Letná škola FIJET 2022 na Slovensku
Do Lučenca pricestovali 16 žiaci zo IV. všeobecnovzdelávacej školy v Užhorode do Letnej školy FIJET, v rámci ktorej išlo o rozvoj ústnych aj písomných rečových kompetencií, vystupovanie v médiách, fotografovanie a video reportáže, ale aj možnosť konzultovať s koučom, psychológom, mentorom.Budú z nich novinári?
Posledný júnový deň do mesta Lučenec pricestovali 16 žiaci zo Všeobecnovzdelávacej školy s prehĺbeným vyučovaním slovenského jazyka č. 4 v Užhorode do 1. turnusu Letnej školy FIJET 2022. Občianske združenie žurnalistov, ktorí píšu o cestovnom ruchu a gastronómii, 
patrí do svetovej organizácie novinárov rovnakého zamerania, vrátane aktivít spojených so vzdelávaním. Žiaci z Užhorodu, ktorí si svoj pobyt na Slovensku zaslúžili pravidelnou účasťou na fakultatívnom a online vyučovaní alebo účasťou v súťažiach v školských rokoch 2020/21 a 2021/22, strávili v Lučenci päť obsažných dní. Náplňou kurzu bolo vzdelávanie v slovenskom jazyku, rozvoj ústnych aj písomných rečových kompetencií, vystupovanie v médiách, fotografovanie a video reportáže, ale aj možnosť konzultovať s koučom, psychológom, mentorom... Za miesto pobytu sme zvolili mesto Lučenec, ktoré je na strednom južnom Slovensku, 250 km od Užhorodu.
V deň príchodu nás privítali v Novohradskej knižnici v Lučenci, ktorá vznikla v roku 1851. Mali sme možnosť nahliadnuť do jednotlivých oddelení knižnice, pozrieť si krátky film o histórii knižnice aj zmodernizované priestory budovy, v ktorých momentálne majú utečenci z Ukrajiny bezplatné služby. Dostali sme časopisy, perá a privítali nás v týchto horúčavách prepotrebnou „vodou v zarosenom džbáne“. Mestské osvetové stredisko 
malo v čase našej návštevy vo vnútornom dvore spoločnej historickej budovy práve výstavu fotografa Tibora Husára.
V horúcom letnom popoludní sme sa presunuli do Novohradského múzea a galérie v sprievode Jozefa Puntigána, ktorý pracuje v knižnici, ale venuje sa aj histórii mesta. Cestou nám porozprával o architektonických pamiatkach centra mesta. V galérii sme mali možnosť vidieť, ako funguje 3D tlačiareň, aké kreslá mali v zasadacej sieni Haličského zámku, ako súvisí moderný šperk s folklórom zabudnutých dedín Novohradu, aj ako sa slabozrakí môžu 
oboznámiť s kultovým obrazom Volavka od svetovo uznávaného autora Teodora Kostku Csontváriho, ktorý mal v neďalekej Haliči svoju lekáreň a mnoho jeho obrazov pochádza práve z tohto prostredia.
Po večeri boli študenti rozdelení do štyroch tímov a po inštruktážnej prednáške o tom, čo je kompozícia, kde je „zlatý rez“ a ako sa robí dokumentárna fotografia, sa študenti vydali pod vedením pedagógov a lektorov s kamerami a fotoaparátmi hľadať pamätihodnosti mesta. Niektorí využívali navigáciu, iní sa pýtali okoloidúcich a urobili svoje prvé video reportáže a rozhovory s obyvateľmi mesta. Po návrate do priestorov Agroinštitútu Nitra v Lučenci, kde sme boli ubytovaní a kde sme mali k dispozícii školiacu miestnosť, jednotlivé tímy pod vedením Mgr. Viliama Šušku začali spracovávať zaznamenaný materiál.
Druhý deň pobytu sa mladí adepti žurnalistiky dopoludnia venovali opäť „nuansom“ práce reportéra, textovaniu reportáží a popoludní sa vydali do neďalekej Haliče, kde ich privítal starosta obce Mgr. Alexander Udvardy. Pozval hostí z Ukrajiny na obed do Haličskej zbrojnice, kde si dali obľúbené jedlo - pizzu. Stredisková obec, 
ktorá bola v minulosti dôležitým centrom zasadnutí krajanských snemov na miestom zámku, bola známa aj súkenkou. Podľa encyklopédie Beliana v roku 1767 založili Forgáčovci v Haliči prvú manufaktúru na súkno na Slovensku, z ktorej sa v 19. stor. vyvinula továreň. Tam dali do prevádzky prvé spriadacie stroje v roku 1792, v roku 1832 prvý parný stroj v priemyselnej výrobe a 1867 prvý mechanický tkáčsky stroj na Slovensku. V rámci manufaktúry pracovala od konca 18. stor. aj dielňa na majoliku a výrobňa papiera, ozdobných kníh a ceruziek, 1836 – 1852 cukrovar a mlyny. (ZDROJ: https://beliana.sav.sk/heslo/halic-0)
Prvou zastávkou v obci sa stala Základná škola Hany Ponickej s materskou školou, kde nás privítali a sprevádzali žiačky deviateho ročníka. Najprv nás oboznámili s tým, že škola nosí meno spisovateľky Hany Ponickej, tunajšej rodáčky. Potom nás voviedli do minulosti – pamätnej izby, kde sme za ocitli v starých školských laviciach, pozreli si tunajší kroj aj dobové nábytky a predmety. Triedy, jedáleň, telocvičňa, vystavené práce detí, grafity a interiér aj exteriér budovy pre žiakov z Užhorodu, ktorí chodia do 4. školy, boli úplne iné, ako u nich doma, pretože ich škola sídli v historickej budove – architektonickej pamiatke.
Pokračovali sme do budovy Obecného úradu Halič, kde sídli aj obnovená obecná knižnica, v ktorej nás čakali historické albumy s dobovými fotografiami z ruín grófskeho kaštieľa, zachránené pani Pavlovičovou. Teraz sú majetkom obce a my sme mohli vidieť, ako a čo fotili príslušníci rodiny Forgáčovcov. Okrem rodiny, hostí zámku, domácich miláčikov a rodinných udalostí, zábav, interiérov, sú na fotografiách aj jednoduchí ľudia, napríklad ženy v krojoch z neďalekej Prahy, ktorú zakladali českí žoldnieri po porážke bratríckych vojsk v 
Bitke pri Lučenci po roku 1451.
O „jiskrovcoch“ a histórii Novohradu nám porozprával RNDr. Jozef Klinda, autor mnohých publikácií a projektov, ktorý sa priženil do Haliče a spolu so súčasným starostom obce pracujú na nových projektoch, zviditeľňujú históriu a osobnosti obce. Nedávno odhalili na bývalej budove niekdajšej rímskokatolíckej školy pamätnú tabuľu Antonovi Emanuelovi Timkovi, zakladateľovi slovenskej dobrodružnej literatúry. Timkova manželka Pavlínka Lipčejová pochádzala z rodu, ktorý má korene na Zakarpatí. Práve detaily a súvislosti, odkiaľ prišiel tento rod do Haliče, nám vo svojej prezentácii na mapách ukázal pán Klinda.
Wokrshopom Prof. Ľudmily Novackej, prezidentky FIJET SLOVAKIA, pod názvom Cestovný ruch a médiá, ktorý bol otvorený aj pre verejnosť, pokračovalo popoludnie v Haličskej knižnici. Mladí účastníci kurzu sa zapájali do diskusie a bolo vidieť, že patria naozaj k tým študentom, ktorých vzdelávanie sa baví.
Aj keď vonku ešte stále hrialo slniečko viac ako sa nám páčilo, vybrali sme sa gaštanovou alejou k perle Novohradu – zrekonštruovanému barokovému zámku. Ocitli sme sa v inej realite, ktorá nás oslovila nádherou, luxusom, estetikou, dôstojnosťou a nevšedným únikom zo všedných dní. Atmosféru sviatočnosti umocnila hra na klavír, ktorého klávesy sa rozozvučali pod prstami budúcej deviatačky Annamarie Liška. Predstavila sa ako precízna a vnímavá interpretka klasickej hudby Beethovena a Chopina.
Potom polovica absolventov kurzu prešla po 250 schodoch zámockého kopca k rybníku, kde si urobili krásne fotky na moste, vedúcom na ostrovček. Tu sa fotia aj mladé páry, ktoré si vychutnávajú romantickú 
rozprávkovú svadbu na zámku. Aj mnohé dobové fotky z albumu zámockých pánov boli z tejto rekreačnej časti. Pod neateliérovými snímkami si zapisovali aj mená osôb na fotografiách. Dozvedáme sa, že pravidelnou návštevníčkou bola aj grófka Marietta Bolzová zo Sarvaša, mesta, kde dodnes žijú potomkovia Slovákov, ktorých tam pozval na územie spustošené Turkami barón Harrucken. Druhá skupina pozmenila plán výletu a vrátila sa do obce, do bývalej budovy Soľného úradu, kde zriadil múzeum Jozef Pročko. Pozreli si staré motorky, bicykle, dobové tlačiarenské stroje, zariadenia budov a interiérov zbierky. Pohrali sa s gekonom a dali si kofolu.
Obidve skupiny sa stretli v malom strážnom domčeku pod kopcom, na ktorom je obec vybudovaná. Starosta obce sa usiluje o záchranu 
historických pamiatok a budova je jednou zo zastávok na cyklotrase, ktorá vedie z Lučenca do dediny práve po miestach, kde kedysi boli koľajnice, po ktorých premával vlak. Prioritne bolo zavedenie železnice potrebné práve kvôli priemyslu a fabrike, ktorá bola neďaleko vlakovej stanice. Model lokomotívy a maketu stanice v zmenšenej mierke si môžete pozrieť práve tu. Kedysi v tomto malom priestore žila päťčlenná rodina a my dnes uvažujeme, ako to zvládali... Pri domčeku je vybudovaná klasická funkčná pec a informačné tabule o Haliči aj o známej osobnosti – maliarovi, ktorý bol tunajším lekárnikom a zo ziskov lekárne si doprial štúdiou umenia vo svete, napríklad v Mníchove, ale aj exotické cesty, ktoré sú nádhernými hodnotnými dobovými reportážami.
Niektoré repliky obrazov visia v parčíku. Z Haliče sme sa vrátili do mesta prímestskou dopravou, ktorá je pre ľudí z Ukrajiny naďalej bezplatná. Čakala nás už výborná večera v reštaurácii Hviezda a potom mesto a 
supermarkety.
Tretí deň sa nám pôvodný program zmenil. Dopoludnia sme pokračovali v príprave spravodajských materiálov. Niektorí sa vybrali ešte do mesta, aby doplnili to, čo im v reportáži chýbalo. Pred obedom praktickú časť nahradila informačná, v ktorej Mgr. Eman Erdélyi interaktívnou formou hovoril o reklame v cestovnom ruchu. Ako vznikla, ako sa mení. Na záver uviedol príklady zo svojich cestovateľských skúseností po Afrike. Vedeli ste, že v Kamerune sa obchody nezamykajú? Predavačka postaví do dverí metlu a každý vie, že je zatvorené. Nevykradnú ju? Nie. Trest za krádež je príliš tvrdý. Zlodeja „zaodejú“ do pneumatík a tie podpália. Aj keď je to príliš naturalistický 
akt, ako sa zbaviť toho, kto kradne, výsledky sú. Keby to bolo u nás, asi by zápach od pneumatík dosť poškodzoval životné prostredie.
Popoludní sme preložili program návštevy vidieka, lebo prímestské spoje v sobotu nepremávajú. Horúce sobotňajšie popoludnie sme strávili na termálnom kúpalisku v Dolnej Strehovej, kde sme sa príjemne schladili, relaxovali a zabávali sa na vodných atrakciách. Podvečer sme opäť pracovali na svojich reportážach.
V nedeľu dopoludnia sme mali informačný seminár o tvorbe webových stránok. Viliam Šuška mladší nám odovzdal informácie aj o tom, ktoré webové stránky sú pre nás užitočné. Pozreli sme si s lektormi naše výstupy z natočených reportáží a po obede nás čakal seminár a pani redaktorkou RTVS – Ľubicou Hargašovou, ktorá bola tento rok Ministerstvom cestovného ruchu a športu Chorvátskej republiky za svoje audio reportáže o cestovnom ruchu v tejto destinácii ocenená ZLATÝM PEROM. Rozhovor s ňou, jej príkladná artikulácia a kultivovanosť prejavu bola motiváciu hovoriť rovnako krásne. Odovzdala nám svoje skúsenosti zo 44-ročnej praxe, citlivo a láskavo nám opravovala nami nepostrehnuteľné „chyby“. Ako rodáčka z Novohradu nám 
porozprávala o lokalite, aj o spisovateľke Božene Slančíkovej Timrave, ktorá sa v tomto kraji narodila a posledné roky svojho života prežila v dome, na ktorý sme videli z okien našich izieb.
Popoludní sme opäť prímestskou dopravou šli na výlet do neďalekého Políchna, kde sa realistická autorka Timrava narodila. Prešli sme sa dedinkou, pozreli si kostol a faru, kde pôsobil jej otec, evanjelický farár. Jej rodný dom práve rekonštruujú, preto sme sa presunuli na včelársku usadlosť Medové týždne. Manželia Shonovci sa z krajského mesta presťahovali na dedinu, kde sú miesta bez wi-fi signálu, ale s obecným vodovodom, ktorý má okolo sto rokov. Zrekonštruovali staré domčeky a ponúkajú ubytovanie, stravu a zážitkové prehliadky včelína a ochutnávky medu. Aj reportéri, ktorí šli pozrieť včely, boli poobliekaní do včelárskych 
oblekov a ťažko by ste identifikovali, kto je kto. Druhá skupina absolvovala ochutnávku rôznych druhov medu, peľu. Otázok by bolo bývalo veľa, ale... V okolí Políchna nájdete aj prameň Timrava, podľa ktorého si spisovateľka Božena Slančíková zvolila svoj pseudonym.
To, že ste v správnej obci, zistíte aj podľa veľkej drevenej kraslice – vajca, zdobeného ornamentmi, umiestneného pred miestnym úradom. Miestne kraslice, zdobené leptaním sa dostali do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva SR. Sú jedným z dvadsiatich piatich prvkov z celého Slovenska. Je zaznamenaných 73 rôznych vzorov týchto miestnych kraslíc, ktorých najstaršie majú viac ako sto rokov.
Cestou domov sme šli aj chvíľu pešo popod Paríž – kopec, ktorý má zaujímavý názov a na chvíľu sme boli vo Francúzsku, hoci stále v Novohrade. Na najbližšej križovatke by sme si mohli vybrať, či pôjdeme cez Halič do Lučenca, alebo odbočíme do Prahy, ktorá je vzdialená iba 6 kilometrov. Mnoho kamiónov sem zablúdi, ak v navigácii prehliadnu, že cieľ cesty je na Slovensku, nie v Čechách. Potom s prekvapením zistia, že namiesto tisícich uličiek a stovke veží idú cez kopčeky a dolinky tichou prírodou do obce, ktorá má iba jeden 
jednovežový kostol a jednu ulicu, kde sa kamión nemôže otočiť... Keby sme mali bicykle, určite by to bola zaujímavá, hoci trochu náročná cyklotúra...
Posledný večer sme boli v kruhu a rozprávali sme sa. Pani Hargašová so svojím pracovným mikrofónom oslovovala mladých z Ukrajiny a zozbierala materiál na reportáž. Nahrávala si aj spev v oboch jazykoch, veď počas pobytu sme spievali často. Veď sme mali dobrú náladu. Spievali sme po slovensky, nielen to, čo nás naučila naša prvá pani učiteľka Ľudmila Kpráľová zo Slovenska, ale boli medzi nami aj speváčky zo školského folklórneho súboru Ružička, ktorý kedysi dávno založila pani učiteľka Anita Holá. Pre pani redaktorku boli najdojemnejšie ukrajinské pesničky. Tešíme sa na jej reportáž.
Deň odchodu domov. Slávnostné vyhodnotenie v banketovej miestnosti reštaurácie Hviezda s prezentovaním vybraných video reportáží začalo odmenami pre víťazov súťaže, ktorú organizovalo a ocenilo Občianske združenie ZHODA. Tému ZÁZRAKY študenti spracovali ako esej, fotografiu, maľbu, aj ako poéziu. Ocenení boli Júlia Starčuk, Angelika Blyašin, Nikoletta Zavacká, a neprítomní Ruslan Demeter a Alexander Melzakovský. Potom dostali všetci účastníci kurzu knihy Slovenské rozprávky zo sveta, ktoré spolu so sadami gelových pier venovalo pre letnú školu Fijet MŠVVaŠ SR.
Ďalším darčekom bola kniha z redakcie členky FIJETu. Príbeh Svorka pri Vrchu kráľov napísala Ema Novotná. Jej fantasy príbeh je dobrodružstvom dievčaťa vo veku našich hostí, knihou, napísanou rečou blízkou mladým čitateľom, ale môže byť aj motiváciou pre tých, ktorí si chcú vyskúšať svoje literárne vlohy. Z FIJET SLOVAKIA dostali všetci USB kľúče s nahrávkou prezentácie Prof. Ľudmily Novackej. Najdôležitejším momentom ale bolo odovzdávanie osvedčení o absolvovaní Letnej školy FIJET 2022, ktorá sa mohla uskutočniť 
vďaka finančnej podpore z Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
Ako garanta, autora projektu aj zostavovateľa dennej programovej náplne projektu a zároveň kontaktnej osoby s predstaviteľmi inštitúcií aj poskytovateľmi služieb 1. turnusu, ušitému na mieru žiakov zo Všeobecnovzdelávacej školy s prehĺbeným vyučovaním slovenského jazyka č.4 v Užhorode, kde učím, ma teší, že deti, vybrané z mnohých talentovaných žiakov školy, boli spokojné.
Citujem z chatu s Júliou Starčuk: „Ďakujem za možnosť zúčastniť sa letnej školy FIJET v Lučenci. Mám nezabudnuteľné pocity, dojmy. Najviac sa mi páčil náš program. Videli sme veľa zaujímavých a historických miest Lučenca, dozvedeli sme sa ako robiť video, ozvučovať, fotiť, ale najdôležitejšie bolo, že sme pracovali v tíme. Našla som si nových kamarátov... Táto letná škola mi dala možnosť lepšie spoznať Slovensko a nenašla som ani jediný moment, kedy by som sa bola nudila. Strávené dni boli veľmi bohaté na program a zaujímavé. Ďakujem za takú úžasnú organizáciu.“
Z môjho pohľadu garanta máme ešte rezervy a je potrebné analyzovať program aj priebeh 1. turnusu školy FIJET v uzavretom kruhu spoluorganizátorov, aby sme mohli zlepšiť to, čo sa zlepšiť dá. Ale aj keď „Prvá palacinka sa nie vždy vydarí na 100 %,“ – ako výstižne charakterizovala 1. turnus Letnej školy FIJET v Lučenci pani Yeva Dorohovych, zastupujúca riaditeľka IV. školy v Užhorode, - „naši žiaci sa cítili veľmi dobre a veľa sa naučili.“ Prvý - pilotný turnus je za nami. Hovorí sa: Čo sa vám páčilo, hovorte všade, čo sa vám nepáčilo, povedzte nám (organizátorom), aby sme to mohli zmeniť.