Sviatočné vinše v Senváclave
Kedysi chudobná pilíšska dedinka Senváclav (Pilisszentlászló) má bohatú ľudovú kultúru, ktorá ešte aj dnes očarí výskumníka, ktorý svoj život zasvätil poznávaniu a záchrane kultúrneho dedičstva Slovákov v Maďarsku. Počas národopisného tábora Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (v r. 2009) v tejto lokalite som sa zameral na skúmanie slovenskej ľudovej slovesnosti v kalendárnych obyčajoch. Zaujímalo ma, ako odrážajú výpovede tu narodených respondentov, dávnejší a dnešný život senváclavských Slovákov, ale aj širšie súvislosti. Napríklad ako si dokázali zachovať svoju identitu v tomto nepriaznivom prostredí, kde sa ľudia len ťažko vedeli uživiť. Skúmal som životný trend tunajších Slovákov, ich ľudové zvyky a tradície, čo všetko si z nich zachovali a ako ich aplikujú v konkrétnych životných podmienkach, resp. či sa zachovali len v pamäti niektorých respondentov..
Vo svojom príspevku približujem len jednu časť ich obradových zvykov, konkrétne vinše, ktorými si blahoželali na Štedrý večer, na meniny a pri príchode nového roka. V Senváclave nám respondenti rozprávali také isté vinše, aké si hovoria Slováci katolíckeho vierovyznania všade v Maďarsku. Ten istý vinš takmer doslovne recitujú v Zemplínskom pohorí, v Bukových horách, v Novohrade, vo Vérteši, v Bakoni a, samozrejme, aj v susedných pilíšskych obciach.
Tentoraz sme sa sústredili ani nie tak na obsah jednotlivých variantov, v ktorých si krásne a obsažne želajú všetko najlepšie, skôr nás zaujímalo, prečo je tento typ vinšov totožný v takom rozsiahlom regióne a prečo každý - teraz menovite citovaný - menší región má práve pri príležitosti takých veľkých sviatkov, ako sú Vianoce, Nový rok a Traja králi, svojrázne obyčajové variácie v postupoch zvykoradia. Napriek tomu práve blahoprajné vinše sú homogénne!
Tento jav je zaujímavý aj preto, lebo v radoch Slovákov evanjelickej viery žijú mnohorakejšie, pestrejšie vinše, osobitne na Vianoce a na Nový rok. Snáď bude stačiť, ak citujem len dva úryvky:
Ja som malý žiačik, spievam, ako táčik,
Táčikovia spievajú, Pána Krista oslavujú.
Aj ja ho vítam, peniažček si pýtam.
Peniažček mi dajte, zdraví ostávajte. (Jača)
Vinšujem vám nový rok, vypadou vám s peci bok.
A zo šafľa ucho a z gazdinej brucho. (Telekgerendáš)
Z oboch sála veľká radosť, že sa stala prekrásna udalosť - narodil sa Kristus Pán, resp. že príde hojný nový rok. Podobné katolícke vinše taktiež želajú všetko dobré, ale veľmi seriózne, meravo, ako keby sa narodenie Ježiša mohlo svätiť iba s veľkou dôstojnosťou, s hlbokou oddanou vierou.
Zložky ľudovej kultúry tvoria viaceré pramene, ktoré sa spájajú do veľkého celku. Také pramene sú napr. skúsenosti a viera, povery, prírodné podmienky a iné. Významnú súčasť tvoria dogmy, učenia cirkvi. Tieto oficiálne časti obradov sa objavujú v špecifickej forme, ktorú etnografi označujú pojmom ľudová religiozita. Vinše sú prejavom tejto religiozity, ktorá odzrkadľuje stmeľujúcu silu a konzervativizmus danej spoločnosti a ktorá sa zakladá na starobylom ľudovom náhľade na svet, ale predovšetkým lipne na bezprostrednom, priamom učení cirkvi, pritom ho citlivo chráni pred všetkými zmenami. Zdá sa, ako keby bol úzus týchto vinšov uniformovaný, súvisiaci s priamym zásahom katolíckej cirkvi (ktorá kedysi nedovolila iné ľudové varianty). Pravda, v ľudovej kultúre by sa to celkovo nemalo pokladať za neprijateľný jav, ba mal by byť vítaný, lebo aj tento zaujímavý prejav obohatil tento úsek ľudovej slovesnosti. Vinše vianočného okruhu majú totiž predovšetkým náboženský charakter, ale vo viacerých podobách.
Hoci niektoré odlišné varianty sa nachádzajú aj u Slovákov katolíckeho vierovyznania, hlavný trend panuje takmer doslovne. To všetko svedčí aj o tom, že dávnejšie prijatý obradný text pre meravosť a konzervativizmus nevytlačil novší variant. Pravda, v ľudovej slovesnosti viazané texty sú najtrvalejšie, v historickom meradle najmenej podliehajú zmenám.
Výstižné je aj to, že tento ľudový text používajú nielen pri príležitosti najväčšieho sviatku, narodenia Pána Krista, ale aj pri menej významných sviatkoch, napr. na meniny.
Teraz sa konečne pozrime na senváclavskú prax, ako sa včleňuje do toho veľkého procesu, o ktorom sme doteraz hovorili, ako potvrdzuje pravdivosť nášho konštatovania a našej analýzy.
Na Štedrý večer v Senváclave - ako kedysi vo všetkých etnických skupinách Slovákov v Maďarsku - prinášali do domu slamu (väčší snop alebo len za hrsť). Tento zvyk už všade zanikol. Najdlhšie pretrvával u katolíkov najmä v Zemplínskom pohorí, v Bakoni, v Dabaši-Šáre a čiastočne aj v Pilíši. S tým súvisiace prvky tohto obyčajového prejavu sa snáď najvernejšie zachovali v Senváclave. Jednu časť tvorí vinš, o ktorom sme doteraz hovorili. Pravda, tu ho citujú v kratšej podobe. Pritom senváclavská realizácia zvyku má i svojráznosti. Totiž v tejto lokalite niesol slamu nie gazda (ako v iných spomínaných regiónoch), ale syn, a vinš zarecitoval nielen raz, ale trikrát. Pritom musel tri razy zaklopať aj na dvere. „Na Štedrý deň večier doniesli za batoch slamu uvázanej a musel klopkať tri razi. A keď nepovedal dobre, ždy ho apa naspák posleli toho syna. A to mau vraveť: Pochválen pán Ježiš Kristus! A apo sa pýta: A čo si doniesou? – Božie šťastia, požehnánie, nebeskie obsáhnuť. Tak tri razi museu opakuvať, ven ísť, zas prísť.”(Zita Ilona Betková – Holbová, 78-ročná).
Na Štefana (26. decembra) recitovali ten istý text, ktorý deti, ba i dospelí odriekali na Vianoce, chodiac z domu do domu. V tom príbytku, kde žil Štefan, na meniny mu takto blahoželali (rodina, známi, susedia). Variant sa zmenil len v tom, že namiesto „narodenia Krista Pána” vsunuli meno oslávenca:
Vinšujen ván, vinšujen, na Svatého Štefana,
ak ván dá boh zdravi, sčastí,
hojné božské požehnání
po smrti kráľovské nebeské obsáhnutí.
(Zita Ilona Petková-Holbová, 78-ročná)
Po každom vinšovaní, na Štedrý večer, na Štefana a či na nasledujúce sviatky, sa vždy pozdravili: Pochválen pán Ježiš Kristus!
A domáci vždy odpovedali: Pán Boh usliš!
27. decembra Svätili i meniny Jána. Citujeme text, ktorý je však totožný s predošlými (i nasledujúcimi). Aby sme presne cítili a presvedčili sa o tom, aká tvrdá a konzervatívna je tradícia v tomto ľudovom prejave, mohli by sme citovať aj texty zo Zemplína, z Novohradu alebo z Bakoňu ako z dvoch protipólov (hoci u nich, hlavne v Above, sa nájdu aj minimálne odlišnosti):
Vinšujen ván, vinšujen, na Svatého Jána,
Ak ván dá Pán Boh zdraví, sčastí,
Hojné božské požehnání,
Po smrti kráľovské nebeske obsáhnutí.
(Antónia Petková-Papucseková, 76-ročná)
K Novému roku patrili všetky také symboly, ktoré mali význačne predpovedať dobrotu, plodnosť, zdravie a hojnosť pre Senváclavčanov, ale aj pre všetkých ľudí. Tieto dobropriania obsahovali všetky novoročné vinše Slovákov.
V Senváclave - ako sme sa už na to odvolávali, v Pilíši, vo Vérteši a v Zemplíne sa používal ten istý text ako na predošlé sviatky. Pravda, v zmiešaných obciach deti sa navzájom od seba naučili vinš katolíkov, s ktorým vinšovali (napríklad v Čemeri), a katolícka mládež zasa chodila s textami známymi u evanjelikov (napr. Kétšoproň).
Senváclavský novoročný text:
Vinšujen ván, vinšujen, tento slávny svatý rok nový,
aby ván dau Pán Boh zdraví, sčasťá,
hojnejšého božského požehnáňa,
po smrti kráľovské nebeské obsáhnutí.
(Prejav oboch respondentiek sa odlišuje len v tom, že občas pri skloňovaní používajú iné koncovky.)
Vinšujúci sa po recitovaní pozdravili (poklonili): Pochválen pán Ježiš Kristus! Vinšujúci od gazdinej dostali oriešky a jablká. Peniaze nedostávali: Nebolo peňazí!
Na záver niekoľko zlomkov obyčají najväčšieho sviatku v Senváclave:
Pred štedrovečernou večerou sa celá rodina mollila (Očenáš, Zdravas Mária). Dospelí dostali po poháriku sladkého pálena. Každý jedol oplatky. Otec pokrájal jedno jablko, každý z rodiny dostal jednu stručku.
Na večeru podávali najčastejšie rybu pečenú, pre deti aj vajcámi v ťapši, všeobecne jedli pazuľu. Potom makovie vekle (záviny), alebo makovie pupáčiky (opekance). Po omši sa jedla huspenina. Piekli aj makovie, orechovie, sirovie štrúlle, ríteše. Natierali ich aj lekvárom. Na sviatky, ale i v bežné dni piekli kabáčiki (pagáče), zo zemiakov oslíki (tiež druh pagáčov). Vtedy boli pece, v ktorých piekli múčniky, často zemiakové babi.
Ako všade inde, aj tu dievky využívali štedrovečernú večeru na čarovanie lásky. Nám hovorá: No, včil si vezni friško jednu viličku s pupáčkom a utekaj kraj domu. A de bude pes štekať, do tej ulici sa vidáš! Tak aj bolo. V tej ulici som sa vydala... (Zita Helena Petková-Holbová, 78-ročná)
Prekrásne je na týchto vešteniach, že hocikde som zbieral podobné alebo totožné zvyky, každá žena v pokročilejšom veku dokazovala, že naozaj sa tak stalo, ona sa vydala za toho, koho jej v ten svätý večer osud dopredu označil. Výskumník im musí veriť, lebo aj to je prirodzená, neoddeliteľná, hlavná súčasť ľudového správania a myslenia.
Na Vianoce chodili aj spievať koledy po domoch, pod oblok. Bol to všeobecný zvyk všade u Slovákov. Ako aj pieseň Narodil sa Kristus Pán spievali nielen v Senváclave.
Výpoveď zo Senváclavu
Kedysi žil človek tesnejšie obklopený komunitou, z ktorej pochádzal, ba bol s ňou nerozlučne spätý s komunitou, z ktorej pochádzal. Podľa historických a národopisných popisov predpokladáme, že v tradičnom rodinnom kruhu nepociťovali jednotlivci samotu, ako je to teraz. V rodinách bolo veľa detí a keď rodičia pracovali na poli, starala sa o ne stará mať, resp. starý otec, ktorí mali na starosti domáci statok, ba aj varili. Stávalo sa, že starých členov rodiny vysťahovali z obývacích miestností a dali im miesto v tmavej komôrke vo vedľajšej budove. Ale predsa len boli medzi svojimi, v menšej či väčšej spoločnosti.
Teraz sú domy či byty väčšie, ale starí ľudia žijú osamelo, pretože podľa dnešných zvykov si deti a vnuci postavia vlastný dom, alebo sa odsťahujú za prácou do iných miest, dnes už aj štátov. Jedna staršia žena sa nám ponosovala: - Mám veľkú izbu, ešte aj bál by som mohla v nej usporiadať! Tiež v Senváclave sa pri nás zastavila jedna žena. - Ale sa ponáhľam, idem obedovať domov! Pri rozhovore viackrát zopakovala túto vetu, ale sa nepohla z miesta, až po dlhšom čase. - Darmo idem domov, nikto ma tam nečaká, prázdny je dom! Jeden starší muž ma zastavil pri svojej záhrade. Začal mi smutne rozprávať, že darmo je tu veľká záhrada, darmo má zemiaky na poli, on už nemá silu dať ju do poriadku, vykopať zemiaky.
V etnografii si môžeme vytýčiť za cieľ skúmať človeka ako jedinca, i ako člena spoločnosti.
Národopisná veda skúma spôsob života etnických spoločenstiev, o. i. zložky života ľudu, ako sa v ňom vyvíjajú tradičné prvky. Zaoberá sa teda spoločenstvom a v rámci neho jedincom. Nebolo príznačné, aby sa zaoberala jeho súkromným životom. Hoci javy, ktoré sme uviedli ako príklady, svedčia o tom, že jedinec má svoju vlastnú cestu, svojské starosti a spolu s nimi je organickou súčasťou života etnickej spoločnosti.
Musím prezradiť, že kedysi som vyhľadával takých ľudí, respondentov, ktorí mali rodinu, deti, teda žili v menšom kolektíve, lebo som predpokladal, že budú vernejšie odrážať hlavné črty dedinskej komunity. Zmena spôsobu života ma však povzbudila k tomu, aby som sa sústredil aj na výpovede takých jednotlivcov, ktorí žijú osamelo. (Dnes je v móde výraz singli, ale ten platí skôr pre tých, ktorí si tento spôsob života vyberú dobrovoľne.)
Teta Johanna Bezzegová-Metzová bola vydatá krátky čas, ale nemala deti. Dnes žije vo veľkom rodičovskom dome sama. Jej život bol všedný, hoci prežila tragické udalosti. Napriek všetkému mala pokojný a tichý život.
Z jej dlhšej výpovede uvádzam len kratšie časti. Také, ktoré výstižne prezrádzajú, ako sa formoval jej osamelý život, ale poukazujú aj na vzťahy, silné nite tradícií, ktoré ju spájali s okolitou komunitou. Veď ani osamelý človek nemôže žiť izolovaný od užšieho rodinného či širšieho dedinského, alebo celoštátneho spoločenstva, veď jeho život aj v krajných prípadoch prebieha v týchto rámcoch. Napriek tomu sa však teta Johanna cíti byť osamelá.
Je zaujímavé, ako sa spoznala s budúcim manželom, aký problém mala z toho, že bola nízkej postavy, ako si jej rodičia veľmi želali, aby sa vydala, lebo podľa dedinskej normy už mala taký vek. Jedna bývalá kolegyňa jej nahovárala mládenca, lenže dievčina žijúca v dedinskom prostredí, ako to od nej očakával aj miestny tradičný kolektív, bola hanblivá, preto jej to takmer nevyšlo. V tomto vidíme aj základné príčiny jej samoty.
- Bolo tak v tejto dedine, že aj tu by bola mala voľákeho, ale ja viem, že takého by nekcela, lebo to nebou za mne, lebo lúbeu piť. Potom sme sa s týmto upoznali. Na Pomázi som pracuvala, a tam som mala jennu dievku, čo s mou som robila. A potom ona odešla, lebo sa vydala, a s mužom chodila do roboty. A tam bou tentok moj z Beregszászu. A potom táto ženička mu hovorila, že ona mne pozná, a on sa porád pýtau, že čo je to, gdo je to, a ona mu pohovorila, že taká maličká, vy čo ste, k vám pont patrie. Na on potom prišou na motori a pomyslite si, v zime! A len išou núter. A ja som akurát pri šporhejte voľačo som tody robila. A ja som sa ondela, čo je toto za človeka? No a potom apo náš sa pýtali: Do ste vy? Aj čo ste prišli? Koho hľadáte? A on hovorí: Nehnevajte sa, ja som tak počúv, že vy máte jennu dievku a ja by som veľmi rád so mnou pozhovárať. No reku, mne inšie ani nechýbelo, len toto! Čo robiť, ja? Ujisť alebo čo? Ja som sa neraduvala temu. To neni len tak. No potom moj apo hovorá: Uvidíš, jakí bude, čo bude. No a moja mamka hovorá mu: No ešče tu móže aj spať! A ja hovorím: No čo vy hovoríte takie? Prečo by tu spau? Čo je on mne? Moja mama hovorá: Račej ite naspák, a keď budete kceť, alebo Anka bude kceť, s vama sa zeznať, tedi možte prísť. No tak sme sa mi dva do kopy dali. Mali sme aj veselí ve vároši, Szentendrén.
S tragickou smrťou svojho manžela sa nevie zmieriť ani po dlhých rokoch, bráni ho a obviňuje jedného chlapa, ktorý už zomrel, že zapríčinil smrť jej manžela.
- On chodil s tima senváclavskyma chlapí do hory robiť. Išou domou, a on sa tutok kceu kúpať v Dunaji. A bou tam jeden človek z Václavu. To mi druhí hovoreu, že mojho tento človek museu sotiť do vody. Hádam povedau, že: No neskočíš do vody? A včil ho soteu do vody. Ale jako sa to stalo, už neviem. A furt keď sme sa takto stretli, ja som si taktok hlavu dala dole, a on mi hovorí: Čo, hneváš sa na mňa? A já mu hovorím: Počúvaj, mi ne slova nepovedz, ti si zmárneu muža!
Po smrti manžela žila sama.. Ako takmer všetci obyvatelia rodnej dediny, aj ona si hľadala prácu vo fabrikách. Zamestnala sa v textilnom závode v Pomázi. V Senváclave sa od 50. rokov 20. storočia zmenil spôsob života, ľudia zanechali tradičné hospodárenie. Chlapi robili v okolitých závodoch a kameňolomoch, v lesníctve, ale aj ženy išli za prácou.
Teta Johanna kontrolovala kvalitu vyrábaných látok. Dodnes je hrdá na to, že sa stala vynikajúcou pracovníčkou a dostala aj vyznamenanie. Tu s hrdosťou spomína svoju nízku postavu, veď svojou prácou predbehla ostatných robotníkov normálnej postavy: - Tam som bola kiváló dolgozó, maďarsky vám poviem. Mne volali ven (na pódium), lebo tam bou veľký, a potom ma tadali na takie vysokie a tak mi hovoreu ten pán riaditeľ, šak ľudom, čo tam boli: Že pozrite, toto dievča, toto je najrobotnejšie aj najmúdrejšie. Na mne hovoreu. Potom ťapuškali mi. - A já som taká malá, a vyše spravím, jak veľkí.
Z jej výpovede vycítiť vrelú spojitosť rodiča a dieťaťa. Podľa tradičného dedinského spoločenstva sa zdravý človek musel postarať o bezmocných rodičov. Ona bez jediného slova ponosy roky opatrovala svoju mať: - Ja som mamu za sedem rokov na posteli opatrovala. Prišou doktor, vyhla som, čo zakrytá boli, a ukázala som: Pozrite, mojej mame tak je má telo cistie. A ten doktor mi tak povedau: Maga egy - uhersky mi hovoriu - maga egy ápolónő. Maga így tudja anyukáját ápolni? - Hát reku, mit csináljak vele, valakinek kell. No a pánbožko mi pomohli.
Náboženstvo a viera sú pre ňu najväčšou oporou v jej samote. Je hlboko veriaca, vždy chodí na omše a litánie. Každý večer sa modlí Zdravas Mária - ale už po maďarsky. - Ja chodím do kostola. Aj tam sa to mollíme. Po maďarsky. Voľakedy bolo, ešče tieto starie ženy choďá na litániu, a tam sa modlá taktok slovensky. Ja do kostola každú nedelu chodím. Tam hore na veľkú omšu. Aj robotný deň na omšu. Kaplonka, tam býva v nedeľu omša ráno, malá omša a každý večer o šesť hodinách je tam omša. Ale to je veľká chyba, že málo ich chodí. Voľakedy bolo, celý kostov tam hore. Toľko sveta bolo. Včil len utekajú jeden za druhym. Chlapi do krčmy. Á, chlapi nechoďá veľa (do kostola)!
Na samotu zabúda aj vďaka dôslednej životospráve. Systematicky si varí. Rada hovorí o svojich obľúbených jedlách: - Jakoby si nevarila? Včil si polievku varím, dám si do neho aj krumple, mrkvu, patružlan. Potom si napražím, dám takie drobnie cesto do teho. Mám ešče sirovú nokedľu, čipetke, na to si dám zas sira aj smatánky a bude obed. V nedeľu dobrie voľačo. Meso upečenie, svinskie, rebro, aj cesnaku dám na to, a to sa pekne upeče na červeno. A k temu si upečem zasek krumple, uvarím puré, to rostiskať a troška dať voľačeho do teho.
Taktiež dôsledne sa stará o byt a dvor, opatruje kvety: - Po dome posporádám si, navarím si, potom na dvore spravím porádek, aby bolo cisto. Krásne kvety, čo?
Teta Johanna Bezzegová-Metzová má 72 rokov. Aj osamotená si našla zmysel života. Je rovnoprávnym členom miestnej spoločnosti. Zadobre je aj s ľuďmi, ktorí sa sem prisťahovali z hlavného mesta. Stane sa, že poruší svoj prísny spôsob života a vyhľadá dedinskú cukráreň: - Piesť neľúbim, poviem vám. Sladkie jedlá veľice nejem. Ale keď sa mi zažádá, žebi som zella sladkie, dobrie, tu je domček malí, tam móže kúpiť sladkie, čo len kcete.
Z národopisného hľadiska ona aj typickým dieťaťom svojej doby. Vo svojom súkromnom živote zachováva minulosť, lipne na veciach z minulosti, ale súčasne prijíma aj dnešný spôsob života dedinskej komunity. Snáď takto sa jej darí zmierniť dôsledky nežiadaného javu súčasnej doby - samoty, resp. osamelosti.
Živobytie a pracoviská v Senváclave
Pôvodní slovenskí osídlenci Senváclavu sa živili takými druhmi práce, o ktorých sa chcem - hoci len náčrtovo - zmieniť. Nie je to ľahká úloha, veď väčšina z nich patrí už do minulosti. Neznamená to však, že by tieto práce už nik nevykonával, ale dnes ťažká fyzická námaha, neľudské pracovné podmienky, kedysi každodenne prítomná chudoba už necharakterizuje život dnešných obyvateľov. „Obec Senváclav bola vždy známa ako veľmi chudobná,” písal János Manga r. 1960. Tento nešťastný stav prinútil obyvateľov, aby sa vynašli v živote a aby sa podujali na všelijakú prácu.
Nedostatok úrodnej pôdy ich nútil využívať všetky danosti prírody. Lokalita bola obklopená Vyšehradskými vrchmi, lesmi, kde bol dostatok dreva a lesných plodov.
Na neveľkých políčkach sa kedysi intenzívne zaoberali pestovaním pšenice. Žali tradične kosou, snopy poznášali do krížov, hrabľami vyzbierali klasy, aby nič nevyšlo nazmar a potom mláťačkou mlátili obilie. Podobne ako na Dolnej zemi, pri žatve pracovali dospelí aj deti, ktoré pomáhali napríklad odnášať plevy. Bohatší mali kone a kravy, oni mohli orať koňmi.
Jedna sedliacka domácnosť pestovala zemiaky a maliny a mala aj menšie vinohrady. Pri sezónnych prácach pomáhala celá rodina. Pri dome chovala sliepky, husi, kačice, ba aj ošípané. Našla sa aj taká rodina, ktorá chovala zajace, a pomerne rozšírené boli aj kozy. Domáce hospodárstvo zabezpečovalo živobytie len čiastočne.
Okolité lesy zabezpečovali drevo na kúrenie a varenie. Hlavne ženy chodili po raždie, ktoré nosili zviazané na chrbte, či bola zima, či horúčava. Pravda, pri tejto namáhavej práci im pomáhali aj chlapi a deti.
Drevorubači mali zadovážiť drevo do domácnosti ale aj na predaj. Niektorí muži sa zamestnali v lesníctve. Ak išli muži do lesa narúbať drevo pre vlastnú potrebu, pomáhali im synovia, manželka alebo celá rodina. Neraz sa spojili aj susedia, priatelia, známi, aby boli čím skôr hotoví. Mohli si vyrúbať vyschnuté alebo vyvalené stromy. Les poskytoval mnohorakú prácu.
Pilíšsky lesopark, vyšehradské a dömöšské lesy núkali možnosť zárobku obom pohlaviam. Ľahšie práce vykonávali ženy a dievky, ony sadili mladé stromčeky, mládniky, okopávali ich a ničili burinu. Staršie ženy i dnes rady spomínajú na roky, keď si všetky mohli zarábať v lesníctve. Najťažšiu prácu robili chlapi. V zime rúbali stromy, pílili ich a pomáhali pri prevoze a uskladňovaní. Najťažšie drevorubačské práce boli vyťatie stromu, vyvaľovanie pňa a pílenie. Špeciálna lesnícka práca bola sekerou rúbať húštinu, aby neprekážala mladým stromom v raste. V každej domácnosti mali menšiu-väčšiu ostrú sekeru, pílu a každý člen rodiny ich vedel od detstva používať. Senváclavskí chlapi čistili aj lesné cestičky, prakticky boli aj cestári. Zamestnávali ich aj ako nakladačov, závozníkov. V zime vozili vyrúbané drevo na saniach alebo na konskom záprahu. Niektorí gazdovia furmančili so svojimi koňmi, zvážali drevo. Časom ich nahradili traktory a nákladné autá.
Hľadanie pracovných možností otvorilo uzavretú obec. Darmo bola učupená, takmer zakrytá horami, ľudia sa rozpŕchli po okolí, hľadali prácu v Budapešti a pozdĺž Senondrejského ostrova. Drevorubačmi boli aj takí nadaní chlapi, ktorí vyťali v lese vysoké, rovné stromy, olúpali ich a ako drúky, resp. oje ich predávali v okolitých osadách.
Medzi najstaršie zamestnania Senváclavčanov patrí zber lesných rastlín a plodov. János Manga sa odvoláva na dobové dokumenty, v ktorých stojí, že v 19. storočí ľudia namiesto omše chodili do lesa zbierať maliny. Táto činnosť charakterizovala hlavne chudobnejších. Pešo šli aj niekoľko kilometrov, kým nenašli vhodné miesto. Zbierali mach, huby, imelo. Sami alebo dvaja-traja, neraz celá rodina sa už skoro ráno pobrala zbierať lesné plody a rastliny. Mach oddeľovali od skál opatrne, aby ho neporušili. Stávalo sa, že za veľkého sucha sa im to nedarilo ani s nožom alebo lyžičkou.
Do roku 1950 obec nemala autobusový spoj. Dovtedy ak niekto chcel ísť do najbližšieho mesta Senondreja, musel sa vydať na cestu už na úsvite. Autobus im uľahčil aj cestovanie do hlavného mesta: v Senondreji prestúpili na prímestskú železnicu HÉV. V Budapešti mohli lepšie predávať svoj tovar.
Chlapi sa zaoberali aj ťažením kameňa. Aj v tomto prípade musíme rozlíšiť ťažbu pre vlastnú potrebu a prácu v kameňolome.
Kedysi v rámci tradičného hospodárenia ťažili kameň individuálne alebo v rodinnom kruhu, napr. otec so synom. Od polovice 20. storočia mužom núkali isté zamestnanie okolité kameňolomy. Ťažba povrchových kameňov si nevyžadovala odbornú znalosť, každý si ich mohol zbierať a zvážať na základy domu, koľko len vládal a potreboval. Kamene zbierali Senváclavčania v blízkosti obce.
Na stavanie stien, múrov, plotov, vôbec na kamenné stavby museli hľadať špeciálne kamene. Spracovanie kameňa si vyžadovalo odborné znalosti, ktoré si Senváclavčania osvojili už v mladosti. Spočiatku sa učili od skúsenejších starších ľudí, neskôr sa vyučili za odborných robotníkov. V kamenárskych podnikoch vyžadovali odbornú prácu. Podľa respondentov práve preto vyhľadávali chýrnych senváclavských kamenárov.
Veľkú zručnosť, presnosť a opatrnosť si vyžadovalo štiepanie kameňa. Nielen pri tejto práci, ale aj pri podobnej činnosti používali nasledujúce základné nástroje: kladivá, kliny, sochory, pajsery, dláta. Na štiepanie bol najlepší vlhký kameň, ľahšie sa s ním pracovalo. Práve preto si vyberali skaly pokryté hlinou. Veľké kamene vyvalili z pôdy pajsermi, ktorými ich aj rozštiepili. Jeden koniec sochora je špicatý a druhý plochý. V zime ho položili k ohňu, ktorý zakladali, aby sa zohriali, alebo aby si upiekli slaninu, lebo ľadové železo by sa im bolo prilepilo na dlaň.
Kamenár najprv poklopal skalu a podľa zvuku vedel určiť, či je súca na spracovanie. Smer štiepania nakreslil sochorom, potom vydlabal miesta pre umiestnenie klinov. Používali menšie i väčšie kliny, podľa toho, ako si to vyžadovala štruktúra kameňa.
Štiepané kamene po preprave otesávali a predávali. Kamenárske remeslo bolo vzácne, senváclavských majstrov volali nielen do bližších lokalít, ale až po Dabaš či Cegléd. Otesané kamene používali pri obkladaní budov, plotov, studien, brehov potokov a podobne. V kameňolome Kéki boli farebné kamene (červené, zelené, modré), tieto používali ako dekoratívny stavebný materiál, pri jeho spracúvaní používali špeciálny technologický postup.
Medzi dvoma vojnami - v období svetovej hospodárskej krízy, si ani Senváclavčania nenašli prácu. Aj v obci bola veľká nezamestnanosť. Ľudia si museli hľadať príležitostnú robotu. V týchto podmienkach sa ešte lepšie prejavila ich životaschopnosť. Chlapi vzali sekery a píly na plecia a na úsvite sa vybrali do tých lokalít, kde dúfali, že dostanú nejakú prácu. Napr. v Leányfalu alebo Senondreji, kde už aj vtedy stáli vily a chaty, rúbali a pílili drevo, štiepali triesky. Drevo potom poukladali do drevárne či kôlne. Ako nádenníci kosili trávu u gazdov a najímali sa do žatvy ako kosci. Niektorí zasa slúžili, dievky pracovali ako slúžky napr. v Tahitótfalu, Senondreji, Budakalászi atď. Stávalo sa aj to, že darmo chodili po dedinách, prácu nenašli.
V živote Senváclavčanov nastala zmena, keď tieto tradičné ťažké fyzické práce vystriedala moderná technika, ktorá im uľahčila prácu. Mnohí sa naučili pracovať s novými nástrojmi, stali sa vedúcimi pracovníkmi rôznych podnikov, mali stálu prácu a vzrástla ich životná úroveň.
Súčasná svetová hospodárska kríza negatívne vplýva aj na ich život. Možno aj táto situácia podnieti vznik nového spôsobu života, o ktorom zatiaľ nemožno ani len tušiť, aký bude.
Každodenné prejavy Slovákov v Senváclave
Kto by sa po polstoročí vrátil do obce, ten by ju vôbec nespoznal. Domčeky z hliny, vybíjané alebo z váľkov, sa zachovali len na ukážku. Ulice lemujú vysoké domy z pálených tehál, neraz obložené kameňmi s priestrannými izbami, veľkými oknami a svetlými verandami. Tieto začínajúce sa zmeny zachytil roku 1960 aj etnograf János Manga. Život v obci bol podobný, ako v maďarských lokalitách.
Dedina nebola všeobecne chudobná, vyvinuli sa tu vrstvy obyvateľstva. Jednu tvorili chudobní, nemajetní občania a bola vrstva, ktorá nemusela živoriť. Pomerne veľká vrstva obyvateľov žila na slušnej úrovni. Boli to sedliacke rodiny, ktoré chovali kone, kravu, mali kúsok zeme. Tie by sme mohli zaradiť medzi bohatšie. Naozaj bohatí ľudia pravdepodobne v obci nežili (nehovoríme o dnešnej dobe). Podľa jednej informátorky kto mal kravu, ten si mohol dopriať aj jemnejšie jedlá a lepšie zákusky, napr. ten si mohol opekance (pupáčiky) spariť mliekom, nielen vodou.
Hoci dedinka bola málopočetná, dokázalo sa tu uživiť aj niekoľko remeselníkov, živnostníkov. Nemohol chýbať kováč, veď kone bolo treba podkúvať, ráfy na kolesá pripevňovať. Obuvník predovšetkým opravoval obuv. Na poprednom mieste musíme spomenúť krčmára, lebo tunajší chlapi ľúbili liehoviny. (V tomto nenastali zmeny, chýrna tunajšia Jánošíkova krčma je veľmi navštevovaná). Kedysi mali v dedine mäsiara, pekára, ba i maliara a natierača, ktorý sa vyznal v mnohých remeslách.
Charakteristická figúra bol mäsiar - belér. Podľa respondentov to bolo dedičné remeslo. Mäsiar musel mať špecifické náradie (veľmi ostrý nôž, bard, širočinu, mlynček na plnenie jaterníc a klobás apod. Kým v susedných v Mlynkoch ešte donedávna opaľovali bravy slamou, v Senváclave ho obárali vriacou vodou. Preto mali v domácnostiach koryto z vŕbového dreva. Ak ho náhodou niekde nemali, priniesol ho mäsiar. Belér robil všetky práce, od očistenia brava až po naplnenie klobás. Okrem peňažnej odmeny mu darovali kóštolóv (tak to volajú aj Slováci na Dolnej zemi): karé, krvavú a rižovú jaternicu. Masť si vytápali domáci.
V Senváclave bolo rozšírené aj pytliactvo. Obec bola obklopená lesmi s množstvom lesnej zvere. Pytliak, rapšic, najradšej používal pasce. Stačilo ich večer rozložiť a zavčas ráno si prísť po korisť. Najčastejšie chytili zajace, občas aj srnu či jeleňa.
Často páchali škody v kurínoch líšky, aj im stavali pasce. Samozrejme, pytliactvo bolo trestné, ale ozajstný rapšic radšej zaplatil pokutu a znovu skúšal šťastie.
Ako sme v predošlých príspevkoch už spomenuli, Senváclavčania sa neuzatvárali pred svetom, chodili za prácou a na trhy do blízkeho aj vzdialeného okolia. Chodievali do Vacova, cez most prešili do Tahitótfalu a potom na kompe cez Dunaj. Na vacovskom jarmoku si kupovali kone, prasce, alebo tam predávali svoj tovar.
Podľa Jánosa Mangu v Senváclave nepoznali iné jedlá, len fazuľovú a zemiakovú polievku. My sme mohli spoznať ich pestré vianočné jedlá a zákusky a Johanna Bezzegová-Metzová nám priblížila svoj bohatý repertoár jedál. Na základe týchto údajov by sme mohli vyjadriť pochybnosti o skromnom výbere jedál v Senváclave, hoci nemáme údaje o miestnej gastronómii zo staršieho obdobia. Senváclavčania ľúbili makové halušky, makové nudle, makové vekle (bejgle) a varili aj orechové a zemiakové halušky.
Obľúbené boli na pekáči upečené zemiaky posypané škvarkami, perkelt a viacero druhov pagáčikov.
Údaje zo zabíjačkovej večere svedčia o tom, že tu robili dvojaké jaternice. V súčasnosti varia, smažia a pečú aj rôzne mäsité jedlá.
V horách pri práci si často opekali slaninu, ako to robili všeobecne robotníci v teréne. Deti, ktoré odprevadili otcov, museli strážiť oheň, aby nevyhasol. Občas si niekto priniesol studené jedlo: chlebík, klobásu.
Podľa výpovede Johanny Bezzegovej-Metzovej, ale aj podľa iných starších ľudí, Senváclavčania boli veľmi pobožní. Neraz sa na omši, nezmestili do kostola, niektorí museli stáť vonku. Túto hlbokú vieru si zachovala predovšetkým staršia generácia. Ženy sa doma každý deň modlia, najmä tie, ktoré žijú osamote. Pri modlení sa snažia zabudnúť na svoju osamelosť, modlitbou hľadajú útechu v Bohu.
Zita Petková-Holbová sa každé ráno takto modlí: Pán Božko nebeský, ďakujem vám, že ste mi dali zdravie, vlády, aby som mohla celý deň si porobiť.
O večernej modlitbe hovorí:
A večier zas sa začnem molliť, a zas jim poviem, zas za to, aby som mohla ráno stať. Aj ďakujem za šecko, čo som si dočilku mohla sama šecko spraviť.
A keď treba pomoc, k týmto prídem. Každý deň si zaďakujem pánu Bohu. A voľakomu mosím, keď ňemám, okolo sebe nikoho, nie?
O tom, ako si zachovali morálku, svedčí výrok: Stará mama mi tak hovorievali: dievča, dobroťkou ďál odejďeš, jak zlosťou. Dobrie dobrie rodí, zlie zlie.
Spomedzi zvykov uvedieme len náčrtovo veľkonočné (o vianočných hovorí osobitný príspevok).
Na Veľkú noc tu bola zvykom šibačka. Chlapi a chlapci šibali ženy a dievčatá po nohách vŕbovým prútom, aby boli po celý rok obratné a bystré.
Veľký sviatok boli aj Turíce. Na pôvodný názov sviatku - Ducha - sa pamätalo už len niekoľko starších žien Radšej citovali maďarský názov Pünkösd (je to zaujímavé aj preto, lebo slovenčina sa tu zachovala v širokom kruhu a aktívne ju používajú dodnes).
Na Tri krále (6. januára) kňaz požehná príbytky.. S dvoma miništrantmi chodí po domoch a pri obrade napíše na dvere tri písmená GMB, skratky mien Gašpar, Melicher a Baltazár.
Silvester bol aj v Senváclave veselý deň. Kedysi poriadali oberačkovú zábavu. Každý rok v júni, na deň Svätého Ladislava (Václava) oslavujú hody a vtedy nemôže chýbať hodový bál.
Staršie ženy si ešte pamätajú na niektoré mýtické bytosti. Napr. na raráška, miestny variant zmoka (v Novohrade, v Slovenskom Komlóši bóžik). Verili, že existuje strašidlo bezhlavý človek (na Dolnej zemi bezhlavé teľa). Deti strašili krvavým Jankom, ktorý ich údajne stiahne do vody (v Čechách, na Slovensku a medzi dolnozemskými Slovákmi sú to vodníci, topelci).
Deti sa aj v Senváclave najčastejšie hrávali vonku, na lúke pri dedine. V zime sa sánkovali na svahovitých uliciach, čo bolo dosť nebezpečné, cesty boli uvozené, veľmi klzké. Práve počas nášho pobytu v obci sa po týchto uliciach vozili dospievajúci chlapci na bicykloch. Leteli dolu ulicou, hoci tam bola dosť hustá premávka áut. (Darmo, časy sa menia, ale mládež je mládež!)
Zmeny v dedinskom spôsobe života vyvolali aj modifikáciu tradičných zvykov. Mení sa ich obsah a forma. Školopovinné deti sa prispôsobujú školskému poriadku, dospelí pravidlá na pracoviskách. Miestny spoločenský život ovplyvňovali kedysi príchody a odchody autobusov. Dnes majú v mnohých domácnostiach autá, ľudia sa môžu voľnejšie pohybovať, ich život nie je natoľko viazaný, majú viac času venovať sa starým, ale aj novým prvkov ľudových zvykov.
Môže sa stať, že realizácia zvykov a obyčají sa bude čoraz viac individualizovať, čo je už nová etapa ľudovej kultúry.
Ondrej Krupa (luno.hu)
Pomôcky:
Etnografický atlas Slovenska, Bratislava 1990
János Manga: Minulosť a prítomnosť obce Pilisszentlászló,
Ľudové noviny 11. aug. 1960, s. 3.
Ondrej Krupa: Kalendárne obyčaje II. Békešská Čaba 1997
Franyó Rudolf: Elődeink humora 1-2. 2007, 2008. Pilisszentlászló.
(Autor týchto dvoch zväzkov vynikajúco zachoval humor tunajších Slovákov.)
