Štúrovčania po stopách slávnych Slovákov
O účinkovaní slovenských osobností v Budapešti, resp. Budíne a Pešti v priebehu stáročí, minimálne sedemnástom až dvadsiatom prvom, by sa zaiste dala napísať encyklopédia i pozoruhodný miestopis. Toto inšpirovalo matičiarov zo Štúrova, preto sa vydali po stopách slávnych Slovákov v Budapešti.
V roku 2013 sme uskutočnili prvú návštevu Budapešti, položili sme venček pri pamätnej tabuli Jána Nepomuka Bobulu (*15. 3. 1844 Dovalovo - †15. 11. 1903 Budapešť) - staviteľa, projektanta, podnikateľa, redaktora, publicistu a poslanca nielen zastupiteľského zboru zjednotenej Budapešti, ale v rokoch 1892 až 1897 aj Uhorského snemu. Pripomenuli sme si aj jeho národno-politické aktivity. Druhé zastavenie bolo pri pamätnej tabuli Jána Kollára (*29. 07. 1793 Mošovce - †24. 01. 1852 Viedeň) na Deákovom námestí. Ján Kollár, slovenský básnik, pedagóg, jazykovedec, filozof, historik, zberateľ ľudovej slovesnosti a 
ideológ všeslovanskej vzájomnosti pôsobil v tomto kostole 30 rokov ako evanjelický kazateľ. Svoje tvorivé schopnosti venoval národnému prebudeniu Slovákov.
Svoje tohtoročné putovanie sme začali pri Lutherovom dome na Rákócziho triede. Tu nás čakala pani farárka Hilda Fabuľová-Gulácsiová, ktorá stojí na čele slovenského evanjelického zboru v Budapešti. Porozprávala nám slávnu minulosť evanjelického kostola a neslávnu prítomnosť. Evanjelický cirkevný zbor Slovákov v uhorskom hlavnom meste dal postaviť kostol pre 2000 veriacich v r. 1867. Okrem kostola postavili 150 bytov, školu a faru v Lutherovom dvore. Práce pohltili obrovské množstvo finančných prostriedkov, preto sa Slováci rozhodli na 60 rokov dať budovu do užívania prevádzkovateľovi stavby. Pár dní pred 
vypršaním zmluvy bol celý komplex zoštátnený. Od tohto obdobia prešiel kostol viacerými zmenami: pôsobil tu Dom vedy a techniky, slúžil na obchodné účely, dokonca bola tam aj herňa... Prenájomcov okrem dobrého zisku nezaujímalo nič iné, a tak technický stav kostola bol čoraz horší. Momentálne je prázdny, mohli sme nazrieť dnu a upratovačka, ktorá tam bola, nám povedala, že tam bude tanečná škola. Slováci, ktorí stavali kostol, si asi ani vo svojich najhorších snoch nemysleli, že tento kostol bude mať takýto žalostný osud. Bohoslužby sa konajú v modlitebni, ktorá je zriadená v jednom z nájomných bytov. Tu sme sa započúvali do výkladu pani farárky, vypočuli sme si jej prívetivé slová, osviežili sme sa a pokračovali putovaním po rušnej Budapešti.
Doprava bola hustá, autobus sa rútil pomaly, ale isto k ďalšiemu nášmu zastaveníčku. V marci 2014 bola odhalená v areáli Poľnohospodárskeho múzea v Mestskom sade (Vajdahunyad vára) bronzová busta „sedliackeho kráľa“ Ondreja L. Áchima (*15. 3. 1871 Békešská Čaba - †15. 05. 1911 Békešská Čaba). Jeho rodičia pochádzali z novohradských Veľkých Stračín, je známe, že v tejto evanjelickej rodine sa rozprávalo po slovensky. Vodca agrárno-socialistického hnutia v Uhorsku, najradikálnejší politik svojej doby založil a viedol Nezávislú socialistickú sedliacku stranu Uhorska, niekoľkokrát bol zvolený za poslanca Uhorského snemu. Vo svojich vystúpeniach a článkoch Áchim požadoval demokratické zmeny a pozemkovú reformu. Búrlivák so slovenským naturelom a cítením bol prvý, kto v uhorskom parlamente predložil návrh pozemkovej reformy, ktorá sa nakoniec v rozdielnych 
časoch v Maďarsku a na Slovensku uskutočnila. Na naše najväčšie prekvapenie na mieste busty bol len narušený, prasknutý podstavec a busty nikde. Vraj ju neznámi vandali popísali a postriekali farbou. Busta bola prevezená zriaďovateľmi na očistenie. Pri podstavci sochy sme si pripomenuli významné momenty jeho života. Venček, žiaľ, nebolo kde položiť, preto sme sa iba pokochali v rozmanitosti stavebných slohov hradu a zamierili sme na Lehelovu triedu.
Pri pamätnej tabuli Jozefa Pozdecha (*23. 2. 1811 Hrnčiarovce nad Parnou - †22. 6. 1878 Budapešť), ktorá sa nachádza na dome č. 6, na mieste, kde stála jeho zvonolejárska továreň, sme si pripomenuli jeho veľké úspechy - jednak ako slovenského vynálezcu a konštruktéra 
patentovanej zvonovej stolice a svetoznámeho priemyselného podnikateľa a jednak jeho národno-kultúrnu činnosť. Hrnčiarovský rodák Jozef Pozdech bol aj zakladajúcim členom Matice slovenskej, v Pešti sa angažoval v slovenskom spolkovom živote. Patril medzi zakladateľov národno-demokratického spolku, ktorému určitú dobu aj predsedal. Jeho výrobky boli ocenené na svetových výstavách v Londýne, Paríži a vo Viedni zlatým krížom a zlatou medailou. Dvakrát bol vyznamenaný Radom Františka Jozefa záslužným krížom s korunou. O veľkosti jeho ducha dodnes svedčia mnohé zvony po celom svete.
Záver dňa sa konal v slovenskej dedinke Senváclav (Pilisszentlászló), kde sme si dali stretnutie s našim priateľom, úspešným stavbárom a spisovateľom Rudom Fraňom. V jeho 
hoteli Piliš nás čakala večera s hudbou. Sprievodom cez dedinu sme sa presunuli do Jánošíkovej krčmy, kde spolu s domácimi sme si zanôtili slovenské pesničky. Lúčili sme sa so sľubom: ďalšie stretnutie na jeseň.
Bol to skutočne pekný deň, s bohatým programom, ktorý bol postavený na neodškriepiteľných faktoch, na tom, čo sa skutočne stalo a prinajmenšom je zrakom hmatateľné dodnes. Je to takisto kúsok slovenskej minulosti, hoci väčšia časť je mimo územia dnešného Slovenska. Nehodno zabúdať na to, aby sme sa sami neochudobňovali. Veď koniec-koncov všetci Slováci sa ešte v Budapešti a Pilíši nepominuli.