Kovačická insita rozbehla sa do sveta - Ján Glózik
Profil maliara Jána Glózika
Roku 1802 Slovákmi založená a osídlená banátska dedina Kovačica je známa nielen v srbskej provincii Vojvodina a na Slovensku, ale aj medzi milovníkmi insitného umenia v mnohých krajinách vo svete, ako fenomén ľudového výtvarného umenia, ktoré svojou tvorbou a obrazmi už šesťdesiat rokov šíria desiatky miestnych insitných maliarov. Už pred 
druhou svetovou vojnou protagonistami naivného umenia v dedine boli sedliaci Martin Paluška, Ján Sokol, Michal Bíreš a Vladimír Boboš. Po skončení druhej svetovej vojny, roku 1950 táto skupina samoukých maliarov založila výtvarný krúžok, do ktorého sa postupne zapájali ďalší nadšenci tohto svojrázneho umenia. Medzi nimi fenomenálny Martin Jonáš, neskorší bard a vedúca osobnosť kovačického insitného umenia, Ján Kňazovic i Zuzana Chalupová. V roku 1952 sa už zoskupilo dvanásť osvedčených a začínajúcich maliarov a svoje obrazy predstavilo v Kovačici na prvej kolektívnej výstave. To bol podnet na založenie prvej maliarskej odbočky a zároveň za zrod kovačického insitného umenia. To nakoniec v roku 1955 vyústilo k otvoreniu Galérie ľudových maliarov. Odvtedy postupne k zakladajúcej generácii insitného umenia pribúdali ďalší adepti ako pokračovatelia kovačickej školy, ktorá si v tomto druhu výtvarného umenia vydobyla vo svete popredné miesto. Svedčia o tom najmä výstavy maliarov vo svetových metropolách a vlastnenie ich obrazov u zahraničných zberateľov, ako i početné zahraničné návštevy milovníkov tohto umenia priamo v kovačických galériách.
Stále kovačické galérie lákajú návštevníkov do obce
V súčasnosti obecná Galéria insitného umenia uchováva vo svojom depozitári desiatky obrazov starších a mladších maliarov, členov galérie. Aktuálne je vo výtvarnej sekcii združených 21 maliarov a na ich čele stojí insitný maliar Ján Glózik. V Kovačici nájdeme aj súkromné galérie. Najväčšou súkromnou galériou je Galéria Babka, ktorej majiteľmi sú manželia Pavel Babka a Klára Babková. Táto galéria popri obecnej galérii prezentáciou kovačickej maliarskej tvorby a zorganizovanými významnými podujatiami má veľkú zásluhu na tom, že kovačická insita ako nehmotné bohatstvo bolo v Srbsku zaradené do pôvodných 
kultúrnych hodnôt, ktoré je potrebné chrániť a ich autentickosť zachovávať. To jej dáva príležitosť uchádzať sa do zoznamu svetového dedičstva a dostať sa na listinu UNESCO. Chrániť ju znamená aj to, že nedovoliť inflačne rozširovať stav členov a maliarov, ktorým hlavným cieľom je zarábať na značke, a to platí aj na samozvaných galéristov - nemaliarov, ktorí najmä na Slovensku akože prezentujú kovačickú insitu prostredníctvom výstav, a to často aj za účasti štátnych inštitúcií a ich zamestnancov, ktorí im naivne naletia, že servis, ktorý im poskytujú, ide na dobrú vec. Hlavným cieľom vystavených obrazov je však ich predaj, z ktorého zisk ide do vrecka takzvaného galéristu.
Výtvarnoinsitný kumšt Jána Glózika
Vedúcim združenia insitných umelcov v Kovačici je Ján Glózik (1957), ktorý na domácu výtvarnoinsitnú scénu nastúpil s viacerými suputníkmi v polovici sedemdesiatych rokov. Jeho práce poznám a rovnako aj jeho osobne od jeho prvej samostatnej výstavy roku 1983. Podobne ako viacerí maliari z nastupujúcej generácie po prvých 
priekopníkoch, aj on našiel vzor a hľadal pomoc a rady u maliarky, známej ako „Mama Zuzana“ - Zuzany Chalupovej, nestorky kovačického insitného umenia. Získal od nej základnú abecedu tvorby a čo to podchytil aj od priateľa Martina Kizúra, akademického maliara, žijúceho a tvoriaceho od roku 1990 v Austrálii. Od narodenia žil v rodisku, popri práci na rodinnom gazdovstve pracoval na dopravnom úseku v miestnom cukrovare. V detstve počúval rozprávanie najstarších o zanikajúcom živote a práci Kovačičanov, sám v detstve niečo ešte zachytil a následne pozorne sledoval a ukladal do pamäti. Bola to práca na poli, najmä žatva a zber plodov rôznych plodov, výrobné nástroje, zvieratá, odev a celkový kolorit, ktorý v dedine pretrváva dodnes. Aj keď sa už Kovačica 
považuje mestečkom, je sídlom obce (obvodu), súdu, strednej školy, pozemkovej knihy, ale stále cítiť jej prevažný rurálny charakter. Aj preto jej viac sedí pomenovanie dedina so svojou architektúrou. A to aj takú ako ju často autori maľujú. Niečo z nej cítiť aj na Glózikovych obrazoch. Na nich vlastným výtvarným prejavom stvárňuje život a prácu roľníkov a ich zvykov. Ich príbehy sú na jeho obrazoch viditeľné a prezrádzajú, že sa skláňa nad ich prácou, starosťami, ale aj radosťami. Svedectvom sú napríklad jeho muzikanti. Postavy, a to aj v nadmernej veľkosti, ohraničuje jasnými kontúrami, čo je v jeho tvorbe na množstve stvárnených figúr typické. V tvorbe tohto kovačického autora prevláda žáner a krajinka a v technike olejomaľba, pastel a akryl. Príznačné je tiež, že obrazy vynikajú farebnosťou, fantáziou, prívetivosťou, srdečnosťou a úprimným citom k zvoleným témam. V roku 1996 bol Ján Glózik členom skupiny 6 kovačických maliarov, ktorí namaľovali pre Veľvyslanectvo SR v Belehrade skupinový veľkoobraz, ktorý znázorňuje príchod Slovákov na Dolnú zem. Ďalšie dva veľkoobrazy o príchode Slovákov do Kovačice namaľoval samostatne technikou olejomaľby roku 1992 pri príležitosti 190. výročia založenia 
Kovačice a roku 2002 pri príležitosti 200. výročia Kovačice obraz o veľkosti 210X390 cm, ktorý výtvarne zaznamenáva túto udalosť spred dvoch storočí. Tento dominantný obraz pokrýva celú jednu stenu Galérie insitného umenia v Kovačici. Ján Glózik je členom galérie od roku 1989. Od prvej svojej samostatnej výstavy mal doteraz viac ako päťdesiat samostatných výstav, okrem viacerých výstav v Srbsku a na Slovensku vystavoval v Austrálii, USA, Kanade, Japonsku, Číne, Anglicku... Medzi domácimi a slovenskými oceneniami nachádzame aj švajčiarske Pro arte Casper (1995), tretie miesto na Salón international de arte naiva, Bukurešť (1999).
Pre ÚSŽZ maľuje obraz vierozvestcov
Naše viacnásobné stretnutia v Nitre, Kovačici, Belehrade a na plenéri v Poľnom Kesove mi umožnili zoznámiť sa nielen s tvorbou Jána Glózika, ale aj s nim ako umelcom a zemitým Kovačičanom. Aktuálne to bolo naposledy začiatkom augusta 2014 v Nitre. Moja zvedavá otázka okrem iných sa týkala jeho aktuálnej tvorby. Dozvedel som sa, že vzhľadom na jeho skúsenosti s tvorbou veľkorozmerných obrazov, ktoré krášlia viaceré verejné budovy v Srbsku a na Slovensku, Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) si ho vybral za autora maľby veľkorozmerného obrazu 1150. výročia od príchodu Cyrila a Metoda vo forme monumentálneho diela, na ktorom už usilovne pracuje. Rozmery obrazu sú 250X480 cm, čiže 12 m2, a o tom, že kde bude visieť, rozhodne ÚSŽZ. V rozhovore sme neobišli ani sťahovanie Slovákov pred tristo rokmi na Dolnú zem. Podľa môjho zistenia dolnozemskí Glózikovci majú korene v Dobrej Nive (Zvolen) a na Dolnú zem putovali novohradsko-kerepešským koridorom. Na cintorínoch a vojnových pamätníkoch v obciach osídlených v prvom slede, som priezvisko Glózik našiel v Balašských Ďarmotách, Mohore a Maglóde. Iste sa na tejto trase vyskytuje aj v iných obciach. Do Kovačice sa Glózikovci prisťahovali v druhom alebo treťom slede zo Sarvaša, keď prví Slováci, pochádzajúci z väčšej časti z Novohradu boli už v Kovačici usadení. A či Dobrá Niva, je aj prípad kovačických Glózikovcov, to si vyžaduje náročné bádanie.
