Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane! (Aj v diaspóre)
Claude Baláž: Národné povedomie a generačné výzvy v slovenskej diaspóre ● Príspevok k Stálej konferencii Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí 2018 ● Slováci za hranicami sú rôzny a tvoria heterogénne spoločenstvo ● Nesmú sa stať predmetom vnútropolitických hier a nechcú byť zneužívaní...
V prostred Ameriky krčma maľovaná, / do nej sa schádzajú tí naši krajania.
Keď sa poschádzajú, tak sa zhovárajú, / poďme, chlapci, domov, doma nás čakajú.
(Vysťahovalecká ľudová pieseň z 19. storočia)
Národné povedomie
a generačné výzvy v slovenskej diaspóre
Povedomie je vyšším stupňom uvedomenia, ktorý sa vyskytuje ako kolektívny jav. Národné povedomie je definované ako vedomý pocit spolupatričnosti príslušníkov národa. Prvý predseda Svetového kongresu Slovákov Štefan B. Roman to na jeho zakladajúcom zhromaždení roku 1971 v Toronte charakterizoval takto: „Slovenská spolupatričnosť bola matkou všetkých akcií, všetkých úspechov, všetkých vyjadrení slovenských 
národných záujmov, ona je odkazom slovenských dejín pre naše pokolenie, roztratené po svete.“
Historické vedomie je konštitutívnou súčasťou národnej identity, národná identita je nesporne jedna z najúspešnejších konštrukcií kolektívnej identity v histórii ľudstva, porovnateľná iba s identitou náboženskou. Kedy sa stáva národ národom? Vtedy, keď má svoj jazyk, kultúru a územie. My to dnes všetko máme vďaka tomu, že mnohí naši predkovia tomu zasvätili životy a prinášali kvôli tomu obete. Národy utvára spoločný jazyk, kultúra a tradície.
Čo sa deje dnes v našej spoločnosti? Mnohí neváhali a neváhajú zapredať vlastný národ, štát, kultúru za finančný obnos. Mnohí mladí sa hanbia za svoj slovanský a slovenský pôvod, vyhlasujú o sebe, že sú hrdí Európania. Staršia generácia sa o národnom obrodení podrobne učila, terajšia generácia len veľmi okrajovo. Národné povedomie a hrdosť sa rozvíjajú vtedy, keď ich podporujú hlavne tí, ktorí národ a štát vedú. V minulom, terajšími demokratmi opľúvanom „režime“ sa národná hrdosť rozvíjala vydávaním literatúry, natáčaním filmov a seriálov, rozvíjaním tradícií, teraz sa všetko pomaličky potláča. Nie je dávno doba, keď bolo trestné hlásiť sa k národu a národovci boli označovaní za panslávov, ktorí boli často krát za svoje presvedčenie väznení a prichádzali o prácu. V dnešnej dobe sa ľudia, ktorí sa nehanbia za svoj národ a korene, nazývajú nacionalistami a extrémistami. A možno nie je ďaleko doba, keď budú za to znova väznení.
Toto sa nedeje len u nás, ale v celej Európe. Je len na nás, či príde nová doba obrodenia a nedovolíme zničiť náš národ, našu krajinu, naše tradície. Je našou povinnosťou uchrániť toto všetko pre ďalšie generácie. Keď zoberiete človeku jeho rodinu a vlasť, stáva sa osamelým vyhnancom a tulákom, bezdomovcom. Je zraniteľným a stáva sa ľahkou korisťou ľudských predátorov. Keď zoberiete národu jeho korene - kultúru a tradície, jazyk, územie - zničíte a prekrútite jeho históriu, tiež hynie. Je to horšia smrť ako tá fyzická. Je to smrť poddanstva a otroctva. Ale ak si nevážime 
vlastnú históriu, jazyk, tradície, kultúru a najmä vlasť, tak si to ani nezaslúžime.
Enklávy slovenského etnika vznikali na území strednej a juhovýchodnej Európy v rôznych historických a sociálnych súvislostiach. Koncom 17. a na začiatku 18. storočia odchádzali na Dolnú zem (územie na pomedzí dnešného Maďarska, Rumunska, srbskej Vojvodiny a chorvátskej Slavónie) až do Bulharska početné skupiny Slovákov. Utekali zo Slovenska jednak pred zhoršenými životnými podmienkami, dôsledkami feudálnych rozbrojov a vojen, ale aj pre nízku úroveň vtedajšieho majerského hospodárenia zemepánov. To všetko vyvolávalo chudobu a hlad, ktoré ich vyháňali. Odišli napriek tomu, že spôsob ich života bol veľmi konzervatívny a odnášali si aj vlastnú kultúru.
Slováci za hranicami sú rôzny a tvoria heterogénne spoločenstvo. Jedni sa stretávajú v krajanských spolkoch, nostalgicky spomínajú na staré časy a pocit spolupatričnosti prechádza z generácie na generáciu. Iní sú emigranti z čias socializmu, z ktorých mnohí sa chceli po páde železnej opony vrátiť. No zistili, že sem už nepatria. Poslednou skupinou sú novodobí emigranti, ktorí odišli po roku 1989. Aj keď nie sú členmi žiadneho krajanského spolku, k Slovensku sa hlásia, dianie doma sledujú - cez internet, telefonáty. Vrátiť sa väčšinou nechystajú. Na Slovensko môžu prísť kedykoľvek a na ako dlho chcú. Úplne iné problémy majú Slováci, žijúci na Ukrajine, v Rumunsku, Srbsku, Chorvátsku, či v Kirgizsku.
Národne povedomie u osôb slovenského pôvodu na Slovensku a v cudzine má celú sériu generačných výziev. Generácia alebo pokolenie je súhrnné označenie pre ľudí narodených v pomerne rovnakom časovom období (spravidla 30 rokov) či roku, alebo ľudí s rovnakými záujmami vyplývajúcimi z ich narodenia v pomerne rovnakom časovom období, ako a aj označenie príslušného časového úseku ako takého. Existuje napríklad pokolenie ľudí spojených vekom, hodnotami a pod. Spolupodieľanie sa na hodnotách je dané tým, že príslušníci jednej generácie vstúpili do života v rovnakom historickom období, ich záujmy, ciele, potreby boli ovplyvnené zhruba rovnakým sociokultúrnym prostredím. Z hľadiska obsahového a chronologického môžeme použiť delenie generácii na viacero skupín charakterizovaných aktuálnym časovým úsekom a 
aktuálnymi problémami.
Prienikom globalizácie do našej kultúry, technologickým pokrokom sa k nám začalo šíriť nekontrolovateľné množstvo rôznych informácii, zmenou politického systému sa nám otvorila sloboda slova, neobmedzené možnosti cestovania, veľký, takmer nekonečný výber potravín a služieb. Na strane druhej, vplyvom kapitalizmu vidíme aj negatívne stránky a to hlavne obrovské sociálne - regionálne rozdiely, nezamestnanosť, zlé medziľudské vzťahy, kriminalitu, chudobu, rozvodovosť, korupciu, morálny relativizmus, liberalizáciu hodnôt, a ničenie národného povedomia. Všetky tieto faktory pôsobia nielen na nás dospelých jedincov, ale vnímajú ich aj naše deti - mládež, žijúcu v postmoderne, čo má veľký vplyv na ich životný štýl a formulovanie hodnôt.
Generácia dnešných tridsiatnikov je generáciou poznačená všeobecne násilím, samovraždami, drogami, beznádejou, sexuálnym násilím a pod. Mladí ľudia, ktorí vyrastajú v digitálnej kultúre, obklopení najnovšími technológiami a vynálezmi, dostali pomenovanie Generácia D alebo Miléniová generácia. Marketingoví pracovníci poznajú túto skupinu mladých, narodených po roku 1978, ako Generáciu Y. Z.
Generačný konflikt je úplne prirodzená vec. Mladí nikdy nerešpektovali autority, pravidlá, tradície, no majú nápady. Starší zasa majú nadhľad a skúsenosti. Obdobne ako nás nechápe generácia, ktorá si neprežila našu skúsenosť, ani my sme nechápali a často ani nechápeme generácie pred nami. Ak budeme pozorne hľadať dôvod, vystanú mnohé, no jedným z najdôležitejších je generačná skúsenosť. Každá generácia si zažila svoje. Dnešná generácia má niekoľko dôvodov, prečo by mala poznať tradície spôsobu života vlastného národa. Predovšetkým sú súčasťou jej historickej a etnickej identity. Čím bude svet globalizovanejší, tým to bude mať väčší význam.
Prejavy národného povedomia majú svoju generačnú kontinuitu i generačnú výpoveď spojenú s generačnou pamäťou. Dejinná skúsenosť ukazuje, že generačná výpoveď u Slovákov na Slovensku a u Slovákov v zahraničí nie vždy je v súlade. Kým v minulosti sa navzájom doplňovali a prevládali spoločné snahy a prejavy, v boji za tú našu slovenčinu, proti maďarizácii, proti čechoslovakizmu, proti fašizmu, proti komunizmu, za vlastnú štátnosť a suverenitu, dnes sa ich cesty bežia paralelne vedľa seba, ale neraz sa aj rozchádzajú. Hlavnou generačnou výzvou je boj za vlastné zachovanie, za rešpektovanie ich národnej spolupatričnosti a bilaterálna a multilaterálna spolupráca a styky so Slovenskou republikou. Treba povedať otvorene, že nádeje zahraničných Slovákov spojené so vznikom Slovenskej republiky sa zatiaľ celkom nenaplnili.
Slovenská diaspóra nikdy v minulosti nezažili komplexy voči Slovensku, ako rodnej krajine. Dnes sa objavil dovtedy neznámy pojem komplex menejcennosti. Komplex menejcennosti je komplex prameniaci z vedomia závislosti od druhých ľudí v modernej spoločnosti a spojený so snahou túto závislosť, menejcennosť prekonať získaním určitej sociálnej pozície, moci a pod.; pri zlyhaní únik do neurózy. Bez ucelenej dlhodobej štátnej 
neformálnej koncepcie starostlivosti o zahraničných Slovákov, slovenská diaspóra je odsúdená na postupné umieranie prostredníctvom všetkých foriem asimilácie až do definitívneho zániku. Neustále klesajúce počty Slovákov žijúcich v jednotlivých krajinách sú toho nevyvrátiteľným dôkazom. Ak sa tomuto trendu spoločne nepostavíme na odpor, pôjde o flagrantné zlyhanie štátnej politiky a naplnenie skutkového stavu trestného činu zanedbania článku 7 a Ústavy Slovenskej republiky.
Majú zahraniční Slováci dôvod byť hrdí na starú vlasť, keď im ona nevie poskytnúť reciprocitu v oblasti, kultúry, literatúry, umenia, vedy výskumu, múzeí, pamätníkov? V minulosti mali na Slovensku špecializované štátne i neštátne inštitúcie, akými bola Vysťahovalecká poradňa v Bratislave, Vedecký ústav pre zahraničných Slovákov, Slovenská liga na Slovensku, Krajanský odbor Matice slovenskej, Ústav pre zahraničných Slovákov, Krajanské múzeum, Krajanský odbor Ministerstva kultúry SR, Krajanský odbor Ministerstva zahraničných vecí, Dom zahraničných Slovákov, Generálny sekretariát pre zahraničných Slovákov pri Úrade vlády SR, Komisiu pre zahraničných Slovákov pri Zahraničnom výbore NR SR. To všetko zaniklo, dnes je tu jediná štátna organizácia Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí s obmedzenými kompetenciami a oklieštená od pôvodných kompetencii, odkázaná hlavne na vydávanie tzv. osvedčení o Slovákoch žijúcich v zahraničí a poskytovanie žobračeniek vo forme dotácii na podporu niektorých Slovákov žijúcich v zahraničí. V minulosti jestvovalo v zahraničí viacero kultúrnych a reštauračných zariadení. Krajanské krčmy vznikali a zanikali, podobne ako krajanské spolky, domy a kostoly, ostali len cintoríny a hroby významných zahraničných Slovákov ako súčasť slovenského duchovného a materiálneho kultúrneho dedičstva v zahraničí. Lepšie to nie je ani na Slovensku, s výnimkou hrobov na Národnom cintoríne v Martine, kde spočívajú ostatky niektorých významných Slovákov zo zahraničia prenesené na Slovensko. Projekt starostlivosti o hroby Slovákov v zahraničí z roku 1998 zanikol spolu s jeho nositeľom, Domom zahraničných Slovákov v Bratislave.
V jubilejnom roku 2000 sa zdalo, že sa blýska na lepšie časy, keď v Sade Janka Kráľa v Bratislave - Petržalke bol položený základný kameň budúceho pamätníka slovenského vysťahovalectva vysvätený zástupcami rímsko-katolíckej a evanjelickej cirkvi na Slovensku. A potom až dodnes 18 rokov nič, okrem prázdnych slov a nenaplnených uznesení vlády SR. Zdá sa, že v súčasnosti skôr prevažuje záujem o zábavne reštauračné centrá ako o trvalé hodnoty v podobe národného pamätníka, ktorý by plnil úlohu dôstojného panteónu slovenskej diaspóry. V ostatnom emigračnom svete je to bežná vec, u nás nie. Na čo by ešte mohli byť hrdí Slováci zo zahraničia, snáď na diskriminačné opatrenia vo volebnom zákone, alebo nivelizáciu slovenského školstva v zahraničí, či nezáujem a frustráciu v spoločenskom vedomí a verejnej mienke na Slovensku?
Pre ilustráciu pripájam niekoľko pohľadov zo zahraničia.
Známy slovenský aktivista v Maďarsku, spisovateľ, básnik a novinár pôvodom zo slovenskej obce Mlynky (Pilisszentkereszt) Imrich Fuhl pred niekoľkými rokmi takto odpovedal na položené otázky:
- Napriek tomu, že ide o najslovenskejšiu obec v Maďarsku, tunajšia škola nie je slovenská, a dokonca ani dvojjazyčná. Je maďarská, pričom žiaci majú štyri hodiny slovenčiny týždenne. Prečo sa za éry nášho slovenského starostu Havelku nezriadila slovenská škola? Najprv to neumožnil zákon, neskôr sa voči tomu postavili učitelia, že by mali viac povinností a nezvládali by to. A čo sme mali mlčať? Nové vedenie obce je krajne pravicovo orientované, viceprimátor sa zúčastňuje na demonštráciách strany Jobbik. Od starostu tiež nemôžeme očakávať, že bude priaznivo naladený voči Slovákom.“
- Čo konkrétne robí proti vám?
- Znížili o polovicu národnostný príspevok učiteľom. Zákon to umožňuje, nie je to však veľkorysé. Ďalej prestali v obecných novinách uverejňovať články v slovenčine s tým, že ich kritizujeme.
- Dostávate pomoc zo Slovenska?
- Sporadicky na konkrétne projekty, nie však na platy...
- Prečo nemajú Slováci v Maďarsku silné národné povedomie?
- Vypadlo päť-šesť generácií, ktoré sa nezúčastnili na slovenskej výučbe. Týka sa to aj môjho deda a otca. Ja som študoval v Bratislave.
Zo zasadnutia aktívu slovenčinárov v Báčskom Petrovci:
„Problémy v našich školách sú evidentné. Malý počet žiakov, nedostatočné kádrové zastúpenie a pod. Problémy evidujú aj učitelia, ktorí vyučujú slovenčinu s prvkami národnej kultúry. So zámerom definovať problémy, s ktorými sa stretávajú, ako aj ponúknuť určité návrhy na ich riešenie, v pondelok 19. mája sa v miestnostiach NRSNM stretli členky Aktívu slovenčinárov, presnejšie učiteľky, ktoré tento predmet vyučujú v školách v Ľube, Binguli, Šíde, Vojlovici, Báčskej Palanke a v Novom Sade. Bez ohľadu na prostredie - problémy sú rovnaké. Vo väčšine škôl učiteľky nemajú svoje učebne. Využívajú tie, ktoré sú v danej chvíli voľné. Problémom sú aj termíny hodín. Zvyčajne blok hodín majú po vyučovacích hodinách, keď sú deti príliš vyčerpané a ťažšie sa sústreďujú na vyučovaciu hodinu. Pozdáva sa, akoby tým bol materinský jazyk potláčaný do úzadia.“
Reverend Matúš Jankola (1872 - 1916), slovenský rímskokatolícky kňaz, náboženský spisovateľ, dramatik, publicista, redaktor, vydavateľ, popredný krajanský národný činiteľ a organizátor spolkového života amerických Slovákov: „...bez slovenských škôl sa v priebehu jednej generácie zo slovenskej mládeže stanú amerikanizovaní Američania a zo slovenských kostolov sa stanú kostoly americké...“
Hlasy novodobých migrantov:
„Keď prídem na Slovensko, je mi veľmi smutno. Vidím tam len zmätok a bezohľadnosť vo vzťahoch, bezzásadovosť hospodárskej a politickej špičky, tendenčnú pamäť, alebo rýchlu zábudlivosť na vlastnú históriu (napr. rok 1968) a extrémne rýchlu devastáciu všetkého, čo tvorilo naše 'korene'.” / „Či sa hlásim ku Slovensku? O nič viac a ani menej ako predtým. Chodím sem pomerne často, občas čítam slovenskú tlač, telefonujem. Za svoj pôvod sa nehanbím. Slovensko mám rád, ale mojím domovom už nie je. Navždy však ostane krajinou, z ktorej pochádzam ja a moji predkovia.”
Niektorí Slováci žijúci v zahraničí si zo slovenskosti spravili živnosť a sú bezmála profesionálni Slováci, čo je často ich jediná úspešná identita v zahraničí. Obchodovanie so slovenským zahraničím znižuje dôveru, podporuje vytváranie kultu osobnosti a korupciu, čím dehonestuje celé dejiny slovensko-slovenských vzťahov a vážne poškodzuje ideu slovenskej spolupatričnosti.
Hlavnou generačnou výzvou by mala byť generačná obnova suverenity slovenského krajanského zahraničia. Generačná priepasť sa v posledných rokoch ešte prehĺbila. Preto generačná výmena spojená s obnovou by mala byť prioritou nového politického rámca. ktorý vznikne po najbližších parlamentných voľbách. To však neuberá nič zo zodpovednosti súčasnej vládnej koalície i opozície.
Je nezanedbateľnou povinnosťou Slovenskej republiky bdieť nad životom časti slovenského národa v zahraničí. Slováci žijúci v zahraničí potrebujú stabilnú a pre nich žičlivú štátnu politiku Slovenskej republiky a to bez ohľadu na prirodzené zmeny vo vnútropolitickom dianí na Slovensku.
Slováci žijúci v zahraničí sa nesmú stať predmetom vnútropolitických hier a nechcú byť zneužívaní na politické, skupinové, či osobné záujmy a v žiadnom prípade sa nesmú stať nástrojom politiky toho, či onoho štátu pri zasahovaní do vnútorných záležitosti druhého štátu.
Slováci žijúci v zahraničí očakávajú zefektívnenie organizácie a činnosti výkonnej a zákonodarnej moci Slovenskej republiky vo vzťahu k ním. Očakávajú, že slovenským menšinám a komunitám v diaspóre bude venovaná zo strany štátu rovnaká pozornosť a podpora ako národnostným menšinám a etnickým skupinám v Slovenskej republike.
Slováci žijúci v zahraničí právom očakávajú, že rozhodujúce politické sily v Slovenskej republike prejdú od slov a sľubov k činom.