Presídlenci - ne/prijatí vlasťou / Zahojiť rany
„Som dcérou repatriantky. Ženy, ktorá so svojimi najbližšími prežila vlnu povojnového presídlenia. Prichádzala ako Slovenka, vlastenka, do rodnej zeme.“¹ Týmito slovami som začala pred dvadsiatimi rokmi rozvíjať príbeh našej rodiny v Ľudových novinách, týždenníku Slovákov v Maďarsku. Vzápätí som v úvodnej časti príspevku vyslovila pochybnosť nad tým, či už dozrel čas, zamyslieť sa nad tisíckami osudov ľudí, za ktoré zodpovedajú dejiny.² Dnes si tú otázku už nekladiem, skôr vyslovujem ľútosť nad tým, že sa počas novej, vyše dvadsaťročnej demokracie a slobody o týchto ťaživých okamihov dejín nehovorilo viac - 
otvorene, pravdivo, bez národných a národnostných vášní. A tiež, že sa dramatické osudy slovenských presídlencov nestali väčšou témou pre rozhlasové, televízne, filmové dokumenty či knižné diela. Nie, nemyslím teraz na historické fakty či štatistiky, odborné štúdie či články vo svetskej i cirkevnej tlači. Ale skôr pokus o plastický obraz slovenských rodín, ktorých život sa definitívne zmenil po výmene obyvateľstva, krátko po ukončení II. svetovej vojny.
Som dcérou repatriantky. A s týmto genetickým, rodovým a osudovým predurčením aj celý život zápasím. Zápasím s pocitom hľadania domova, svojich koreňov, svojich blízkych. A dnes už rozumiem bolesti, ktorú v sebe nosila nielen moja mama a jej brat, ale najmä moja stará mama. Rozumiem tomu pocitu vykorenenia, odmietnutia, odcudzenia a vylúčenia zo spoločnosti. Rozumiem tej drásajúcej neistote, pocitu ohrozenia a vedomiu, že staro-nový domov sa nestal prívetivým a žičlivým miestom pre život...
Ako som dospievala, začala som sa viac zaujímať o to, odkiaľ moja mama, jej brat, jej rodičia a ďalší príbuzní pochádzajú. A tak som objavila Dolnú zem a trojjazyčné mestečko na juhu Maďarska - Poľný Berinčok 
(Mezőberény), kde sa moja mama narodila. Ako šestnásťročná som začala prispievať do Ľudových novín, týždenníka Slovákov v Maďarsku a vďaka kontaktu s redakciou som si viac uvedomovala aj vlastnú vnútornú spojitosť so slovenskou menšinou v Maďarsku. O pár rokov neskôr sa môj záujem o Slovákov v Maďarsku prepojil aj s profesionálnym profilovaním. Absolvovanie štúdia žurnalistiky ma priviedlo k hlbšiemu záujmu o kultúrny rozmer života Slovákov na celej Dolnej zemi. Začala som „objavovať” a následne aj propagovať literárnu tvorbu našich krajanov - formou novinárskych i nenovinárskych prejavov v slovenskej tlači a Slovenskom rozhlase. Citlivo som vnímala jazykové, myšlienkové odlišnosti Slovákov v Maďarsku, Rumunsku a 
Vojvodine (vtedajšej Juhoslávií, neskôr Srbsku). Učila som sa rozumieť svetu dolnozemských autorov a zároveň som hľadala samú seba. V roku 1996 som sa obrátila na vtedajšiu ministersku školstva Evu Slavkovskú s návrhom, aby do učiva stredných škôl bola zakomponovaná aj literárna tvorba slovenských autorov z Dolnej zeme. Môj návrh bol prijatý pozitívne a ešte v tom istom roku vyšla učebnica literatúry pre 4. ročník gymnázií a stredných škôl, ktorá obsahovala kapitolu s názvom Literatúra dolnozemských Slovákov. ³
Hoci som naďalej rozvíjala svoj záujem o kultúrne aspekty bytia súčasných Slovákov na Dolnej zemi a budovala si priateľské kontakty s nimi, siahala som aj po histórií. Teda po vtedajšej dostupnej literatúre, ktorá vypovedala o dejinách osídlenia Slovákov v tejto oblasti. Zároveň som prostredníctvom maminho strýka - Michala Borguľu a jeho spomienok, odokryla pre slovenskú verejnosť fakty o osídlení Dolnej zeme slovenskými rodinami.4 A tak objavila vlastné korene siahajúce do 18. storočia, kedy sa aj moji predkovia vydali na novú životnú cestu - zo Zvolenskej stolice.5
V čase novej slobody, v prvej polovici 90-tych rokov, sa aj v našej rodine začalo otvorenejšie hovoriť o repatriácií. Bola to téma, ktorá na dlhé desaťročia v našej rodine, akoby neexistovala. Moja mama sa vďaka tragickým skúsenostiam s presídlením naučila veľmi dobre skrývať túto tému predo mnou, ako aj pred priateľmi a kolegami v zamestnaní.
Hoci sme udržiavali dobré vzťahy s príbuznými v Maďarsku a navštevovali ich, o presídlení sa nediskutovalo. A možno to nebolo ani potrebné. Mlčanie bolo oveľa bolestivejšie, oveľa zahanbujúcejšie, oveľa nepríjemnejšie. Mlčanie o presídlení bolo obrovskou súkromnou ranou, ktorá sa nikdy nezahojila, iba sa na nej vytvorila akási falošná chrasta. Moja mama v zápase o prežitie v socializme, v zápase o moju výchovu musela vytesniť zo svojej mysle tak 
spomienky na vojnu, ako aj na presídlenie.
No napriek tomu sa kapitola presídlenia predsa len v našej rodine otvorila. Siaham teda do rodinného archívu a dovolím si priblížiť osudy našej rodiny prostredníctvom výpovedí - mojej mamy Anny Bachletovej, rodenej Borgulovej a jej brata Petra Borgulu. Aký bol teda príchod rodiny Borgulovcov a Gallovcov na Slovensko?
„Z našej rodiny ako prvé prišli školopovinné deti, to znamená brat a ja - gymnazistka v r. 1946. Za nami prišli rodičia, starý otec, brat môjho otca so ženou a dieťaťom, sestra môjho otca, v júni 1947. Skoro celá blízka rodina. Stará mama tesne pred repatriáciou umrela. Po útrapnej ceste sme my, deti a mládež boli sústredení v Bratislave, a potom nás rozvážali do jednotlivých miest. My sme obaja išli do Liptovského Mikuláša, brat do sirotinca a ja k jednej milej učiteľskej rodine k Mišákovcom v Ondrášovej, odtiaľ som chodila do gymnázia. Za zmienku stojí, že nás privážali najprv vo veľkých nákladných vozoch až do Bratislavy, kde sa konali miestne oslavy k návratu detí budúcich presídlencov.“6
Treba pripomenúť, že moja mama bola v čase presídlenia 14-ročné dospievajúce dievča a jej brat Peter 11-
ročný chlapec. Deti presídlencov boli poslané na Slovensko bez rodičov vopred, aby sa naučili slovenský jazyk a nevymeškali zo školy. No zároveň deti boli rozdelené. Staršie deti boli umiestnené v rôznych častiach Slovenska a menšie do sirotincov. Anna Bachletová, rod. Borgulová spomína na tieto časy takto: „S bratom aj s matkou denne sme si písali. Boli sme od seba tak vzdialení... Čo všetko prežívala, a aký strach. Predsa sme boli len deti. Aj keď som sa usilovala bratovi nahradiť maminu lásku pri návštevách v mikulášskom sirotinci. Brat však aj napriek obrovskej starostlivosti tunajších ľudí, ochorel. Vojnové útrapy, neustále úteky pred bombami do pivníc, nálety.... Potreboval matku.“ 7 Po chorého syna prichádza otec Pavol Borgula a vracia sa s ním do Berinčoka. Moja mama ostala na strednom Slovensku sama. Keď sa jej brat zotavil, písal svojej sestre o tom, ako cvičí na husliach 
slovenské pesničky a posiela prvé básničky, krížovky do Slobodienky (prílohy Slobody).8 Ale od rodičov prichádzali aj zlé správy. Súviseli s presídlením na Slovensko a pridelením „náhradného“ domu. „Rodičia Pavel Borgula s mamou, rod. Gallovou Annou a starý otec Pavel Gallo boli presídlení v nákladných vagónoch najprv do Guty (Kolárovo), kde ich čakal vyhorený a spustošený dom po Maďaroch a odtiaľ po rôznych proseniach a intervenciách, sa dostali do Senca. Moji rodičia nevedeli o násilnom vysťahovaní Maďarov z ich domov.“9 Rodičia prežívali zúfalstvo. Patrili k majetnej vrstve, otec bol obchodník, vzdelaný človek, pracoval aj v poľnohospodárstve. „Neprišli sme teda chudobní, ani vyhladovaní po majetku vysťahovalcov. Prišli sme ako vlastenci, občania Československa s nádejou na rovnaké práva.“10 Realita však bola iná. Aké boli teda dôvody k tomu, aby sa rodina Borgulovcov presídlila? „Bola silná reslovakizačná kampaň, chodili farári, agenti, učitelia, novinári. Naša rodina, teda predkovia, prišli do Maďarska cca okolo r. 1750 a patrili tiež medzi zakladateľov Berinčoku (Mezőberényi). U nás sa hovorilo po slovensky, resp. starí rodičia aj bývali v tej časti Berinčoku, kde boli „tóti“, ako nazývali Slovákov. Starý otec a aj môj otec boli ako laici presbyteri a boli silne naviazaní na evanjelickú cirkev. Myšlienka Mať vás volá - bola 
vznešená a tešili sme sa do staro-novej vlasti. Agitácia bola teda výborná, propagandu samozrejme vykonávali aj cirkevní hodnostári. Chceli sme byť opäť Slováci. Moji rodičia si mysleli, že tu bude demokratický režim, v duchu T. G. Masaryka, ale sa zmýlili.“11
Dnes je zrejmé, že starí rodičia boli presvedčení o tom, že sa vracajú do slobodnej demokratickej krajiny, a nie do štátu, ktorý v tom čase už patril pod „ochranu“ Sovietskeho zväzu. Napokon vývoj po februári v 1948 úplne jednoznačne ukázal smerovanie krajiny. Avšak všetky politické okolnosti mali tragický vplyv aj na rodinu presídlencov - 
Borgulovcov. A kde napokon našli moji predkovia svoj nový domov? „Napokon sme sa sťahovali do Senca. Nedostali sme rovnocennú náhradu, ale boli sme radi, že sa konečne môžeme usadiť. .... Prešlo päť rokov, kým rodičia dostali štátne občianstvo, trinásť rokov, kým boli oficiálnymi vlastníkmi „nového“ majetku. Nekonečné časy, hodiny. Počas nich nás opustila demokracia.“12
Nové prostredie však nebolo voči rodine priateľské. Rodina prišla o domy, o pôdu, starý otec nedostal náhradný dom. Neustále prenasledovanie a ohováranie bolo na dennom poriadku. „Môj otec musel odísť „dobrovoľne“ do bane (do Ostravy) v r. 1951 a bol tam 13 rokov, aby sme my, deti mohli študovať. Do komunistickej strany nikdy nevstúpil. Znárodnenie a kolektivizácia mala za následok, že nám zobrali aj pôdu, ktorú nám dali na Slovensku za náš pôvodný majetok.“13 Otec teda vysokoškolské štúdium svojich detí „vykúpil“ prácou v ostravskej bani. No napokon aj životom, lebo zomrel v septembri 1968 ako 63-ročný, mesiac po tom, ako sa vrátil z bane. A niekoľko týždňov po tom, ako v auguste 1968 Československo obsadili spojenecké vojská... Dnes viem, že môj starý otec Pavel Borgula neuniesol strach, že by bola jeho rodina opäť vystavená ďalším 
útokom a prenasledovaniu... „Boli sme kulaci. Tak o nás hovorili v rozhlasovom éteri. Najväčším paradoxom bolo, že meno rodičov vyslovila v tejto súvislosti moja najlepšia priateľka. So slzami v očiach a nemým ospravedlnením. ... Ale žili sme, študovali, neustále cítili úškľabky Bratislavčanov kvôli nášmu pôvodu. A to všetko prebolelo. Nezabudli sme však.“14
Smrť starého otca v roku 1968 akoby urýchlila aj ďalšie udalosti v rodine. Po vyše roku som sa narodila ja a stará mama opustila dom v Senci a prišla bývať do Bratislavy - ku nám. Do Senca sme potom chodievali už len na evanjelický cintorín a vždy som mala pocit, že sa zo Senca priveľmi ponáhľame domov... Moja stará mama sa málokedy usmievala. Ale bola 
veľmi statočná. So sebazaprením znášala nielen ťažké roky odlúčenia od svojho muža, keď pracoval v ostravskej bani, ale do poslednej chvíle svojho života stála verne pri nás, pomáhala nám a povzbudzovala nás. Jej život bol naozaj veľkorysou službou svojej neveľmi šťastnej rodine... A nepamätám sa, že by sa niekedy otvorene sťažovala. Zomrela v dôsledku zlyhania srdca ako 73-ročná, počas života prekonala sedem infarktov.
A ako vnímala presídlenie moja mama - už s odstupom rokov? „Ešte stále neprišiel čas na prehodnotenie repatriácie. Ešte stále sa nik z kompetentných neospravedlnil za tento nedomyslený krok. Pociťujem iba sklamanie ako mnohé stovky presídlencov, ktorých vyhnali až do Čiech a umiestňovali v domoch po sudetských Nemcoch. Moju kamarátku z detstva som odvtedy nevidela. V podstate všade bol prítomný etnický podtext repatriácie. Repatriácia bola zrejme politicky motivovaná, ale nebola riadne vysvetlená. Rozhodne sa o tomto nehovorilo, že by sme nemali majetky, resp. ich protihodnotu dostať na Slovensku. Majetní presídlenci teda na Slovensku utrpeli značnú škodu. Tieto pocity a životné sklamanie mali iste za následok i stratu prehnaných národných pocitov voči Slovensku. Repatriácia bola jedným z politických podvodov povojnového „usporiadania“ Európy. Tí, ktorí za repatriáciu agitovali a tí, ktorí boli myšlienkou presvedčení a presídlení, o 
tom však nevedeli.“15
Dnes - moja mama, ani jej brat, už nežije. Ja sa vraciam spomienkami na Dolnú zem, vraciam sa tam prostredníctvom svojich textov a spomienok. Nie, už nehľadám svoj skutočný domov, lebo viem, že prechádza aj Dolnou zemou. A netúžim ani po náprave krívd, ktoré nastali. Len kdesi v srdci tlie pochybnosť, či návrat našej rodiny do svojej staro-novej vlasti bol správny a vedený Bohom. Neviem, aký osud by ju čakal v Maďarsku. Viem však, že za svoje prijatie Slovenskom - zaplatili zdravím, stratou ľudskej dôstojnosti i životom. A tak s pokorou v srdci prosím Boha, aby raz zahojil rany v srdciach všetkých slovenských a 
maďarských presídlencov. A požehnal nové generácie, ktoré vzišli z týchto rodov, aby mohli žiť spokojný a naplnený život. Amen.
Eva Bachletová
Reflexia bola publikovaná
v Cirkevných listoch,
č. 9, 2012, ročník 136
Literatúra
1 BACHLETOVÁ, Eva. Dcéry presídlencov. In: Ľudové noviny : Týždenník Slovákov v Maďarsku, roč. 35, č. 16, 16. apríla 1992, s. 10.
2 Tamže.
3 Literatúra dolnozemských Slovákov. In: OBERT, Viliam - IVANOVÁ, Mária - HOCHEL, Igor - ŠPAČEK, 
Jozef. Literatúra 4 pre 4. ročník gymnázií a stredných škôl. Bratislava, IMRO, spol. s r. o., vydavateľstvo LITERA 1996, s. 241 - 246. ISBN 80-85452-45-6.
4 Spomienky vtedy 93-ročného pismáka Michala Borguľu som prepísala a poslala do tlače v nádeji, že budú publikované. Uverejnili ich v trojdielnom cykle v Slovenských národných novinách. Text som jazykovo a štylisticky upravila.
5 BORGUĽA, Michal. Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. storočí. In: Slovenské národné noviny, roč. 6 (10), č. 31, 1. 8. 1995, s. 9.
6 Osobné spomienky Anny Bachletovej, rod. Borgulovej a Petra Borgulu. Archív Evy Bachletovej.
7 BACHLETOVÁ, Eva. Dcéry presídlencov. In: Ľudové noviny : Týždenník Slovákov v Maďarsku, roč. 35, č. 16, 16. apríla 1992, s. 10.
8 Tamže.
9 Osobné spomienky Anny Bachletovej, rod. Borgulovej a Petra Borgulu. Archív Evy Bachletovej.
10 BACHLETOVÁ, Eva. Dcéry presídlencov. In: Ľudové noviny : Týždenník Slovákov v 
Maďarsku, roč. 35, č. 16, 16. apríla 1992, s. 10.
11 Osobné spomienky Anny Bachletovej, rod. Borgulovej a Petra Borgulu. Archív Evy Bachletovej.
12 BACHLETOVÁ, Eva. Dcéry presídlencov. In: Ľudové noviny : Týždenník Slovákov v Maďarsku, roč. 35, č. 16, 16. apríla 1992, s. 10.
13 Osobné spomienky Anny Bachletovej, rod. Borgulovej a Petra Borgulu. Archív Evy Bachletovej.
14 BACHLETOVÁ, Eva. Dcéry presídlencov. In: Ľudové noviny : Týždenník Slovákov v Maďarsku, roč. 35, č. 16, 16. apríla 1992, s. 10.
15 Osobné spomienky Anny Bachletovej, rod. Borgulovej a Petra Borgulu. Archív Evy Bachletovej.