(Posledným slovenčinu ovládajúcim farárom bol zo Slovenska vysídlený Peter Nagy, brat riaditeľa budapeštianskej slovenskej školy Barnabáša Nagya.) V dlhom menoslove kestúckych farárov nájdeme aj významných verejných činiteľov a cirkevných hodnostárov, ktorých mená nezapadli do zabudnutia. Spomedzi nich sa naši čitatelia mohli oboznámiť s významnou osobnosťou slovenského verejného a cirkevného života Jozefom Šrobárom, bratislavským kanonikom, ktorý strávil dvadsať plodných rokov (1900-1919) medzi Kestúčanmi:
http://www.luno.hu/content/view/5410/27
Ignác Scolari, zakladateľ Matice slovenskej, je ďalšou významnou osobnosťou slovenského cirkevného života, ktorá pobudla v Kestúci oveľa dlhší čas ako J. Šrobár, slúžila tu presne tridsaťdva rokov - od 11. januára 1836 do 16. januára 1868. O kestúckych rokoch Ignáca Scolariho však vieme menej ako o jeho činnosti v Tesároch na Slovensku, kam z Kestúca odišiel a kde aj zomrel.
Ignác Scolari napriek tomu, že má priezvisko talianskeho pôvodu, sa narodil 15. decembra 1808 v Banskej Bystrici, v uvedomelej slovenskej rodine. Po získaní základného vzdelania a maturity v rodnom meste študoval filozofiu a teológiu v Ostrihome. Po kňazskej vysviacke r. 1832 bol ustanovený za direktora chrámového chóru v Ostrihome, čo svedčí zároveň aj o jeho hudobnom talente. I. Scolari sa v maďarskom Ostrihome asi necítil dobre, veď využil prvú možnosť opustiť mesto: o dva dni po smrti kestúckeho kňaza Michala Mandíka 11. januára 1836 bol už oficiálne vymenovaným dušpastierom v slovenskom podpilíšskom Kestúci.
O jeho dlhej kňazskej činnosti v Kestúci sa zachovalo pomerne málo dokumentov. Tieto však svedčia o jeho úsilí o povznesenie obce, o zlepšenie podmienok výučby v škole ako i o obohacovanie vnútorného zariadenia kostola. I Scolari dlhé roky bojoval napríklad za zakúpenie nového organu. Spočiatku, roku 1836, dosiahol iba obnovenie starého, ale zápisnica kanonickej vizitácie (Visitatio Canonica) z r. 1846 spomína už nový organ. Tento však dlho nevydržal, lebo kňaz r. 1862 píše cirkevnej vrchnosti, že organ sa nedá opraviť, treba zakúpiť nový. Jeho vytrvalosť a časté urgovania priniesli ovocie až r. 1865, keď kostol dostal nový organ, ktorý potom celých štyridsať rokov spoľahlivo slúžil kestúckym veriacim. Kňaz taktiež po ťažkých bojoch s vrchnosťou dosiahol - ako sa o tom zmieňuje zápisnica kanonickej vizitácie z r. 1846 - že „tri staršie zvony vo veži vymenili za nové, väčšie”. Tieto zvony tu ostali až do prvej svetovej vojny, keď ich odviezli na vojnové účely.
Ignác Scolari dva roky po príchode do Kestúca sa ako predseda školskej stolice pričinil o to, že namiesto schátralej, z váľkov postavenej jednotriednej školy vybudovali novú, ale už z tuhého materiálu. Zo zápisnice zasadnutia školskej stolice 13. júla 1848, ktorú podpísal I. Scolari, sa dočítame: „Obec s 1020 obyvateľmi má naďalej len jednotriednu školu. Školopovinných je 74 chlapcov a 49 dievčat. Vyučovacím jazykom je slovenský jazyk.” Tu musíme poznamenať, že v každej pilíšskej katolíckej dedine škola bola cirkevná a na čele školských stolíc stáli miestni kňazi. Ich postoj v otázke jazyka vyučovania bol rozhodujúci.
Určite nepreháňame, ak I. Scolariho na základe jeho činnosti v Kestúci a neskôr v Tesároch pokladáme za uvedomelého Slováka, ktorý bol na tie časy dobre informovaný o úsiliach popredných činiteľov slovenského národného hnutia, s ktorými súhlasil a ktoré aj sám aktívne podporoval. Ako predplatiteľ Pešťbudínskych vedomostí prakticky vedel o všetkom, čo sa dialo v tejto oblasti na Slovensku, ale i v pokrokových slovenských politických a spoločenských kruhoch v Pešťbudíne. Do podrobností bol informovaný napríklad aj o prípravných prácach založenia celonárodnej slovenskej kultúrnej ustanovizne Matice slovenskej. Bol medzi prvými, ktorí vyhoveli požiadavke zachytenej v Stanovách MS, podľa ktorých zakladajúcim členom tejto ustanovizne sa môže stať ten, kto zaplatí do jej základiny sto zlatých v hotovosti. I. Scolari vyhovel tejto podmienke, dostal matičný diplom číslo 175 a zároveň si získal aj právo zúčastniť sa na zakladajúcom valnom zhromaždení s právom rokovania a hlasovania. Zakladajúcich členov Pešťbudínske vedomosti 1. júla 1863 (53. č.) pozvali na prvé valné, zakladajúce zhromaždenie, ktoré sa konalo 4. augusta 1863. (Po založení ustanovizne MS mala 501 zakladajúcich členov, medzi ktorými bol aj cisár František Jozef I. s príspevkom tisíc zlatých).
Ignác Scolari nebol radovým členom MS, bol viac, bol jej zakladateľom. V Letopise Matice slovenskej (Viedeň 1864) sa nachádza jeho meno na 72. strane pod číslom 491: „Scolari Ignác, farár v Kostelci pri Ostrihome (zakl. člen; číslo diplomu 175 (s príspevkom) 100 zlatých”. (Používanie názvu obce Kestúc namiesto Kostelca sa stalo všeobecným - aj vďaka J. Šrobárovi - až na prelome 19. a 20. storočia.) Kestúcky farár I. Scolari sa svojim postojom voči MS osvedčil ako zanietený rodoľub. K Matici mal srdečný vzťah. Pravdepodobne sa aj osobne zúčastňoval na niektorých matičných podujatiach (hlavne v čase, keď slúžil v Tesároch) a tam si získal priateľov aj medzi matičnými funkcionármi. Dá sa to vycítiť zo skutočnosti, že dlhé roky ostal verný Matici slovenskej, aj v tých ťažkých časoch, keď sa na ňu útočilo. Ako člena tejto celonárodnej ustanovizne ho uvádza aj menoslov z roku 1870, ale už ako farára v Tesároch.
Nevieme, z akých príčin I. Scolari opustil Kestúc. Isté však je, že v práci, ktorú úspešne vykonával v Kestúci, pokračoval aj v Tesároch. Aj tam sa pustil do výstavby novej školy, ba v susedných Slepčanoch aj do výstavby kostola a podieľal sa aj na obohacovaní zariadenia spomínaných kostolov.
Jeho cirkevná kariéra vyvrcholila v Tesároch. Stal sa organizátorom a vodcom viacerých slovenských pútí do Ríma, za čo dostal od pápeža Leva XIII. titul monsignora. Zastával niekoľko významných cirkevných funkcií, stal sa školským dekanom svätobeňadického dištriktu, jeho knihovníkom a kňazským špirituálom a neskôr i čestným metropolitným kanonikom ostrihomským.
Ignác Scolari, zbožný a príkladný kňaz, zomrel 4. marca 1887 v Tesároch vo veku 79. rokov. O tejto udalosti dal správu aj budapeštiansky týždenník Vasárnapi Újság, ktorý písal o ňom ako o kňazovi so zlatou svätou omšou (50. výročie kňazstva) a o čestnom ostrihomskom kanonikovi.
Zoltán Bárkányi
Literatúra
Július Botto: Dejiny Matice slovenskej (1863-1875), zlatyfond.sme.sk
Historia Domus. V rukopise (Kestúc, fara)
fara.sk / tesarske mlynany
P. Parenička - A. Maťovčík: J. M. Hurban a matiční výtečníci. Trenčín-Martin 2008.
