Pohrobkovia staručkého mocnárstva al. együttélés
Ladislav Žák (CZ): Jazykové hračky so slovami maďarský a uhorský ● Dobrý vojak Švejk: „Každý Maďar môže za to, že je Maďar“ ● Mnohonárodnostný charakter teritória ● Bez pocitu vzájomnosti, spolupatričnosti a solidarity ● Prekrúcanie dejín, prihlasovanie sa k sporným tradíciám ● Trianonská trauma a politické bahno
Tento text nemá byť akoukoľvek obžalobou Maďarska alebo dokonca Maďarov. Existujú tu vedľa nás už viac ako tisícročie a dá sa očakávať, že im to ešte nejakú dobu vydrží. Je to známa skutočnosť, že keď sa cestou po diaľnici D1 na Brno vynoríte za „Deviatimi krížmi“ z lesa, teplota poskočí o stupienok až dva hore, nech je počasie v celku akékoľvek. Pohľad z mnohých juhomoravských návrší smerom k juhovýchodu do Panónskej nížiny dáva tušiť ohromný priestor. Podobne ako my, sa na ňu dívali po tisíce rokov naši predkovia bez toho, aby tušili, že tento priestor končí až kdesi za Veľkou centrálnou stepou niekde na brehoch juhovýchodnej Ázie.
Na svete je len málo tak obdivuhodných geomorfologických zlomov, akým je Boskovická brázda, ktorá je súčasťou myslenej čiary, ktorá sa tiahne a kľukatí od Terstu až niekam k Sankt Peterburgu a delí Európu na individualistický západ a sociálno-korporativistický východ s jeho byzantsko-osmanskými tradíciami. Všetko za riekou Moravou je už Ázia, hovorí zažitá predstava a iná hovorí o podivnom časopriestorovom zlome medzi Hodonínom a Skalicou, za ktorým sú z čista jasna párky studené a pivo teplé, a to platí až do Vladivostoku…. Ďalej vraj už nie sú ani párky ani pivo. Panónska nížina býva taktiež volaná Uhorskou a centrom Uhorska je odpradávna mesto, teraz zvané Budapešť, dnes hlavné mesto Maďarska, ešte nedávno Maďarskej republiky, predtým Maďarskej ľudovej republiky a Maďarského štátu, ešte skôr Maďarského kráľovstva, ktoré vyrástlo z kráľovstva Uhorského.
Už podivuhodná evolúcia názvu a jazykové hračky so slovami maďarský, ktorý zdôrazňuje jednoznačnú dominanciu Maďarov na danom území, a uhorský, ktorý poukazuje na mnohonárodnostný charakter teritória, ktoré taktiež nesie názov Translajtánia, alebo Zalitavsko alebo tiež Krajina koruny svätého Štefana, ukazujú na to, o čo tu ide. V Panónskej nížine sa na prelome 9. a 10. storočia usadil kočovný národ Maďarov, ktorému nikto príliš nerozumel a tento stav trvá už viac ako tisíc rokov, bez ohľadu na to, že inak je Maďarsko dlhodobo integrované do všetkých možných svetových, európskych i lokálnych organizácií. Dokázal vtlačiť Panónskej nížine meno Veľká Uhorská, prípadne dokonca pre svoje nacionálne cítenie bližšie meno Veľká maďarská nížina. Zachovanie vlastnej identity je vykúpené neustálym potlačovaním spoločenských i kultúrnych kontaktov, ktoré skutočne alebo domnelo hrozia ich narušením. Na druhej strane ide o absorpciu všetkého, čo by mohlo skutočne alebo domnelo pozíciu Maďarov posilniť. Robí sa tak v duchu veľkomaďarského šovinizmu - bez akéhokoľvek pocitu vzájomnosti, spolupatričnosti alebo dokonca solidarity. Podstatou takého spôsobu existencie je permanentná latentná i otvorená agresia voči okolitému svetu i akýmkoľvek renegátom vo vnútri maďarskej spoločnosti. Cigáni, Slováci, Rumuni, Srbi, Chorváti, Slovinci a dlhý rad ďalších národov majú smutné skúsenosti so starostlivosťou vyvoleného štátotvorného maďarského národa o ich blaho v spoločnom štáte, rovnako ako s jeho neustálym mesiášskym zasahovaním do ich vnútorných záležitostí. Historicky ambivalentný je vzťah k Židom, ktorí napriek svojej inakosti patria tradične k najsilnejším maďarským nacionalistom. Na druhej strane horliví vykonávatelia maďarského holokaustu zahubili viac než 564 000 svojich židovských spoluobčanov. Československo má vo svojich dejinách minimálne tri smutné skúsenosti s maďarskou politikou chrániacou výhradne svoje vlastné záujmy. Tou prvou je nepriateľský postoj maďarského horthyovského režimu proti Československej republike, ktorý označoval ČSR za nefunkčnú zlátaninu a útočil na ňu prostredníctvom masovej špionáže a spoluprácou s Treťou ríšou na jej demontáži, ktorá bola neskôr Hitlerom odmenená anexiou južného Slovenska na základe Viedenskej arbitráže, druhou aktívna účasť Maďarov v okupácii ČSSR a likvidácii Pražskej jari a treťou je potom odstúpenie Maďarska od výstavby vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros. V tejto súvislosti nemožno nepripomenúť niektoré tézy z Dobrého vojaka Švejka, najmä tú, že „každý Maďar môže za to, že je Maďar…“, čo svedčí o tom, že určité 
animozity nemajú svoje zdroje len v politických aktoch, ale že sú pevnou súčasťou ľudového povedomia, a to zďaleka nielen českého alebo slovenského. To iste v konečnom dôsledku prispieva k prehlbovaniu maďarského národného i individuálneho stresu a z neho vyplývajúcej potreby stále silnejúcej kruhovej sebaobrany maďarskej identity.
Dnes je Maďarsko preslávené svojim tlakom na autonómiu maďarských menšín a zvláštny štatút občanov maďarskej národnosti v susedných krajinách, zoznamami maďarských Židov nežiaducich vo verejných funkciách, vraždením Rómov a obmedzovaním vplyvu Ústavného súdu, rovnako ako masmédií, teda opäť útokom na všetko, čo by mohlo nejakým spôsobom ohroziť maďarskú identitu tentokrát v prospech tej európskej. Pozoruhodné je nielen neustále prekrúcanie vlastných aj cudzích dejín a permanentný revizionizmus vo vzťahu ku všetkému, čo kedy v dejinách obmedzilo veľkomaďarské veľmocenské ambície, ale tiež otvorené prihlasovanie sa k tradíciám, ktoré sú minimálne sporné. Predvojom maďarskej spoločnosti sú v tomto ťažení dnes gardy parlamentnej strany Jobbik, ktoré sa netaja sympatiami k tradíciám nielen fašistických a antisemitských Šípových krížov, ale i tzv. „druhej armády“, ktorá sa „preslávila“ svojimi esesáckymi praktikami pri vypálení tisícov ukrajinských a ruských dedín a masovým vyvražďovaním desať tisícov civilistov a samozrejme pogromami na Židov. Porážka tejto „druhej armády“ na Done pred 70 rokmi je rovnako pokladaná za národnú tragédiu, „druhú traumu“, hneď po tej trianonskej. Mimochodom Jobbik by dnes volil každý tretí maďarský študent. Členstvo v EÚ je pre maďarskú identitu skutočne hlboko stresujúce a prináša, ako sa zdá, novú traumu, nie nepodobnú tzv. traume trianonskej, ktorá znamenalo koniec Veľkého Uhorska. Tam, kde vzniklo samostatné Československo, Rumunsko a ďalšie štáty, tam prišlo Maďarsko o Horné Uhorsko, Sedmohradsko, Vojvodinu a boh vie, o čo ešte. Trianonskú 
traumu si dnešní maďarskí predstavitelia dovoľujú pred českým publikom porovnávať s traumou, ktorú česká spoločnosť utrpela v Mníchove, a je zaujímavé, že sa pritom nielen vôbec nehanbia, ale ešte očakávajú porozumenie podobne, ako požadujú porozumenie pre mapy Veľkého Uhorska na aktuálne zriaďovaných kamenných pomníkoch v maďarských obciach a v školských učebniciach. Je na počudovanie, ako sa modernými maďarskými dejinami prelína slovo stres. Ten leží v základoch nielen vo vysokej miere samovrážd jednotlivcov, ale i v tak intenzívnom seba zachovávajúcom správaní maďarskej spoločnosti, ktoré však často hraničí so sebazničujúcom správaním.
Pritom sa dá povedať, že pokiaľ sa Maďari nachádzali vo svojej histórii ako súčasť nejakého vyššieho celku a boli donútení myslieť taktiež na niečo presahujúce ich vlastnú identitu, bolo im to vždy na prospech. Nejde len o dominanciu Habsburskej ríše na ich území, ale rovnako tak o obdobie, kedy Maďari existovali v rámci Osmanskej ríše. Budapešť alebo skôr mesto, ktoré sa rozkladalo na jeho dnešnom území, sa nazývalo turecky Ofen a náhradným centrom Uhorska bola v tom čase Bratislava, volaná vtedy však maďarsky Pozsony a nemecky Pressburg, známy z piesne „U Prešpurku kraj Dunaja…“ Osmanská ríša v tých časoch dvakrát v rozmedzí poldruhého storočia stála pred Viedňou a Rakúsko bolo skoro na kolenách. Súčasťou Osmanskej ríše boli aj košický a novozámocký pašalík. Dedičstvo Osmanskej ríše nespočíva samozrejme len v niekoľkých stavebných pamiatkach alebo v jazykovom vplyve. Zanechala za sebou i pôvab mocenskej centralizácie a korporativistického štátu v podobe veľkej starostlivej rodiny, ktorej podobu Rakúsko dosiahlo až v dobách tereziánskych a Maďari ho rozvinuli k dokonalosti v období rakúsko-uhorského dualizmu, avšak s tým rozdielom, že rodina mala výhradne maďarskú národnosť, zatiaľ čo ostatní boli chápaní v tom najlepším prípade ako rodinný servis, niektorí potom skôr ako zdroje rodinného blaha. Diametrálnu odlišnosť územia, ktorému dominovala Budapešť od ostatku mocnárstva možno pozorovať aj prostredníctvom usporiadania politického života, štátnej správy a v neposlednom rade i niektorých prvkov občianskeho zákonníka, napr. práva dediť. Tradiční vicišpáni a magnáti, ktorí tvorili nespochybniteľné autority na určitom území, župné usporiadanie a pseudodemokratické rituály pre aristokraciu v uhorskom sneme, to všetko ako keby predestinovalo dnešnú likvidáciu zvyškov maďarskej demokracie prostredníctvom demokraticky zvoleného parlamentu a ničím a nikým neobmedzovaného vodcu národa. Je to figúra v 
Európe neslávne známa a napriek tomu sa neustále opakujúca. V konečnom dôsledku to samozrejme dopadá najhoršie pre samotných Maďarov, ktorí hľadajú o to intenzívnejšie nepriateľov svojej identity a pritom sa po kolená brodia v skutočnom bauxitovom i virtuálnom politickom bahne, ktorým Maďarsko zaplavujú jeho mocní.
Čím intenzívnejšie sa budeme snažiť, aby tu Maďari žili skutočne s nami, tým menej sa nám to bude dariť, pretože tým viac sa budú uzavierať sami do seba. Nech nám je preto všetko, čo nám zdanlivo alebo skutočne prekáža na Maďarsku, predovšetkým zdrojom vlastného poučenia a nenechajme sa sami zahnať do stavu stresu z toho, že nám niekto bližšie neurčený berie našu bližšie neurčenú identitu. Stres nám bráni suverénne komunikovať s druhými. Skutočná identita sa komunikáciou s inými identitami nestráca, naopak posilňuje. Buďme ostražití, pretože i nás sa snažia mnohí utvrdzovať v tom, že by sme sa mali stresovať z toho, čo k nám prichádza zvonku, ľahostajné či z Bruselu, Berlína, Moskvy alebo odkiaľkoľvek odinakadiaľ. Vlajka EÚ na Hrade vzbudzuje smiešne a doslova kvázi vlastenecké vášne. Pripomeňme si elementárnu pravdu na tému kvality poľských potravín, ktorá by mala byť predmetom nášho národného odporu proti poľskej produkcii a konečne k všetkému poľskému. Iba mentálne menej zdatný jedinec si nechce uvedomiť, že do našich obchodov ich dovážajú naši českí obchodníci a teda za nekvalitu v našich obchodoch môžu predovšetkým tí, ktorí nás proti Poliakom štvú a potom tak trochu my sami. A tak je to skoro so všetkým. Stačí, keď pochopíme, že cez palubu nás môže hodiť len ten, kto je s nami na jednej lodi a najväčším zlom je to, ktoré nám stojí pri nás najbližšie.
Často je to zlo v nás…