státisíce, sa síce v roku 1910 prihlásili za Maďarov, ale v roku 1930 (či už z presvedčenia, niektorí aj z vypočítavosti) sa stali Slovákmi. A keď je možné sa nasilu hlásiť za Maďara, prečo nie aj za Slováka?
V tretej časti textu som narazil na čaro nechceného. Výraz „nacionalizmus s ľudskou tvárou“ naši maďarskí múzejníci aplikovali z našej jari 1968 na predvojnové obdobie v Československu. Čiže slušná, rovnoprávna národnostná politika prvej ČSR je pre Maďarov nacionalizmus s ľudskou tvárou. Nevedeli asi ako pohaniť našu národnostnú ústretovosť a vyšiel im takýto paškvil. To maďarský nacionalizmus od začiatku 19 storočia do dnešných dní môžeme nazvať nacionalizmus so žraločími zubmi, nacionalizmus predátora. Ten náš nacionalizmus s peknou tvárou spočíval v tom, že „parlamentná demokracia v ČSR pre všetkých, tým pádom aj pre Maďarov zabezpečovala základné demokratické práva“. To je ale svinstvo! Demokracia aj pre Maďarov! A viete ešte aké nehoráznosti sme si dovolili? „Boli odbúrané sochy a pomníky pripomínajúce uhorskú minulosť!“ Súhlasím, zbúrať veľkomaďarské šovinistické arpádovské symboly na Devíne či Zobore bola do neba volajúca neúcta voči bývalým takmer genocídnym utláčateľom od ich obetí! A ešte jeden večne zelený refrén maďarskej trianonskej pesničky sa vyskytuje: „Prostredníctvom pozemkovej reformy sa vytvorením česko-slovenských kolónií snažili narušiť maďarský etnický ráz južného Slovenska, a do homogénne maďarských regiónov bolo nasťahovaných 3300 rodín kolonistov“. K tomu len toľko, ak každý kolonista mal štvorčlennú rodinu tak je to „až hin“ okolo 12 000 ľudí, a tí teda poriadne “narušili“, podľa samotných maďarských údajov, skoro 600 000 riavu maďarstva!?! Po druhé, neboli to len Slovania, ale aj Maďari, bezzemkovia spomedzi pánskeho národa, a bol to tiež pár desiatok rodín. A po tretie: Maďari sa hrdia, že Uhorsko bola otvorená krajina, veď oni sami prišli ako kolonisti, trvalo im to však skoro sto rokov, kým pochopili význam slov - usadiť sa na pôde. Naši slovenskí predkovia tu „osadníčili“ v tom čase najmenej 400 rokov. A potom, za Belu IV. nemecká kolonizácia, neskôr valašská kolonizácia, za Turkov usídľovanie sa Chorvátov a Maďarov na našom etnickom území, po Turkoch nastalo sťahovanie za pôdou na juh Uhorska. Vtedy vznikli aj silné enklávy Slovákov, Nemcov, Rusínov, ale aj Maďarov - ani tí tam predtým neboli(!) - na Dolnej zemi. Hlad po pôde a migrácia sú večné a vlastné nielen Maďarom ale aj Slovákom.
V poslednej časti výstavy venujú pozornosť vytvoreniu politickej reprezentácie Maďarov na Slovensku v inkriminovanom období. Už prvá veta sprievodného textu je svojrázne maďarská: „Keďže územia Horného Uhorska nemali samostatné politické tradície, politická reprezentácia Maďarov žijúcich na Slovensku sa vyformovala opozdene, až tesne pred parlamentnými voľbami r. 1920“. Čo nie je žiadne čudo, pretože do 4.6.1920 - dohoda v Trianone - Maďari nechceli ani pomyslieť na slovenskosť Felvidéku! Najviac voličov mali dve strany orientované na katolíckeho a reformovaného maďarského voliča, „ktoré neustálym pripomínaním krívd maďarov ostro kritizovali československé vlády“. Pre nás je zaujímavé aj konštatovanie, že „asi tretinu spoločenskej bázy KSČ na Slovensku tvorili maďari...“. V závere autori výstavy píšu: „Využívajúc možnosti československej demokracie maďari žijúci na Slovensku mali od roku 1920 parlamentné zastúpenie“. Skúste si porovnať toto so situáciou v Maďarsku, kde niečo také ako rovné volebné právo nepoznali, kde prežívala skutočne feudálna diktatúra, kde Slovák nebol rovnoprávny … Koniec koncov čo chcete od krajiny, ktorá je kráľovstvom bez kráľa a kde vládne admirál bez mora...
A ešte jazyková poznámka. V druhej časti môjho textu pri citáciách je slovo Maďar s malým začiatočným písmenom. To nie je preklep, či moja neznalosť, to je doslovne odpísané. A pri zamyslení sa nad textom si myslím, že z maďarskej strany ide o zámer. Ukázať, že Maďar na Slovensku po roku 1918 nebol plnohodnotný Maďar, ale len demokraticky utláčaný „maďar“.
V dnešnom celosvetovom chaose viem, že táto téma je pre väčšinu čitateľov na okraji nieže záujmu ale aj pozornosti. A mnohí si myslia, že šovinistická kaša sa nikdy neje horúca. Ale mali by sme sa zamyslieť nad dvoma aspektmi slovensko-maďarskej súvzťažnosti.
Po prvé: prečo Maďari neustále nechcú uznať výsledky prvej a druhej svetovej vojny a či sa dá s tým niečo robiť? Veď Maďarsko vyniklo na troskách Rakúsko - Uhorska, tak ako druhý pôvodca zla Rakúsko. Prečo mohlo Rakúsko hneď od začiatku svojej existencie vyrovnať sa so situáciou. Pritom aj ono prišlo o obrovské územia. Dokonca aj Uhorsko bolo ich. Zmenili režim, stali sa republikou, zmenili vlajku, ale najmä zmenili politické myslenie a odbúrali šovinistické prvky z vlastného konania. Prečo sa toto neudialo v Maďarsku. Apropo, samotná trianonská zmluva v preambule prihliada k tomu, že (ďalej uvádzam v českom origináli) „bývalé mocnářství rakousko-uherské nyní přestalo trvati a ustoupilo v Maďarsku národní vládě maďarské“. Z toho jasne vyplýva, že Maďarsko nesie zodpovednosť za neprávosti uhorskej vlády, ale nie je dedič Uhorska. Uhorskými dedičmi: pôdy, kultúry, ľudského potenciálu v jednotlivých priestoroch, ale nie na celom území Uhorska sú okrem Maďarov, Slováci, Rusíni, Rumuni, Srbi, Chorváti, Slovinci a rakúski Nemci a ich štáty, v tom čase: Československo, Rumunsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov a Rakúsko. A samozrejme Maďarsko, ale len v hraniciach trianonských. Nemá žiadne právo „niesť zodpovednosť“ za Maďarov mimo týchto hraníc. Zaujímať sa, pomáhať najmä kultúrne to áno, ale rozhodne nie robiť opatrenia porušujúce územnú zvrchovanosť týchto krajín. Bohužiaľ toto sa dialo od 28.10.1918 a deje aj dnes.
Po druhé: Je naša, slovenská reakcia adekvátna? Prináša nejaký pokrok? Nuž neviem. Demokratický prístup za prvej republiky nám priniesol pohromu v podobe prvej Viedenskej arbitráže. Vyhlásenie samostatnosti pod kuratelou fašistického Nemecka nám prinieslo maďarskú okupáciu časti severovýchodného Slovenska. Na rozdiel od českej strany my sme Maďarov neodsunuli ani ich nezbavili občianstva, to Maďarsko nebolo ochotné prepustiť ich zo svojho štátoprávneho zväzku, v ktorom boli od roku 1938, ale v očiach verejnej mienky sme my tí zlí. O mediálnom čachrovaní s reslovakizáciou v roku 1947 ani nehovorím. Za to, že sme dôsledne splnili vzájomnú medzivládnu dohodu sme neustále napádaní. Napríklad aj tak, že odchodom Slovákom z Maďarska sme zapríčinili ich dnešnú asimiláciu. Opak je pravdou, títo a ich potomkovia aspoň dnes vedia po slovensky. A v Maďarsku dodnes strašia ostatky Slovákov, že ak sa budú napr. pri sčítaní hlásiť za Slovákov tak ich pošlú na Slovensko. Keby sa im len nestalo horšie, príkladne že tam budú musieť zostať. Aj počas režimu jednej strany v oboch našich krajinách sme nedokázali zmeniť maďarský prístup.
A dnes? Jednoznačne nám chýba koncepcia dlhodobej politiky voči Maďarsku a Maďarom, ktorá by bola prijatá naprieč politickým spektrom. Ale aby som zostal pri dovolenkovej téme, skanzen v Senondreji je prekrásny, stojí za návštevu. Bol som tam päť hodín čistého času a nepodarilo sa mi prejsť ani polovicu.