Nevieš, kam kráčaš? Obzri sa, odkiaľ prichádzaš!
„Každý veľký čin sa zdá byť spočiatku nemožný.“ (Thomas Carlyle)
„Bez činu zostáva aj najkrajšia myšlienka bezcenná.“
(Móhandás Karamčand /Mahátma/ Gándhí)
Quo vadis? - Kam kráčaš,
Slovač v Maďarsku?
Agónia slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku vyvolala roku 2000 v Békešskej Čabe prvú konferenciu s príťažlivým názvom „Ako ďalej, Slováci v Maďarsku?“. Po dlhšej odmlke našla svoje obnovenie v roku 2011 so sídlom v Mlynkoch. Jej iniciátorom a hlavným organizátorom bol od začiatku až po súčasnosť Zväz Slovákov v Maďarsku. Jeho predchodcom bol Antifašistický front Slovanov v Maďarsku založený začiatkom roku 1945 na zasadnutí predstaviteľov slovanských menšín v obci Battonya. V tom čase sa stal hlavným činiteľom v zápase za národnostné práva Slovákov v Maďarsku a ako taký bol rešpektovaný z maďarskej i československej strany. V decembri roku 1948 bol premenovaný na Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku a dostal sa úplne pod kontrolu maďarskej vlády a komunistickej strany. Po spoločenských zmenách v roku 1989 bol premenovaný na Zväz Slovákov v Maďarsku. Dnes je nezávislou a najväčšou slovenskou spoločenskou organizáciou v Maďarsku, pričom jej súčasťou je aj Verejnoprospešná nadácia ZSM.
Nasledujúce roky potvrdili negatívny trend rozvoja a existencie slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku. 
Pri hľadaní príčiny tohto javu sa často jednostranne, účelovo a populisticky, najmä z maďarských kruhov ozýva, že hlavnou príčinou bola vzájomná výmena obyvateľstva po roku 1945. Aká je teda skutočnosť? Československá presídľovacia komisia po druhej svetovej vojne zistila, že v Maďarsku žilo 473 552 Slovákov, z ktorých sa presťahovalo na Slovensko 73 273, takže v Maďarsku zostalo ešte po presídlení 400 271 Slovákov. Pri sčítaní ľudu v roku 1990 malo odvahu prihlásiť sa k slovenskej národnosti už len 10 459 občanov, čo je pokles o 389 812 osôb (mínus 97,39 percenta). Na Slovensku pri sčítaní ľudu v roku 1961 sa k maďarskej národnosti prihlásilo 518 782 občanov a v roku 1991 už 567 296, čo je nárast o 48 514 občanov (plus 9,35 
percenta). V súčasnosti z najväčšej európskej, takmer pol miliónovej slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku ostalo necelých tridsať tisíc osôb. Počet Slovákov je dnes paradoxne vyšší vo vzdialenom Srbsku či Rumunsku, hoci v týchto krajinách bolo v čase rozpadu Uhorska Slovákov podstatne menej ako v Maďarsku, pritom po roku 1945 aj tam prišlo k presídľovaniu na Slovensko.
Podľa oficiálnej maďarskej štátnej politiky je všetko v poriadku a keď sú problémy, tak to vraj sú rezídua spôsobené výmenou obyvateľstva po druhej svetovej vojne. Táto protislovenská teória o výlučnej vine Slovenska je v príkrom rozpore s výsledkami rôznych foriem asimilácie ďalších národnostných menšín v Maďarsku. Oficiálne a pred svetovou verejnosťou už desaťročia sa prezentuje maďarská menšinová politika vraj ako najlepšia, ktorá pri číselnom vyjadrení počtu príslušníkov národnostných menšín v skutočnosti smeruje k nule. Významný žurnalista, publicista a spisovateľ, dlhoročný aktivista Imrich Fuhl „vo veci Slovače“ v Maďarsku to vidí takto „...ak predpokladáte, že národnosti v Maďarsku aj v každodennej praxi majú dané 
všetky možnosti k tomu, aby ako lojálni maďarskí štátni občania mohli zostať dobrými Slovákmi, Rumunmi a Srbmi, reálny život často svedčí o úplne inom. Podľa medzinárodných záväzkov menšiny majú napríklad právo slovom a písmom v súkromnom a verejnom živote slobodne používať svoj materinský jazyk. Ako je potom možné, že ani na obecných úradoch lokalít s najväčšou koncentráciou Slovákov nie sú k dispozícii tlačivá v národnostnom jazyku, alebo dvojjazyčné formuláre?“ O podobné diskriminačné príklady v ďalších oblastiach nie je núdza.
Historicky najväčšia európska slovenská menšina žila na území dnešného Maďarska. Kam sa podela vyše polmiliónová menšina? Významný slovenský básnik žijúci v Maďarsku Gregor 
Papuček to výstižne povedal takto: „Keď už je situácia takáto, keď sme v skutočnosti pred úplným zánikom, potom, ako ďalej. Mali by sme sa od základu zmeniť. To znamená úplne. Začnime napríklad tým, že sa prebudíme, trošku sa osmelíme, nadýchame sa trochu zdravého optimizmu. Je to potrebné, lebo v polospánku sa dá len snívať. To sme robili doteraz a, ajhľa, kam sme sa dostali?! Prebuďme sa a triezvo uvažujme!“
Keby sme rekapitulovali všetky slová, ktoré doteraz odzneli na konferenciách „Ako ďalej, Slováci v Maďarsku?“, dospeli by sme k nepochybne zaujímavým zisteniam. Od tej prvej uplynulo 17 rokov, plných a často opakovaných otázok, menej odpovedí a ešte menej realizácii, veľa slov - málo skutkov. Slovenský dolnozemský bard Ondrej Štefanko z rumunského Nadlaku pri takýchto situáciách hovorieval „...slov - tých už máme plné povale, len komory pre činy sú prázdne...“.
Podľa slov predsedníčky ZSM Ruženky Egyedovej Baránekovej - prednesených na konferencii v roku 2012 - je potrebné viesť dialóg na najvyššej úrovni medzi vládou Maďarskej republiky, Celoštátnou slovenskou 
samosprávou v Maďarsku (CSSM), medzi CSSM a občianskymi organizáciami Slovákov v Maďarsku, ale aj medzi organizáciami navzájom. „Dialóg musí viesť aj vláda SR s maďarskou vládou a bolo by veľmi dobre, keby sme aj my, ako zástupcovia národnosti boli pri týchto rokovaniach. Takže základným mottom našej konferencie je dialóg. Dialóg, aby sme všetci, ktorí patríme k slovenskej národnosti, mali pocit, že sme aktívnymi účastníkmi nášho bytia a nielen jeho pasívnymi pozorovateľmi.”
Prax však ukazuje, že táto deklarovaná snaha nenachádza taký ohlas u zainteresovaných štátnych subjektov, aby od opakovaných verbálnych prísľubov došlo k skutočným zmenám, ktoré by viedli k zlepšeniu životaschopnosti Slovákov v Maďarsku. Matej Šipický, 
svetoznámy genetik, pedagóg a krajanský aktivista túto situácia už na obnovenej konferencii v roku 2011 výstižne charakterizoval nasledovne: „Menšiny nezvyknú byť v centre pozornosti pokiaľ neprejavujú politické ambície alebo nemajú s nimi ambície domáce alebo zahraničné politické elity. Na drobné a silne asimilované národnosti Maďarska by sa jednoducho mohlo zabudnúť, lebo ambície majú vlastne len na pokojné spolunažívanie s väčšinovým obyvateľstvom. Naše národnosti sú na to ako ideálne stvorené, lebo sú veľmi lojálne k maďarskej vlasti, a majú veľmi slabé - oslabnuté národnostné povedomie, čo zaručuje, že sa uspokoja takými právami, aké práve dostanú.“ Nevdojak sa tu natíska úsmevné prirovnanie k bájke o sedliakovi, ktorý vraj chcel odnaučiť koňa žrať a keď sa mu už skoro podarilo, kôň zrovna zdochol.
Slovenská národnostná menšina v Maďarsku nemôže byť len objektom výskumu slovenských a maďarských národopiscov, prípadne jazykovedcov. Slovenská menšina sa musí v plnom rozsahu hlásiť k ideám interkultúrneho a interetnického dialógu a užívať jeho parametre. Práva národnostných menšín a etnických skupín sú integrálnou súčasťou systému základných ľudských práv a slobôd. Rozsah týchto práv má 
zodpovedať medzinárodne uznávanému štandardu ochrany menšín a etnických skupín, pričom právny rámec postavenia národnostných menšín má rešpektovať princíp rovnosti a nediskriminácie. Proces budovania multikultúrnej spoločnosti založenej na týchto ideách je však dlhodobý a zahŕňa vytvorenie dobre nastavených legislatívnych podmienok na jednej strane a ich plnú implementáciu na strane druhej.
Pred rokom 1945 sa Slováci v Maďarsku delili do dvoch skupín. Do prvej skupiny patrili tí, ktorí si zachovali svoje národné povedomie a mali silné národné cítenie. Do druhej skupiny sa zaraďovali tí, ktorí sa už vydali po ceste asimilácie, mali ešte svoje tradície a istý citový vzťah k materinskému jazyku, ale slovenské národné povedomie mali slabšie a niektorí z nich, najmä v mestách, mali tzv. dvojitú identitu. Jedinou slovenskou politickou stranou, ktorá v tomto období zjednocovala Slovákov v Maďarsku, bola Strana slovenskej národnej jednoty, založená roku 1941 v Nových Zámkoch. Vydávala rovnomenný denník, Slovenskú jednotu. 
V strane spolupracovali Slováci od Nových Zámkov po Košice, z Báčky a Békešskej Čaby. Podľa slov predsedníčky Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbety Hollerovej Račkovej, ktoré povedala na konferencii v roku 2016 pre TASR, existencia Slovákov v Maďarsku je vážne ohrozená... „Myslím si, že pre väčšinu ľudí je známe to, že Slováci v Maďarsku sú v pokročilej fáze asimilácie, čo znamená, že mladá generácia, na mnohých miestach už ani stredná generácia, jazyk neovláda...”
Dnes Slováci v Maďarsku nemajú ani politickú stranu, ani plnoprávne, plnohodnotné zastúpenie v maďarskom parlamente. Nemajú ani ucelenú dlhodobú koncepciu svojho zachovania a rozvoja, chýba im akási doktrína sebazáchovy. Nemá ju ani slovenská strana, v jej tzv. štátnych koncepciách, plných floskúl, chýba jasná koncepcia udržania a rozvoja slovenskej diaspóry vo svete, o Slovákoch v Maďarsku už ani nehovoriac. Slepec vedie slepca. Tak ako ďalej, Slovenská republika so Slovákmi v Maďarsku? Subjektívne kocúrkovske vlastenectvo nemôže tento latentný stav ani zvrátiť, ani zmeniť, len konkrétne činy!
Ak nevieš, kam kráčaš, obzri sa, odkiaľ prichádzaš. Ak chce slovenská menšina prežiť, musí byť v Maďarsku i na Slovensku rešpektovaná nielen ako kultúrny, ale i ako politický subjekt. Je o päť minút pred, alebo možno po dvanástej, položiť si otázku „Kam kráčaš, Slovač v Maďarsku?“.