Čo sa deje na juhu Slovenska?
Na vyučovanie dejepisu či zemepisu musí prichádzať pedagóg z Maďarska. Obsiahne vraj viacero škôl na juhu Slovenska. Čo však asi učí, ak na jeho aute má sebavedome „bruselskú” mapu Veľkého Uhorska.
- Nikde ani zmienka o 1500 sochách totemov a symbolov k maďarskému „zaujatiu vlasti”.
Čo sa deje na juhu Slovenska? Obávam sa, že to nevie alebo ani nechce vedieť a možno ani vidieť pani premiérka, podpredseda vlády zodpovedný za menšiny, minister školstva ani minister kultúry, rovnako minister vnútra, dokonca ani zodpovedné cirkevné inštitúcie. A netreba zájsť ďaleko za Bratislavu. Iba napríklad dvadsať kilometrov do Štvrtku na Ostrove a pokračovať na východ ďalej. Väčšinovej maďarskej obce, aspoň do posledného sčítania. Už roky tu nemajú žiadnu slovenskú omšu, hoci slovenských obyvateľov stavajúcich domy tu pribúda - rovnako ako v maďarskej Rajke alebo rakúskom Kittsee. Veď čo by na to povedal úradujúci starosta, kossuthovec a reprezentant tej najradikálnejšej menšinovej strany. Na základnej slovenskej mikroškole, nevraviac o väčšej maďarskej, učiteľky slovenčiny majú problémy so skloňovaním a časovaním, zvratnými slovesami, tak, ako vôbec môžu naučiť žiakov aspoň slušné základy ich nematerinského jazyka, ak navyše si vypomáhajú maďarčinou kde sa dá? Veď sú „tvrdí vlastenci”. Nielen cez prestávku, ale i počas slovenčiny, ako jediného predmetu, kde sa s ňou „zoznamujú”. A to nie je vôbec „na juhu” výnimka, miestne úrady a samosprávy tak riešia pre/zamestnanosť „svojich” ľudí, veď štát, teda my občania, to zaplatíme. Na angličtinu, nemčinu, francúzštinu k nám prichádzajú lektori z materských krajín, na ktorých peniaze máme, na slovenčinu nám ich netreba, všakže? Veď slovenskí pedagógovia slovenčiny sa môžu uplatniť „výhodnejšie” v pomocných prácach kdesi neďaleko, v Írsku alebo Británii. Potom sme udivení ne/znalosťami základov jazyka a konverzácie i neochotou v ňom komunikovať u našich spoluobčanov. Ale na vyučovanie dejepisu či zemepisu už musí prichádzať pedagóg špeciálne z Maďarska! A obsiahne vraj viacero škôl na juhu. Čo však asi učí, si domyslíte, ak na jeho aute, vedľa poznávacej značky má sebavedome „bruselskú” mapu Veľkého Uhorska. 
Dúfam, že si nevypomáha, aj ako cyklista, ktorý obchádza juh Slovenska - ako neskutočný prízrak som jedného stretol priamo v uliciach Bratislavy - iní zrejme obchádzajú ďalšie krajiny susedov Maďarska, aby všetkým ukázali „utrpenie” a mapu takzvaných „ukradnutých” území po Trianone „bývalému najspravodlivejšiemu kráľovstvu na svete”. Pre istotu ju mal na chrbáte na „hornouhorskom, felvidéckom - vraj výlučne maďarskom dvojkríži”. Aby to nebolo málo a výchovne účinnejšie, tak trianonská symbolika a propaganda je aj v triedach. Iba však niekde na prvom poschodí, pre istotu iba v maďarčine, na prízemí v triedach je predsa len niekde slovenský štátny znak. Pre istotu, ak by sa uráčilo prísť školskej, či cirkevnej inšpekcii až z Bratislavy. Pre tú z Maďarska, veď prostriedky na šírenie „ukrivdeného” maďarského povedomia, idú pre rodičov a zrejme aj pre niektorých pedagógov i odtiaľ, môžu ukázať zas „očakávanú” výzdobu tried na prvom poschodí či inde. Ozvať sa však nemá kto, treba na to odvahu aj do prístupného média. Chcete riskovať, že vám minimálne rozrežú pneumatiku, alebo klincami nenápadne „otlčú“ auto?
G. H., kurátor prednedávnej výstavy v Maďarskej časti SNM na Žižkovej ulici v Bratislave o veľko/maďarských sochách na južnom Slovensku, prezradil čosi viac a dúfame, že čoskoro aspoň vyjde k nej pripravovaný katalóg i sľubovaná monografia. Výstave pre istotu nerobili ani propagáciu a návštevníkovi ju v bežnom otváracom čase otvárali dobre uzamknutú, až keď o to špeciálne požiadal. Dozvedieť o nej sa však mohol z denníka Sme až v posledný deň jej trvania. Pre istotu sa recenzentka venovala iba „estetickému” hodnoteniu, čo ak by vyšli z toho prapodivné politicko-historické súvislosti a konotácie. Veď vo vláde máme aj stranu zastupujúcu najukrivdenejšiu minoritu a národnosť v Európe, nebolo by to politicky korektné pripomínať neojedinele prejavovanú revizionistickú ukrivdenosť a nostalgiu aj na našom juhu. Ani pri sochách na svätca navrhovaného grófa Esterházyho. Veď zomrel vo väzení a ešte ho stále odmietajú rehabilitovať, nielen v SR, ale aj ČR. Po s pompou nainštalovanou v Košiciach zaplánovaná je aj ďalšia do Komárna, veď aj tam prišiel veľkoadmirál Horthy na symbolickom bielom koni pri niekoľkoročnom obnovovaní tisícročného kráľovstva. Aspoň busta mala byť už inštalovaná v máji, pripravená a zaplatená - ako i mnohé ďalšie predchádzajúce - ako „príspevok na kultúru z Maďarska”, je sochárovi Jánosovi Nagyovi už zrejme dávno, ale akosi som sa o jej inštalácii mediálne doposiaľ nedopočul. A nielen projekty ďalších sa dali vidieť na výstave zrejme iba pre vyvolených. Zato STV v Maďarskom magazíne uviedla 8. 6. 2011, pre istotu v repríze, výlučne propagandistický a hagiografický obraz Esterházyho „utrpenia za menšinové a ľudské práva”. Ani slovka o tom, že sa najväčšmi zaslúžil o „krátkodobé navrátenie územia južného Slovenska horthyovskému Maďarsku v rokoch 1938-1945” a požadoval od „bratských vládnucich vtedy v Európe nacistov a fašistov” oveľa, oveľa viac... Pravdaže diskrétne, ako tajný agent. Skvele demagogicky to „osvetlil” zamlčiavaním najpovolanejší, Pál Csáky. Zatiaľ som však nepočul, že by sa krajne neobjektívnym príspevkom zaoberala aspoň televízna rada STV, žiadala nápravu, a že by STV bola aspoň pokutovaná mediálnou radou za krajnú tendenčnosť relácie! 
V pluralitnej demokracii sa tak ne/dez/informuje! Možno by sme sa v slušnej diskusnej relácii dozvedeli aj čosi viac, čo na besede v skromnom kruhu výtvarníkov a teoretikov prezradil spomínaný kurátor. Iba pred dvomi bolo doposiaľ na južnom Slovensku inštalovaných 26 sôch svätého Štefana, inštalovaných nielen v duchu výlučne kresťanskej koncepcie, ale aj zreteľne veľkouhorskej a revizionistickej. (Pritom koľko kriku bolo okolo iba prvej sochy Svätopluka na Slovensku! Ostro proti pojmu „starých Slovákov” a vraj stále „najväčšiemu hroziacemu nebezpečenstvu - slovenskému nacionalizmu” sa vyjadroval nielen jeden z neúspešných kandidátov na slovenského prezidenta, ale zároveň aj možno navždy „najúspešnejší” veľvyslanec SR v USA v jednej osobe, ale aj zopár „spravodlivých” iných.) Nikde pritom doposiaľ ani zmienka o 1500 /slovom: tisícpäťsto/ sochách totemov a symbolov k oslavovanému a neustále mýticky pripomínanému maďarskému „zaujatiu vlasti” v strednej Európe. Nachádzajú sa vraj v približne 600 obciach na južnom Slovensku, pričom neviem, či sú tam zarátaní aj /všetky/ turulovia... Tiež som v prvom momente neveriacky krútil hlavou, ale vraj je to dobre zdokumentované a tak údaje iba presne citujem. Mlčí sa o nich vytrvalo naďalej. Och, aká je sladká nevedomosť idylického sna.
Eugen Bradlan
Bratislava
Uverejnené materiály vyjadrujú v prvom rade mienku autorov a v záujme plurality názorov nemusia byť v súlade so stanoviskom redakcie, ale predovšetkým so zásadou rešpektovať právo iných na vyjadrenie vlastného, čo aj rozdielneho názoru.