Významná osobnosť Slovákov v Maďarsku: Juraj Bielik (1926-2008)
Významná osobnosť Slovákov v Maďarsku, národnostný politik a diplomatRodiskom Juraja Bielika (1926-2008) je Békešská Čaba, presnejšie jej najslovenskejšia štvrť nazývaná Jaminou. V chudobnej robotníckej rodine 2. septembra 1926 tu uzrel svetlo sveta. Toho času väčšina v tejto mestskej štvrti žijúcich obyvateľov hovorila iba po slovensky. Dokonca tu, v Jamine, bola jedna z mála slovenských škôl v celej krajine. Bolo teda samozrejmé, že ho rodičia zapísali do tunajšej slovenskej evanjelickej školy, kde mu uvedomelí slovenskí učitelia vštepovali lásku k materinskému jazyku. J. Bielik spomedzi svojich učiteľov s láskou spomínal autorovi týchto riadkov Pavla Kováča, ktorý ho naučil 
čítať a písať v jeho slovenskom materinskom jazyku. Nezamlčal ani skutočnosť, že vo vytváraní jeho životnej dráhy rozhodujúca bola aj známosť s čabianskym slovenským ľudovým spisovateľom Jánom Gerčim, ktorý býval v ich susedstve. Jeho veselé a ironické historky si, pochopiteľne, vždy prečítal a netajil, že vplývali naňho a upevňovali jeho slovenské povedomie. Prostredníctvom Jána Gerčiho sa dostal potom do styku aj s ďalšími členmi čabianskych slovenských národovcov. Ako dvadsaťročný na ich podnet sa stal r. 1946 pracovníkom Sekretariátu Antifašistického frontu Slovanov (AFS) v rodnom meste a neskôr, keď sa zakladali pobočky organizácie po celej krajine, odišiel pracovať do jej budapeštianskeho ústredia. Táto organizácia vznikla z iniciatívy Srbov a Slovákov Békešskej župy, ale po krátkom čase slovenská časť Antifašistického frontu sa osamostatnila a pod názvom Zväz Slovanov v Maďarsku si založila novú organizáciu. (Preto Slovanov a nie iba Slovákov, lebo zastupovala aj záujmy príslušníkov málopočetnej českej národnosti, ktorí žili v okolí Pécsu). Táto organizácia i jej týždenník Sloboda sa potom stali nástrojom presídľovacej akcie našich Slovákov na Slovensko. Napriek tomu väčšina našich Slovákov, ktorí sa nechceli presídliť, túto organizáciu považovala za ochrancu svojich národnostných práv. Že tomu tak bolo, svedčí aj jej známosť a popularita po celej krajine. V roku 1947 mal AFS ústredie v Budapešti a po celej krajine 16 obvodných sekretariátov s platenými obvodnými 
tajomníkmi. Organizácia mala vtedy 121 pobočiek s 19 tisíc 430 členmi. Pre Juraja Bielika tie tri roky, ktoré ho viazali k tejto organizácii, znamenali nenahraditeľnú školu v rozšírení horizontu jeho myslenia a znalostí týkajúcich sa slovenského národnostného diania a tu sa naučil bojovať za národnostné práva svojich rodákov. Počas tých troch rokov tu sa mu naskytla možnosť oboznámiť sa takmer so všetkými Slovákmi obývanými osadami krajiny. V budapeštianskom ústredí organizácie, vo vzdelanom kolektíve, mal možnosť si zdokonaliť aj znalosti spisovnej slovenčiny. Boli to teda preňho roky prípravy zastávať vysokú vedúcu funkciu v slovenskom národnostnom verejnom živote.
Juraj Bielik stál pri kolíske založenia Zväzu demokratických Slovákov v Maďarsku, o čom 
svedčí aj jeho členský preukaz s poradovým číslom 9. Od jeho založenia v decembri roku 1948 zastával v ňom rôzne funkcie od radového pracovníka až po najvyššiu funkciu generálneho tajomníka. Definitívne vymenovanie za generálneho tajomníka Zväzu sa mu dostalo až v r. 1960.
Pri našom stretnutí pred desiatimi rokmi, keď pisateľ týchto riadkov ho požiadal o rozhovor k jeho osemdesiatke, s netajeným sklamaním hovoril o počiatočných rokoch Zväzu. „Už v prvých rokoch činnosti organizácie, v čase tiesnivého kultu osobnosti, nám bolo jasné, že teória a prax sa ani v oblasti národnostného diania nedostali na tú istú koľaj, - povedal s trpkým úsmevom. - Dovtedy Antifašistickým frontom Slovanov a Zväzom Slovanov v Maďarsku vytvorenú členskú základňu politické vedenie vyhlásilo za zbytočnú a už založené 
a dobre fungujúce pobočky boli postupne zrušené. Z masovo-spoločenskej organizácie sa po zrušení pobočiek Zväz stal jednoduchým úradom bez akejkoľvek právomoci. Robili sme čo sa dalo, často aj napriek zákazom.”
Podľa neho organizácia najťažšie obdobie prežívala v čase revolučných udalostí v r. 1956. Aparát Zväzu ostal bez vedenia, poverený tajomník opustil krajinu, vydávanie týždenníka Naša sloboda bolo zastavené a redakčný kolektív rozpustený. Za takýchto okolností bol Juraj Bielik poverený v júli 1957 vedením aparátu. Jeho najdôležitejšou úlohou bolo vytvoriť podmienky pre vhodnú činnosť Zväzu a pre znovuvydávanie jeho týždenníka, čo sa mu podarilo po ťažkom boji s vtedajšími vrchnosťami. Periodikum s novým názvom Ľudové noviny začalo vychádzať až po niekoľkomesačných tvrdých bojoch s mocenskými orgánmi.
Juraj Bielik sa aj osobne vo veľkom pričinil o to, že Zväz mal obrovské zásluhy na zorganizovaní slovenského národnostného školstva, na vytvorení širokej siete kultúrnych aktivistov a referentov, na sprostredkovaní slovenskej ľudovej kultúry v rámci kultúrnych zájazdov po celej krajine, na zorganizovaní slovenskej publikačnej činnosti, na zakladaní slovenských klubova literárnych scén, na otváraní stálych výstav národopisných zbierok, na organizovaní celoštátnych i miestnych festivalov a na iných, z národnostného života tak prepotrebných veciach.
Na historickom IV. zjazde Zväzu r. 1969 ho zvolili na ďalšie štyri roky za generálneho tajomníka. Vyplniť toto obdobie vo zvolenej funkcii a pracovať na realizácii zjazdom stanovených uznesení sa mu však už nedoprialo. O necelý rok sa musel vzdať svojej funkcie, ktorú vrchnostné orgány potrebovali pre iného. Pre neho nasledovali roky diplomatickej služby v Československu. Najprv sa dostal do Bratislavy, kam ho vymenovali za generálneho konzula a o štyri roky neskôr sa stal riaditeľom Maďarského kultúrneho a informačného strediska v Prahe. Po rokoch služby svojej národnosti v zahraničí, v materskej krajine všetkými svojimi silami slúžil šľachetnej úlohe: nezlomne sa usiloval o zbližovanie a upevňovanie priateľstva dvoch krajín a ich národov, o 
prehlbovanie maďarsko-československých stykov v oblasti politiky a kultúry.
Juraj Bielik po odchode do dôchodku v roku 1987 sa vrátil opäť medzi svojich rodákov. Ako aktivista Čitateľskej služby Podniku vydavateľstva časopisov sa podieľal na propagovaní a rozširovaní nášho slovenského týždenníka Ľudových novín. Svoje bohaté životné skúsenosti potom od roku 1995 až do svojej smrti uplatňoval aj ako poslanec a podpredseda slovenskej samosprávy svojho bydliska, XIII. obvodu Budapešti. O bohatom, prácou naplnenom živote Juraja Bielika svedčí aj viacero štátnych vyznamenaní a ocenení spoločenských orgánov, medzi nimi i najvyššie uznanie našej Slovače, vyznamenanie Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku „Za našu národnosť”. Tomuto vyznamenaniu sa zvlášť veľmi tešil, videl v ňom uznanie svojej dlhoročnej svedomitej práce medzi svojimi rodákmi.
Juraj Bielik zomrel 13. mája 2008. Svoj večný sen odpočíva na budapeštianskom cintoríne na Mederskej ulici.
Týmito spomienkami vzdávame hold významnej osobnosti našej Slovače, národnostnému politikovi, diplomatovi Jurajovi Bielikovi a týmito spomienkami si pripomíname jeho nedožité deväťdesiate narodeniny.