Z minulosti a prítomnosti Zakarpatskej Ukrajiny
Užhorod a Mukačevo - Uh a Latorica ● Zakarpatsko sa rozkladá na juhozápadných svahoch Ukrajinských Karpát a čiastočne aj na Zakarpatskej nížine. Od konca 11. storočia bolo Zakarpatsko do polovice 20. storočia súčasťou viacerých štátnych útvarov: Uhorska, Rakúska, Rakúsko-Uhorska a Československa.
V roku 1910 tu zistili 595 598 obyvateľov, z toho 334 745 Rusov, 176 294 Maďarov, 63 546 Nemcov, 11 457 Rusínov, 7 728 Slovákov, 168 Srbochorvátov a 1 660 iných. 10. septembra 1919 sa stala Podkarpatská Rus na základe dohody z Saint-Germain súčasťou Československa a Užhorod sa stal hlavným mestom Podkarpatskej Rusi. Po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 pripadol Užhorod s juhom Podkarpatskej Rusi - Mukačevom a Berehovom horthyovskému Maďarsku. Centrom podkarpatskej Rusi sa potom stalo mesto Chust. V októbri 1944 bolo Zakarpatsko oslobodené od útlaku a v roku 1945 sa spojilo s Ukrajinou. Ako administratívno
-územná oblasť bola zriadená 22. januára 1946 a krátko na to bola pripojená k ZSSR ako územno-administratívna oblasť Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky.
Od roku 1991 je Zakarpatská oblasť súčasťou Ukrajiny. Rozprestiera sa na ploche 12 800 km2 s počtom jeden a štvrť milióna obyvateľov. Teraz tu etnickí Ukrajinci tvoria väčšinu populácie - 80,5 %, Maďari sú najvýznamnejšou menšinou s 12,1 %. Ďalšími významnými menšinami sú Rumuni (2,6 %), Rusi (2,5 %), Rómovia (1,1 %), Slováci (0,5 %) a Nemci (0,3 %). Pre zaujímavosť uvediem, že v roku 1921 tu žilo 604 522 obyvateľov, z ktorých bolo 373 000 Rusínov a Rusov, 19 000 Čechov a Slovákov, 103 000 Maďarov, 82 000 Židov, 14 000 Rumunov, 10 000 Nemcov a 1 000 rôznych iných národností. O desať rokov neskôr tu žilo celkom 725 357 ľudí, z toho sa prihlásilo k ruskej národnosti 446 916, maďarskej 109 472, židovskej 91 255, českej 20 719, slovenskej 13 242, rumunskej 12 641, 159 poľskej, 69 srbochorvátskej, 1357 Cigánov, 50 iných a 16 228 cudzích štátnych príslušníkov. V tom istom čase bolo podľa vierovyznania 359 166 grékokatolíkov, 112 034 pravoslávnych, 102 542 izraelitov, 70 833 reformovaných, 69 262 rímskych katolíkov, 2 218 českobratských, 1 592 evanjelikov a.v., 1 009 neuvedených a 4 953 bez vyznania.
V prvej tretine 20. storočia Rusi a Rusíni žili po celej oblasti ako pôvodné obyvateľstvo prevažne na vidieku, Maďari ako zámožní roľníci žili rovnako na dedine ako i v meste, Slováci na Užhorodsku, Česi od roku 1919 ako úradníci vo verejnej službe po celej oblasti, Nemci v bývalých baníckych a lesníckych častiach. Židia v mestách ovládli obchod, pohostinstvo a peňažníctvo.
Súčasný počet Slovákov v jednotlivých okresoch, mestách a v obciach na Zakarpatskej Ukrajine (podľa odhadu Matice slovenskej na Zakarpatsku): Mesto Užhorod (3 814), okres Užhorod (1 260), mesto Mukačevo (515), okres Mukačevo (288), okres Iršava (261), mesto Perečyn ( 281), mesto Svaliava (322), okres Svaliava (417), okres Berehovo (228), okres Velykyj Bereznyj (221), obec Storožnycia (750), obec Antonivka (300), obec Koľčyne (195), obec Seredne (210), obec Turji Remety (172), obec Dovhe (206).
Rusíni žijúci na Ukrajine nie sú posudzovaní ako samostatný národ, ale ako etnická skupina ukrajinského národa. Teraz sa podľa posledného sčítania sa za Rusínov (ako samostatný národ) považuje asi 10 000 obyvateľov, teda asi 0,8 % populácie.
V oblasti je zaregistrovaných takmer 30 cirkví a náboženských spoločností. Medzi najväčšie cirkvi patrí pravoslávna cirkev, ktorá má najviac veriacich a člení sa na päť rozličných jurisdikcií. Gréckokatolícka má okolo tristo tisíc členov. Ich bohoslužobným jazykom je cirkevná staroslovienčina a maďarčina. Ďalšou historickou cirkvou je Reformovaná cirkev maďarského jazyka, má približne sto tisíc členov. Rímskokatolícku diecézu s maďarským biskupom tvorí 65 tisícové členstvo, ktoré pozostáva z Maďarov (85 %), 7 % Slovákov, 5 % Nemcov a 3 % Rusínov. Slovenské omše sa konajú na desiatich miestach.
Mesto na brehu rieky Uh
Užhorod leží na západnej Ukrajine, na rieke Uh (ukr. Už), v rovinatom kraji, bezprostredne na hranici so Slovenskom. Zo stredu mesta sa dvíha vrch s hradom z 13. storočia, ktorý je dominantou mesta. Pred príchodom maďarských kmeňov patril medzi slovanské sídla. Vtedy sa tu nachádzala východná časť územia osídleného Bielymi Chorvátmi, ktorý tu vybudovali pevnosť a sídlo skoršieho mestského typu. Na začiatku 10. storočia sa tu objavili Maďari, ktorí sa v 11. storočí zmocnili mesta. V roku 1910 žilo v meste 16 919 obyvateľov.
Medzi rokmi 1919 - 1938 bol Užhorod hlavným mestom Podkarpatskej Rusi, ktorá bola súčasťou Československa. V týchto rokoch v celej oblasti, ale hlavne v tomto meste prebiehal veľký rozvoj v oblasti výstavby, kultúry a školstva. V samotnom Užhorode vzniklo v tom čase mnoho budov v 
typickom československom štýle, postavili sa nové štvrte, ktoré sú dodnes v architektúre mesta viditeľné. Ako celý juh Zakarpatska aj mesto Užhorod sa v roku 1938 stali na základe Viedenskej arbitráže opäť súčasťou Maďarska. 27. októbra 1944 oslobodil mesto 4. ukrajinský front a po skončení druhej svetovej vojny bolo mesto, podobne ako celá Podkarpatská Rus odovzdaná ZSSR a Užhorod sa tak stal súčasťou Ukrajinskej SSR.
Dnes v tomto stredisku celej Zakarpatskej oblasti žije približne 120 000 obyvateľov rôznych národností (77,8 % Ukrajincov, Rusínov, 9,6 % Rusov, 6,9 % Maďarov, 2,5 % Slovákov). Pre porovnanie v roku 1930 v ňom žilo 26 675 obyvateľov, z ktorých bolo 8 030 Čechov a Slovákov, 6 260 Rusínov a Rusov, 5 897 Židov, 4 499 Maďarov, 508 Nemcov a 1481 iných národností. Podľa náboženstva 8 674 rímskych katolíkov, 7 497 grékokatolíkov, 7 357 izraelitov, 1 106 evanjelikov, 263 pravoslávnych a 1 778 iných náboženstiev a bez vyznania.
V meste nielen hrad, ktorý slúži ako múzeum, ale aj vedľa neho vybudovaný skanzen, veľký počet kostolov, 
pamätníkov, ulíc so zaujímavou architektúrou a s množstvom kultúrnych pamiatok, budí nebývalý záujem prichádzajúcich turistov. Západne od mosta sa tiahne krásna nábrežná promenáda s oddychovými priestormi a zariadeniami. Hneď v jej blízkosti na námestí stojí socha akademického maliara, slovenského rodáka zo Slavkoviec Ignáca Roškoviča (1884 Slavkovce - 1915 Budapešť). Užhorod sa stal križovatkou obchodných ciest a významným centrom potravinárskeho priemyslu obchodu a cestovného ruchu. Pýchou mesta je kultúra a vzdelávací systém, ktoré tu majú tradície od čias, kedy mesto patrilo do Československa. Je tu Užhorodská štátna univerzita, Vysoká škola informatiky, ekonómie a práva, jedno z najlepších ukrajinských gymnázií, divadlo, Palác detí a mládeže, umelecká škola, množstvo kultúrnych a umeleckých spolkov, sochárov, výtvarníkov a iných umelcov. V bývalej ortodoxnej synagóge má sídlo filharmónia.
Mesto na brehu Latorice
Väčšia historická časť mesta Mukačevo leží na ľavom brehu rieky Latorica. Dejiny mesta sú úzko spojené s dejinami hradu Palanok. Samotné mesto a jeho okolie bolo zo začiatku až po rok 1301 majetkom Arpádovcov. V polovici 11. storočia založil Ondrej I. kláštor a hneď na to bol vybudovaný aj hrad, pod ktorým v 12. storočí vznikla aj osada Palanok. Mesto sa rozvíjalo za panovania rodu Anjou, kedy v roku 1348 získava tržné právo a roku 1376 právo používania pečate a iných privilégií. V rokoch 1392 - 1414 patrilo mesto Fedorovi Korjatovičovi a veľmi sa povznieslo. Na začiatku 15. storočia sa mesta zmocnili Srbi Štefan Lazarovič a Juraj Brankovič. Po nich získal mesto rod Huňadyovcov. Mesto najviac vytrpelo počas protihabsburgských povstaní. Za verné služby panovníkovi v roku 1728 dostávajú mesto a okolité panstvo Schönbornovci, ktorí 
mesto a okolie kolonizujú novými obyvateľmi a stávajú sa aj podporovateľmi umenia. O vlastníctvo hradu sa viedli viaceré spory jeho majiteľov a dobyvateľov. Nakoniec v rokoch 1855 - 1897 sa zmenil na väznicu. Potom hrad chátral a po roku 1918 prešiel do majetku ministerstva financií a v roku 1927 bola v ňom zriadená kasáreň. Mesto obklopené vencom vinorodých pahorkov sa stalo strediskom pestovania viniča a následne aj obchodu s vínom. Vzhľadom na svoju polohu a dopravné spojenie bolo Mukačevo aj centrom obchodných ciest a ako živé obchodné mesto sa rýchlo vzmáhalo a prilákalo sem veľký počet židovského obyvateľstva. V roku 1848 získalo mesto titul magistrátneho mesta. V rokoch 1919 - 1938 podobne ako mesto Užhorod patrilo Mukačevo do Československa. Štatistika z roku 1935 o počte obyvateľov mesta prezrádza, že z celkového počtu 26 102 obyvateľov, Židov podľa národnosti bolo 8 869, ale podľa vierovyznania až 11 313, 
čiže až 43,31 %. Rozdiel počtu medzi židovskou národnosťou a vierovyznaním sa pripisuje v prospech maďarskej národnosti, ku ktorej sa vtedy mukačevskí Židia hlásili. V ďalšom poradí boli s počtom 6 476 Rusi a Rusíni, 5 561 Maďari, 2 664 Česi a Slováci, 991 Nemci, 106 iných a 1 435 cudzincov. Po Židoch podľa vierovyznania bolo 6378 grékokatolíkov, 5 742 rímskych katolíkov, 376 pravoslávnych a 864 iných.
Mukačevo je teraz s počtom viac ako 90 tisíc obyvateľov v Zakarpatskej Ukrajine na druhom mieste za Užhorodom. Žije v ňom 77, 8 % Ukrajincov, 9,6 % Rusov, 6,9 % Maďarov, 2,2 % Slovákov a 1,5 % Rómov. Jeho historické centrum so svojimi typickými ulicami, domami a pasážami je zachované a citlivo zrekonštruované. Vytvorená pešia zóna s lavičkami, pouličnými kaviarničkami je dobrou príležitosťou pre oddych a občerstvenie. Nachádza sa tu aj do zelena zrekonštruovaná budova radnice z roku 1904. Neďaleko radnice stojí budova Zakarpatského ruského muzikálno-dramatického divadla a oproti nemu bronzové súsošie slovanských vierozvestcov Cyrila a Metóda. V pokračovaní chôdze námestím narazíte na skulptúra miestneho rodáka, maliara M. Munkácsyho (M. Lieb) a na ďalšiu kovovú sochu kominára, ktorému pre svoje šťastie návštevníci mesta sa často chytajú gombíka. Protikladom sú na okraji mesta bez ladu a skladu vybudované výškové budovy. Najvýznamnejšou historickou pamiatkou je hrad Palanok, nachádzajúci sa na sopečnom návrší vo výške 70 metrov nad mestom. Na ulici naprieč námestia stojí bronzová socha veľkej ukrajinskej osobnosti Alexandra Duchnoviča. V meste je množstvo kostolov patriacim rôznym vierovyznaniam, dve synagógy a 20 modlitební. Neďaleko mesta je monastier sv. Mikuláša na vŕšku nazývanom Černeča hora (mníšsky vrch), kde v minulosti sídlili mukačevskí biskupi. Monastier bol v minulosti významným duchovným centrom gréckokatolíckych baziliánskych mníchov.
