Súťaž Hodžov novinový článok v online režime
Uplynulo už šesť rokov, ako od nás odišiel spisovateľ, publicista a národovec Drahoslav Machala. Ale neodišiel celkom. Zostalo po ňom dielo, no nielen literárne. Sú tu pamätníky, ktorých tvorbu inicioval a ľudia, ktorých svojimi myšlienkami inšpiroval a pokračujú v tom, čo on začal. Jedným z jeho „krstných detí“ je aj literárna súťaž pre žiakov vo veku 13 - 15 rokov Hodžov novinový článok. Zrodila sa pri príležitosti 130. výročia významného novinára, politika a štátnika Milana Hodžu v roku 2008. Stretla sa vtedy trojica ľudí, ktorí boli ochotní urobiť niečo navyše - Drahoš, pani riaditeľka Základnej školy M. Hodžu v Bratislave a riaditeľ Ústavu politických vied SAV. Na pomoc si vtedy vzali Hodžov výrok „Treba vedieť spolupracovať, vzájomne sa rešpektovať a zároveň si udržať vlastnú tvár.“ V úvode zborníka ocenených prác z prvého ročníka súťaže Drahoš mladým ľuďom pripomína, že na to, aby vedeli v cudzine obhájiť vlastný národ - Slovensko - treba aby svojimi vedomosťami vedeli 
preukázať, že sme mali jedinečné osobnosti, ktoré sa zaslúžili o jeho existenciu.
V minulom roku, obdobne ako mnoho ďalších podujatí, odložili organizátori termín konania v poradí už 13. ročníka celoslovenskej literárnej súťaže Hodžov novinový článok na druhý polrok. Očakávanie, že snáď sa na jeseň zlepší situácia vo vývoji pandémie a školy sa vrátia k prezenčnej forme vyučovania, sa nenaplnili. Záujem o zachovanie kontinuity, napriek súčasným obmedzeniam, viedol organizátorov súťaže prispôsobiť sa novým podmienkam.
Tému „Ako sa človek stáva hodným výdobytku demokracie“ vyhlásila Základná škola Milana Hodžu v Bratislave až v septembri na začiatku školského roka 2020/21. Mottom k téme bol výrok slovenskej spisovateľky, redaktorky, bojovníčky za práva Slovákov a vedúcej osobnosti slovenského ženského hnutia Eleny Maróthy Šoltésovej. Jej nadčasový odkaz je svedectvom o tejto mnohostrannej osobnosti: „Bojím sa, keď pomyslím na to lakomstvo, hmotárstvo, neprajnosť, závisť medzi ľuďmi, akoby každý všetko chcel mať pre seba; keď počujem o protekcionizme vo verejnej správe a čítam o nevražení politických strán i nenávisti spoločenských tried medzi sebou... Preto nech je odteraz našou úlohou v svojom konaní podávať dôkazy, že sme hodní skvelého výdobytku demokracie.“
Elena Maróthy Šoltésová, dcéra štúrovského básnika Daniela Maróthyho sa po vydaji v roku 1875 presťahovala do Martina. Okrem vlastnej spisby sa venovala ženskému hnutiu a 33 rokov viedla časopis Živena. Zažila obdobie Uhorska, ale i zmenu režimu, a či systému - predmníchovskú Československú republiku, ktorá sa tiež nazývala obdobím masarykovskej demokracie. Poznala teda reálny život svojej doby a vybraný citát z jej tvorby je síce svedectvom obdobia, v ktorom žila, ale obdivuhodne rezonuje aj s našimi súčasnými problémami. Niektoré antispoločenské javy sa permanentne vyskytujú, majú svoju kontinuitu a zrejme súvisia ako s charakterom zriadenia, tak aj s nedostatkami v 
správaní ľudí. Preto eliminovanie týchto javov nie je možné dosiahnuť prostredníctvom jednorazových akcií.
Ako uvádza prof. Ivan Laluha vo svojom hodnotení súťaže: „Podstatné bolo podnetné obsahové zameranie na demokraciu a spôsob ako sa človek stáva hodným jej výdobytkov. Veď, ako je všeobecne známe, naša demokracia , tak ako aj napríklad národné povedomie, nemá u nás v dôsledku konkrétnych podmienok spoločenského vývoja dlhšiu historickú tradíciu. A tak jej rozvíjanie a upevnenie je najmä vo vzťahu k mladej generácii a jej hodnotovým orientáciám, zvlášť potrebné a žiaduce. Navyše, k úvahám o demokracii bol vybraný mimoriadne vhodný, ako organizátori poznamenávajú, nadčasový citát - odkaz - spisovateľky Eleny Maróthy Šoltésovej (1855-1939). A v tom je zakódovaná podnetná pointa problematiky.“
Naše obavy o výsledok súťaže boli zbytočné. Zo slovenských škôl prišlo dovedna 85 prác. Zo slovenských zahraničných škôl boli štyri práce z Báčskeho Petrovca v Srbsku a dve z Užhorodu na Podkarpatskej Rusi. Tešíme sa každej práci a najmä tým, ktoré k nám prídu zo škôl v zahraničí. Práve tie obohacujú pohľady na témy z inej stránky.
Možno skonštatovať, že k odpovedi na otázku, čo je to demokracia sa napokon všetci dopracovali, či už prostredníctvom učiteľov, rodičov, alebo internetu. Oveľa ťažšie bolo zistiť, ako byť hodným demokracie, neodkloniť sa od témy a zároveň napísať peknú prácu. Formy, akými sa žiaci zmocnili témy, boli rozmanité, od úvah, príbehov, rozhovorov až po vyjadrenie sa vo veršoch. Zoznam ocenených je uverejnený na webovej stránke www.zsmh.sk.
Názor Kataríny Nociarovej z Turčianskych Teplíc „Ako byť hodným demokracie“: „Dnes si nevieme predstaviť, že by nám bola zakázaná, alebo akýmkoľvek spôsobom obmedzená sloboda prejavu. Avšak tu si treba uvedomiť, že nie je prejav ako prejav a hranica medzi slušnosťou a hanebnosťou je veľmi tenká. Demokracia nie je len o našich právach, ale aj o povinnostiach, ktoré voči spoločnosti máme. Kedy sme však hodní demokracie? Keď misky váh práv a povinností dosiahnu rovnováhu? Keď si budeme ctiť a vážiť nielen seba, ale aj ostatných? Odpoveď musíme hľadať len v sebe. Nášmu okoliu môžeme vlastným príkladom dokázať, že sme si vedomí hodnoty demokracie. Čím viac nás bude, tým menej sa budeme obávať neprajnosti a závisti medzi ľuďmi, protekcionizmu vo verejnej správe a iných negatívnych javov, ktoré už pred sto rokmi spozorovala v spoločnosti Elena Maróthy - Šoltésová.“
Ing. Jana Hudecová
Ústav politických vied SAV
Andrej Simendić (Stará Pazova): Ako vnímajú svet ...-násťroční
Rok 2020 budem si navždy pamätať podľa vírusu Korona. Taký malý, neviditeľný nepriateľ mi ukradol rok môjho dospievania. Mám taký pocit, že mi vytrhol práve tú najkrajšiu časť z môjho životného portrétu. Vytrhol mi časť mojej mladosti a zahodil ju... akoby nič. Ten 15. rok môjho života sa už nikdy viac nevráti a to nikdy a nijako nebudem môcť nahradiť. Srdce sa mi zoviera a duša ma bolí keď si predstavím, čo som si všetko mohol užiť. Možno práve vtedy som sa mal po prvýkrát zamilovať, po prvýkrát pobozkať s dievčaťom, tancovať na diskotéke do rána a smiať sa s kamarátmi do popuku, fandiť na štadióne nášmu obľúbenému mužstvu, trénovať... Alebo, len tak špásovať s kamarátmi v škole. Namiesto toho, bol som sám. Sám, zavretý v izbe. Cítil som sa ako vtáčik, ktorý sa práve naučil lietať, aj chcel by letieť, ale nemôže, lebo ho zavreli do klietky. A preto teraz iba smutné piesne spieva! Ale už ani nespieva, len tak dni ráta, kým sa to skončí. A vlastne ani nevie, či a kedy sa to skonči. Nevie, tak ako ani ja, koľko dní ešte bude v klietke sám. Keď sa mi podarí nakrátko ísť von, vtedy ako keby na mňa zo všetkých strán začali strieľať zákazmi. Nie to a nie ono. Vtedy cítim ešte väčší smútok. Nie sa objímať, nie podať ruku.... nie to, nie tam... zovšadiaľ iba - NIE, NIE. NIE i do školy, NIE aj pre 
moju oslavu narodenín, NIE nadýchnuť sa plnými pľúcami, NIE ísť navštíviť starú mamu, iba NIE, NIE a NIE.
Chce sa mi kričať. Kto nahradí tie moje dni, týždne, mesiace? Odpoveď už dobre poznám aj sám. Nikto! Mama mi hovorí, že nad rozliatym mliekom netreba smútiť, je to tak a hotovo. V poslednom čase mi často vraví, že aj v tých najťažších situáciách možno nájsť niečo dobré a že Pán Boh nám dáva na plecia iba toľko, koľko môžeme uniesť! Nad týmito slovami som sa zamyslel. Áno, predchádzajúci rok bol nanič. Plný chorôb, smrti, smútku, samoty... Ale, predsa muselo tu byť aj niečo dobré, čo som nevidel. A vtedy som si uvedomil, že aj napriek tomu, že mi Pán Boh dal oči a dobrý zrak, ja som predsa bol slepý.
Neviem prečo som si nikdy nevšimol ako krásne kvitne agát či lipa, aké je pekné naše okolie. Rozmýšľam, ako by bolo príjemne keby som teraz sedel s kamarátmi pod tou lipou. Spomínam si, ako sme v minulosti boli niekedy nespokojní. Hnevali sme sa, že nemáme kam ísť a že musíme iba tak sedieť pod našou starou lipou.
Teraz som si uvedomil, akí sme boli nevďační. Mali sme všetko, krásnu prírodu, dobrých kamarátov vôkol seba a aj slobodu pohybu a my sme si to vtedy nevedeli užiť a vážiť. Boli sme slepí aj keď nám Pán Boh dal dobrý zrak. Keď by som mal čarovný prútik, vrátil by som čas a spolu s kamarátmi by sme si vedeli užiť každý moment. Lebo na dobrú zábavu nepotrebujeme najlepší, najdrahší typ mobilného telefónu, tabletu, alebo 
veľa peňazí, ale celkom obyčajné, každodenné veci. A to sú kamaráti, príroda, sloboda a samozrejme zdravie.
Teraz už viem, že by som spolu s kamarátmi odišiel aj na lúku, ľahol si na mäkkú trávičku a všímal si pozoruhodný tanec bielych obláčikov, ktoré ako ozajstní kúzelníci menia svoj tvar. Spolu by sme súťažili v tom, kto uvidí viacej zaujímavejších tvarov a hádali ktorý obláčik sa podobá akému zvieraťu. A predstavujem si, že kým by dievčatá vili venčeky z poľných kvetov, my by sme im hrali na gitarách a spoločne spievali. Vedeli by sme si užiť každý okamih našej mladosti.
Uvedomil som ale aj to, že mi chýba objatie mojej starej mamy, chýba mi aj vôňa jej kuchyne. Chýba mi aj to, čo ma niekedy vedelo rozhnevať. Ako mi napríklad svojimi staručkými rukami chcela upraviť môj strapatý účes, alebo keď ma chcela dlho objímať a bozkávať. Teraz by som jej dovolil aj to, aby mi napravila účes, aby ma aj pohladila aj pobozkala. Teraz, hoci je tak blízko, iba v druhej časti nášho mesta, pre mňa je tak ďaleko, lebo nemôžem ísť k nej na návštevu. A Pán Boh mi zas dáva najavo, že som vlastne chodil ako slepý a bol som nielen slepý, ale aj egoistický. Teraz to všetko veľmi ľutujem. Chcel by som vrátiť čas. Chcem, aby to bolo ako vtedy, keď som bol celkom malým chlapčekom, môcť zaspávať v jej náručí, kým ona mi spievala.
Teraz vidím, že som bol slepý a že moja mama mala pravdu, že predsa je niečo dobré aj v tej najhoršej a najťažšej situácii. Práve to ma naučil rok 2020. Vlastne on ako keby ma zobudil, akoby mi otvoril oči a práve vtedy som pochopil a naučil som sa, že v živote nič netreba brať ako samozrejmosť a že si musíme oveľa viac vážiť tie obyčajné veci vôkol nás, tie drobnosti, lebo práve z nich pozostáva náš život. Korona nám vlastne otvorila oči. Ukázala nám, že svet sa zrazu, v jednom okamihu môže zastaviť. Videli sme, že celé mesiace školy, námestia, kaviarne, detské 
ihriská proste kričali tichom. Boli pusté, prázdne.
Možno aj vy v tejto chvíli zastanete a porozmýšľate o prioritách a túžbach, ktoré ste mali pred obdobím pandémie Korony a potom počas nej. Ja som pochopil, že v živote je na prvom mieste zdravie, aj to, že v živote sa nič nesmie brať ako samozrejmosť a že všetko v živote sa môže v okamihu zmeniť. Práve preto vás chcem poprosiť, aby ste nezabudli na túto krásnu a poučnú myšlienku známeho slovenského fotografa Martina Martinčeka: „Pán Boh mi nedal oči preto, aby som chodil slepý.“ A nech nás ona všetkých v živote vedie!
- Takto napísal svoju esej Andrej Simendić z Ekonomicko-obchodníckej školy Vuka Karadžiča v Starej Pazove, ktorý sa umiestnil na prvom mieste v súťaži Hodžov novinový článok 2021. Vyhlasovatelia súťaže vyhodnotili doručené práce žiakov základných a stredných škôl na tému: Ako vnímať svet otvorenými očami podľa motta od významného slovenského fotografa Martina Martinčeka. Do súťaže prišlo 138 prác nielen zo Slovenska ale aj zo Starej Pazovy, Kovačice a Užhorodu. Uplynulé obdobie bolo pre nás všetkých náročné, pandémia si vyžiadala tisíce obetí. Mnohých z nich sme poznali a mnohí nám boli dokonca blízki. Ujmu fyzickú aj psychickú utrpeli tiež státisíce mladých ľudí, ktorí nemohli chodiť do školy a zostávali zatvorení doma. Tieto okolnosti sa premietli aj do prác žiakov. Andrej to napísal za nás všetkých.