Pilíšska veleba siedmykrát - Spoločnými chodníkmi
Fotogaléria ● Slovenské samosprávy v Santove a Mlynkoch v spolupráci so Združením a regionálnym kultúrnym strediskom pilíšskych Slovákov pod názvom „Spoločnými chodníkmi v znamení prehlbovania priateľstva“ 17. mája 2015 usporiadali tradičnú pešiu túru Pilíšanov a ich hostí - výstup na vrchol Pilíša.
F o t o g a l é r i a
https://www.facebook.com/media/set/?set=a.768427703256208.1073741944.147596498672668&;;type=1
Slováci z Maďarska a predovšetkým z Pilíša sa v tretiu májovú nedeľu v roku 2015 stretli s priateľmi už na siedmom ročníku podujatia „Spoločnými chodníkmi v znamení prehlbovania priateľstva“. Organizátori: Slovenské samosprávy v Santove a Mlynkoch v spolupráci so Združením a regionálnym kultúrnym strediskom pilíšskych Slovákov usporiadali výstup na 
vrchol Pilíša, tradičnú pešiu túru Pilíšanov. Cieľom podujatia bolo jednak vzdať poctu pamiatke predkov, jednak zažiť súdržnosť a prispieť k zomknutiu síl ľudí dobrej vôle. Zároveň siedma spoločná pešia túra na vrchol Pilíša mala opäť poskytnúť vhodnú príležitosť na prehlbovanie priateľstva medzi jej účastníkmi a zároveň i medzi našimi národmi a národnosťami. Túra Pilíšanov svoj cieľ splnila vrchovato, plnými dúškami a radostne.
Slovenská národná pamäť, tak ako iné spoločenské pamäte, spočíva aj na prírodnej podstate životného prostredia, v ktorom Slováci a ich predkovia prebývajú veky. Okolitá príroda a súžitie človeka s ňou sa premieta do myslí ľudí v pretavenej, často bájnej podobe. Najmä vodstvo, jazerá a rieky nadobúdajú mystický rozmer. Toto môžeme tvrdiť aj o „dolnozemských Slovákoch“. Avšak podstatnú časť slovenského živlu na Dolnej zemi predstavujú „vrchárski Slováci“. Takými Pilíšania určite sú. Pre nich ochranu pred živým a neživým poskytuje najmä hora. Hora ako les, ale predovšetkým ako vyvýšenina, vrch. Útočisko. Rieka sa zahradí, vyvýšenina ohradí. Je tu hradisko. Neskôr hrad. Pospájane hradskými cestami. Prúdi nimi staroslovenský život. Vrchy 
poskytujú bezpečie, ale aj obživu. Vrchy majú príťažlivosť, tajomné čaro. Sú neprehliadnuteľné. Stelesňujú večnosť času, múdrosť života. Niektoré sa stávajú v našej pamäti výnimočnými.
My, na Slovensku o tom niečo vieme. Vrcholovým slovenským symbolom je Kriváň. Spievame o ňom, básnime, prenikol do spisby, maľby, je erbovou súčasťou Slovenska. Na eurominciach prenikol do Európy. Kriváň je najvelebenejší. Nezaostáva Sitno. Nie náhodou Andrej Kmeť venoval popisu výnimočnosti Sitna knihu s príznačným názvom Veleba Sitna (s radosťou si tento výraz požičiavam aj ja). Sitno je nielen symbolom slovenských výšin, ale aj trvalou základňou obrancov slovenskej zeme - sitnianskych rytierov. Možno preto, že vojna 
je peklo, aj slovenské peklo sídli v Sitne. Velebíme, možno nie na olympskej úrovni aj ďalšie vrchy. Kráľova hoľa v strede slovenskej krajiny, Veľká Javorina, Choč, Rozsutec, Ďumbier, Zobor... - velebných vrchov máme vrchovato.
Slováci nežili a nežijú len v hraniciach dnešnej Slovenskej republiky. Naše trojvršie - všimnite si, že vrchy sú aj v našom štátnom znaku - tak symbolicky zasahuje do cudziny: Tatra, Fatra, Matra. Ten tretí znakotvorný vŕšok je na území Maďarska. V Matranských vrchoch dodnes žijú aj Slováci. Ešte viac Slovákov je na juh od dunajskej zákruty medzi Ostrihomom a Budapešťou. Či sa blížite od Nových Zámkov k Štúrovu, alebo rozhliadnete na severnom okraji Budapešti, vždy vám pohľad spočinie na masíve vrchov, ktorým kraľuje ten najvyšší z nich - Pleš (Maďari mu vravia Pilis a Slováci z Maďarska Pilíš s dlhým i).
Áno, slovenský vrch Pleš - Pilíš patrí jednoznačne medzi bájne vrchy Slovákov. Prečo? Prečo práve Pilíš si zasluhuje slovenskú velebu? Na um sa ponúka viacero vysvetlení. Je výnimočný ako vrch - artefakt. Je 
výnimočný svojou polohou zemepisnou i historickou. Je výnimočný svojou slovenskosťou. A predovšetkým preto, že samotní jeho obyvatelia, Slováci sa stotožňujú s jeho výnimočnosťou.
Prečo hovoríme o slovenskom Pilíši? Prinajmenšom preto, že najmenej v polovici obcí - z 25 obcí tohto územia okrem dnešnej Budapešti - žili vo významných počtoch Slováci. Na ostrihomskej strane Pilíša v roku 1910 podľa oficiálneho sčítania obyvateľstva žilo v Huti viac ako 95 % Slovákov. Podobne aj v Kestúci (94,8 %) a Číve (92 %). V Dágu ich bolo 46 a pol percenta, v Šárišápe niečo nad 41 percent. Na peštianskej strane Pilíša to vyzeralo takto: Čobánka 11,6 %, Perbál 17,2 %, Pilíšska Čaba 13,3 % (ale 30 rokov predtým až 24,2 %), 
Santov 90 %, Mlynky 93,2 %, Senváclav 90,1 %, Senondrej iba 9,4 % (ale 30 rokov predtým až 25 %), Pomáz 2,2 % (ale 30 rokov predtým ešte 15,5 %).
A žijú aj dnes... A nevzdávajú sa! Symbolom nezlomnosti pilíšskych Slovákovi je aj už sedemročná tradícia výstupov na Pilíš. Nezaškodí zopakovať, ako sa táto myšlienka zrodila. V roku 2009 predseda Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov Jozef Havelka, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová a člen Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy Imrich Fuhl sa rozhodli každoročne v máji usporiadať pešiu túru na vrchol Pilíša. Udalosť mala byť podľa nich z roka na rok vhodnou príležitosťou na prehlbovanie priateľstva medzi jej účastníkmi a zároveň i medzi národmi našich krajín. Iniciatívu podporil a patronát nad prvou akciou tohto druhu mal mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Maďarsku Juraj Migaš.
Veľmi sa mi páči odôvodnenie výstupu: „Veď určujúcim prvkom živobytia našich predkov bolo drevo, ktoré nachádzali v pilíšskych horách. Namáhavú prácu neraz na krátky čas prerušili práve na vrchole Pilíša. 
Obedňajšie chvíle oddychu pri spoločnom ohni využili nielen na opekanie slaniny, ale aj na kus reči, na upevňovanie priateľstva.“
Výstupy na Pilíš naďalej pokračujú. V ostatné roky sa zúčastňujú čoraz viac Slováci z materskej krajiny. Často ich organizujú matičiari zo Slovenska. Toto všetko je čitateľom portálu oslovma.hu známe. Pristavme sa pri ostatnom výstupe. Skoro neodmysliteľným základným táborom výstupu sa stáva nový slovenský dom v Mlynkoch, čiže Stredisko pilíšskych Slovákov. Možno dozrel čas zaradiť medzi jeho „povinnosti“ systematické poskytovanie informácií o možnostiach „slovenskej turistiky“ v Pilíši a v Maďarsku vôbec. A možno spraviť aj trvalú výstavku z jednotlivých ročníkov výstupov. V každom prípade aj 
tohtoroční vystupujúci boli potešení množstvom chlebov s masťou a cibuľou, ktoré nás očakávali vďaka členom Slovenskej samosprávy v Mlynkoch.
Osvedčuje sa aj „postupový tábor“ pri výstupe situovaný pred kaštieľ Orosdyovcov nad Santovom. Improvizované javisko a nadšené hľadisko si 17. mája 2015 vychutnali tancujúcich a spievajúcich seniorov zo súboru Jánošík z Partizánskeho. Dokonca sem „vytrepali“ aj cimbal. Podobný kultúrny zážitok nám pripravili aj Sučanci. Mňa najviac potešili domáce zdroje: recitátori a speváci zo Santova, najmä členovia niekdajšieho Kultúrneho súboru Studienka, ktorí predniesli aj zhudobnené básne svojho rodáka Alexandra Kormoša. Ďakujeme im všetkým, ako aj santovskej starostke Eve Csicsmancaiovej a predsedovi Slovenskej samosprávy v Santove Ľudovítovi Papučkovi.
A teraz hor sa do hôr! Pamätáte si prvý výstup, keď organizátori museli doviezť mobilné záchody? Na vrch Pilíš plný betónu! Teraz prirodzené ľudské potreby správa Národného parku už ponecháva na prírodu a betónové zrúcaniny poľudštili drevenou prístavbou v podobe rozhľadne. Mimochodom, páči sa mi. A ten 
pohľad, výhľad a rozhľad. A tiež nadhľad (nad svetom, nad životom). Vidíte polovicu Slovenska a polovicu Maďarska (filozofická otázka: spojením dvoch polovíc vzniká jeden celok?!) V každom prípade rozhľadňa priniesla výstupu na Pilíš nový rozmer. Nesie meno blahoslaveného Eusébia, zakladateľa jediného skutočne pôvodného uhorského mníšskeho rádu Pavlínov, ktorý pustovníčil v neďalekých lesoch a jaskyniach. Viacej by sa mi páčilo jej označenie menom Jožka Havelku. Ale to je zrejme ťažko uskutočniteľný sen. Možno by mali organizátori zvážiť pomenovanie turistického chodníka z Mlynkov na vrchol, prípadne až do sedla Dva buky „Havelkov chodník“. A zaniesť to do turistických máp. (A mimochodom v jednotlivých obciach a turistických strediskách Pilíša by mali osadiť alebo renovovať čo 
najviac slovenských máp a tabúľ, respektíve pútačov aj v slovenčine. Bez nich okoloidúci ťažko zistí, že je v slovenskom Pilíši. Na južnom Slovensku ľahko zistíte, že tu žijú aj Maďari.)
Na záver treba ešte spomenúť vynikajúcu náladu na vrchole, pod rozhľadňou. Nebudem menovať. Tí čo tam boli, vedia a tí čo sa len ešte chystajú, nech si pozrú fotogalériu. Výstup na Pilíš nesie so sebou ešte jeden efekt. Prináša kraju pod ním množstvo slovenského slova. Dostáva sa do vedomia Slovákov v materskej krajine. Nech vedia, že aj tu žijú Slováci. Slováci, ktorí napriek nepriazni osudu (nech sa za tým slovom skrýva čokoľvek) stále žijú...