Historik slovenského vysťahovalectva
S menom Jána Siráckeho som sa prvýkrát stretol v r. 1966, bolo vytlačené nenápadnými malými písmenami na titulnej strane knihy Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí. Akou cestou sa táto kniha dostala do redakcie Ľudových novín, kde som vtedy prvý rok pracoval ako redaktor, to neviem. Toto dielo som však chcel mať aj vo svojej vlastnej knižnici, bežal som teda do Československého kultúrneho a informačného strediska na Ulici Ľudovej republiky a objednal som si ho. (Toho času v stredisku bola aj takáto služba.) Knihu som o dva či tri mesiace dostal. Dlho sa však u mňa neohriala, vydrankal si ju Csaba Gy. 
Kiss, ktorý sa vtedy začal zaujímať o vysťahovalectvo Slovákov a o slovenskú kultúru. Dal som mu ju, veď mne ostala tá v redakcii. Rozsiahla tristostranová štúdia J. Siráckeho ma natoľko zaujala, že som ju prečítal na dva či tri dychy. S uznaním som obdivoval obrovskú výskumnú prácu autora, jeho dlhoročné bádanie v archívnych materiáloch. Kniha mi obrovskú radosť spôsobila hlavne tým, že som sa konečne dozvedel, kedy a za akých okolností sa dostali Slováci, naši predkovia, na územie terajšieho Maďarska. Vtedy som ešte netušil, že táto kniha sa stane príručkou, základným dielom dejín sťahovania Slovákov do juhovýchodného Uhorska. Vtedy, v r. 1966, som nevedel ani to, že táto štúdia bola vlastne kandidátska dizertačná práca autora, ktorú už ako pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied obhájil r. 1965 a knižne vydal dvakrát, r. 1966 a 1971.
S Jánom Siráckym, rodákom z Báčskeho Petrovca vo Vojvodine, som sa osobne stretol až o dva roky neskôr. Zväz demokratických Slovákov v Maďarsku, ale ani redakcia Ľudových novín toho času prakticky nemali a ani nemohli mať žiadne styky s orgánmi a organizáciami na Slovensku. Naše krajiny sa pevne držali zásady: „Národnostná politika je vnútropolitickou záležitosťou každej krajiny.” Dokonca pracovníkom zväzu a redakcie Ľudových novín stranícke a štátne orgány zakázali nielen nadväzovanie stykov so slovenskými orgánmi a organizáciami, ale aj prijímanie hocakej pomoci zo Slovenska.
Zmeny v tejto oblasti začali prichádzať spoza hraníc. Demokratizačné snahy „socializmu s ľudskou 
tvárou” v Československu priniesli oživenie snahy venovať pozornosť kultúrnym potrebám zahraničných Slovákov. Začalo sa uvažovať o obnovení Krajanského odboru Matice slovenskej, ktorý zrušili r. 1954. (Na jeho miesto nastolený Československý ústav zahraničný so sídlom v Prahe veľa vody nenamútil). Napokon sa Slovenská národná rada rozhodla vytvoriť profesionálnu inštitúciu pre krajanskú problematiku. Tak v júni 1968 vznikol Ústav pre zahraničných Slovákov Matice slovenskej (ÚZS MS) s dvoma oddeleniami - pre vedecký výskum a pre kultúrne styky. Riaditeľom ústavu sa stala tá najpovolanejšia osoba - Ján Sirácky. Nikto na Slovensku nepoznal krajanskú problematiku lepšie ako on. Za zástupcu si zvolil nášho pitvarošského rodáka Martina Čemana, ktorý zároveň viedol odbor pre kultúrne styky. Rodáci z Dolnej zeme - Báčskeho Petrovca a Pitvarošu - začali kráčať po nevyšliapanej ceste, ktorá ich napriek rôznym prekážkam priviedla aj k nám, k Slovákom v Maďarsku. J. Sirácky a M. Čeman ako predstavitelia Matice slovenskej chceli prvýkrát navštíviť sídlo zväzu na Ulici Nagymező v lete r. 1968, ale pre už spomínané zákazy to nemohli urobiť. Nevolaných hostí - ako som sa to dozvedel od pracovníka zväzu Štefana Lamiho - generálny tajomník zväzu Juraj Bielik nemohol prijať, ale stretli sa s nimi pracovníci Štefan Lami a Ján Kušňár - v neďalekej krčme. Toto neoficiálne stretnutie, o ktorom sme vtedy ani netušili, sa stalo priam historickým stretnutím, aspoň čo sa týka spolupráce zväzu a Matice slovenskej. Vďaka tomuto stretnutiu MS pozvala do Východnej na celoslovenský folklórny festival dva naše súbory (zo Slovenského Komlóša a z Veľkej Tarče), ktorým naše ministerstvo kultúry (čuduj sa 
svete!) povolilo účasť na festivale. Tu potom - ako nás neskôr informoval Štefan Lami, zväz nadviazal styky nielen s MS, ale i s predstaviteľmi rôznych spolkov na Slovensku a krajanských zoskupení v zahraničí.
Na spomínanom stretnutí v trochu zasmradenej krčme som nemohol byť prítomný, ale o necelý mesiac neskôr som sa stretol s Jánom Siráckym v spoločnosti Martina Čemana a redaktora Matičného čítania Františka Laššútha z Martina. Stretnutie sa odohralo - ako ináč? - v budapeštianskej pivárni oproti Západnej stanici. Bol už skorý večer a naši hostia sa tu zastavili cestou domov z Báčskeho Petrovca. Predtým nikdy nevídaných hostí sme privítali dvaja - šéfredaktor Ľudových novín František Križan a autor týchto riadkov. Ja trošku v rozpakoch a s dojatím som si podával ruku s J. Siráckym, veď stála predo mnou veľká osobnosť, v kruhu historikov uznávaná autorita, doktor filozofie a kandidát historických vied. Bol strednej postavy, tvár mal chudú so živými, zvedavými očami. S úsmevom na tvári mi podal ruku a posmelil ma, aby som mu aj ja tykal. Pri večeri sme sa dohodli o nadviazaní spolupráce medzi našou redakciou a redakciou Matičného čítania. J. Sirácky sa ponúkol, že nám sprostredkuje aj styky s najväčším obrázkovým časopisom na Slovensku Život. Svoj sľub dodržal a my sme potom dlhé desaťročia chodili na výmenné pracovné pobyty do redakcie Život, kde sme našli v osobe šéfredaktora Ladislava Tomáška človeka, ktorý až do svojej nedávnej smrti bol priateľom a podporovateľom našej 
redakcie.
Po spomínaných dvoch neoficiálnych stretnutiach naše styky s MS a vôbec s materskou krajinou nadobúdali postupne oficiálny ráz. Odvtedy sa naši učitelia každoročne zúčastňujú jazykových kurzov v materskej krajine a zájazdy našich umeleckých súborov na Slovensko sa stali pravidelnými. Ústav pre zahraničných Slovákov MS nás toho času priam zaplavoval krásnou literatúrou, klasickou a súčasnou, dodával nám gramofónové platne, magnetofónové pásky a rôzne osvetové materiály, ktoré zväz potom rozosielal našim školám, kultúrnym domom, ochotníckym súborom i knižniciam. Našu radosť z týchto kultúrnych pokladov však schladili opatrenia vtedajšieho vedúceho národnostného oddelenia na ministerstve kultúry. Vyslal svojich pracovníkov (i pracovníkov z iných oddelení ministerstva), aby skontrolovali, či nám MS neposiela materiály zhotovené v slovenskom nacionalistickom protimaďarskom duchu. Aj „kontrolóri”, aj my sme sa hanbili, hoci hanbiť sa mal niekto iný. Preto nás ani veľmi neprekvapilo, keď redaktor Ľudových novín Pavol Kondač spolu s členom Predsedníctva zväzu, poslancom maďarského parlamentu Pavlom Kováčom, boli účastníkmi valného zhromaždenia MS v Martine a tam prítomných (na žiadosť organizátorov) pozdravil aj redaktor našich novín. Za jeho vystúpenie ho doma spomínaný vedúci oddelenia chcel odstrániť z redakcie. Zachránilo ho Predsedníctvo 
zväzu a hlavne náš čabiansky parlamentný poslanec. (Spomínané príklady uvádzam preto, aby čitateľ získal nejaký obraz o tom, ako sme v tomto období mohli spolupracovať s materskou krajinou.)
S J. Siráckym som sa od tých čias pravidelne stretával na Slovensku i v Maďarsku. Ako redaktor našich Ľudových novín som bol častým hosťom akcií organizovaných Ústavom MS a J. Sirácky zasa často cestoval do Maďarska na rôzne podujatia našich Slovákov. Trávili sme spolu nielen hodiny, ale často celé dni. Spriatelili sme sa a zasvätili sme jeden druhého aj do takých osobných záležitostí, ktoré pred sebou odkrývajú iba priatelia. Nikdy netajil predo mnou napríklad svoju precitlivenosť a vrúcny vzťah k svojmu rodisku, k Báčskemu Petrovcu, kde sa r. 1925 narodil a ktorý musel tak skoro opustiť. Po okupácii Báčky horthyovským vojskom r. 1941, keď zatvorili petrovské slovenské gymnázium, pokračoval v štúdiu v Šuranoch a zmaturoval r. 1944 v Košiciach. Ešte v lete toho roku sa zapojil do protifašistického hnutia a stal sa príslušníkom slovenskej 14. vojvodinskej brigády. Až do skončenia vojny slúžil pri divíznom štábe. Túžiac po vyššom vzdelaní na jeseň r. 1946 opustil Petrovec, prišiel študovať na Filozofickú fakultu UK do Bratislavy, kde sa natrvalo usadil. Štúdium zakončil r. 1950 doktorátom filozofie. Málokto však o ňom vedel, že až do roku 1955 bol vo väzení, lebo ho neprávom odsúdili v stalinistickom protititovskom procese na 20 rokov. Rehabilitovali ho až roku 1964. Po návrate z väzenia bol takmer rok 
nezamestnaný. Potom sa dostal do Ústavu dejín KSS ako redaktor a neskôr sa stal redaktorom a vedeckým tajomníkom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Tu - ako sme už spomenuli - obhájil svoju kandidátsku dizertačnú prácu. Od tohto času jedno za druhým písal náročné vedecké diela, ktoré vychádzali knižne. Vydal viac ako desať titulov. Popri svojom prvom veľkom diele Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí bol spoluautorom zbierky štúdií Slováci vo svete I. (1981), autorom knihy Dlhé hľadanie domova (1985) a viac ako 100 štúdií a statí publikovaných na Slovensku i v zahraničí, najmä v Juhoslávii a Maďarsku. Spomedzi jeho publikačnej činnosti nesmieme vynechať ani jeho preklady zo srbskej a chorvátskej krásnej literatúry i preklady vedeckých textov. Na žiadosť autora týchto riadkov preložil z maďarčiny do slovenčiny aj hrubú, 44-hárkovú monografiu obce Répašská Huta.
O vedeckom pracovníkovi, historikovi slovenského vysťahovalectva a dejín Slovákov v zahraničí J. Siráckom s veľkým uznaním písal v doslove knihy Dlhé hľadanie domova národný umelec, spisovateľ Vladimír Mináč: „Ján Sirácky robil dobrú a nie malú prácu. Stojí na začiatku a zatiaľ aj trochu osamotene na dôležitom úseku slovenskej historiografie... Autor nie je prvým kronikárom veľkého južného presunu Slovákov, ale je prvým profesionálom, ktorý sa upísal tejto téme - a čo je najdôležitejšie - je prvý, ktorý túto tému pochopil...”
Prínos Jána Siráckeho vo výskume sťahovania Slovákov a ich života v Maďarsku a iných okolitých krajinách hádam najvýstižnejšie determinoval historik Ján Kukučka z Rumunska, ktorý vo svojich spomienkach na J. Siráckeho napísal: „ Práca J. Siráckeho sa nedá zamlčať, ani obísť: každý, kto bude pracovať v tejto oblasti, bude musieť vychádzať z jeho výskumu, ale aj z jeho základných analýz a zovšeobecnení.”
J. Sirácky osem rokov zastával vedúcu funkciu v Ústave (neskôr odbore) zahraničných Slovákov MS. Od r. 1976 sa venoval výlučne vedeckovýskumnej činnosti. To však vôbec neoslabilo jeho styky so Slovákmi v Maďarsku. Práve tak usilovne prichádzal na sympóziá či vedecké konferencie do Budapešti, Békešskej Čaby, Sarvaša, ako na príležitostné akcie do našich miest a obcí. A kde len bolo treba, tam všade a vždy pomohol. Nikdy k nám neprišiel s prázdnymi rukami, o čom svedčia naše vedecké zborníky, Náš kalendár alebo Ľudové noviny, v ktorých pravidelne publikoval. Naďalej sme sa často stretávali - buď na Slovensku, alebo v Maďarsku. Tak tomu bolo až do jeho ochorenia v r. 1998. Vtedy sme už len my mohli ísť za ním - poďakovať sa mu za jeho neoceniteľnú pomoc, ktorú preukázal svojim krajanom v Maďarsku a odniesť mu vyznamenanie Celoštátnej slovenskej samosprávy „Za našu národnosť“. O niekoľko mesiacov neskôr, začiatkom novembra 1998, ho v Bratislave aj predstavitelia Slovákov z Maďarska vyprevadili na jeho poslednej ceste.
Týmito spomienkami vzdávame hold historikovi, nášmu dolnozemskému i hornozemskému baťkovi, jednému z najlepších priateľov Slovákov v Maďarsku Jánovi Siráckemu.