Gregor Papuček: Kniha zapýrená od svojho obsahu
alebo kto potrebuje šíriť o nás klamstvá? - „Charakterizuje nás veľká neúprimnosť. To, čo sa deje, je veľké divadlo, v ktorom nielen elita väčšiny hrá svoju dobre nacvičenú rolu. Jednotliví predstavitelia menšiny sú taktiež postavami tejto hry...“ - „Zásadne áno, v skutočnosti však predsa nie.“ (Jenő Kaltenbach)
Neviem, či ste sa stretli s dvojjazyčnou (anglicko-maďarskou), krikľavo tmavočervenou knihou, ktorá vyšla r. 1997 pod názvom THE SITUATION OF THE SLOVAK NATIONAL MINORITY IN HUNGARY, resp. A MAGYARORSZÁGI SZLOVÁK NEMZETI KISEBBSÉG HELYZETE, čo po slovensky znie asi takto: SITUÁCIA SLOVENSKEJ NÁRODNEJ MENŠINY V MAĎARSKU.
Rozmer knihy približne zodpovedá formátu A/4. Vydalo ju budapeštianske Vydavateľstvo OSIRIS, jej zodpovedným vydavateľom bol vtedajší politický štátny tajomník Úradu predsedu vlády. Navonok je to kniha impozantná, dalo by sa teda predpokladať, že aj vzácna. Na prvý pohľad človek dostane chuť začítať sa do nej. Tvrdím to z vlastnej skúsenosti.
Otvoril som si ju celkom náhodou pri s. 62, kde je uvedená dlhá, až na nasledujúcu stranu siahajúca tabuľka: „Slovenské menšinové materské školy v školskom roku 1996/97“. Či veríte, či nie, tabuľka tvrdí, že my, Slováci, v danom školskom roku sme mali v Maďarsku 69 „slovenských menšinových materských škôl“! Človeka, ktorého už dlhé desaťročia znepokojuje smutná skutočnosť, že tu nemáme ani jednu jedinú slovenskú materskú školu, sa zmocňujú čudné pocity pri čítaní takéhoto okatého klamstva.
Pravda, vec závisí aj od toho, ako pojem „slovenská menšinová materská škola“ definujeme. U nás do roku 1985 platila definícia, podľa ktorej je to taká materská škola, v ktorej sa „denne 20-30 minút hovorí po slovensky”“(!), od r. 1986 platí nová definícia, podľa ktorej je to taká materská škola, v ktorej „sa môže zaviesť týždenne dvojdňové vyučovanie podľa tzv. programu materinského jazyka“/!/ (čo pre nedostatok osobných predpokladov nikdy nebolo uskutočnené) - viď Hlásenie ministra školstva a vzdelávania z r. 1992. s. 3. Čiže u nás oficiálne„slovenskou národnostnou“ sa nazýva prakticky taká maďarská materská škola, do ktorej sa deti slovenských rodičov síce chodia pomaďarčiť, ale aspoň tak ledabolo, „len aby nás neohovárali“, sa v nich čo-to robká aj po slovensky. Od toho krava teľná nebude. Nuž, v zrkadle takýchto definícií možno aj máme tých 69 „národnostných“ materských škôl. Avšak normálne zmýšľajúci človek dobre vie, že slovenskou národnostnou materskou školou sa môže nazývať iba tá, v ktorej sa s deťmi každý deň zaoberajú len (alebo aspoň prevažne) po slovensky. Taká materská škola u nás neexistovala a podnes neexistuje.
Listujem ďalej a na s. 64 vidím ďalšiu tabuľku: Slovenské menšinové základné školy v školskom roku 1996/97“. Tvrdí sa tu, že takýchto škôl sme vtedy mali 67! Hľadím na tabuľku a vidím, že podľa sme v tom čase mali až 5 škôl „s vyučovacím jazykom slovenským“! Čo si o tom myslieť? Žiaľ, bolo to viac-menej - skôr menej ako viac - tak iba od r. 1949 do r. 1960. V roku 1960 ministerstvo kultúry aj v týchto piatich školách iniciovalo prechod na dvojjazyčné vyučovanie. Uskutočnilo sa to tak „úspešne“, že konverzačným jazykom v týchto školách sa čoskoro stala výlučne maďarčina. Dnes je to ešte horšie než to bolo vtedy. Čiže tvrdenie, že by sme mali 5 základných škôl s vyučovacím jazykom slovenským, už aspoň od r. 1960 nie je pravdou! Ani to nie je pravda, že ZŠ v Mlynkoch (Pilisszentkereszt) a v Santove (Pilisszántó) sú dvojjazyčné, lebo ani zďaleka sa v nich nevyučuje polovica predmetov po slovensky! Ďalej medzi vymenovanými školami sú aj také (napr. niektoré novohradské), v ktorých už aj vyučovanie slovenčiny zaniklo! Ale aj také, v ktorých sa učí slovenčinu iba 4-6 žiakov! Napríklad: Čabačud (Csabacsüd), Miškovec (Miskolc), Stará Huta (Bükkszentlászló), Terany (Terény). Čiže okrem tých na 64. strane spomenutých asymetricky dvojjazyčných promaďarských základných škôl všetky ostatné sú maďarské. Také, v ktorých permanentne prebieha prevýchova, to jest odnárodňovanie detí slovenských rodičov aj napriek tomu, že sú tu prezentované ako „národnostné“. Možno sa zdá byť niekomu moja veta tvrdá, ale nič sa nedá robiť, taká je skutočnosť. V škole, kde sa dieťa slovenských rodičov učí všetko z maďarských učebníc v maďarskom duchu a po maďarsky, sa toto dieťa skutočne prevychováva zo Slováka na Maďara. Potvrdzujú to aj výsledky tohto čudného „vraj národnostného!“ výchovno-vzdelávacieho procesu.
V skutočnosti teda nemáme ani jednu jedinú, v tom pravom zmysle slova chápanú slovenskú základnú školu. Ale potom tvrdenie knihy je tu opäť v diametrálnom rozpore so skutočnosťou. A ak si tú knihu celú prelistujeme, musíme zistiť, že celá sa hemží podobnými nepravdami, okatými deformáciami našej skutočnosti.
Čo je veľa, to je veľa, myslel som si, a zdvihol som telefón. Zavolal som vtedajšiemu predsedovi Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Michalovi Matovi. Položil som mu otázku, či pozná túto „peknú“ knihu. „Akoby som ju nepoznal, veď my ju rozširujeme!“ znela odpoveď. „Ale veď tá kniha je plná nepravdivých údajov! Kde máme my napríklad 69 slovenských menšinových materských škôl, alebo 67 slovenských menšinových základných škôl? Nemali by ste vy ako CSS proti takejto knihe protestovať, žiadať patričné úrady, aby ju zovšadiaľ stiahli a dali zošrotovať?!“ pýtal som sa ho. Povedal mi síce, že aj oni mali určité výhrady proti tejto knihe, ale…
Dosť na tom, že ani rázny protest neodznel, ani kniha nebola stiahnutá, tobôž nie zošrotovaná. Aspoň ja o takomto niečom žiadne informácie nemám. A zrejme by sa stiahnuť už ani nemohla, veď nie preto bola vydaná v jednom zväzku dvojjazyčne, aby sa rozširovala len u nás. A stiahnuť ju z celého sveta, aj keď by sa našla takáto ochota, by bolo asi beznádejné.
Ale naznačme aspoň v skratke, čo nám, v Maďarsku žijúcim Slovákom, v tejto knihe ešte môže vadiť. Nemienim sa tu zaoberať Hlavou I.:„Práva Slovákov v Maďarsku, s osobitným vzhľadom na používanie menšinového jazyka“, ani Hlavou II.: „Medzinárodné záväzky“. Je to vymenovanie paragrafov, o čom by sa tiež dalo veľa hovoriť. „Slabé“ je na to ešte aj to motto od J. Kaltenbacha. Zmienil by som sa tu najprv o úvodných slovách už spomenutého štátneho tajomníka Dr. Csabu Tabajdiho, potom o Hlave III.: „Postavenie slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku“, a trošku aj o 30 stranovom hodnotení, ktoré pripravila vtedajšia CSS a zverejnila pod názvom: „Postavenie Slovákov v Maďarsku a z toho vyplývajúce ciele a úlohy - 1996/97.“
Začnime teda s tým úvodom. Autor tvrdí, že program vlády, ktorá vzišla z volieb r. 1994, „za najdôležitejšie meradlo stupňa demokracie nazýva spoločenské postavenie menšín, ochranu a uplatnenie ich práv.“ Že táto vláda vo svojom programe sa zaviazala „v súlade s európskymi normami v plnej miere zabezpečiť práva menšín v Maďarsku, …, pousiluje sa vytvoriť také ovzdušie, v ktorom ani jedna menšina nebude mať príčinu obávať sa žiť vo vlastnom rodisku a nikto nebude musieť znášať diskrimináciu.“
Tá vláda je už preč, už máme vládu novú, a my si môžeme položiť otázku, čo sme od tej predošlej vlády dostali? Nakoľko sú v súlade tieto citáty s našou skutočnosťou? Národnostná menšina údajne má právo mať svoje škôlky, školy a služby božie vo svojej materinskej reči všade tam, kde je odjakživa, alebo aspoň už stáročia usadená. Máme ich? Nemáme!
Národnosť údajne má právo mať aj svojich poslancov v parlamente. Máme ich? Nemáme!
V osadách, ktoré naši slovenskí predkovia pred stáročiami založili a v ktorých my, ich potomkovia podnes bývame, dnes už bývajú aj prisťahovaní Maďari. Ich deti sa tu v našich škôlkach a školách celkom prirodzene učia vo svojej materinskej reči, a ak chodia aj do kostola, majú v našich kostoloch zabezpečené aj služby božie vo svojej materinskej reči. Majú to vo svojej rodnej dedine zabezpečené aj naše slovenské deti? Nemajú! Naše slovenské deti nemajú možnosť vo vlastnej materskej a základnej škole učiť sa po slovensky, ani služby božie vo vlastnom kostole nemôžu počúvať vo svojej slovenskej materinskej reči. Je to diskriminácia našej slovenskej národnosti? Áno, je! Tak potom o čom to hovorí pán Tabajdi vo svojom úvode? Mohol radšej pomlčať, než písať o „uskutočňovaní ambiciózneho menšinovo-politického programu tejto vlády.“ Nie je ľahké dovtípiť sa, čo „ambiciózneho“ v tom programe bolo. Hádam len nie tie prázdne sľuby o našom parlamentnom zastúpení, čo by nám aj bez ich „ambiciózneho programu“ už dávno bolo patrilo?! Alebo snáď tie „samosprávy“, ku ktorým nám zabudli priložiť nevyhnutne potrebné financie, miestnosti, a aspoň nejaké minimálne kompetencie?
Jazyk a kultúra sa beztak pestujú nie v päťčlenných kvázisamosprávach, lež predovšetkým v školách. A tie, žiaľ, nemáme. Ani ich pri takomto národnostnom zákone nikdy mať nebudeme. Napriek tejto skľučujúcej skutočnosti, autor knihy tvrdí, že „výkon vlády preukázaný v oblasti menšinovej politiky vydržal skúšku kritiky“ a bol „nesporným činiteľom úspechu, ktorý sprevádzal integračné úsilie Maďarska“. Vraj hlásenie Európskej únie o jednotlivých krajinách za rok 1997 medziiným zistilo, že „Maďarsko je nositeľom znakov demokracie vybavenej istým inštitučným poradím. Tieto znaky zabezpečujú právnu štátnosť, ľudské práva, ako aj úctu k menšinám a ich ochranu.“ Nuž, toto zistenie - možno aj touto knihou sakramentsky dezinformovaného - pána Voľakoho z Európskej únie a naša realita sa ani zďaleka nekryjú. A jeho ďalšie tvrdenie, podľa ktorého celoštátne menšinové samosprávy sú vraj vlastné „národnostné autonómne vlády“ menšín, zastavuje dych tu žijúcemu národnostnému človeku, ktorý nemôže nemať dojem, že voľakto si z neho robí hlupáka. Núka sa mi tu odcitovať jednu vetu z príhovoru jedného z mnohých poslancov maďarského parlamentu: „Skutočná samospráva je tam, kde sú možnosti rozhodovania“. Vari v čom môžu tu rozhodovať naše tzv. samosprávy? Je to rečnícka otázka, veď všetci dobre vieme, že v ničom, alebo aspoň v ničom závažnom.
V celom úvode pána Tabajdiho som našiel iba jednu jedinú takú vetu, s ktorou viem plne súhlasiť, a tá znie takto: Nie maďarská vláda, ale v Maďarsku žijúce menšiny majú byť spokojné s podmienkami a možnosťami zabezpečenými v oblasti menšinových práv, používania materinskej reči, zachovávania a zveľaďovania kultúrnych hodnôt.“ Veru tak je to. Pán Tabajdi je darmo spokojný, keď našej národnosti tu klepnú zuby naprázdno. Navyše táto jeho skutočne pekná veta s pozadím vyššie načrtnutej zúfalej situácie slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku, znie príliš farizejsky.
Hlava III. sa začína s pochybným historickým prehľadom, prepleteným banálnymi, do zunovania všade opakovanými výrokmi o našej minulosti, ktoré nás posúvajú do polohy asimilovateľnej menšiny. Tvrdí sa tu, že „na rozdiel od maďarských menšín“ my sme roztrúsení, neobývame súvislé územie; že sme sa sem usadili ešte pred uzákonením jednotného slovenského jazyka, keď ešte neprebehol proces vzniku moderného slovenského národa; že máme dvojitú identitu a „silnú citovú a kultúrnu viazanosť na svoju vlasť, Maďarsko“; že sme sa vytrhli zo svojho rečového a kultúrneho prostredia a naša reč prežívala ďalej len v rodinách, dedinách, v prostredí ľudovej kultúry; že vytvorením Československa aj štátoprávne sme sa odtrhli od svojho národotvorného etnika; navyše po 2. svetovej vojne, paralelne „s násilným vysťahovaním Maďarov až 73 tisíc Slovákov sa presídlilo na Slovensko, čím sa tunajší Slováci ochudobnili nielen v počte. Vraj „sa rozpadli tie pomerne uzatvorené spoločnosti, ktoré boli nositeľkami slovenskej reči a kultúry,…, ba postihli nás aj veľmi citlivé straty, veď medzi vysťahovalcami bola „v prvom rade inteligencia“!
Sú tu aj pravdy, ale aj polopravdy, ba aj nepravdy, zhrnuté do návalu slov, ktoré ak si niekto prečíta a nič o nás nevie len toto, je mu jasné, že tu ide o menšinu osudom natoľko určenú na totálnu asimiláciu, že jej už ani pomoci niet. Nám však, ktorí našu situáciu dobre poznáme, spod rúška tejto slovnej gebuziny nápadne trčí čertovo kopýtko veľkej ochoty silou-mocou zmaďarizovať aj posledné zvyšky ešte tu žijúcich Slovákov.
„Hanblivo“ sa však mlčí o skutočných príčinách nášho trápenia. Nehovorí sa o drastickom odnárodňovaní našej menšiny už aj v 19. storočí, ani slovíčkom sa nespomínajú protinárodnostné školské zákony grófa Apponyiho, ani zauškovanie slovenských detí (našich rodičov a starých rodičov) za jediné slovenské slovíčko vyslovené v prestávke na dvore školy v Mlynkoch, ani o tom, že vo Veľkej Tarči ešte aj po 2. svetovej vojne deti museli platiť peňažnú pokutu, ak ich maďarskí učitelia prichytili pri slovenskom (to jest materinskom!) slove... Ani tým sa nechváli, že nám násilne pomaďarčili kostoly, materské a elementárne školy,... Nehovorí o hnutí levente, o rôznych maďarských vlasteneckých krúžkoch, organizáciách, iredentistických podujatiach, ktoré permanentne sledovali jediný (pre nich svätý!) cieľ: urobiť z nás čím skôr Maďarov.
Za takýchto okolností kde by sme my boli vzali v povojnových rokoch slovenskú inteligenciu?! A keď sme ju nemali, ako sme ju mohli stratiť? Keďže pozitívneho bolo málo aj v našom povojnovom živote, nuž autor si musí vypomáhať takými bombastickými výrokmi, ako že: „V roku 1949 sa začalo budovanie úplného slovenského školského systému od škôlky cez strednú školu až po vysokoškolské katedry.“ Zabudol však prezradiť, že to bolo len 6 základných škôl a dve stredné, čo sa systémom vlastne ani nazvať nedá. Bol to len taký malilinký systémčik, ktorý sa na väčší nikdy nerozvinul, a aj v takomto úplne začiatočnom stave trval iba do r. 1960. Je to len trápna vizitka úzkoprsosti maďarskej národnostnej politiky všetkých čias voči menšinám žijúcim na území Maďarska, ktorú sa všemožne, miestami až brilantne usilujú kamuflovať na veľkorysosť. A tak sa strieľa z takých kanónov, ako sú napr. tieto dva:
„Maďarský právny systém neobsahuje pojem povinného používania štátneho jazyka“ (narážka na jazykový zákon SR). Je to parádny gaťafalš! Pýtam sa pána autora: Za stavu, keď v Maďarsku následkom dlhodobo a dôsledne uskutočňovanej násilnej asimilácie tu žijúcich menšín dnes už takmer nikto nehovorí inak iba po maďarsky, či nie je hanba takúto vetu položiť na papier?
„Nie je v ňom ani právny predpis obmedzujúci používanie menšinových jazykov.“ Pravdaže, má to svoj dôvod, akože ani ja svojmu psovi nezakazujem hovoriť po francúzsky. Aký zmysel by malo obmedzovať niekoho v používaní jazyka, ktorý neovláda?! Kým však naši Slováci ešte masovo ovládali svoj materinský jazyk, veru v jeho používaní obmedzovaní boli všetkými prostriedkami (ako som už spomenul: zauškovaním, finančnými pokutami, drastickými zákazmi, výsmechmi a zrušením vyučovania v materinskej reči, atď., o čom autor tej knihy síce dobre vie, ale ani neškrkne).
Hovorí sa tu ďalej aj o menšinových samosprávach. Napr. o tom, že: „na miestnej úrovni sú partnermi miestnych samospráv a na celoštátnej úrovni sú partnermi zákonodarnej a výkonnej moci.“ Je to vraj model samosprávy významný aj v európskom porovnaní! V zavádzaní autor zájde až tak ďaleko, že tvrdí: cieľom je „aby Celoštátna slovenská samospráva autonómnym spôsobom rozhodovala v záležitostiach menšinových škôl, kultúrnych a iných inštitúcií.“
Horkýže sme my partneri! Možno „zásadne áno, v skutočnosti však predsa nie“ - aby som použil citát od nášho menšinového ombudsmana J. Kaltenbacha. Doterajšia prax - v rozpore s tvrdeniami autora knihy - ukazuje, že menšinové samosprávy sú v područí miestnych väčšinových (maďarských) samospráv, ktoré si s nimi počínajú tak, ako sa im zachce. Môžu im dať miestnosť, môžu im dať aj financie. Ak majú, a ak aj chcú. Ale ak nemajú, alebo nedajbože nechcú - nemusia. Ak im nedajú miestnosť, naše samosprávy nemajú kde, ak im nedajú financie, nemajú z čoho pôsobiť. Toto znemožnenie sa vzťahuje na väčšinu našich samospráv. Keď Slovenská menšinová samospráva Budapešti - v súlade s literou menšinového zákona - chcela dosiahnuť, aby budapeštianska „szlovenská“ škola sa postupne stala ozaj slovenskou, ihneď jej vysvetlili, že na to nemá kompetenciu, hoci škola má údajne slúžiť Slovákom a je v Budapešti. Nemohli sme ani prevziať, ani založiť takúto inštitúciu, márne sme sa o to pokúšali. Žiadali sme si aj miestnosť pre budapeštianskych Slovákov. Sľúbili nám ju, aj potrebné financie. Nakoniec sme miestnosť predsa len nedostali a peniaze nám tiež nedali, lebo vraj nemáme miestnosť! Takto to funguje v praxi, o čom pán Tabajdi nemôže nevedieť.
Menšinová samospráva od štátu dostane na celý rok napr. iba niekoľko stotisíc forintov. Všetko ostatné im má dať miestna väčšinová samospráva, ktorá často aj sama zápasí s finančnými ťažkosťami, a preto tento stav vníma tak, že štát takmer všetku ťarchu menšinových samospráv zvalil na jej plecia. Tvrdí, že štát sa zbavil tejto ťarchy na jej úkor, v čom veru nie je ďaleko od pravdy. Vznikajú z toho často paradoxné situácie. Napr. v 1. obvode Budapešti sa založilo 6, v nasledujúcom volebnom cykle 9 menšinových samospráv. Ak chcú normálne fungovať, každá z nich potrebuje aspoň jednu akú-takú izbietku. Dostali. Šiesti, resp. deviati jednu! Vo Veľkej Tarči pri Budapešti, v tejto nedávno ešte slovenskej dedine, starosta miestnej väčšinovej (maďarskej) samosprávy jednoducho vyhlásil, že tu už nie sú Slováci, on tu slovenskú samosprávu nepotrebuje, a nedal im nič. V Čabasabadi (Békešská župa) starostka miestnej maďarskej samosprávy sa dala zvoliť aj do slovenskej menšinovej samosprávy, a potom na žiadne zasadnutie nešla, to jest ignorovala ju, ostro vystupovala proti nej. Márne sa slovenská samospráva obrátila na súd, a márne aj na úrad národnostného ombudsmana! Problém ani jeden z nich nevyriešil. Atď., atď. Hľa, takýto sme my partneri miestnych väčšinových samospráv, a takéto sú naše právomoci.
Keď autor knihy vymenúva slovenské spoločenské organizácie s celoštátnou pôsobnosťou, uvádza aj také, ktoré už pred rokmi museli zaniknúť, lebo od štátu nedostali patričnú podporu. Najväčších chýb sa však dopúšťa, keď hovorí o „systéme školských inštitúcií“.
Už aj slovo systém je zavádzajúce, lebo v skutočnosti tu žiadny systém slovenských škôl neexistuje. Je tu len 5 asymetricky dvojjazyčných základných škôl, a dve asymetricky dvojjazyčné gymnáziá. Asymetrické sú na úkor slovenčiny. Dominantným jazykom je v nich maďarčina. Teda ťažko tu hovoriť o akomsi systéme, a ešte ťažšie o systéme slovenskom. Aby to predsa len vyzeralo na systém, autor sem zaradil aj 60 takých čisto maďarských škôl, v ktorých sa vyučuje slovenčina ako cudzí jazyk v rámci rozvrhu hodín, alebo len popoludní v krúžku, miestami len pre štyroch(!) žiakov, čo je viac než opovážlivosť. A tvrdiť, že „4500 žiakov ZŠ sa zúčastňuje slovenskej menšinovej výučby“, keď z nich 3756 žiakov sa okrem slovenčiny všetko učí po maďarsky, je jednoducho trápne. Hovoriť o„predškolskej výchove v slovenskej reči“, keď v Maďarsku ani jedna slovenská materská škola neexistuje, je jednoducho klamstvo.
A už len niekoľko perličiek z 58. strany. Sú tu vymenované finančné podpory poskytnuté rôznym organizáciám a inštitúciám. Tvrdí sa tu napr., že „v roku 1996 Základná škola s vyučovacím jazykom slovenským v Erdőkürte dostala 1 500 000 forintov.“ Žiaľ, v tejto obci existuje len maďarská škola. Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že 34 detí sa v nej učí aj slovenčinu. Všetky ostatné predmety sa učia po maďarsky, a tak tá slušná finančná pomoc podporuje školu, v ktorej sa deti miestnych slovenských rodín pomaďarčujú, to jest z národnostných peňazí sa podporuje maďarizácia národnosti. Ďalej sa tvrdí, že r. 1997 miestna samospráva obce Kishuta „na zariadenie slovenskej základnej školy“ dostala 1 200 000 forintov. Nuž v Kishute, t.j. Malej Hute, je tiež len maďarská základná škola, v ktorej sa iba 9 žiakov učí slovenčinu! Ostatní žiaci sa ani slovenčinu neučia, a aj tí deviati sa všetky ostatné predmety učia po maďarsky. Pýtam sa, na základe čoho je škola slovenská? Hádam len nie toho, že sa v nej pomaďarčujú deti slovenských rodičov?! Máme tu eklatantný príklad na to, že aj oficiálne na podporu našich Slovákov venovaných 2 700 000 forintov v skutočnosti slúži ich asimilácii! Veď aj napriek klamlivým, zavádzajúcim názvom týchto škôl je jasné, že sú to školy maďarské.
Ako hodnotí situáciu našich Slovákov vtedajšia Celoštátna slovenská samospráva?
Táto časť figuruje pod heslom„THE POSITION OF HUNGARY´S SLOVAK COMMU-NITY AND THE AIMS AND TASKS ARISING FROM IT 1996/97“ (Situácia Slovákov v Maďarsku a z nej vyplývajúce ciele a úlohy). Ťažko by bolo chváliť tento materiál. Zhotovený bol na základe výskumu, ktorý bol vykonaný r. 1996 predovšetkým „na podnet dohody medzi premiérmi SR a MR o revitalizácii Slovákov v Maďarsku. “Predsavzali si, že zmerajú predpoklady potrebné k zachovaniu našich Slovákov, spôsoby potrebné k ich revitalizácii a zhrnú konkrétne nároky a žiadosti skoncipované jednotlivými osadami. Robilo sa to pomocou dotazníkov, ktoré boli poslané slovenským menšinovým samosprávam, kde takých niet, tam hovorcom, a kde niet ani hovorcu, tam miestnej (maďarskej!) samospráve! Zo 114 kedysi slovenských (dnes už značne pomaďarčených) osád takýto dotazník poslali do 87, odpoveď sa vrátila z 80 osád. Ak si vtedajšia CSS myslela, že aj takto sa dá dosiahnuť nejaký výsledok, nuž nemusíme ľutovať, že pri nasledujúcich voľbách (1998) si naši Slováci zvolili nové vedenie.
Spoznať nároky našich Slovákov, samozrejme, je potrebné. Ale chcieť uskutočniť len to, čo sa zo strany - vo svojej reči a sebavedomí neuveriteľne oslabenej - slovenskej národnosti prejaví v podobe nárokov, znamená zrieknuť sa jej revitalizácie, zmieriť sa s jej úplnou asimiláciou. Nepodať potrebný liek smrteľne chorému, svojho vedomia chorobou pozbavenému pacientovi len preto, lebo ten už neprejavuje nároky(!), je taký nesprávny, neetický, krajne nemilosrdný, neľudský prístup k nemu, ktorý v konečnom dôsledku privedie k jeho strate. To nemôže byť cieľ CSS. Tie nároky treba najprv vzbudiť. To však nepôjde, ak podľahneme zlej propagande, že „nútiť nikoho na nič nesmieme“. Pravdaže nie! Ale tu nejde o nútenie, lež o vysvetlenie a presvedčenie našich ľudí, že robia škodu sebe aj svojim deťom, ak ich nenaučia svoju slovenskú materinskú reč. Že sami sebe škodia, ak si nežiadajú slovenské vyučovanie a slovenské bohoslužby. A to predsa nie je nútenie.
Na s. 70. sa dočítame, že: „K tomu, aby sme lepšie pochopili dnešnú situáciu osád, musíme sa vrátiť v histórii našej vlasti aspoň do r. 1945.“ Áno, vrátiť sa treba. Ale prečo len do r. 1945?! Tam sa začína história drastického zakazovania slovenskej reči v našej vlasti a hlavne v našich školách? Veď predsa gróf Apponyi svoje kruté protinárodnostné školské zákony vydal už v roku 1907! Ak chceme pochopiť, prečo a z akých dôvodov je povedomie našich Slovákov také aké je, musíme sa vrátiť najmenej do roku 1900. Bez poznania udalostí prvých 50 rokov 20. storočia nie je možné vysvetliť zmätené, často na maďarské vymenené sebavedomie našej Slovače. Tobôž nie tak, ak príčinu tuhej asimilácie našich Slovákov budeme hľadať „vo výmene obyvateľstva“! Lebo práve sem smeruje ten našepkávaný rok 1945.
Príčiny musíme hľadať vždy tam, kde sú. Netreba naletieť propagande tých, ktorí by si radšej nechali ucho odhryznúť, než dopustiť revitalizáciu našich Slovákov. Netreba si osvojovať ich argumenty, veď my máme oveľa viac svojich! Škoda, že hlásenie bývalej CSS sa zmieta v takýchto chybách, keď nie je schopná, alebo len nechce poukázať na pravé príčiny nášho žalostného stavu.
Na s. 73.sa tvrdí, že: „v 70 osadách pôsobí materská škola.“ Fungovať funguje, ale aká?! Hádam len CSS nechce tvrdiť, že slovenská?! Prečo autor tohto textu nie je schopný vyjadrovať sa jadrne a presne: nemáme ani jednu jedinú slovenskú materskú školu. Taký je skutočný stav. Ale má ho zakrývať práve hlásenie CSS? To je jej úloha?
Toto hmlisté formulovanie sa zopakuje aj pri základných školách: „V 72 osadách funguje základná škola…“! Pravdaže funguje, ale aká?! No maďarská! Ešte dobre ak sa v nej ako-tak vyučuje aj slovenský jazyk! V nejednej sa už ani ten nevyučuje, v iných sa ho učia iba štyria žiaci v popoludňajšom krúžku. Pravda je opäť taká, že nemáme ani jednu jedinú naozajstnú slovenskú základnú školu. Ak je stav takýto, prečo treba okolkovať, prečo to v hlásení CSS nie takto figuruje?
O stredných školách sa hovorí (s. 74) Slovenské stredoškolské vyučovanie prebieha v 7 inštitúciách 6 osád.“ Doslova takto. Potom sa začne vysvetľovanie: „V jednej škole (Budapešť) je vyučovacím jazykom slovenčina, v ďalšej sa vyučuje dvojjazyčne (Békešská Čaba), v dvoch odborných stredných školách sa odborné predmety vyučujú po slovensky, ostatné inštitúcie vyučujú len jazyk.“ Ako je to?! Autor tohto textu, príslušník CSS nevie, že o škole, v ktorej okrem slovenčiny sa všetko vyučuje po maďarsky, sa nedá tvrdiť, že „v nej prebieha slovenské stredoškolské vyučovanie“?! Prebieha v nej po slovensky len vyučovanie slovenčiny, a to je čosi úplne iné.
Na s. 76 sa dočítame: „Systém menšinových samospráv by posilnilo, keby tieto samosprávy mali svoj systém inštitúcií. Majú na to možnosť tak v oblasti kultúry, ako aj v oblasti školstva. Treba vytvoriť predpoklady k tomu, aby samosprávy takéto inštitúcie mohli prevziať a prevádzkovať.“ Núka sa tu len taká maličká otázka: keď vraj „majú na to možnosť“, potom prečo „treba k tomu vytvárať predpoklady“? Alebo takto: keď k tomu ešte nie sú vytvorené predpoklady, prečo autor tvrdí, že „majú na to možnosť“?Len opäť nechápem, prečo túto skutočnosť treba tak pozakrývať a tvrdiť pravý opak skutočného stavu? Predstavitelia vtedajšej CSS nemali dosť smelosti poukázať na skutočný stav a na nedostatky národnostného zákona?
Na s. 93 pod titulom „A/ Znovuosvojenie si materinského alebo druhého jazyka“ sa píše: „Táto úloha znamená to vyučovanie, ktoré najčastejšie je zvykom označovať za vinníka v procese asimilácie. Nesúhlasíme s týmto názorom, i keď škola skutočne má svoju rolu tak v záchrane jazyka, ako aj v jeho pestovaní.“ Potom po vymenúvaní rôznych nedostatkov a ťažkostí v praxi vyučovania národnostného jazyka konštatuje: „Avšak táto skutočnosť ani v dávnej, ani v blízkej minulosti nemala, a ani v prítomnosti nemá determinujúci charakter.“ Nuž, čo k tomu povedať? Asimilácia slovenských detí ešte koncom 19. storočia sa začala v škole tým, že nám do nej dali slovenčinu neovládajúceho učiteľa, neskôr učiteľov. Dieťa sa naučilo hovoriť tak, že mu rodičia doma nerozumeli. Deti dorástli, mali svoje deti a tie tiež mali iba po maďarsky vyučujúcich učiteľov. Rozdiel bol ten, že už aj rodičia vedeli ako-tak po maďarsky. Tak to šlo takmer sto rokov a dospeli sme ku dnešnému výsledku, keď už ani rodičia neovládajú dobre slovenčinu a deti ani tak, alebo nijak. A teraz nám tu ide niekto mudrovať, že v tejto veci „škola nemá determinujúci charakter“? Takúto teóriu by si nemali osvojovať pracovníci, resp. členovia zboru CSS, a hlavne by nám ju nemali presadzovať do už aj tak spotvoreného povedomia. Skrýva sa za ňou veľká neochota previesť do praxe tak hlasno deklarovanú medzinárodnú dohodu našich premiérov o revitalizácii slovenskej národnosti v Maďarsku. Dnes, keď túto štúdiu znovu prepisujem, sa už píše rok 2003, a po uskutočnení dohody o našej revitalizácii nevidno žiadnej stopy, už o nej ani nechyrovať. Summa summarum, toto hlásenie nie je dobrou vizitkou práce našej vtedajšej CSS. Ostáva nám len dúfať, že nová CSS bude mať svoje vlastné myšlienky a nebude chodiť po ne „do susedov“, že - na rozdiel od tej bývalej - bude plniť svoju povinnosť: ochranu záujmov našej národnosti. Kriticky sa pozrie aj na tu predstavenú knihu a zhrozená jej obsahom požiada jej vydavateľa o stiahnutie a zošrotovanie tohto vedome utvoreného nepodarku.
Spomenul som tu len malú ukážku z množstva neprávd a krivých myšlienok obsiahnutých v knihe THE SITUATION OF SLOVAK NATIONAL MINORITY IN HUNGARY (Situácia Slovenskej národnej menšiny v Maďarsku), ako aj jej druhej časti, ktorú pripravila naša bývalá (1994-98) Celoštátna slovenská samospráva (The position of Hungary´s slovak community and the aims and tasks arising from it 1996/97 - Situácia Slovákov v Maďarsku a z nej vyplývajúce ciele a úlohy). Vymenovať jej všetky nedostatky by bola veľmi obsiahla práca. Som presvedčený, že na dôkaz jej nevhodnosti stačí aj polovica tu predstavených výhrad. Ešte raz pripomínam, že túto knihu vydal Úrad predsedu vlády r. 1997, jej zodpovedným vydavateľom je vtedajší politický štátny tajomník ÚPV. Je zarážajúce, že ju rozširovala aj „naša“ vtedajšia CSS. Aj táto skutočnosť potvrdzuje správnosť ďalšieho postrehu nášho menšinového ombudsmana J. Kaltenbacha, ktorý znie takto:„Žiaľ, najväčšiu rolu v celej tejto záležitosti hrá to „nevypovedateľné“. Charakterizuje nás veľká neúprimnosť. To, čo sa deje, je veľké divadlo, v ktorom nielen elita väčšiny hrá svoju dobre nacvičenú rolu. Jednotliví predstavitelia menšiny sú taktiež postavami tejto hry, ktoré nehovoria o pravde a živote, ale o osobných záujmoch.“