Medzinárodný filmový festival v Bratislave
Významné podujatie, ktorému dominuje široká medzinárodná orientácia - V Bratislave sa od 12. do 17. novembra 2015 konal sedemnásty ročník Medzinárodného filmového festivalu. Zaujímavá filmová prehliadka hraných filmov, dokumentov a krátkych filmov prebiehala súčasne v troch kinách.
Okrem kín Nostalgia, Mladosť, Lumièr sa projekcie a besedy s autormi konali aj v kaviarni Gorila.sk Urban Space.
Zaostrené na rodinu
Festival začínal projekciou filmu Steve Jobs, ktorý natočil Danny Boyle. Okrem toho, že sa sústredil na dôležité momenty v jeho kariére, zachytil jeho neusporiadaný rodinný život a 
traumu z detstva, ktorá sa podpísala pod jeho zlyhanie v úlohe otca. Film zachytil jeho zvláštnu povahu, neústupnosť, ak veril vo svoju pravdu, tvrdohlavosť až tvrdosť, smerovanie k cieľu, vyrovnávanie sa s neúspechom novými projektmi. Nádherne boli zachytené okamihy neviditeľného uchopenia novej idey, akési „spojenie sa“ so zdrojom nápadov a riešení... Smutné scény nepochopenia a snaha udržať si odstup od svojej nadanej dcéry, útek pred pocitmi, vysvetľujú dialógy s najbližšími spolupracovníkmi práve v kľúčových momentoch - pred uvedením jeho nových ikonických produktov, ktoré zmenili nielen počítačové dejiny od osemdesiatych rokov až do roku 1998. Máte problém v práci, vaši spolupracovníci nechápu vaše nové nápady? Pozrite si, ako je možné začínať znova a znova, ale aj nájsť cestu späť k sebe aj iným.
Mustang je film uvádzaný v sekcii LUX Prize. Filmový príbeh zachytáva život piatich sestier, ktoré sú konfrontované s tradičným dedinským spôsobom života tisíc kilometrov od Istanbulu aj od súčasnosti☺. Svieže a veselé momenty zjemňujú napätie, ktoré vzniklo ich uväznením v dome starej mamy a strýka. Každý ich úspešný únik z domu je odmenený ďalšími mrežami a zámkami. Z pohľadu moderného človeka sa nám situácia 
zdá absurdná a komická, až do momentu, v ktorom jedno z dievčat rieši únik z neznesiteľnej situácie samovraždou. Ale film veľmi jemne a citlivo prechádza aj touto tragédiou, ktorá utvrdí najmladšiu Lalu v tom, že jediné riešenie je ujsť z domu. Film zachytáva priepasť medzi tradičnými hodnotami patriarchálnej spoločnosti a moderným životom. Inšpiruje a pomáha uvedomiť si, že šťastie nezávisí len od podmienok, ktoré sú dané, ale aj od postoja človeka, ako hľadá riešenie problému. Z komplikovanej situácie v rodine premyslelo a našlo únik najmladšie dievča. Ak rodina neposkytuje azyl, ale nezmyselné obmedzenia, ak poškodzuje deti fyzicky aj psychicky, túžba po slobode, ktorá končí úspešným vyslobodením, je úľavou, ktorú precíti aj filmový divák. Film je debutom režisérky Deniza Gamze Ergüven a vznikol v roku 2015 vo francúzsko / nemecko / turecko / qatarskej koprodukcii.
Chuck Norris vs komunizmus je hraný dokument Ilinca Calugereanu v rumunsko-nemeckej koprodukcii. Dokument vysvetľuje, ako v Rumunsku za tvrdej totality postupne narastá počet divákov, ktorí sa tajne schádzajú v bytoch a sledujú pašované videokazety zo západu. Muž, ktorého všetci poznajú pod menom Zamfir, zabezpečuje nielen ilegálny prevoz nových filmov, ale aj ich dabovanie do rumunčiny a následnú distribúciu. Všadeprítomná tajná polícia má našťastie tiež manželky a deti, ktoré chcú pozerať filmy. Dokonca aj 
prezidentov syn si objedná zakázané filmy, ktoré silno konkurujú nalinkovanej komunistickej propagande. Tak v roku 1989 sa do ulíc Bukurešti vyhrnie množstvo ľudí, ktorí sú odchovaní umením zo západu a vedia, že tam niekde existuje iný svet. Svet, v ktorom v obchodoch dostať nielen potraviny, ovocie, cukríky, pekné oblečenie, ale v ktorom sa dá aj slobodne žiť. Nebojácny Chuck Norris, ktorý sa „vyhrabe“ aj spod zeme a dokáže nemožné, inšpiruje. Medzi skutočnými hrdinami, ktorí sa podieľali na šírení „západnej“ kultúry - túžby po slobode, bola aj Irina Nistor, ktorá po skončení práce v zamestnaní prichádzala do Zamfirovho štúdia a svojsky, vynechávajúc vulgarizmy a s emocionálnym odtieňom v hlase dabovala západné nahrávky. Svojím typickým tenkým hlasom „hrala“ raz jednu postavu, raz druhú. Pre ľudí bola originálom a keď do štúdia nastúpil ďalší prekladateľ, veľmi boli prekvapení. Irinin hlas bol neodmysliteľnou súčasťou nahrávok. V jej zápisníku je zaznamenané, že od roku 1988 preložila a prepožičala svoj hlas približne 3000 filmom. Práca ju napĺňala a tešila sa na ňu, pretože takouto formou bola aj ona medzi prvými, ktorí videli niečo nové, zakázané, západné... Zamfir nielen zabezpečoval dovoz filmov cez hranice, ale zriadil štúdio, v ktorom sa nahrávalo. Videokazety sa 
kopírovali, distribuovali. Bola to tajná firma, ktorá okrem toho, že dala zarobiť mnohým ľuďom, šírila ideu slobody. Preplnené námestia v 1989 v Bukurešti boli plné ľudí, ktorí poznali z filmov po čom túžia a že majú silu zmeniť totalitný systém. Zamfirov bývalý zamestnanec sa pred kamerou o ňom vyjadril v superlatívoch. Takého nebojácneho a organizačne schopného človeka odvtedy nestretol...
Stratení v Mníchove. Český režisér Petr Zelenka ponúka v prvých minútach filmu typickú českú odľahčenú komédiu, ktorá sa postupne mení na dokument o filme. Film je venovaný pánovi Tesařovi, autorovi knihy, ktorá menila pôvodný komediálny žáner na psychologicko-analytický. Z rôznych uhlov pohľadu sa vykresľujú nielen pretrvávajúce dôsledky národnej traumy z Mníchovskej zrady, ale aj konanie ľudí v situáciách, ktoré sú spojené s 
emocionálnym prežitkom. Okrem roviny, kde sa v skutočnej knihe, úplne inak nahliada na dejinné udalosti pred druhou svetovou vojnou, je to film o príčinách a dôsledkoch. Vytvorenie mýtu zrady a neustále vyhováranie sa, že to je národná trauma, ktorá má dôsledky až do súčasnosti, je umocnené aj fiktívnou postavou deväťdesiatročného papagája bývalého francúzskeho premiéra Édouarda Daladiera, ktorého výroky vo fiktívnej časti filmu vyvolajú diplomatický škandál. Nemožnosť dokončiť pôvodný film je aj filmom poodhalenej otvorenej kritike „výroby“ projektov na financovanie filmov „na mieru“. Podľa prísnych pravidiel dotačných fondov. Odkrývanie skutočností, vedľajšie dejové línie o podvodníkoch a podvodníkoch, o odhalení drobných klamstiev, ktoré majú ďalekosiahle dôsledky, o tom, že negatívne pocity môžu byť spúšťacím mechanizmom s tragickými dôsledkami, robia z filmu nadštandardný snímok, ktorý si divák môže pozrieť znovu, aby si vychutnal v druhom kole ešte raz vychutnal detaily.
Supersvet. Rakúsky režisér Karl Markovics vo filme predstavuje monotónny život predavačky v supermarkete. Gabi má svoje stereotypy, ktoré jej umožňujú žiť stereotypný obyčajný nenaplnený život v malom mestečku. Jedného dňa uvedomí, že vníma hlas, ktorý ju povolal k zmene. Odíde z práce, prestane fungovať v domácnosti 
a vyberie sa na prechádzku, ktorá trvá dlhšie ako do druhého večera. Film je zrkadlom dnešnej odľudštenej doby, chladných vzťahov v rodine a nezáujmom o pocity tých druhých. Nájdenie a hľadanie Boha je hľadaním vlastného zmyslu života. Hľadaním šťastia. Únikom z frustrácie. Pokojné pomalé tempo snímky, umocnené scénami hlbokého ticha, výborný herecký výkon hlavnej predstaviteľky, vtipné momenty a vyriešenie komunikácie s „Ním“ je pokojným zamyslením sa nad tým, či naozaj žijeme, alebo len stereotypne vegetujem v nepohodlnom kolotoči „musizmov“ musím...
Retrospektíva. Pod týmto názvom na festivale premietli filmy režiséra Miša Suchého. Absolvoval VŠMU v Bratislave v roku 1988. Ešte počas štúdia posledného ročníka a krátko po dokončení svojho diplomového filmu Džavas mange dlugone dromeha - Šiel som dlhou cestou, odišiel do USA, kde žije so svojou manželkou Lidou. Zoznámil sa s ňou počas štúdia, keď Lidka Mychajluk bola na Slovensku ako štipendistka z Ameriky. Dnes žijú v Amerike, majú spolu dvoch synov a v súčasnosti Michal pôsobí ako pedagóg na Univerzite v Syracuse. v štáte New York. Tu prednáša na College of Visual and Performing Arts, v oddelení s názvom Department of Transmedia, ktoré je zamerané na počítačové umenie, film, fotografiu a video art. Popri práci vysokoškolského pedagóga sa však stále venuje filmárčine. Na festivale diváci videli projekcie jeho starších aj súčasných 
dokumentov. Etnologicky ladené filmy a filmy z rodinného prostredia predstavil osobne v kinosále Kina Lumière, aj v útulnom priestore kaviarne Gorila.sk Urban Space. Michal Suchý hovoril o svojom absolventskom filme a spomenul, že ho viedol a výrazne ovplyvnil pedagóg, vynikajúci filmový tvorca - režisér, etnograf Martin Slivka. Diváci v jeho absolventskom filme sledovali život v slovenskej rómskej osade za totality. V čiernobielej snímke Šiel som dlhou cestou sa prelínajú veselé aj tragické momenty, prirodzený spôsob života v osade na východnom Slovensku. Výstižné, vtipné ale aj boľavé sú momenty vo filme O psoch a ľuďoch (1993). Osobne, v svetovej premiére, na MFF Bratislava predstavil aj svoj najnovší krátky film Paraskina záhrada (Prysia’s Garden) v jeho pracovnej verzii. Okrem neho si diváci pozreli aj režisérove staršie snímky, Virtuálna babička (2001), Home Movie (2002), ale aj jednu z desiatich kapitol antologického filmu Slovensko 2.0 Návraty (2014).
V kaviarni Gorila.sk Urban Space predstavil aj tvorbu svojich žiakov, moderné a emotívne zachytávanie im blízkej skutočnosti formou dokumentu, v ktorom sa strieda film s fotografiou.
Pracovná verzia dokumentárneho filmu v slovensko-americkej koprodukcii s názvom Paraskina záhrada je podľa recenzie IFF „tichá meditácia o domove, exile, o koreňoch a presádzaní. A asi aj o starnutí." Autorom strihu je Martin Šulík. Film vznikol z fotografií, ktoré pred dvadsiatimi rokmi nafotila režisérova manželka Lida. Ešte ako študentka hľadala vo svojom vtedajšom bydlisku New Haven niekoho, koho by mohla fotografovať a s kým by sa dokázala stotožniť. Takého človeka našla v staručkej ukrajinskej prisťahovalkyni menom Paraskevia. V dokumente, ktorý je kolážou fotografií a filmových sekvencií sa nielen autorka vracia v úvahách o samotnom akte portrétovania, ale aj k svojej vlastnej identite. Podobne aj Suchého dokument Ikonopis zachytáva život na Ukrajinskej dedine na fotografiách aj v pohybe.
Podpísal sa pod režisérovu tvorbu aj fakt, že opustil Slovensko? Je hľadanie „koreňov“ a hodnôt svojich predkov večnou témou ľudí, ktorých predkovia alebo oni sami opustili materskú krajinu? Jedno je isté. Na veľkom plátne ožívajúce reálne osudy ľudí, ich výpovede alebo i gestá nie sú reklamou, skôr poodhalením reality z ich uhlu pohľadu. Sila a hĺbka dokumentov, podfarbená osobným prežívaním a zžitím sa s témou robí z dokumentu nástroj, formujúci diváka minimálne v momente sledovania snímky.
V programovej sekcii Lexikón s cieľom oboznámiť širokú verejnosť s možnosťami filmového rozprávania a 
prehlbovania poznávania kinematografie predstavili atraktívnu novinku. Film Lucifer bol zaujímavý nielen kreatívnym spracovaním formátu filmového obrazu. Film kreatívnym spôsobom pracuje s rámom obrazu. Je jedným z najdiskutovanejších progresívnych filmov posledného roka, víťaz tallinnských Čiernych nocí a vroclavských Nových horizontov. Všestranný belgický umelec, režisér a scenárista Gust Van den Berghe ho nakrútil v kruhovom formáte vďaka špeciálne zostrojenému prístroju Tondoscope, pretože sa snažil vyjadriť nekonečný horizont, no zároveň uzatvorenosť zeme.
Nádherné obrazy sveta, prírody vystrieda záber na amplión miestneho rozhlasu, ktorý otáčajú na palici na všetky svetové strany. Dedinou sa nesie správa z rozhlasu, ktorú číta miestna dedinčanka: Všetci sa pozrite hore! Všetci sa pozrite hore! Z neba visí rebrík. A po opakovaní správy sa ozve nenásilná reklama: Kúpte si slnečné okuliare, aby ste na Boha pozerali módne. Nezmeškajte túto príležitosť. Ďakujem! Ľudia očakávajú príchod zázračnej bytosti. Veria, že život pôjde k lepšiemu.
Do dedinky v horách ozaj prichádza padlý Anjel, ktorý sa prezentuje ako Anjel s liečiteľskými schopnosťami. Vylieči simulanta, ktorý už štyri roky oficiálne nechodí. Nohy, ktoré mu sestra neustále umýva, sú však neustále zašpinené. Vo chvíľach, keď ženy odídu z domu pásť ovce, starý pán prebehne do vedľajšieho domčeka pre pálenku a pozve si kamaráta, s ktorým hráva hazardnú hru. Existencia neviditeľného spoluhráča provokuje diváka až v závere filmu, keď ženám, ktoré žijú v dome so starcom prináša usmievavý úradník správu o tom, že musia splatiť dlhy, alebo sa vysťahovať. Emanuel, tak sa volá Luciferom zázračne uzdravený starček, poriada hostinu na oslavu svojho vyliečenia, ktoré po celej 
dedine rozhlásia miestnym rozhlasom.
Tieto zázraky podporujú plány miestneho farára, ktorý sa rozhodne postaviť na zvyškoch starého chrámu nový: Vytvorím spojenie medzi nebom a zemou. Začne sa so stavbou, ktorá je v porovnaní s bývalou stavbou iná a jej veža rastie stále viac a viac do výšky. Po oslave Anjel, ktorý vyhlasuje, že vie čítať v ľuďoch čo potrebujú, že je pocestný a dedinou len prechádza, zmizne. Mladú naivnú dievčinu Máriu dedinčania obvinia, že Anjela zviedla, preto odišiel. Mária vyhlási do rozhlasu: Anjel, ktorý prišiel, odišiel. Ak ho uvidíte, priveďte ho. Dostanete odmenu... Množstvo metafor, farebných obrazov a kompozícií, ktoré umocňujú zážitok z filmu neustále zamestnáva divákovu pozornosť. Známe motívy, symboly, sa prelínajú so známymi obrazmi v novom prevedení. Náročný divák má na konci filmu plno dojmov, ale predsa zvláštny pocit. Príbeh je zdanlivo neukončený. Zostávajú však silné obrazy.
Napríklad časť, v ktorej sa simulant Emanuel vydá pohľadať Anjela. Vezme si mačetu a odchádza do noci. Ocitne sa v akomsi sivom kameňolome, obklopený množstvom skál. Všetko okolo je kamenné, len vpredu je malý oltár. Kde si? - pýta sa ho neznámy hlas. V chráme? - pýta sa starec. Dozvie sa, že je vo svojom vnútri. Vo vnútri svojej duše. Takto vyzerá tvoje vnútro: ruina. Má prehodnotiť svoj život, svoje hriechy: Povedz mi tri najväčšie hriechy, ktoré si spáchal. Emanuel sa pýta: Je hriech piť? Nie. Je hriech hazard? Trochu. Klamstvo je hriech? Klamal si niekedy mne?
Posledný súd je veľmi zvláštny. Provokujúci. Koho? Odpoveď nájdete vo vnútri svojej duše.
Ako vyzerá váš chrám?