Gregor M. Papucsek: Maďarský pomaranč
Po čitateľsky úspešnej knihe Peštiansky perkelt (Vydavateľstvo Ikar, 2003) známy rozhlasový publicista a glosátor Gregor Martin Papucsek prichádza s jej voľným pokračovaním pod názvom Maďarský pomaranč (Ikar, 2013). Už neuveriteľných dvadsať rokov nás svojím nenapodobiteľným spôsobom pravidelne informuje o živote v Maďarsku, ktorý detailne pozná a má rád aj s jeho špecifikami či nedostatkami. Nová kniha mapuje druhú dekádu autorovho pôsobenia v Maďarsku, roky 2003 až 2012. A aký je teda tento náš sused? Podľa Papucseka presne taký ako nevydarený maďarský pomaranč z anekdoty z päťdesiatych rokov, ktorý je vlastne citrón: trochu 
kyslý, trochu smutný, trochu frustrovaný... Ale je náš.
http://sk.wikipedia.org/wiki/Gregor_Martin_Papucsek
http://www.rozhlas.cz/radiozurnal/osoby/_osoba/183
Z Bezbrehého úvodu
Akýže maďarský pomaranč? Veď na obálke je citrón! No práve. Sme v päťdesiatych rokoch, vo filme Pétera Bacsóa Svedok z roku 1969, ktorý okamžite zakázali a desať rokov ležal v trezore. Hlavným hrdinom je strážca hate József Pelikán, jednoduchý človek, ale možno sa iba robí. Ako nejaký totalitný maďarský Švejk, také má poznámky počas celého filmu. Od súdruha Virága (Kvetina) zo straníckej centrály dostáva rôzne úlohy, najmä však musí svedčiť vo vykonštruovanom procese. Kým sa učí svoju výpoveď, zahŕňajú ho rôznymi výhodami. Môže napríklad pestovať pomarančovník. Dokonca sa na to príde pozrieť aj vysokopostavený uniformovaný súdruh Bašta. Lenže pomarančovník zostal jalový, nič sa na ňom neurodilo. A tak vynachádzavý Pelikán za zvukov Rákócziho pochodu vzácnej návšteve zhora naservíruje citrón.
„Čo to je?“ pýta sa s kyslým úškrnom súdruh Bašta potom, čo zahryzol do prerezaného citróna.
„Pomaranč,“ odpovie strážca hate József Pelikán.
„Pomaranč?“ pochybovačne krúti hlavou súdruh Bašta.
„Áno, nový maďarský pomaranč. Trocha žltší, trocha kyslejší, ale je náš.“
A súdruh Bašta chápavo prikyvuje, že áno, sme dobrí.
Takže tak. Na tento motív - je to trocha kyslejšie (horkejšie), trocha žltšie (červenšie, černejšie), ale je to naše - narážam často, vlastne neustále, odkedy pôsobím v Maďarsku. Preboha, je to už vyše dvadsať rokov! Prvých desať som zhrnul vo svojej predchádzajúcej knižke. Možno sa pamätáte: Peštiansky perkelt. Čo spomínam len preto, lebo v tejto knižke, ktorú práve držíte v rukách, ide vlastne o pokračovanie.
Druhý diel? Repete? Recyklácia? Zohriata idea? Prečo nie? Veď aj skutočný perkelt je dobrý druhý raz. Ja napríklad ho mám najradšej na druhý deň, keď si do studeného hrnca namáčam mäkký chlieb. Maďari hovoria, a majú stopercentnú pravdu, že aj plnená kapusta je po každom zohriatí lepšia. Alebo segedínsky guláš. Ktorý, medzi nami, nemá nič spoločné so Segedínom - Szegedom. „Segedín“ sa po maďarsky nazýva „sikulská kapusta“, a takisto nemá nič spoločné so Sikulmi, etnikom žijúcim na území dnešného Rumunska, a čo je dôležitejšie, v Sedmohradsku. Maďari ich spomínajú div nie s privretými očami, zasnene. Preto, lebo Sikuli, obopnutí vysokými horami, si po dlhé stáročia zachovali svoju číročistú maďarskú identitu, hoci ich prapôvod je minimálne sporný. Ich maďarčina je však írečitá. Samotné Sikulsko (celé Sedmohradsko?) zasa akoby bolo kolískou Maďarstva. A prešibanosti! Ak sikulský báčik nie je trocha spomalený a nechápavý, tak v nekonečnej sérii maďarských vtipov má vždy trefný postreh. Napríklad, pýta sa ho syn Áron: - Otecko viete, čo je menšina? - Nie, synak. - Menšina je, keď na jedného Sikula pripadne desať Rumunov. - Hát, toľkých aj treba... Slovom: Sikuli sú skôr symbolom sily, sebazáchovy, súdržnosti, sebavedomia. Maďari v Maďarsku len túžia byť takí. Sikulskí. Dokonalí. Ako sikulská kapusta, ktorá - už som to bol naznačil - nemá nič spoločné so Sikulmi. Oveľa viac so Székelyom, Mihályom Székelyom, slávnym operným spevákom - basistom, ktorý sa narodil v prvom roku 20. storočia. Raz po predstavení bol hladný, reštauráciu pri opere na Andrássyho bulvári v Budapešti však práve zatvárali, nemali už nič, iba trošku perkeltu a kyslej kapusty. Majstrovi však škvŕkalo v bruchu, nuž požiadal, aby všetko, čo majú, zmiešali. Tak vraj vzniklo jedno z najlepších stredoeurópskych jedál. Ako mnohé iné veci v tomto regióne: náhodou. Prečo ho slovenčina posunula do Segedína, zatiaľ som nevypátral, ale pracujem na tom. Možno tretí diel môjho gastronomicko-politického glosára sa bude nazývať Maďarská kapusta. V ktorej by som niekedy v budúcnosti, možno o ďalších desať rokov hádam mal podrobnejšie rozviesť fakt, ani nie náhodný, rozhodne nie netypický, že Mihály Székely sa nenarodil s týmto priezviskom. Volal sa totiž Spagatner (za druhej svetovej vojny ho pred maďarskými fašistami zachránil priateľ, katolícky farár). Ale uznajte, ako by toto meno vyzeralo na plagáte operného predstavenia Bartókovho Modrofúza? Nehovoriac o tom, že „spagatnerova“ kapusta by sotva zaznamenala taký úspech vo svete gastronómie.
Všetko je v týchto končinách iné, ako vyzerá? Pomaranč ako citrón, segedínska sikulská kapusta, Székely Spagatner...
X X X
Ale čo povedal strážca hate József Pelikán? Aj zlé spomienky sú naše spomienky, aj o tie sa treba starať...
Ďalej by som obdobie, v ktorom stále žijeme, na tomto mieste nerozoberal. Úsmevným, až groteskným veciam sa dostatočne venujem v jednotlivých kapitolkách tejto knihy, ktorá má byť mojím subjektívnym atlasom Maďarska. Bez púdru. Ale aj bez nároku na úplnosť, celistvosť. S úmyslom pripomenúť udalosti, dokresliť ich pozadie, prispieť k ich pochopeniu, hoci aj takto spätne. Azda s humorom, dakedy vražedným, vitriolovým, aký pestujú aj renomovaní maďarskí publicisti, ktorých dennodenne čítam. Svoje „pero“ vždy majú namierené proti práve vládnucim, hoci tu v Maďarsku boli i sú pokusy napríklad o provládny či protiopozičný humor, čo je rovnaký nonsens. Moje postrehy bolo počuť v éteri, v Slovenskom i Českom rozhlase, v reláciách Štúdio svet a Zápisník zahraničných spravodajcov, v tlačenej podobe skoro celý jeden rok v denníku Pravda, neskôr v Ľudových novinách, týždenníku Slovákov v Maďarsku, o svojich gastronomických a iných výletoch (úletoch?) som referoval v denníkoch i týždenníkoch skôr v Česku, menej na Slovensku. A teraz predkladám výber, v poradí, v akom boli zverejnené. To sa mi zdá najjednoduchšie i najprehľadnejšie.
Aj z týchto mozaikových častí sa skladá Maďarsko, náš sused. Je trocha kyslý, trocha smutný, trocha frustrovaný... Ale je náš.
(GMP)
Subjektívny atlas Maďarska
Imidž bez púdru! - To je pravdepodobne hlavný cieľ Subjektívneho atlasu Maďarska. Vytvárať, presnejšie zaznamenávať obraz krajiny sa podujalo päťdesiat mladých kreatívnych ľudí z rôznych oblastí výtvarného umenia, dizajnu, sociológie, psychológie, typografie, architektúry. Aká je naša vlasť? Akí sme my Maďari? Ale bez známych klišé ako „guláš-pusta-čikóš“ - na tieto otázky hľadali odpovede tisícorakým spôsobom. Konečne som sa k tejto knihe dostal aj ja!
V Maďarsku aj zvieratá hovoria po maďarsky. Napríklad prasa vraví „röf-röf”, mačka „miaú”, myš „cin-cin“, mucha „zümzüm”, krava „mú“, kôň „nyihaha“, vrabec „csipcsirip“. No a pes? „Vau-vau“. A tak ďalej...
Podľa jedného z autorov subjektívneho atlasu Maďarska sa táto špecialita musí rozhodne spomenúť. Medzinárodné znaky, pravidlá, názvy tu často neplatia alebo nie sú známe. Len mimochodom spomeniem, že v Maďarsku je napríklad Deň matiek o týždeň skôr než vo svete. Ale o tom som v knižke, o ktorej 
hovorím, nenašiel zmienku.
Smiešne, vážne, smutne, veselo, ironicky, vražedným humorom, bezvýchodiskovo, s nádejou, ohŕňajúc nosom, hrdo, nechápavo, zaujato, opovržlivo, dojímavo... Mohol by som ešte menovať spôsoby vyjadrovania sa o Maďarsku, ktoré je vlasťou autorov. Tí sa zmobilizovali na výzvu istej nadácie a holandskej autorky podobnej knihy o Srbsku a Palestíncoch. Rozhodne ich viedla úprimnosť, snaha ani nie vytvárať, skôr dotvárať imidž krajiny - ale úplne bez púdru. No hneď tu je prvá vec, ktorá mätie čitateľa: názov knihy - subjektívny atlas Maďarska. Ako môže byť atlas neobjektívny?! nuž, napríklad tak, že hlavnou zásadou pri jeho tvorbe bola pestrosť, rôznofarebnosť pohľadov, a hlavne pripúšťanie toho, že iný sa môže pozerať na to isté - nech je to hoci vlasť - odlišne. Bohužiaľ, mnohorakosť či viachlas sú v dnešnej politickej atmosfére akosi zaznávané, alebo prinajmenej ich často odfúkne vietor zjednodušujúceho populizmu.
Jedna kapitolka prezentuje rôzne mapy Maďarska, s dočarbanými, zauzlenými, zazipsovanými, roztekajúcimi sa a inými hranicami, a, samozrejme, nechýba tu ani krajina, ktorá sa dnes nazýva strašne pomýlene „veľkým Maďarskom“. Ide, pravdaže, o historické Maďarsko, čiže o Uhorsko, z ktorého iba jednu tretinu tvorí dnešné Maďarsko. Jasne to vidno aj na mapke, na ktorej tá tretinka je zelená a ostatné časti s Horniakmi - Dolniakmi - Sedmohradskom - Slavónskom - Chorvátskom sú posiate ružovo-červenými srdiečkami. Čo povedať? Teraz, keď sa oficiálne živí nostalgia po predtrianonských časoch a podaktorí vedúci politici nehovoria o susedoch, ale o „odtrhnutých častiach“, alebo keď na každom druhom aute je nálepka s niekdajšou väčšou krajinou, nuž, v tomto mori zatuchnutej urazenosti pôsobí táto mapka celkom milo.
O napísanie úvodu požiadali autori projektu známeho básnika Lajosa Partiho Nagya, ktorý sa neostýcha nazvať svoju vlasť smiešnou, a zároveň dojímavou. Alebo: je to krajina plotov, pretože aj najmenšie súkromné vlastníctvo vyvoláva nesmiernu kreativitu pri oplocovaní. Aj básnik si myslí, a ja s ním plne súhlasím, že najsilnejším slovom tohto atlasu je „Magyarorschach“. Rýmuje sa s „Magyarország“, ale je v ňom aj rorschach, Hermann Rorschach, švajčiarsky psychológ, ktorý vynašiel test s rôznymi fľakmi akoby rozliateho atramentu, z ktorých sa dá vydedukovať duševné rozpoloženie pacienta. V knihe má roztečený atrament tvar Maďarska...
A túto formu má aj rezeň na zemiakovej omáčke, čo je tiež typicky maďarské, spolu s ďalšími prívarkami a ich fľakmi na obruse v reštaurácii. Typický je aj pohľad rómskej rodiny do kamery pri chatrči, kruté až hororové detské pesničky o krave bez uší a chvosta, zamrznutých husiach či slimákovi, ktorému horí dom. No a maďarských fúzov je až jedenásť druhov! nechýba ani aktuálna politika, veď medzi typicky maďarskými budovami uvádza atlas napríklad sídlo Maďarskej televízie, ktoré na jeseň 2006 rozvášnený dav podpálil. Žeby to už patrilo k identite súčasného obyvateľa Maďarska? alebo je skutočne medzi maďarskými farbami aj gardisticko-čierna? osobne by som uprednostňoval, a tak je na tom aj prevažná väčšina obyvateľov krajiny, o ktorej tento subjektívny atlas hovorí, teda preferujem balatonskú modrú, slaninkovo-bielu, husacinovo-masťovú žltú a v neposlednom rade perkeltovo-červenú.
Rodokmeň
Za absolútne neseriózne označuje najznámejší maďarský genetik Endre Czeizel skúmanie toho, či má niekto židovské alebo cigánske gény. Presnejšie nemá. Lebo o dokazovanie necigánstva a nežidovstva išlo v prípade istého člena strany Jobbik zo župy Zala. Bohvie, prečo práve teraz prenikol výsledok tohto genetického „výskumu“ na verejnosť, keď ho vyhotovili pred voľbami roku 2010 s týmto verdiktom: „Pri genetickom vyšetrení sme nenašli genetické znaky typické pre rómske a židovské spoločenstvo, teda sa dokázalo, že XY nemá rómskych ani židovských predkov...“
Hanebné! - zvolal môj obľúbený vodný pólista Tibor Benedek, ktorý sa v celej kauze ocitol iba ako spolumajiteľ geneticko-diagnostickej firmy. Ešte dodal: Je desivé, že v dnešnom Maďarsku niekto dáva nemálo peňazí za to, aby dokazoval svoje nepoškvrnené pedigrée (rodokmeň). Hneď v prvom pohnutí oznámil, že predá svoj podiel vo firme.
Strana Hnutie za lepšie Maďarsko, Jobbik (jej členovia sa zdravia ako nyilasovci, keď strieľali do Dunaja Židov: „Daj, Bože, krajšiu budúcnosť!“) kauzu s genetickým výskumom nekomentuje. Aspoň nie priamo. Ale predminulý víkend zorganizovala v centre Budapešti Pochod maďarského života. Čo bola otvorenou - a takisto hanebnou - narážkou na Pochod života, ktorý rok čo rok organizujú Židia i Nežidia, keď si spomínajú na obete holokaustu a rasovej diskriminácie. Čo sa čudujeme názoru zberby na ulici, keď antisemitské narážky či otvorené útoky odznievajú aj pod parlamentnou kupolou! a v niektorých samosprávach. Mesto Eger-Jáger sa dostalo teraz do veľkých nepríjemností za nevkusnú, hoci ironicky mienenú poznámku o nutnosti pripraviť zoznam „špinavých, smradľavých Židov“. Bolo to v diskusii kultúrneho výboru o chystanom hosťovaní známeho herca Józsefa Székhelyiho v meste. Székhelyi nepotrebuje dokazovať genetickou skúškou, že je Žid, jednoducho sa hlási k tomuto spoločenstvu, to je známe. Toto spoločenstvo zorganizovalo v najväčšej budapeštianskej synagóge zhromaždenie solidarity s hercom. Predstavte si, prišiel tam aj primátor mesta a verejne, pred celým davom sa ospravedlnil. A pozval umelca opätovne, nech vystúpi s pôvodne plánovaným recitálom z básní Francoisa Villona.
Tak na tieto situácie dokonale sedí môj najobľúbenejší bonmot: Situácia je síce beznádejná, zato nie zlá.
Čech a Maďar, dvaja bratia...
„Tisícročné“ maďarsko-poľské priateľstvo zvečňuje riekanka známa v oboch jazykoch, vyjadruje spojenectvo vo vojnách i pri poháriku: „Polak, Wegier, 
dwa bratanki, i do szabli, i do szklanki!”
Je načase vymyslieť niečo podobné aj v česko-maďarskej relácii! - myslia si mnohí v Budapešti potom, čo premiér Petr Nečas označil návrh Európskej komisie pozastaviť Maďarsku pol miliardy eur z kohéznych fondov za unáhlený, a že Praha takéto nápady nebude podporovať, okrem iného preto, lebo v tom vidí dvojaký meter. Mám taký dojem, že tu v Maďarsku to dostalo oveľa väčšiu publicitu ako v Česku. Zatiaľ však nemám informácie o tom, že maďarský parlament prijme ďakovnú deklaráciu k tomuto českému postoju, ako to urobil v prípade Poľska a Litvy, ktoré (presnejšie premiér Donald Tusk a litovský parlament) sa verejne zastali Maďarska proti „vážnym a 
neodôvodneným útokom na maďarskú demokraciu a suverenitu“. A keď sme už pri rôznych výčitkách na adresu tých, čo Maďarsko len sústavne kritizujú a obávajú sa o osud demokracie, pripojilo sa k nim aj svetové eso Wall street Journal, ktoré v súvislosti s nekohéznymi vyhrážkami tiež obviňuje Brusel z používania dvojakého metra.
Maďarsko pranierujú momentálne po dvoch líniách. EÚ (a MMF) kladú podmienky pred poskytnutím ďalšieho dvadsaťmiliardového (?) bezpečnostného úveru - zdá sa, že začatie konkrétnych rokovaní o tomto úvere sa stále odsúva, hoci zostáva si vyjasniť už iba také „drobnosti“ ako nezávislosť centrálnej banky a odchod maďarských sudcov do dôchodku. Druhú líniu tvorí permanentné prekračovanie štátneho deficitu a hrozba zastavenia príspevkov z kohéznych fondov. Budapešť vzdoruje týmto tlakom, aspoň vo verbálnej rovine, pričom si hľadá i nachádza spojencov. Česká „výpomoc“ prišla teda vhod. Inak druhá polovička v úvode citovanej riekanky už dávno platí v česko-maďarskej relácii, veď pri pivných “sklenkách“ sa príslušníci oboch národov stretávajú naozaj často. A teraz aj v bitkách! Húha, a keby aj v ČR zaviedli dvojaké občianstvo (táto možnosť sa nadhodila pred pár dňami a maďarské médiá správu opakovali neúnavne), to by bol adut aj proti neoblomnému odmietavému stanovisku Bratislavy.
Apropo. Ako odpoveď na otázku „ako sa máš?“ sa v maďarskom jazyku ujala - údajne po bitke pri Bielej Hore - formulka „mám sa česky“, čiže strašne zle, tragicky. Už sa vraj rodí iniciatíva tento jazykový zvrat totálne zlikvidovať, vykynožiť.
Maďarské fúzy
Čo vôl bez rohov, to chlap bez fúzov. Reč bude nie o voloch, ale o fúzoch. O maďarských fúzoch. Čo je samostatná kategória nielen na majstrovstvách Európy, ale v dejinách vôbec. Symbol mravnosti, chrabrosti, mužskosti - je to kult, ktorý dodnes pestuje skupina zanietených mužov, s ktorými som sa stretol po premiére filmu o nich samých.
„Maďarský muž, maďarský človek - fúzy.“ To sú asi kľúčové slová v našej téme. A hlavná sentencia? „Je to jednoducho mužský symbol: kto nemá fúzy, nemá česť.“ No a do tretice: „Jestvujú veci za fúzmi: idey, prúdy, minulosť i budúcnosť... “
Načo popierať: je to silný začiatok. Čoho? Polhodinového dokumentárneho filmu mladej absolventky filmovej univerzity Nóry Lakosovej. Neskôr vysvitne, že mužské fúzy vôbec vzrušujú ženy, ale režisérku zaujala téma prečo?
„Veľmi sú mi vzdialení títo fúzači, presnejšie: boli. Som budapeštianske dievča, ktoré si chodí po svete, a nemám nič spoločné s týmto celým národným šialenstvom. Myslela som si, že sú to nacionalisti, ale vysvitlo, že sú skôr patrioti, teda nie sú proti niečomu, ale za niečo. Sú zamilovaní do svojej krajiny. Myslia si, že pri hľadaní mužského ideálu sa musia vrátiť do 16. storočia, keď Maďari naposledy vyhrali bitku. Takže títo fúzatí páni v tomto zrýchlenom svete hľadajú niečo iné. Založili si spolok, určili pravidlá, sú trocha idealisti, trocha blázni, sú milí a sú schopní obetovať svoj život za seba, za svoje fúzy a za 
svoju vlasť, čo dnes už nemá žiadny zmysel.“
Nórin film Maďarské fúzy spracúva sériu tragických udalostí. Už totiž desaťkrát za sebou zvíťazil na Majstrovstvách Európy fúzov v kategórii maďarské fúzy nie Maďar, ale Nemec, akýsi Günther Rosin, taxikár. Keď si mladá režisérka prečítala túto správu, dva roky sledovala prípravy maďarského fúzatého mančaftu, ktorý nakoniec opäť získal len titul vicemajstra. Ale kým k tomu príbeh dospeje, vidíme zanietených mužov, ako si pestujú, strižkajú, umývajú, krútia, voskujú, mastia, šuchajú, sušia, češú a hladkajú svoju korunu pod nosom: fúzy. Dozvieme sa, že fúzy zdobia maďarského muža odpradávna, kult fúzov je medzi Maďarmi hlboko zakorenený, je to súčasťou a vyjadrením, či ide o šľachtu, alebo o poddaných. Vidíme, ako vyzerajú takéto maďarské fúzy - sú hrubé a dlhé doboku, aby sa dali vykrútiť vysoko dohora.
Po filme sa dozvedám, že v zásade jestvujú dve kategórie mužov: fúzatí a nefúzatí, z čoho netreba vyvodzovať nič závažné. Ale! Víno zostáva na fúzoch, alebo v kútiku úst? - To je otázka. Maďarský kráľ fúzov István Szentpétery sa snaží význam nemeckého víťazstva na ME znižovať, keď ma takto presviedča: „Súťaž je pre Nemcov. My so svojimi fúzmi žijeme, Nemci nimi súťažia. My máme fúzy a sme Maďari. Nemci majú maďarské fúzy, ale nevedia, čo s nimi. Pre nich je to rekvizita. Pre nás je to súčasť života. Vieme, že Európska únia je náchylná všetkému určovať normy. My však hovoríme: koľko Maďarov, toľko maďarských fúzov. Neexistuje, aby niekto nakazoval, aké majú byť maďarské fúzy.“
No prosím! Toto je skutočný maďarský postoj: vzdorovitý! Alebo to až tak vážne brať netreba? Hádam len v súvislosti so ženami! Žeby celý ten humbug okolo fúzov bol len a len kvôli nim? Vraj majú rady, keď má muž fúzy - myslí si fúzač Zsolt Járomi. Preverujem si toto tvrdenie u jeho manželky, ktorá s veľkou dávkou pochopenia pre mužské slabosti vyriekne asi podstatu: „O to ide, či ľúbi toho muža, alebo nie, a keď ho ľúbi, je jedno, či má fúzy, alebo nemá.“
Hungarikum - číročisto maďarské?
V Maďarsku chystajú zákon, ktorý by určil, čo je hungarikum. Aj my poznáme slovaciká, čiže veci, ktoré svet spája jedine s nami, Slovákmi. Nuž, to isté je hungarikum, len pre Maďarov. Na zozname sú klasiky, ako napríklad „uherák“, maďarská klobása, Rubikova kocka, Puskás... V týchto dňoch a týždňoch sa o nich malo hovoriť ešte viac ako inokedy, veď Maďarsko sa stalo predsedom Európskej rady. Všetko však zatieňuje kritika mediálneho zákona, z ktorého sa už-už stáva tiež hungarikum.
Svetovo uznávaným hungarikom sú husári, odvážni, krásne oblečení, na rýchlom koni s vytaseným mečom útočiaci elitní vojaci, ktorých milovala už Mária Terézia, ich služby využíval aj Napoleon, pomohli však najmä svojej krajine v revolúcii 1848-1849. Pravda, to bola krajina nazývaná Uhorsko a husári boli uhorskí, čo je však z dnešného pohľadu zanedbateľná drobnosť. Alebo nie. Slovom: s husármi dnes spájajú vo svete Maďarov. Prečo by inak minulý týždeň obliekli známu bruselskú cikajúcu figúrku Maneken Pis do husárskej uniformy? Akože na znak toho, že Európskej rade predsedá Maďarsko! Milé gesto, určite vyčaroval na tváre okoloidúcich úsmev. Až kým niekto nezavesil na postavičku tabuľku s nápisom „Censored“, čiže cenzurované. Akože Maďarsko je teraz zahalené do tmy a tmárstva, lebo médiá stratili slobodu. Je to, samozrejme, obrovská hlúposť, ale stačí predsa podozrenie zo snahy umravňovať tlač. Tu sa na chvíľu zastavme, pretože sa z tejto snahy stáva v Európskej únii tiež akési hungarikum, typicky maďarské, inde - momentálne - nejestvujúce niečo. A aj reakcia je typicky maďarská: vzdorovitá, trucovitá. Všetci sú pomýlení, nebodaj podvedení a oklamaní, ani nevedia, o čo ide, a vôbec: no a čo má byť - pozrite sa na svoj mediálny zákon, povedzme vy tam, vo Francúzsku, alebo ty, Angela, nechala si sa do toho zatiahnuť, najprv si to všetci prečítajte, my predsa nechceme 
ublížiť nikomu, však počkajte, kým začne náš zákon platiť, uvidíte, nikomu sa ani vlások na hlave neskriví...
A tu je základný omyl! Pretože ak sa v nejakom zákone skrýva hoci len možnosť zneužiť moc, tak skôr či neskôr túto možnosť niekto využije, zneužije. To je tiež typicky maďarské, príkladov z uplynulých mesiacov, ale aj z histórie, je habadej. Ako aj na ukrivdený postoj, že všetci nám len ubližujú, nikto nás nechápe, a tí protinárodní, zradcovskí liberálni intelektuáli opäť vrážajú dýku do tela národa a poskytujú muníciu nepriateľskej svetovej tlači...
Tá sa pritom - to už dodávam ja - div nezjednotila: Washington Post, Economist, Le Monde, Guardian, The Times, Die Welt, Die Zeit, Der Spiegel, Die Presse, Der Standard... Aby som spomenul len niektoré zo širokého spektra. Píšu sa v nich strašné veci: vraj Maďarsko je bacil v tele Únie, dokonca pračlovek, ktorý ťahá svoju ženu, symbolizujúcu slobodu tlače, po zemi, ale predtým ju udrel po hlave. Preboha!
Tak toto už nevyvoláva úsmev ako za husára oblečený Maneken Pis, nevyvoláva ani obdiv ako čarovná Rubikova kocka, nepodnecuje činnosť chuťových pohárikov ako segedínska saláma, ďulajská klobása či maďarská trilógia guláš-perkelt-paprikáš, nevyvoláva jasot a potlesk, ako meno legendárneho futbalistu Ferenca Puskása...
Ale! Ale tu sa prejavuje, podľa môjho názoru, podstata Európskej únie. Nie je to vyrovnávanie krivých uhoriek, či možnosť prefičať autom cez hranice bez zastavenia. Ale to, že keď sa niekto neumýva a zapácha, ostatní mu povedia na rovinu: smrdíš!
Škoda, preškoda, že sa to tak začalo! Mal som pritom prichystané také dobré veci o Maďaroch! Napríklad odpovede na otázku, kto je Maďar, čo znamená oškvarkový pagáč či Dobošova torta... Chcel som spomenúť tiež-sviňu nazývanú mangalica... Nehovoriac už o tom, čo Maďarov najviac odlišuje od ostatných Európanov, od celého sveta: myslím na maďarský jazyk. Alebo humor, pretože kedysi jestvoval aj typicky maďarský humor. Pravdaže, vysmievali sa iným, ale predovšetkým sebe samým. A že sa dokázali a ešte sa dokážu veseliť plačky. Apropo, tu je najaktuálnejšia sebatrýznivá hláška: som natoľko schizofrenický, že potrebujem dvojaké občianstvo.