Národné umieranie za mierové spolunažívanie
Všetky prirovnávania k iným krajinám, kde majú národnostné menšiny, sú zbytočné, zavádzajúce a falošné, v každom štáte sú iné špecifiká a iná mentalita etník. Ku každej národnostnej menšine by mal štát pristupovať osobitne, to čo platí pre jednu menšinu nemôže platiť pre druhú a naopak, a tento prístup kompenzovať podľa záujmov národnej politiky a daných podmienok. Ale to by naša vlasť nesmela na juhu dopustiť národné (mierumilovné) umieranie.
Poslednou úspešnou maďarizačnou snahou na Slovensku v roku 2011 bolo schválenie nariadenia vlády o zozname obcí. Jeho predkladateľ ho toľkokrát nosil na rokovanie vlády, že ho napokon vláda schválila, a to aj napriek nesúhlasu niektorých jej zložiek. Nepomohla ani náhodná orientácia k národu ministra kultúry, ani príslovie, že s krčahom sa chodí po vodu dovtedy, kým sa nerozbije. Mnohí príslušníci maďarskej národnostnej menšiny stále nechápu, prečo by nemohli používať svoje historické názvy obcí (z čias Horthyovskej okupácie), redaktor z denníka Sme zas nechápe, 
prečo si nemôžeme brať príklad z krajín, kde menšiny - lojálne voči štátu, bez autonomistických snáh - majú tabule vo svojom jazyku, a napokon samotný predkladateľ už vôbec nechápe, prečo by toto nariadenie nemohlo prispieť k (slovenskému národnému umieraniu a) mierumilovnému spolunažívaniu národností.
Štúrovskí Slováci, tvoriaci asi 30 % obyvateľstva a právom obávajúci sa ďalšieho (opätovného) pomaďarčovania Štúrova, tiež nechápu, prečo nemôžu byť zamestnaní v samospráve, nielenže ak neovládajú jazyk menšiny, ale príčinou je aj ich samotná národnosť, nechápu, prečo sa už mnohé roky nemôžu domôcť používania svojho materinského jazyka ako štátneho a úradného jazyka, nechápu, prečo štúrovská samospráva sústavne porušuje zákon o štátnom jazyku a netlmočí rokovania mestského zastupiteľstva do štátneho jazyka, prečo nerešpektuje slovenskú a slovanskú regionálnu históriu, ignoruje národné aktivity miestnych Slovákov a na ich podporu vyčlení len omrvinky z mestského rozpočtu, 
nechápu, prečo na Mestskom úrade pracuje na vedúcej pozícii iba jeden Slovák, aj to iba dočasne poverený, žiadnu z mestských organizácií, až na jednu výnimku neriadi Slovák, nechápu, prečo na školách všetkých stupňoch nie je ani jediný slovenský riaditeľ, prečo slovenské kultúrne podujatia sú pre Slovákov len ohryzenou kosťou pre psa, prečo boli pred dvadsiatimi rokmi centrálne ulice, pomenované podľa slovenských osobností, napr. aj podľa Štúra, odstránené a premenované podľa maďarských historických postáv, nerešpektujúce pravidla slovenského pravopisu a písané podľa maďarského pravopisu, prečo sa slovenským osobnostiam ušli iba okrajové ulice a slepé uličky, prečo samospráva vyhlasuje Štúrovo za tolerantné mesto, kde niet žiadnej prekážky pre národnostné spolužitie?
Štúrovskí príslušníci maďarskej menšiny (a nielen štúrovskí) v skutočnosti nikdy neprijali nové pomenovanie obce podľa slovenského národovca, prakticky ani duchovne sa nikdy nevzdali používania názvu mesta v maďarskom jazyku, neustále ho v sebe živili a živia, umelo, či nasilu, aj za cenu porušovania zákona. Preto, keď tzv. tabuľový zákon stratil platnosť po 1. júli 2011, v auguste už visela pod dopravnou značkou označujúcou koniec mesta tabuľa aj v maďarčine. Podmienky národnostne zmiešaných území v Európe môžeme porovnávať len v rámci vlastnej krajiny - podmienky väčšinového národa, tam, kde tvoria menšinu s podmienkami príslušníkov národnostnej menšiny - všetky prirovnávania k iným krajinám, kde majú národnostné menšiny, sú zbytočné, zavádzajúce a falošné, v každom štáte sú iné špecifiká a iná mentalita etník. Ku každej národnostnej menšine by mal štát pristupovať osobitne, to čo platí pre jednu menšinu nemôže platiť pre druhú a naopak, a tento prístup kompenzovať podľa záujmov národnej politiky a daných podmienok. Ale to by naša vlasť nesmela na juhu dopustiť národné (mierumilovné) umieranie.
Lucia Palúdzka
