M. T. Tatai: Takto žili naši - Moji predkovia
Zo študentskej vedeckej práce
Výskumný ústav CSSM v spolupráci s Pedagogickým metodickým centrom CSSM pod názvom Ja a moji predkovia aj v roku 2013 usporiadal študentskú vedeckú súťaž pre žiakov základných a stredných škôl a pre mládež. Jeden zo žiakov budapeštianskej slovenskej školy Michal Tomáš Tatai vyhral so svojou prácou cenu CSSM. Uvádzame úryvky z jeho štúdie.
V tejto práci by som chcel predstaviť moju rodinu a trošku sa zamyslieť nad tým, kde sú moje korene, odkiaľ vlastne pochádzam. Skúmanie dejín vlastnej rodiny sa pre mňa stalo zážitkom. Volám sa Michal Tomáš Tatai a som žiakom ôsmej triedy Slovenskej školy v Budapešti. Mojím najobľúbenejším predmetom je slovenská vzdelanosť a vďaka tomuto predmetu som začal pátrať po mojich slovenských koreňoch.
Život predkov som sa pokúsil rekonštruovať pomocou spomienok mojej matky a písomných záznamov nebohého starého otca. Pomocou mi boli rodinný album a fotografie a mapy, ktoré mi poskytol starosta Dunaeďházu Tomáš Nagy. Pri písaní tejto práce som sa opieral o informácie získané z dunaeďházskej evanjelickej matriky. Poznatky som si rozširoval i čítaním vedeckých prác o Slovákoch žijúcich v Dunaeďháze.
Moja matka Jolana Sabadošová prežila svoje detské roky v Dunaeďháze. Obec Dunaeďház leží v Báčsko-Malokumánskej župe, 84 km južne od Budapešti, pri východnom ramene Dunaja. Najbližšia osada, v ktorej žijú Slováci, je Malý Kereš. „Prvé písomné záznamy o dedine sú z roku 1217.“ (Tóth-Szőllős) Stará dedina sa volala Tolvoy a rozprestierala sa medzi Apoštagom a Dunaföldvárom. Neskoršie meno obce Egyházi podľa Mihálya 
Tótha-Szőllősiho znamená „obec okolo kostola“… a od roku 1848 sa používa zložené slovo Duna-Egyháza alebo Tót-Egyháza. (Tóth-Szőllős) Po slovensky sa používa meno Dunaeďház.
„Znovuosídlenie Dunaeďházu spadá medzi roky 1701-1715. Slovenskí kolonisti prišli z Oravskej, Nitrianskej, Novohradskej, Zvolenskej a Hontianskej stolice... Tunajší Slováci sú evanjelického vierovyznania a hovoria stredoslovenským nárečím.“ (Kuštárová in 2006, 1) Matej Bel, keď v tridsiatych rokoch 18. storočia navštívil okolie Šoltu, zapísal: „... hoci pôdu má čiernu, tučnú, hocijaké semeno po jednom oraní bez hnojenia vyrastie, stráca svoju slávu 
kvôli škodám rieky aj vtedy, keď sa ukazuje najlepšia úroda... zriedkavé sú tu lesy, s výnimkou ostrovov vŕb a jelší, ktoré rastú na brehoch Dunaja. Okrem toho počas záplavy sa stáva, že aj pozemky ďaleko ležiace od Dunaja sú pokryté rozľahlými stálymi vodami,... na obrábanie ľudskou silou sú preto nie veľmi vhodné.“ (Bél in 1982, 118)
Moja matka vo svojom detstve rada pátrala po starých ožltnutých papieroch, fotografiách, pohľadniciach alebo starých pracovných náradiach, aby sa čím viac dozvedela o minulosti svojej rodiny. Výsledkom hľadania boli spisy v maďarčine, listy, pohľadnice v slovenčine, vystrihnuté novinové články v nemčine. Odkiaľ je používanie troch jazykov? V tejto práci sa pokúsim odpovedať aj na túto otázku.
Môj prastarý otec Michal Sabadoš sa narodil v r. 1885. Bol synom Michala Sabadoša a Alžbety Benkovej. „V roku 1880 dedina mala 2224 obyvateľov, z toho 95,7% bolo Slovákov.” (Sirácky 1963.b, 223) Prastarý otec bol známy ako sódar, čiže výrobca sódy. Vodu na výrobu sódovej vody čerpal z vlastnej studne. Najviac sódy sa predalo v období svadobných veselíc, krstín, zakáľačiek a podobných príležitostí. Prastarý otec popri výrobe 
sódy sa zaoberal aj pestovaním plodín a chovom zvierat. Okopávanie plodín, kosenie, zvážanie, lámanie a odzrňovanie kukurice, zber cukrovej repy, kosenie sena, žatva, mlatba, opatrovanie zvierat mu poskytli dosť práce od jari do jesene.
Z dôvodu, že v Dunaeďháze žilo veľa Sabadošovcov, prastarý otec dostal prezývku Szódás. Okrem Sabadošovcov-Szódásovcov bol aj „Szabados Pál felső (horný), Szabados Pál Morgó mellett (pri Morgó - krčma na mieste dnešného kultúrneho domu), Szabados Pál gajdos veje (zať gajdoša)”. (Kuštárová in 1995, 24) Moja prastará matka Mária Benkovičová za slobodna pracovala ako slúžka v bohatých nemeckých rodinách v Budapešti. Nemecké rodiny dobre poznali pracovité dunaeďházske slovenské dievčatá a vedeli, ktoré treba zamestnať. Prastará 
matka sa v tomto prostredí dobre naučila po nemecky. O jej pobyte v Budapešti svedčí aj fotografia, ktorú zhotovili vo fotoateliéri Vincenta Kirschnera v ulici Bécsi.
Brat mojej prastarej matky František Benkovič bol mlynárom a mal vlastný mlyn v Dunaeďháze. Moji starí rodičia v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch ešte nosili pšenicu do tohto mlyna. Z obilia sa mlela múka. Jedlá z múky boli každodennou obživou našej rodiny. Moji prastarí rodičia, ktorí pochádzali z Dunaeďházu, začali stavať dom v tejto dedine, ale prechodne bývali v Apoštagu. Apostacký dom, v ktorom sa narodili dve dcéry mojich prastarých rodičov Mária (1911) a Jolana (1913), ešte stále stojí na konci hlavnej ulice.
Prastarý otec si postavil vlastný dom v Dunaeďháze v ulici Sallai (dnes Báthory). Stavebné práce vykonával sám, podľa najlepšej znalosti a snažil sa získať stavebný materiál za najpriaznivejšiu cenu. Stavebný materiál poskytovala predovšetkým okolitá príroda, ale drevo si zadovážil z horného Uhorska. Pri jeho preprave mu pomohla blízkosť Dunaja. Hrady domu sú ešte stále v dobrom stave napriek tomu, že náš prastarý otec ich zabudoval do drevenej konštrukcie strechy presne pred sto rokmi. Steny domu boli stavané technikou nabíjania.
Stĺpy „gangu“ boli z dreva. Vpredu bola veľká chyža, za ňou nasledovala kuchyňa, za kuchyňou zadná chyža a vnútorná komora. Podlaha domu bola udupaná hlina. Hlinu si zadovážil prastarý otec z jám z konca dediny. Obidve izby vykurovali pece. V kuchyni bolo murované ohnisko - „šparhelt“, ktoré slúžilo na varenie a kúrenie.
„Exploatáciou hliny vznikli Jamiská, ktoré sa funkčne oddeľovali. Hlinu na vybíjanie stien brali z Akcií, na Veľkých Jamiskách váľke robili, aj koňe kúpali.“ (Kuštárová in 2008, 4)
Rodina sa presťahovala do nového domu v roku 1913. Tu sa pred vypuknutím prvej svetovej vojny 24. mája 1914 narodil môj starý otec Michal Sabadoš. Bol najmladším dieťaťom prastarých rodičov. Mal tri mesiace, keď sa v dôsledku choroby stal hluchonemým. Prastarý 
otec vo februári 1915 musel opustiť svoju rodinu, sodáreň a pôdu a ísť bojovať. Padol v Galícií 4. júna toho istého roku. O tragédii našej rodiny a iných dunaeďházskych rodín nemo svedčí pamätná tabuľa obetí prvej svetovej vojny na bočnej stene evanjelického kostola.
Prastará matka ostala sama s tromi malými deťmi Máriou, Jolanou a Michalom. Sama splácala pôžičku, ktorú mali na dom. Od jari do jesene pracovala na poli, okopávala zemiaky, kukuricu. Na pole si brala so sebou i svoje deti, ktoré sa hrali v tieni stromov. Keď už boli väčšie, aj ony pracovali. Prastará matka v zime pracovala u bohatších ľudí, vykonávala rôzne domáce práce, za ktoré dostala peniaze, jedlo alebo detské šaty. Vďaka tomu, že naša prastará matka okrem slovenčiny odovzdala svojim deťom aj znalosť maďarského a nemeckého jazyka, jej dve dcéry Mária a Jolana ako 12-13 ročné dievčatá sa dostali do Švajčiarska, kde pracovali ako pestúnky. Môj starý otec Michal sa dostal do Štátneho ústavu pre hluchonemých v Kecskeméte. Tam ho naučili čítať, písať a rozprávať po maďarsky. Býval v žiackom domove a cestoval domov iba na prázdniny. Po 
slovensky vedel povedať iba zopár slov. Po ukončení ústavu sa stal šusterským učňom v Csabonyi. Po príchode domov si zariadil v otcovskom dome šusterskú dielňu. Popritom pracoval na poli a choval zvieratá. Od jari do jesene chodil do chotára, iba večer sa vracal domov. V zime cez deň sedel vo svojej dielni a opravoval topánky a čižmy dedinčanov.
Na dopravu krmiva, múky a na návštevu lekára používal koč alebo sane s konským záprahom, kým sa mu 3. februára 1942 nestala nehoda. Vo veľkej zimnej fujavici chcel prejsť cez železničnú koľaj. Keďže môj starý otec bol nemý a kôň Keše príchod vlaku nezbadal, stala sa tragédia. Starý otec v dôsledku nehody stratil dve tretiny pravej ruky. Udalosti tohto dňa a nasledujúcich týždňov si náš starý otec zapísal do jedného zošita. Tragická udalosť zmenila život starého otca a celej rodiny. Teta Jolana sa stala hlavou rodiny, viedla hospodárstvo a bola opatrovateľkou svoja brata, kým sa ten nezotavil. Starý otec nestratil životný elán, po niekoľkých mesiacoch sa pustil do práce a pracoval tvrdšie ako pred 
nehodou. Oženil sa v r. 1950. Moja stará matka Mária Pongorová sa dostala do Dunaeďházu z Pakšu, po slovensky nevedela.
Vo veľkej izbe domu bývala prastará matka so svojou slobodnou dcérou Jolanou a malú izbu dostali mladomanželia Michal a Mária. Staršia dcéra Mária toho času už žila vo Švajčiarsku, vydala sa za vdovca Waltera Hildebranda. Veľká záhrada okolo domu a hospodárske budovy sa stali súčasťou spoločného hospodárstva. Starí rodičia vychovávali päť detí Michala (1951), Máriu (1954), Ernesta (1956), Jolanu (1958) a Julianu (1961) v slovenskom duchu. Všetky deti začali chodiť do tzv. malej školy, v ktorej boli nižšie triedy a neskoršie prešli do veľkej školy, v ktorej boli umiestnené vyššie triedy. Budova bývalej malej školy je v súčasnosti materskou školou. Hoci moja stará matka v roku 1950, keď sa dostala do Dunaeďházu, nevedela po slovensky, pod vplyvom silného slovenského prostredia a toho, že ich deti sa učili v slovenskej škole, sa dorozumievala aj po slovensky.
Medzitým sa teta Jolana vydala za Lajosa Törjéka a odsťahovala sa do jeho domu na ulici Fasor. Keď jej muž v 
roku 1962 umrel, prastará matka sa presťahovala k nej. Teta Jolana nemala vlastné deti a preto deti svojho brata Michala mala rada ako vlastné. Stala sa ich druhou matkou a podporovala ich v zachovávaní národnostnej identity. Ona bola jediná v rodine, ktorá v tomto období ešte aktívne používala slovenčinu. Všetky deti jej boli vďačné za lásku a slovenskú reč. Starý otec a teta Jolana umreli v roku 1990 a stará matka o rok neskoršie.
Z piatich súrodencov ani jeden nežije v Dunaeďháze. Ernest sa utopil v Dunaji v roku 1968. Mária a Michal žijú v Dunavecse, moja matka Jolana sa vydala do Budapešti a Juliana na Slovensko do Bacúrova. „Dnes v Dunaeďháze býva 1560 ľudí a 95 domov je neobývaných. Nové pracovné možnosti mimo dediny a rozvoj komunikačných prostriedkov, dopravy zrušili izolovanosť obce. Zrýchlil sa proces prijímania cudzích vplyvov, následkom čoho rozdiely aj špecifiká dediny pomaly zanikajú (napríklad národnostný ráz obce.” (Kuštárová in 1995, 26)
Počas písania tejto práce som získal veľa nových poznatkov o mojej rodine, o rodnej obci mojej matky a o Slovákoch žijúcich v Maďarsku. Som nesmierne hrdý na svojich predkov, ktorí 300 rokov zachovávali svoju slovenskú identitu, kultúru, náboženstvo a jazyk.
Michal Tomáš Tatai
(Budapeštiansky Slovák)
Zoznam použitej literatúry:
- Juraj Ando: Slovenské národopisné zbierky v Maďarsku. Budapešť - Békešská Čaba, 2009
- Ondrej Krupa: Pamätné ľudové domy, zbierky, dedinské múzeá. Békešská Čaba, 1997
- Rozália Kuštárová: Tradície ľudového liečenia v slovenskej národnostnej obci Dunaeďháza. In: Kultúra, jazyk a história Slovákov v Maďarsku. Materiály z jubilejnej interdisciplinárnej medzinárodnej vedeckej konferencie z príležitosti 15. výročia založenia Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba, 2006, str. 368-376
- Rozália Kuštárová: Premeny jednej obce. Sídelná štruktúra Dunaeďházy. 1995
- Rozália Kuštárová: Význam používania slovenského jazyka v menšinovom prostredí - Príklad miestnych názvov Dunaeďháze. In: Slovenčina v menšinovom prostredí. Štúdie z II. Medzinárodnej konferencie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békéscsaba 2008, str. 410-418
- Ján Sirácky: Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18-19. storočí. Slovenský národopis XI, str. 193-258
- Mihály Tóth-Szőllős: Dunaegyháza község története.
In: http://www.sulinet.hu/oroksegtar/data/magyarorszagi_nemzetisegek/szlovakok/dunaegyhaza_kozseg_tortenete/index.htm
- Bél Mátyás: Pest - Pilis - Solt vármegye. In: Bács-Kiskun megyemúltjából, VI. Bács-Kiskun Megyei Levéltár Kiadványai VII., Budapest, 1982