V údolí Rimavy a Rimavice - Malohont 2014
Novohradčania na putovaní po pamiatkach Malohontu ● Skupina Novohradčanov každoročne navštevuje regióny a v nich obce, ktoré v minulosti zohrali rozhodujúcu úlohu pri osídľovaní Dolnej zeme Slovákmi. Po Novohrade je to v ostatných dvoch rokoch zvolenský a gemerský región - Malohont.
Novohradčania na putovaní
po pamiatkach Malohontu
Tak to bolo aj v septembri roku 2014, keď skupina už po štvrtýkrát zavítala do Malohontu a navštívila pamiatky a zaujímavosti ďalších trinástich obcí. Terajšiu poznávaciu skupinu tvorili regionálny dokumentarista a publicista Milan Marcik (Rovňany), ktorý je tradične 
hlavným organizátorom poznávacej cesty po historických pamiatkach a iných zaujímavostiach v uvedených regiónoch (na snímke vpravo), historik Ján Žilák (Banská Bystrica - České Brezovo), priaznivec histórie Ján Chlpoš (Obeckov), cestu slovom a obrazom zaznamenal publicista Ján Jančovic (Nitra - Pôtor).
Severovýchodná časť Novohradu a celý Malohont zohrali pred tristo rokmi rozhodujúcu úlohu pri osídľovaní Békešskej stolice, najmä terajšieho župného mesta Békešská Čaba. Vybrali sme sa do niekoľkých obcí, skadiaľ prví prisťahovalci do vtedajšej Čaby prišli. Prevažná časť navštívených obcí leží v južnej a juhovýchodnej časti Slovenského Rudohoria, v doline Rimavy a Rimavice a tiež na nive Veľkého potoka a v doline Blhu. Niektoré z nich zo začiatku patrili hradu Hajnáčka, do konca 16. storočia patrili viacerým zemepánom a potom aj Muránskemu panstvu. Obyvatelia okrem poľnohospodárstva, chovu dobytka a oviec sa venovali viacerým druhom remesiel. Koncom 16. storočia rozhodujúca časť z nich prijala Lutherovu reformáciu a preto doteraz aj kultúrne pamiatky v nich sú prevažne evanjelické. A tak ako v časoch feudalizmu, keď značná časť ich obyvateľov putovala za chlebom a slobodou na Dolnú zem, aj v ostatných rokoch sa tieto obce značne vyľudnili a tak v nich aj niektoré evanjelické kostoly vyzerajú opustene.
Prvou našou zastávkou bola obec Lehota nad Rimavicou. Prvá zmienka o nej je z roku 1341, keď patrila k hradu Hajnáčka. Z remesiel tu bolo rozšírené kolárstvo, neskôr ľudia pracovali v železiarstve. V strede obce stojí evanjelický klasicistický kostol z roku 1797, ktorý bol prestavený roku 1804. Terajšia obec vznikla roku 1957 z dovtedy samostatnej Rimavskej Lehoty a samostatnej Rimavice, ktorá aj so svojim evanjelickým tolerančným kostolom z roku 1796, stojacim na návrší oproti, tvorí jeden celok.
Rimavica sa spomína už roku 1274, keď patrila k hradu Hajnáčka. V kostole nás sprevádzala kostolníčka Anna Ulická. Z remesiel tu bolo rozšírené kolárstvo a povozníctvo. V čase útekov poddaných, koncom 17. storočia a na začiatku 18. storočia, ušiel do Békešskej Čaby z Lehoty Ondrej Kosnoveh, Juraj Koštial a z Rimavice Štefan Cipan. Po nich v prvej polovici 18. storočia k nim pribudol Matej Rimavský, Matej Taját, Iľka Kosnová a Uršula Miháliková.
Neďaleká Kociha sa spomína už v roku 1298. Terajší stred obce, ktorá má 237 obyvateľov, tvorí okrem rodinných domov, prítok rieky Rimava. Na jej brehu je vkusne zastrešená studňa s vyvierajúcou minerálnou vodou, ktorú obyvatelia obľubujú. V blízkosti sa nachádza neskoro-klasicistický evanjelický kostol z roku 1856, ako jediná pamiatka v obci. Kostolníčka Mária Pindiaková-Lehocká nám ho ochotne otvorila, aby nám umožnila prehliadku interiéru. V blízkosti kostola stojí pamätník s menami padlých v druhej svetovej vojne. Obyvatelia sa aj tu zaoberali rovnakým zamestnaním a remeslami ako v predchádzajúcich obciach. Poznáme mená poddaných, ktorí ušli od zemepánov do Békešskej Čaby. Boli nimi Martin Štefanoveh, Lukáš a Pavol Doňa, Ján Malen, Peter Mega, Ondrej Pecko a tiež utečenec, ktorý po svojej obci nosí v Čabe priezvisko Kociský.
Minulý rok sme navštívili Vyšný Skálnik, kde okrem iného stojí pamätník básnika a národovca Jána Bottu, tento rok susedný Nižný Skálnik, ktorý sa prvýkrát spomína roku 1334, keď bol majetkom ostrihomského arcibiskupa. Obec sa však preslávila najmä ako sídlo Čitateľskej spoločnosti malohontskej, ktorú založil evanjelický farár Matej Holko ml. Fungovala v rokoch 1791-1831 a špecializovala sa na nákup a výmenu časopisov. Predovšetkým vďaka nej v roku 1808 založili verejnú knižnicu malohontianskeho evanjelického seniorátu a takto vznikla vyššia forma kultúrnej spolupráce - Malohontská učená spoločnosť, ktorá jestvovala v rokoch 1808-1842. Jej iniciátorom bol filozof a právnik Ján Feješ. Spoločnosť vydala 25 zväzkov najmä latinských rozpráv o historických, filozofických, teologických a etnických otázkach pod názvom Solenia Bibliothecae Kis-Hontanae. Týždeň pred našou návštevou (13. septembra 2014), práve v deň, keď v roku 1808 navrhol Matej Holko mladší, aby bola v Nižnom Skálniku, v kúrii zemana Jána Feješa založená verejná seniorálna knižnica, otvorili v budove obecného úradu pamätnú izbu tejto prvej učenej spoločnosti na Slovensku. Po prehliadke čerstvo otvorenej pamätnej izby, kde nás o nej informovala Ľudmila Bystrianska, v sprievode znalca miestnej histórie Júliusa Čabrádiho, navštívili sme klasicistický evanjelický kostol s barokovou kazateľnicou a organom z roku 1767, ktorý postavili na mieste gotického chrámu v roku 1805 s maľovanou drevenou emporou. Po jeho prehliadke sme prešli na cintorín, kde sme si uctili pamiatku pri hrobe Mateja Holku, ktorému iniciatívni Nižnoskalničania postavili nový náhrobný kameň. Za zmienku ešte stojí, že na budove obecného úradu nechýba pamätná tabuľa iniciátorovi, donorovi a prvému riaditeľovi knižnice Jánovi Feješovi. Obci a občianskemu združeniu Solenia patrí za naše prijatie a sprievod poďakovanie a zároveň aj náš obdiv za iniciatívu, ktorá táto obec sotva s dvesto obyvateľmi v zachovávaní a propagovaní národnej histórie vykonáva. Aj zo Skálnika prúdili poddaní na Dolnú zem a boli tam už aj pri zakladaní Békešskej Čaby. Takými boli napríklad Juraj Slávik, Jakub Cepo, neskôr Ondrej Pastor, Martin Cepo, Ondrej Hrús, Ondrej Ando a Katarína Keleová. U zbehov zo Skálnika sa v Békešskej a Čanádskej stolici, vyskytujú priezviská Skalnický.
Podobne ako pri Skálnikoch, aj pri Teriakovciach, pamiatku v Malých Teriakovciach sme navštívili vlani. Malé Teriakovce a Vrbovce sú však už dlhšie súčasťou Veľkých Teriakoviec, ktoré sme tento rok navštívili a prehliadli podrobnejšie. Aj táto obec leží na juhu Slovenského rudohoria, v údolí Rimavy. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a hrnčiarstvom. V obci obnovili historický klasicistický mlyn z roku 1800, ktorý každoročne láka množstvo návštevníkov. V terajšej obci s takmer 900 obyvateľmi popri vzácnej pamiatke gotického kostola z 15. storočia v Malých Teriakovciach, ktorý je súčasťou gotickej cesty na návrší obce Veľké Teriakovce, stojí barokovo-klasicistický evanjelický kostol z roku 1790, s neskorobarokovým oltárom, prestavený v polovici 19. storočia. Pri prehliadke jeho interiéru nás na stenách za oltárom zaujali dve zástavy, ktoré v minulosti patrili miestnej Slovenskej evanjelickej jednote, ktorej činnosť sa na Slovenku znova úspešne obnovuje. Z Veľkých Teriakoviec v prvom slede odišiel Mikuláš Koško, z Vrboviec Matej Mackoš, Michal Batak, Martin Machnic, Ondrej Salamon, Juraj Géč, Ondrej Šebo a Ondrej Kvas, neskôr k nim z Veľkých Teriakoviec pribudol Martin Perso, z Vrboviec Tomáš Jakuba, Ján Vrbovský, Jakub Kvas, Dorota Mlynárová, Ján Matej, Ondrej Darida a Sofia Muchová.
Bývalá samostatná obec Vyšná Pokoradz je teraz súčasťou okresného mesta Rimavská Sobota. Prvá zmienka o nej je z roku 1334. V roku 1880 mala 397 obyvateľov. Obyvatelia sa zaoberali hrnčiarstvom a pálením liehovín. Evanjelický tolerančný kostol pochádza z roku 1797 a samostatná klasicistická zvonica, umiestnená v strede obce, pochádza z polovice 19. storočia, tvorí významný architektonický doplnok. To isté možno povedať aj o zachovalých a udržiavaných rodinných domoch miestnych roľníkov. Do Békešskej Čaby v prvom slede utiekli Juraj Banský a Ján Terkely, zatajením identity s pomiestnym menom Pokorácky a Pokorádi.
Obec Horné Zahorany sa spomína v roku 1323. V stredoveku patrila táto dedina do Gemerskej stolice, ale po roku 1526 sa v dôsledku posunu intravilánu západným smerom k Rimavskej doline bola zaradená do Malohontského dištriktu. Jeho súčasťou potom zostala až do začiatku 20. storočia. Obec Horné Zahorany totiž leží priamo na historickej hranici medzi Gemerom a Malohontom. Roku 1566 ju vyplienili Turci. V roku 1880 mala 148 obyvateľov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, najmä chovom dobytka. Po roku 1918 sa obyvatelia zameriavali najmä na chov dobytka. Súčasné pomenovanie obce, t. j. Horné Zahorany, sa používa len od roku 1948. V obci je zachovaný evanjelický klasicistický kostol z 1814 ležiaci za obcou a klasicistická zvonica z roku 1790, ktorá je v strede obce, v čase našej návštevy ju opravovali. Pamiatky sme si mohli prehliadnuť vďaka cirkevníčky Renáty Antalošovej. Narodil sa tu 16. 10. 1830 spisovateľ Ľudovít Kubáni, ktorý tu má aj pamätnú tabuľu (16. 10. 1830 - 29. 11. 1869). V čase úteku poddaných eviduje sa, že do Békešskej Čaby zbehol Gregor Baláž, neskôr tam odišli Jakub Zahoranský, Ján Ando a Ján Bartík.
Do terajšej obce Hrušovo, ktorá je doložená v roku 1232, patria ako časti obce bývalé samostatné dediny Striežovce a Ostrany. Samotné Hrušovo malo v roku 1880 282 obyvateľov, Striežovce 221 a Ostrany 155 obyvateľov a teraz spolu nemajú ani dvesto obyvateľov. V Hrušove bola známa výroba bŕd, vosku, košíkov a pálenie vápna, v Ostranoch okrem vápna to isté a navyše to bolo ešte ovocinárstvo a voštinárstvo.
V Striežovciach sa zameriavali na výrobu dreveného riadu. V Hrušove sme v sprievode kostolníčky Oľgy Cirbusovej navštívili evanjelický klasicistický kostol z roku 1786, prestavený roku 1906. V strede obce sme si pozreli vybudovanú ukážku bývalých pecí na pálenie vápna. V Striežovciach evanjelický klasicistický kostol z roku 1811. Pamätná tabuľa na budove obecného úradu hlása, že obec je rodiskom maliara Eduarda Putra. Narodili sa tu aj významní pedagógovia Gregor a Štefan Fábry. V polovici 18. storočia do Békešskej Čaby prišiel Peter Brdár.
K obci Drienčany, ktorú sme navštívili minulý rok, patrí aj jej časť s názvom Papča. Pomenovanie má od miestneho potoka s rovnakým názvom, ktorý tečie vedľa obce. V strede obce sa nachádza vzácna neskorogotická zvonica renesančného typu, pôvodne postavená na prelome 16. a 17. storočia, obnovená roku 1932. Táto vzácna pamiatka je neudržiavaná, zateká do nej voda, je bez dverí, čím do nej má vstup ktokoľvek a ten vstup je nebezpečný. Má dva zvony s nápismi z roku 1932. Vyzerá to tak, akoby táto pamiatka nemala majiteľa.
Obec Teplý Vrch sa spomína v roku 1301. V roku 1880 mala 318 obyvateľov a jej obyvatelia sa zaoberali brdárstvom, voštinárstvom a výrobou tkáčskeho náradia. S predajom bŕd chodili obyvatelia až na Dolnú zem. Teraz má 324 obyvateľov. Je strediskom Mikroregiónu Teplý Vrch, ktorý združuje 16 obcí. V obci sa nachádza evanjelický klasicistický kostol z roku 1827, ktorého interiér nám sprístupnil presbyter Ján Nadok. V interiéri kostola oltárny obraz je barokového pôvodu. Najvyhľadávanejším miestom je vodná nádrž, s najvyššími priemernými teplotami na Slovensku. Možnosť rekreácie ponúkajú zariadenia na oboch stranách priehrady.
Padarovce sú národnostnou obcou, prevažne s maďarským obyvateľstvom. Obec sa prvýkrát spomína roku 1407 a skladala sa z Dolných a Horných Padaroviec. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, ovocinárstvom, vinohradníctvom, hrnčiarstvom a brdárstvom. Kým v roku 1880 mala obec 627 obyvateľov, dnes tam evidujú len 185 obyvateľov. Po evanjelickom kostole z roku 1803 nás sprevádzal Július Šimon, ktorý je presbyterom cirkevného zboru.
Do padarovského cirkevného zboru patrí ako fília susedná obec Dražice, v ktorej tiež žijú obyvatelia maďarskej národnosti. Obe obce ležia v doline potoka Blh. Prvá zmienka o obci pochádza z roku 1323. Obyvatelia sa zaoberali rovnakým zamestnaním ako Padarovčania. V roku 1880 žilo v obci 443 obyvateľov a dnes už len 266 obyvateľov. V evanjelickom klasicistickom kostole z roku 1842 nás zaujal jeho interiér, najmä oltárny obraz od J. Alexyho z roku 1927 a maľby okolo neho. Ochotným sprievodcom nám bol Július Gorta.
Poslednou obcou, ktorú sme stačili cez príjemný deň navštíviť bolo Hrachovo. Prvá zmienka o obci je z roku 1353. V 16. a 17. storočí obec a hrad stáli ako pohraničná pevnosť proti Osmanom. Hrad bol zničený v období stavovských povstaní. Remeslá a obec mali charakter mestečka. Okrem tradičných remesiel sa obyvatelia obce zaoberali aj povozníctvom. V roku 1880 tu žilo 443 obyvateľov. V roku 1922 tu vznikla gazdinská škola. Nachádza sa tu renesančný kaštieľ. Sakrálne pamiatky tu reprezentuje evanjelický klasicistický kostol z konca 18. storočia s renesančným oltárom a maľovanými epitafmi zo starého kostola. Jeho interiérom nás sprevádzal zborový farár Ondrej Majling. V obci stojí aj rímskokatolícky klasicistický kostol Mena Panny Márie z roku 1808. Obec je rodiskom lekára a národovca Júliusa Markoviča (1860), básnik Samo Vozár (1823-1850) tu zomrel a básnik Juraj Bahil (1689-1760) tu pôsobil. Obec má teraz 860 obyvateľov.