Očami Matice: Jurta v Blatnohrade
Dva autobusy a osobné autá priviezli aj s problémami (Blatnohrad, dnešný Zalavár, je pred návštevníkmi dostatočne utajený) pol druha stovky matičiarov na posvätné miesta našej histórie. Na pôdu, po ktorej kráčali Pribina, Koceľ, Konštantín (Cyril) a Metod. Onen posvätný priestor za Zalavárom označujú dve orientačné tabule - prvá „centrálna“: Kis Balaton Háza, a druhá akoby doplňujúca: Cyrill es Metód. Na neveľkej zelenej lúke sa týčia zhruba dva a pol metra vysoké pomníky.
Foto: Imrich Fuhl
Od cesty vľavo slovinský s moderným poňatím Pribinu a Koceľa a bulharský s bronzovými postavičkami sv. Cyrila a Metoda. Vpravo rakúsky s textom o ich pohľade na deje v 9. storočí a vedľa malá betónová plôška s textom: „Základný kameň pamätníka sv. Cyrilovi a Metodovi a kniežatám Pribinovi a Koceľovi, 2007.“ Tieto pomníky sú akoby míľnikmi k dominantnej, „nadživotne“ vysokej ázijskej jurte z bronzu. A aby bol guláš (galimatiáš) dokonalý, na vrchu onoho pôvodného bývania starých Maďarov kríž, mesiac a slnko. Za jurtou sú odkryté základy Pribinovho kostola, podobajúce sa odkrytým základom kostola na Bratislavskom hrade, vedľa jurty „Kis Balaton Háza“ - budova prírodovedeckého múzea a kostolík, akoby z oka vypadol kopčianskemu z 9. storočia. Pravda, tu ide o rekonštrukciu „arpádovského“ chrámu z druhej polovice 11. storočia (veď keby bol starší, nemohol by byť „arpádovský“). Toto sú fakty. A okrem toho biskup Orosch celebrujúci bohoslužbu v zalavárskom kostole vyzdobenom aj slovenskými a matičnými zástavami spoločne s dp. Matejovičom (podpredsedom MO MS v Petržalke) a s po slovensky hovoriacim miestnym kňazom, pôvodom zo Štitár. V Zalaváre sme 15. októbra prosili Boha, aby „zachoval nám národ náš“. A ešte: takéto púte budeme opakovať a slovenský pamätník stoj čo stoj bude v Zalavári stáť!
Marián Tkáč
predseda Matice slovenskej (SNN)
Kedy si Slováci všimnú zabudnutý Blatnohrad?
Súsošie sv. Cyrila a Metoda na mieste niekdajšieho Pribinovho mesta financovali Bulhari, Zalánska župa a Univerzita L. Eötvösa. Slováci, ktorí sa považujú za dedičov Veľkej Moravy a pokračovateľov cyrilo-metodskej tradície, toto pamätné miesto nepoznajú. Nie je ani na mape národných či cirkevných pútí.
Mnoho Slovákov a najmä tí, ktorí cestujú cez maďarský Balaton ďalej do Chorvátska ani netušia, že prechádzajú oblasťou, v ktorej kedysi vládlo nitrianske knieža Pribina a jeho syn Koceľ. Asi 12 km od mesta Nagykanizsa je križovatka, na ktorej sa dá odbočiť smerom do kúpeľného mesta Zalakaros. Približne po pätnástich kilometroch, keď prejdete obce Garabonc, Nagyrada a Zalaszabar, si všimnete hnedú orientačnú tabuľu v maďarskom a anglickom jazyku. Bude vás navigovať na pamätník -súsošie sv. Cyrila a Metoda k obci Zalavár. Je postavené na mieste, ktorému sa kedysi hovorilo Blatnohrad, Mosapurch alebo Mosaburg. Ako opevnené hradisko v strede močaristého terénu rieky Sala (Zala) ho vybudoval knieža Pribina.
Blatnohrad bol centrom jeho kniežatstva, ktoré až do príchodu starých Maďarov tvorilo rozsiahle územie: na juhu siahalo až po rieku Drávu, na východe po rieku Dunaj, na severe k mestu Veszprém a na západe presahovalo do dnešného Štajerska, Korutánska a Slovinska. Patrili k nemu súčasné mestá Veszprém a Szombathely v Maďarsku, Leibnitz v Štajersku a Ptuj v Slovinsku.
Pribinov azyl
Po zániku Samovej ríše (623-659) vytvorili západní Slovania niekoľko kmeňových kniežatstiev. Začiatkom 9. storočia boli najvýznamnejšie a najsilnejšie z nich iba Nitrianske a Moravské kniežatstvo. Kniežatá medzi sebou často bojovali a pokúšali sa o rozšírenie vlastných území. V roku 833 sa Mojmírovi I., vládcovi Moravy, podarilo dobiť Nitrianske kniežatstvo (zahrňovalo územie celého dnešného Slovenska, časť územia medzi Dunajom a Tisou) a pripojiť ho k svojmu kniežatstvu. Týmto spojením vytvoril silnejšiu Veľkomoravskú ríšu. Jej centrum bolo na Morave (asi Velehrad, respektíve Uherské Hradište) a Nitra sa stala iba sídlom následníka trónu.
Nitrianskemu kniežaťu Pribinovi, jeho synovi Koceľovi a družine veľmožov (Chotemír, Vlčina, Žeško, Trebič, Čestislav, Zemiň) sa podarilo utiecť k Frankom. Uchýlili sa k Ratbodovi, správcovi pohraničnej Východnej a Korutánskej marky, s ktorým Pribina obchodoval (Nitrianskym kniežatstvom prechádzala známa staroveká Jantárová a Soľná cesta) a mal s ním aj rodinné väzby - vzal si za manželku jeho dcéru, kresťanku, na počesť ktorej vybudoval v Nitre v roku 828 prvý kresťanský chrám.
V službách kresťanstva a Frankov
Po úteku vstúpil Pribina do služieb Franskej ríše. Najprv sa však musel dať pokrstiť a vyučiť v kresťanskej viere. V roku 833 je pokrstený v chráme sv. Martina v Traismaueri (Ratbodovom sídle), v dnešnom Rakúsku. Na pamiatku tejto udalosti v máji 1990 odhalili na tomto chráme pamätnú tabuľu venovanú „Slovenskému kniežaťu Pribinovi“. Slávnostnú slovenskú svätú omšu slúžili soľnohradský (salzburský) arcibiskup Karl Berg, kardinál a nitriansky biskup Ján Ch. Korec a arcibiskup Ján Sokol, slovenský metropolita.
Neskôr sa však Pribina dostal do sporu s Ratbodom a uchýlil sa k Bulharom do Bulharskej ríše, kde hľadal uplatnenie pre svoje vladárske schopnosti a spojencov na obnovenie svojej vlády v Nitrianskom kniežatstve. Keď tam nepochodil, odišiel do Slavónska (Chorvátska) ku kniežaťu Ratimírovi, ktorý bojoval s Ratbodom. V roku 838 Ratbod poráža Ratimíra, keď ho v rozhodujúcej chvíli opúšťa Pribina, ktorý sa neskôr pomerí s Ratbodom... Deje sa tak v čase, keď Pribina zistí, že neexistuje žiadna možnosť na obnovenie vlády v Nitre. Ratbod predstaví Pribinu franskému kráľovi Ľudovítovi, zvanom Nemec. Ten mu v rokoch 840-846 dáva do léna územie Dolnej Panónie pri Blatenskom jazere (Balatone), ktoré vyčlenil z rozsiahlej Korutánskej marky.
Na tomto území, ktoré sa v roku 847 spomína už ako vlastné Pribinovo kniežatstvo, zhromažďoval obyvateľstvo, šíril kresťanstvo, staval nové chrámy (prvý v roku 850 zasvätený Panne Márii, do Pribinovej smrti ďalších 12) a kláštory, z ktorých sa šírila vzdelanosť. V spise O obrátení Bavorov a Korutáncov sa píše, že Pribina a jeho ľudia stavali aj strategické centrá, hospodárske, kultúrne a vojenské stavby. Obrábali polia, využívali bohatstvo lesov, zaviedli chov koní, hovädzieho dobytka a oviec. Na konci Pribinovho života (861) je kniežatstvo významným susedom slovanských krajín - Veľkej Moravy, Chorvátska a Bulharska.
Koceľove dielo
Po Pribinovej smrti (zomrel v bitke s Moravanmi, ktorí bojovali proti kráľovi Ľudovítovi - podporovali vzburu jeho syna Karolmana) prevzal vládu jeho syn Koceľ (830-876). Pokračoval v otcovej práci. Podporoval šírenie slovienskej kultúry a dielo sv. Cyrila a Metoda, ktorí sa v roku 867 počas svojej misie na Veľkej Morave zastavili na pol roka aj v Blatnohrade. Venovali sa vyučovaniu vyše päťdesiatich vybraných žiakov, pričom aj Koceľ sa naučil čítať knihy napísané v staroslovienskej hlaholike. Keď Cyril v roku 869 zomrel, Koceľ poslal list pápežovi Hadriánovi II., v ktorom ho žiadal, aby vyslal Metoda ako učiteľa do Blatnohradského kniežatstva. V polovici roka 869 pápež poslal spoločnú bulu Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi o vyslaní Metoda ako učiteľa do ich krajín. V lete 869 pápežská kúria na podnet Koceľa ustanovila Metoda za panónskeho a veľkomoravského metropolitu.
Podľa výskumov Koceľ v rokoch 870 - 871 bol jediným slovienskym panovníkom, ktorý informoval pápeža o Metodovom uväznení. V roku 873, napriek franským vyhrážkam (franskí kňazi a panovníci boli proti posilňovaniu cirkevnej a štátnej nezávislosti Veľkej Moravy a Blatnohradského kniežatstva), prišiel osobne po prepusteného Metoda.
Bohatstvo veľmožov
Knieža Koceľ pokračoval v otcovom odkaze aj pri výstavbe kultúrnych a hospodárskych centier kniežatstva. Základom hospodárstva tvorila poľnohospodárska produkcia a organizované kočovné pastvinárstvo. Budovali sa podhradia, kde sa sústreďovali remeselníci. Ťažila sa ruda, spracovával kov, pálilo drevené uhlie. Vynikali hrnčiari, kováči a košikári.
Zachované záznamy hovoria aj o bohatstve niektorých veľmožov na Koceľovom dvore. Napríklad Unzat mal rozsiahle územia v Železnej župe, v okolí Zali a pri Neziderskom jazere. Vybudoval niekoľko sídlisk a mnoho osád, respektíve aj kostol, ktorý v roku 865 vysvätil soľnohradský arcibiskup. Veľmož Zemin vybudoval Železný hrad (Vasvár). Žilic, ktorý mal sídlo v Šomoďskej župe, vlastnil tisíce hektárov lesa. Dodnes sa jeho bývalá lokalita nazýva Zselicség alebo Zseliczerdő.
Nálezy zasypané - Dom Malého Balatonu
Knieža Koceľ zomrel v roku 876 alebo 877, keď sa blížil koniec Veľkej Moravy. Nevie sa, či zanechal po sebe mužského potomka, pretože správou Blatnohradského kniežatstva bol v roku 880 poverený chorvátsky Braslav. Franský cisár Arnulf prenechal Blatnohradské kniežatstvo (Zadunajsko) prichádzajúcim Maďarom, ktorý prišli do oblasti v rokoch 900 - 901. Štefan, prvý uhorský kráľ, v roku 1019 založil v Blatnohrade kláštor na počesť svätého Hadriána. Od konca 11. storočia je bývalý Pribinov hrad župným hradom a sídlom Zalánskej župy. V 16. storočí (po rekonštrukciách) bol začlenený do systému protitureckých pohraničných pevností. V roku 1702, aby sa nedostal do rúk kurucom, bol vyhodený do vzduchu.
Na jeho mieste postavilo Západozadunajské vodohospodárske riaditeľstvo (Nyugatdunántúli Vízügyi Igazgatóság) Dom Malého Balatonu, ktorý bol otvorený v roku 2000, aby turistom sprístupnil vodoochranársky systém a vodný svet Malého Balatonu. Výstavba tohto domu spečatila niekoľkoročný archeologický výskum (začal sa v roku 1946), počas ktorého sa podarilo nájsť základy Pribinovho hradu v rozmeroch 150 x 200 metrov, podhradie, hradný dvor, základy kostolov zasvätených Panne Márii a sv. Hadriánovi, rozsiahle pohrebisko a sídlisko vo vzdialenosti 5-6 kilometrov od hradu, kde sa predpokladajú nálezy remeselníckych dielní. Mnohé nálezy a pamiatky z 9. storočia sa nachádzajú v depozitároch v Balatoni múzeu v Keszthelyi.
Je škoda, že sa vo výskume ďalej nepokračuje. Veľká časť nálezísk bola zasypaná (naposledy v roku 2001), respektíve podľahla nacionalistickej politike, ktorá pravdepodobne nechce pripustiť, že územie Zadunajska, okrem Avarov a Frankov, osídľovali aj Slovania. Aj jediná viditeľná pamiatka na zvyšky základov Pribinovho hradu, ktorá je v blízkosti Domu Malého Balatonu, nie je označená a pomenovaná. Nachádzajú sa v strede veľkých močarísk. Očami sa dotýkam zvyškov múrov. Musel ich vidieť aj básnik Ján Kollár, ktorý v roku 1842 zakreslil základy jedného z Pribinových kostolov, keď ich bolo vtedy ešte vidieť.
Mlčky hľadím na okolie bývalého hradu a kladiem si otázku, prečo v roku 1996, keď celé Maďarsko oslavovalo svoje Milénium, neboli Maďari schopní urobiť ústretové gesto aj voči histórii Slovanov - napríklad projektom, ktorý by obnovil a zakonzervoval náleziská Blatnohradského kniežatstva...
Pamätný stĺp sv. Cyrila a Metoda
Ale vráťme sa do reality. Okrem Domu Malého Balatonu si na miestach bývalého Blatnohradu môžu turisti pozrieť aspoň Pamätný stĺp sv. Cyrila a Metoda. Na jednej jeho bočnej stene je po maďarsky napísané: „Na pamiatku panónskej činnosti stvoriteľov slovanskej písomnosti Cyrila a Metoda. Zhotoviť dali - Univerzita Eötvösa Loránda v Budapešti, Zalánska župa a Bulharská ľudová republika.“ Na druhej stene stĺpa je cyrilikou napísané: „Oheň vyskúša zlato a striebro, a človek umom odsekne lož od pravdy.“
Tento stĺp bol postavený v roku 1985. Jeho pôvodné sochy sv. Cyrila a Metoda v roku 1998 ukradli a rozkúskovali. Zlodeji boli zadržaní, keď odovzdávali kov do zberu.
Pamätný stĺp Benediktínskeho opátstva sv. Hadriána
Postavila ho samospráva Zalánskej župy 20. augusta 1999 na mieste benediktínskeho opátstva, ktoré založil v roku 1019 kráľ Štefan. Text na ňom je napísaný v maďarskom a nemeckom jazyku: „V roku 798 Karol Veľký poveril solnohradského arcibiskupa Arna pokresťančením Panónie. Soľnohradské arcibiskupstvo poveril úlohou, aby odišli do tohto kraja, aby tu stavali a vysväcovali kostoly, aby sem posielali farárov a kázňami vychovávali ľud. Po páde Avarskej ríše Zalavár, sídlo kniežaťa Pribinu, tvorilo stredisko misijnej činnosti siahajúcej až po Päťkostolie. Počas tohto obdobia bolo postavených vyše tridsať kostolov. Tri v Zalavári: jeden na počesť Panny Márie, druhý na počesť svätého Jána Krstiteľa a tretí na počesť mučeníka svätého Hadriána. Rozpory, ktoré nastali po činnosti slovanského vierozvesta Metoda v rokoch 866-870, škodlivo ovplyvnili túto misijnú prácu, ktorá sa začiatkom 10. storočia ukončila.“
Rumovisko baziliky
Pribinovu a Koceľovú éru nepriamo pripomínajú zvyšky baziliky na ostrove Récéskút. Na mieste asi pôvodného oltára stojí kovový kríž, na ktorom je tabuľka s týmto textom: „Toto miesto vysvätili v 850-om roku“. Nič viac.
Róbert Matejovič
