Kto je bez hriechu, nech prvý hodí kameňom
Božie mlyny melú pomaly, ale isto... Pravda napokon vždy vyjde na povrch. - Okresný súd Bratislava I. rozhodol: bývalý splnomocnenec vlády pre zahraničných Slovákov PhDr. Claude Baláž je neoprávnene evidovaný v registračných zoznamoch niekdajšej Štátnej bezpečnosti ako jej tajný spolupracovník...
Božie mlyny melú pomaly, ale isto - tak hovorí staré porekadlo o tom, že pravda napokon vždy vyjde na povrch. Pred Veľkou nocou roku 2005 v bratislavskej evidenčnej pomôcke Štátnej bezpečnosti uloženej v Ústave pamäti národa, dva riadky pod významným a dodnes oceňovaným slovenským filmovým režisérom, sa zrazu „objavil“ ako tajný spolupracovník vtedajší splnomocnenec vlády pre zahraničných Slovákov PhDr. Claude Baláž. Pritom je zaujímavé, že v pražských federálnych zväzkoch sa jeho meno neobjavilo, prosto na rozdiel od iných mien a priezvisk tam úplne chýba.
Claude Baláž pochádza z vysťahovaleckej rodiny, narodil sa v Paríži a jeho otec sa počas II. svetovej vojny aktívne zúčastnil protifašistického odboja vo Francúzsku. Absolvoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave, odbor história a archívnictvo. Od roku 1977 do roku 1995 bol vedeckovýskumným pracovníkom Ústavu pre zahraničných Slovákov Matice slovenskej v Bratislave. V jeho pôsobnosti bol výskum danej problematiky, záchrana kultúrneho dedičstva a kultúrne styky s krajanmi v zahraničí. Je len samozrejme, že vo vtedajšom politicky a ideologicky rozdelenom svete bola krajanská problematika v pozornosti vtedajších vládnucich totalitných komunistických štruktúr, a tak to bolo aj vo vtedajšej Československej socialistickej republike.
Pred štvrťstoročím, roku 1988, bol ako vedecký tajomník Odboru pre zahraničných Slovákov Matice slovenskej v Bratislave poverený koordináciou prípravy vedeckého sympózia k 125. výročiu založenia MS a 20. výročiu vzniku špecializovaného pracoviska pre výskum dejín a života zahraničných Slovákov s názvom Zahraniční Slováci a materinský jazyk. V predvečer pádu totality a v čase uvoľňovania politického napätia sa rozhodlo, že pozvú na sympózium aj zahraničných Slovákov, ktorým predtým ako persona non grata nechceli udeliť vstupné vízum do vtedajšieho Československa (napr. Ľ. Ďurovič zo Švédska, M. S. Ďurica z Talianska, E. Bosak a M. M. Stolarik z Kanady, J. M. Biros, J. C. Matlon, J. Šimko, L. B. Hammer, E. A. Tuleya, P. R. Tuhy, J. Bolchazy z USA a ďalší). Bolo potrebné prekonať nielen odpor a nesúhlas vtedajšieho vedenia MS v Martine a niektorých inštitúcií v Prahe, ale získať aj súhlas vtedajších rozhodujúcich politických činiteľov a orgánov. Väčšina ľudí očakávala skorý pád totality, ale ešte stále sa obávala prípadných osobných postihov, a tak sa v tejto záležitosti nechcela angažovať. Napokon v záujme veci paradoxne C. Baláž ako nestraník musel ísť na Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska vysvetľovať a presviedčať o potrebe pozvania a udelenia vstupných víz pre navrhované osoby. Schválenie bolo podmienené aj prevzatím osobných záruk, že nevyužijú priestor sympózia na kritické vystúpenie proti vtedajšej vládnucej komunistickej ideológii.
Vtedy Claude Baláž nemohol ani len tušiť, že o sedemnásť rokov neskoršie bude za svoju snahu dehonestovaný, vystavený podozrievaniu z vedomej spolupráce s bezpečnostnými zložkami, následne degradovaný a morálne, spoločensky i finančne postihnutý. Pritom je spoluautor a jeden z troch hlavných signatárov Vyhlásenia bratislavských pracovísk Matice slovenskej, ktoré odznelo na jednom z búrlivých a pamätných ľudových zhromaždení na námestí SNP v Bratislave 26. novembra 1989, ktorým sa verejne prihlásili k nastupujúcemu obrodnému procesu. Po roku 1989 pôsobil vo funkciách štátnej správy týkajúcej sa problematiky zahraničných Slovákov a stal sa nekompromisným obhajcom ich legitímnych záujmov a potrieb. Ako nestraník bez potrebnej politickej podpory sa pre mnohých stal soľou v očiach najmä vtedy, keď porovnával starostlivosť štátu o vnútorné národnostné menšiny a slovenské 
národnostné menšiny v zahraničí.
Po opakovaných pokusoch o jeho odvolanie sa konečne našla dostatočná zámienka a funkcie likvidátora sa ujal vtedajší minister spravodlivosti a podpredseda vlády Daniel Lipšic. Nezaujímala ho prezumpcia neviny, ani vecné argumenty, ŠTB bola dôveryhodnejšia a na rokovanie vlády predložil návrh na odvolanie z funkcie splnomocnenca vlády toho, ktorého predtým z funkcie riaditeľa Domu zahraničných Slovákov odvolal minister kultúry Milan Knažko za to, že vraj „udelil“ profesorovi Milanovi Ďuricovi vyznamenanie. Aby potom síce pracoval ako splnomocnenec vlády, ale bezplatne a skoro rok musel žiť z podpory v nezamestnanosti. Teraz je opäť nezamestnaný, ostal mu už len nútený odchod do dôchodku.
Proti odvolaniu Clauda Baláža protestovalo Svetové združenie Slovákov v zahraničí (okrem jeho súčasného predsedu Vladimíra Skalského) a mnohé krajanské organizácie v zahraničí (Združenie Slovákov vo Švajčiarsku, Slovensko-nemecká únia, Slovenská katolícka misia v Mníchove, Spolok Slovensko z Francúzska, Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku, Obce Slovákov v Českej republike, Slovenská liga v Amerike, Kanadská Slovenská liga, Kanadská základina pre umenie a divadlo, Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku a mnohí individuálne z Austrálie, Švédska, Talianska, Veľkej Británie, Slovenskej republiky a ďalších štátov).
Nepomohlo to. V nasledujúcom období bol vystavený nenávistnej permanentnej mediálnej štvanici, neporovnateľnej s inými osobami vedenými vo zväzkoch ŠTB. Sledovala jeho očierňovanie bez akýchkoľvek relevantných dôkazov. Stal sa obľúbeným terčom všetkých, ktorí si chcú beztrestne kopnúť do človeka, čo nemá možnosť inej obrany ako podania na súd. Jeho najbližší rodinní príslušníci i blízki priatelia sa obávali, že v spojitosti s jeho osobou by mohli byť kompromitovaní, následne prísť o spoločenské postavenie a možno i zamestnanie, a preto viacerí s ním prerušili osobné styky. Išlo nielen o psychickú traumu, ale aj nesmiernu občiansku, spoločenskú, morálnu, zdravotnú, finančnú i rodinnú ujmu. Málokoho zaujímalo, čo robil skoro sedemdesiat rokov, „v hre“ bolo len sporných desať mesiacov, keď ho v inkriminovaných zväzkoch evidovali ako tajného spolupracovníka štátnej bezpečnosti.
Claude Baláž je autorom mnohých článkov, vedeckých štúdií, výstavných scenárov, monografií, spoluzostavovateľom vedeckých zborníkov k problematike dejín Bratislavy, zahraničného odboja, povstaleckej armády v SNP, slovenského vysťahovalectva a života Slovákov vo svete, dlhoročným spolutvorcom Dokumentačnej zbierky deponovanej v Krajanskom múzeu, autorom projektov Domu zahraničných Slovákov, Dní zahraničných Slovákov v Slovenskej republike, Správy Slovenskej republiky o zahraničných Slovákoch pre Benátsku komisiu Rady Európy, Správy o slovenskej diaspóre pre splnomocnenú organizáciu Európskej únie Európania vo svete, spolutvorcom zákonov Národnej rady Slovenskej republiky o Slovákoch v zahraničí, iniciátorom článku 7/a Ústavy Slovenskej republiky týkajúceho sa Slovákov v zahraničí, spoluautorom Deklarácie Slovenskej národnej rady k Slovákom žijúcim v zahraničí, iniciátorom vzniku Stálej konferencie k otázkam vzájomných vzťahov a spolupráce Slovenská republika a zahraniční Slováci, tvorcom a predkladateľom vládnych materiálov týkajúcich sa Slovákov v zahraničí.
Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Okresný súd Bratislava I. 28. mája 2013 rozhodol, že PhDr. Claude Baláž je neoprávnene evidovaný v registračných zoznamoch bývalej Štátnej bezpečnosti ako jej tajný spolupracovník.