Prehľad histórie od počiatkov po vznik Uhorského štátu

Pilíšsky región už v staršej dobe kamennej mal priaznivé podmienky k tomu, aby sa tu mohol zjaviť a natrvalo usadiť človek. Svedčí o tom množstvo nástrojov a zbraní, ktoré tu po ňom ostali a boli nájdené počas zemných prác a vykopávok.

„Historia est magistra vitae”

Človek staršej a novšej kamennej doby býval v jaskyniach okolitých hôr, napr. v tej, ktorá sa nachádza na juhovýchodnom úpätí Pilíša (od Santova) vo výške 423 m nad hladinou mora. Je to jaskyňa, ktorú nazývajú aj Orosdyho jaskyňou. Skúšobné vykopávky v nej robil Otokar Kadič v roku 1912, a neskôr v rokoch 1914-1915 Tivadar Kormos túto jaskyňu takmer úplne odkryl. Predpokladá sa, že nálezy, ktoré tam našli, boli nástrojmi loveckej skupiny ľudí, ktorú nazval santovskou skupinou. Asi 70 m od jaskyne č. 1 vo výške 386 m sa nachádza ďalšia jaskyňa, ktorú v roku 1946 odkryl László Vértes. V týchto jaskyniach našli sedem vrstiev z ľadovej doby nachádzajúcich sa pod asi 2,5 m hrubou vrstvou humusu. To, čo sa v týchto vrstvách aj po tisícročiach zachovalo, sú predmety zhotovené z materiálov vzdorujúcich času: z kameňa a kosti. Sú medzi nimi kamenné čepele, kamenné škrabáky, predmety z kosti, ako aj jedna malá, z kosti vykrojená modla. V prvej spomínanej jaskyni sa našiel aj nôž z medi, a v druhej jaskyni zase zlomky z doby železnej.

Po stopách archeologických výskumov sa pred nami odhalili predmety spoločnosti, žijúcej a pôsobiacej v tomto kraji medzi rokmi 22000 - 16000 p. l. Okrem toho sa tu našlo množstvo zvieracích kostí, po vyhodnotení ktorých sa dá zistiť fauna pradávnych a dávnych čias. „V najspodnejšej vrstve - pochádzajúcej zo začiatku würmskej ľadovej éry - nájdené pozostatky pastierskeho vtáka (Pastor roseus) a marala (druh jeleňa rozšíreného od Ťan-Šanu do Zabajkalska) hovoria o sťahovaní zvierat, vynútenom zmenou podnebia. Do miernej lesnej-lesostepnej fauny vnikli subarktické, tajgové elementy, čo hovorí o vzniku novšej klímy a spolu s ňou aj o zmene zloženia fauny. Z nálezov stredných vrstiev sa vynárajú: jaskynný medveď, jaskynný lev a hyena, ďalej tur (Bos), lesný jazvec, divá sviňa, a v prvom prípade už aj zdomácnený kôň. Vo vrchných vrstvách, pripadajúcich ku strednej ľadovej ére, sa objaví opäť zdomácnený kôň, ale už aj pes, a popri divej zvery známej už z predošlých vrstiev, takmer 80% nálezov tvoria pozostatky soba. Podľa výskumníkov v dobe zbierajúceho a sobov loviaceho etnika tieto jaskyne boli používané ako sklady mäsa a kožušín. Do jaskýň vynášali už iba vykostené mäso a kože ulovených zvierat. V neskorších časoch, podľa svedectva jednotlivých vrstiev, jaskyne neraz poslúžili ako útulok pre človeka bronzovej doby a neskôr stredoveku.”

Človek však žil nielen v jaskyniach. Robil si aj chyže. Vyhĺbil do zeme jamu a prikryl ju. Stopy takýchto jám boli spozorované najmä pri brehu Dunaja. Títo skorí obyvatelia neskoršieho Plešského a Vyšegradského pohoria sa živili teda lovom zvery, rýb a zberom rastlín, ich koreňov a najmä plodov. V novšej dobe kamennej sa objavuje aj akési primitívne obrábanie pôdy a chov zdomácnených zvierat. Poznali už aj výrobu hlinených nádob.

V dobe medenej sa ďalej rozvíjalo obrábanie pôdy a chov dobytka. V Kalázi počas vykopávok našli najväčšie pohrebisko Strednej Európy z doby medenej. Podľa svedectva jedného z nálezov človek už vtedy poznal voz.

Z doby bronzovej sa našli časti primitívneho konského postroja, čo znamená, že človeku sa už v tej dobe podarilo skrotiť koňa a zapriahnuť ho do roboty. To umožnilo postupný vývin určitej dopravy a spolu s tým aj prevoz a výmenu tovaru.

Počiatky železnej doby sa počítajú od zjavenia sa Skýtov, ktorí pochádzajú zo severných krajov Čierneho mora. Potom Skýtov vystriedali Kelti, ktorí sa sťahovali z územia dnešného Francúzska smerom na východ. Žili v malých osadách, ktoré už mali charakter menších dedín. Hospodársky život mali pomerne vyspelý. Poznali ručné remeslá, spracúvali kovy, hlinené nádoby si už tvarovali na kruhu. Mali čulé obchodné styky s Rímom.

Pri ústí Hlbokého potoka (tam je to už Dera) sa robili vykopávky a na povrch sa dostali rôzne nástroje a zbrane. Z ich kvality sa dá usúdiť, že došlo k ďalšiemu vývinu týchto prostriedkov.

Obdobie rímskej nadvlády

Pôvodní obyvatelia Panónii (kam vlastne patrí aj naše územie) boli Panónci, ktorí mali ilýrsky pôvod. K nim patria aj Eraviskovia. Táto skupina mala stredisko na Gellértovom vrchu. Bola to panónska skupina ilýrskeho pôvodu silne ovplyvnená Keltami. Príchodom rímskych dobyvateľov spolu s Keltami sa dostali pod ich nadvládu, pričom svojou vyspelou kultúrou významne prispeli k obohateniu a rozkvetu rímskej kultúry. Pozrime sa teda, ako to vyzeralo „u nás”, keď tu boli pánmi Rimania.

Je známe z dejín, že počas dlhého panovania rímskeho cisára Augusta (31-14 pred našim letopočtom) sa monarchia rímskej ríše stala veľmi silnou. Postupne si podmaňovala novšie a novšie územia. V Panónii prví rímski dobyvatelia sa začali objavovať v prvom storočí nášho letopočtu (n. l.), až ju ovládli (12-9 pred n. l.) a stala sa rímskou provinciou. V 2. a 3. storočí n. l. sídlom Panónie bolo mesto Aquincum, ktoré v dobe svojho rozkvetu malo niekoľko desiatok tisíc obyvateľov. Stálo na mieste dnešného rovnomenného rumoviska.

Počas panovania Trajána (53-117) ríša dosiahla svoju najväčšiu rozlohu. Asi na 3.300.000 km tu žilo okolo 70-80 miliónov ľudí. Jeho nasledovník, Hadrián (117-138) bol už nútený vzdať sa expanzívnych úsilí svojich predkov a všetku svoju silu musel koncentrovať na administratívne znovuorganizovanie ríše. Aby zaistil hranice proti neustálym útokom tzv. barbarov, dal stavať systém opevnení, ktorý pozostával z vojenských táborov, ochranných múrov (limes) a od nich v určitej vzdialenosti postavených strážnych veží (castellum). Keďže hranice ríše v Panónii tvorila rieka Dunaj, tu nestavali múry, len strážne veže. Pozostatky jednej takejto vojenskej strážnej veže sa našli aj v našom katastri, na Chotárnej skale. Legionársky tábor bol napr. v Starom Budíne, asi na mieste dnešného námestia Floriána, ale aj v blízkosti Pilíšskeho Marótu bol rímsky vojenský tábor Castrum ad Herculanum.

Vo 4. storočí sídlo Panónie začalo upadať a následné sťahovanie národov ho zničilo. Rozsiahle rumovisko po ňom podnes vidno.

Vedľa cesty Aquincum - Pilíšsky Santov - Chotárna skala sa našli rôzne pozostatky zo spomínanej doby. Pred santovským kostolom stojí míľnik, 262 cm vysoký stĺp z vápencového kameňa. Jeho priemer je 60 cm a výška písmen činí 6-11 cm. Stĺp bol postavený v roku 230 s nasledujúcim textom:

IMP(erator) CAES(ar)

M(arcus) AUREL(ius)

SEVERUS

ALEXAND(er)

PIUS FELIX AUG(ustus)

PONTIFE/X M/ A /X/(imus)

TRIBUNICI/AE PO/ TESTATI /S VIIII/?

CO(n)S(ul) /III P(ater) P(atriae) PROCO(n)S(ul)/

RESTIT/UIT/

AB A /Q(unico) M(ilia) P(assuum)...

V slovenskom preklade to znie takto:

Milostivý a vznešený cisár

Marcus Aurélius Severus Alexander

najvyšší pán vojny a arcipastier,

ktorému osemkrát udelili

hodnosť Tribúna,

trojnásobný Consul a majiteľ titulu

Otec vlasti

dal tento stĺp postaviť

na 12. míľu od mesta Aquincum.

Stĺp (na snímke vedľa) stál pôvodne asi za Kalváriou, na mieste, ktoré sa podľa ľudovej tradície označuje výrazom „Pri kameni”. Keďže tam dnes žiadneho kameňa niet, predpokladá sa, že ten stĺp stál na tom mieste povedľa rímskej cesty, odkiaľ bol premiestnený pred kostol. Stalo sa to okolo roku 1840. Len poznamenám, že cisár Marcus Aurélius panoval v rokoch 161-180.

„Na základe týchto poznatkov si môžeme predstaviť, čo by sme asi boli mohli spozorovať na mieste dnešnej dediny a jej okolia, keby sme tu boli žili pred takými 1800 rokmi. Územie dnešného chotára, ale aj samotnej dediny, bolo husto zarastané košatými lesmi. Bola tu len cesta od Santova cez terajšie Mlynky na Chotárnu skalu. Ňou občas precválala skupina ozbrojených rímskych legionárov, uháňajúcich k strážnej veže na Chotárnu skalu, aby odtiaľ pozorovali, či sa Kvádi, Markomani, prípadne iní barbari nechystajú cez Dunaj vtrhnúť do ich ríše. Zo strategického hľadiska to bolo dobre vyhliadnuté miesto. Ťažko prístupné, vysoko postavené, ideálne pre pozorovanie pohybu nepriateľa. Ak sa niečo stalo, stráž podpálila vždy pripravenú vatru, dym a plameň ktorej pozorovali na Dlhom vrchu, odkiaľ sa signály takým istým spôsobom podávali do Aquincumu, resp. do legionárskeho tábora v Starom Budíne a do marótskeho Castrum ad Herculanum. Po takýchto signáloch v táboroch sa urobili branné opatrenia.”

Dá sa predpokladať, že to takto fungovalo asi do konca 4. storočia. Následkom čoraz stupňujúcich sa nesvárov vo vnútri ríše a vonkajšieho náporu kočovných Hunov, Rimania začiatkom 5. storočia väčšej časti Panónie sa vzdali a svoje vojská z jej územia odsunuli. Strážna veža na Chotárnej skale spolu s ostatnými bola opustená podobne ako aj starobudínsky legionársky tábor a Castrum ad Herculanum. Nastala doba, ktorá sa do histórie zapísala ako

Sťahovanie národov

Počas sťahovania národov v týchto krajoch boli Góti, Gepidi, Herulovia, Longobardi, Huni, Avari, a aby sme aspoň my nezabudli spomenúť: aj naši predkovia, Sloveni. Z nich niektorí na kratšiu, iní na dlhšiu dobu, a zase iní až natrvalo sa tu usadili.

Nomádske, kočujúce kmene Hunov sem prišli zo stepí okolia Volgy a Donu. Vo 4. storočí obsadili Rimanmi opustenú Panóniu. Roku 433 ich kráľom sa stal Atila, ktorý svojimi vojskami ohrozoval pol Európy. Dostal sa až po Galiu a cestou spustošil podunajské rímske mestá. Ďalšou výpravou ohrozoval už samotný Rím. Roku 453 Atila zomrel a zväz Hunov sa rozpadol. Väčšina Hunov odtiahla späť na juhoruské stepy, kde sa asimilovala do iných národov.

Potom sem prišli jazdeckí nomádski Avari, opäť od východu, z okolia nižného Donu. Rozvrátili tu kráľovstvo Gepidov a okolo 565-70 si zorganizovali Podunajskú avarskú ríšu. Počas ich tunajšieho vyše 230 rokov trvajúceho pobytu si podmanili tu žijúce etniká (medzi nimi aj našich predkov, Slovenov). Ohrozovali celé okolie, neraz prinútili na platenie daní aj Byzanciu! Až r. 804 od vojsk Karola Veľkého utrpeli zdrvujúcu porážku a bolo po ich „sláve”. Ich zvyšky sa postupne asimilovali do slovenských kmeňov Zadunajska.

Sloveni v Zadunajsku

„Slovania po opustení severokarpatskej pravlasti v 4.-5. storočí sa usadzujú najprv v karpatskej časti Dunajskej kotliny... Neskôr, v 6.-7. storočí nasledovali ďalšie vlny. Kým prvú fázu sťahovania reprezentuje tzv. prešovský typ, druhú fázu osídľovania zasa tzv. pražský typ ručne formovanej keramiky. Základné sťahovanie sa uskutočnilo pred polovicou 6. storočia, keď v Dunajskej kotline ešte neboli nijakí Avari a už tu neboli ani Huni...”

O „Sklavinoch” - Slovenoch pri Dunaji sa píše už v rokoch 350-550 v Pseudo-Cezariovom astrologickom diele; o skupinách Praslovenov pri Dunaji a Potisí hovorí aj Priskos (448). Keď prišli Avari, tí si ich síce podmanili, ale r. 623 Sloveni v severnej časti Dunajskej kotliny sa vzbúrili, na čelo si zvolili kupca Sama a naši predkovia na 35 rokov sa zbavili avarského jarma (Samova ríša 623-658). O vojenskej zdatnosti Slovenov pred rokom 600 píše tzv. Pseudo-Maurikios, spôsob ich života opísal byzantský historik Prokopios ešte pred príchodom Avarov.

Naddunajskí Sloveni sústredili v rokoch 796-822 svoje sily na upevnenie samostatnosti. Vyvíjali sa v dvoch kniežatstvách: západnom - moravskom a východnom - nitrianskom. R. 833 Mojmír I., knieža západného kniežatstva svojim vojskom zaútočil na nitrianske kniežatstvo kniežaťa Pribinu a obe spojil v jeden celok. Tak vznikla „Veľkomoravská” (v skutočnosti Veľkoslovenská) ríša, ktorá je pomenovaná podľa rieky Moravy, pretekajúcej jej stredom. Obyvatelia ríše sú Sloveni. Je to teda ríša Slovenov, to jest slovenská.

Pribinovci ušli do Východnej marky. R. 846 Ľudovít Nemec daroval Pribinovi pôdu v okolí zadunajského jazera. Ten si v močariskách toho jazera dal postaviť hrad, ktorý sa volal Blatnograd a podľa neho aj jazero bolo Blatné (odtiaľ je meno Balaton). V ríše našich predkov, Slovenov, za panovníka Rastislava nastal veľký kultúrny rozmach. Prišli z Byzancie bratia Konštantín a Metod, ktorí stvorili prvú slovanskú-staroslovenskú abecedu, hlaholiku, preložili do staroslovenčiny, literárnej reči našich predkov, sväté Evanjelium, bohoslužobné texty, spevy a modlitby.

Pápež Hadrian II. v liste zo 14. 2. 869 Gloria in excelsis deo povoľuje Rastislavovi - ktorého oslovuje ako „princeps slovenicus” (panovník slovenský) - používať pri bohoslužbách starý slovenský jazyk s touto výnimkou: „Hanc unam servate consuetudinem, ut in missa primo legant apostolum et evangelium Romane, dein Slovenice”. Čiže, jazyk slovenský (dnes ho nazývame staroslovenským), po hebrejčine, gréčtine a latinčine ako štvrtý, bol povýšený na bohoslužobný jazyk, čím sa stal kultúrnym európskym jazykom. Žiaci sv. Cyrila (Konštantína) a Metoda v tomto jazyku vytvorili bohatú literatúru.

„Hranice jadra Veľkej Moravy od roku 833 do roku 874 sú prameňmi stanovené iba približne: na juhu to bol tok Dunaja (po roku 858 aj s hornatinou Piliš na pravom brehu Dunaja), južné úpätie Matry po Tokajské kopce, ďalej to mohol byť tok rieky Uh, na severe bola hranica Veľkej Moravy totožná s hrebeňmi Karpát a na západe s českomoravskou vysočinou a tokom rieky Kamp po Dunaj.”

„Veľká Morava”

„... istá časť (tzv. prednej) Panónie mohla už okolo roku 870 patriť Veľkej Morave. Tento predpoklad je v súlade so zmienkou salzburských letopisov (nazývané Antiqui) k roku 858 o presne neurčenom Rastislavovom zadunajskom územnom zisku, keď Rastislav a Karloman mali začať znovu obnovovať pustatiny „Boiov”, t. j. asi oblasť „pustatín” na severovýchode Zadunajska v okolí kopcov Piliša s brodmi cez Dunaj. Na to by poukazovali aj archaické, už pred 12. storočím jestvujúce maďarské názvy dvoch lokalít Marót (Piliš-Marót a Puszta-Marót zo slovanského „Morauci”), ako aj ďalšie lokality s pôvodnými slovanskými (nemali by sme sa báť vypovedať tu, že slovenskými - pozn. autora) názvami, ako Vyšegrad, Bojná (Bajna), Ostrigom (maď. Esztergom), Kostelec (Kesztölc), ba aj názvy hôr Piliš zo slovanského Pleš, alebo Göröč zo slovanského Grič, atď. Na jestvovanie tohto malého panónsko-veľkomoravského úseku pod Dunajom a severovýchodne od „pustatín Bojov” (resp. Avarov) by poukazoval aj smer hromadného úteku nevoľníkov pred rokom 880 z majetku kostola Jána Krstiteľa, ktorí z ľavého brehu Ráby ušli na pravú stranu (v smere k Pilišu), t. j. mimo mocenského dosahu východofranských feudálov.”

Všetko to, čo sme si povedali o včasnofeudálnom štáte našich predkov, Slovenov, je len nepatrný útržok toho, čo o ňom vieme. Spomenuli sme si to len preto, aby sme si poukázali na skutočnosť, že my, pilíšski Slováci, nie sme tu nejakí prisťahovalci, či kolonisti. Naši predkovia tu žili už v 9. storočí. Ak tu v priebehu histórie voľakde naša kontinuita aj bola narušená, my sme sa sem vrátili. Pohorie Pilíš, pôvodne Pleš, už vtedy bolo obývané našimi predkami a my sme tu aj dnes.

Historik doc. PhDr. Peter Ratkoš, DrSc. vo svojej knihe ďalej píše: „Problém veľkomoravského východného Slovenska, resp. celého severného stredného Slovenska začína riešiť archeológia, ktorá si uvedomuje, že sa pomocou modernejších kritérií postupne podarí odhaliť aj minulosť veľkomoravského osídlenia južného starého Slovenska v oblasti Bukových hôr, Matry i na juh od Dunaja (Piliš).”

K historickej pravde patrí, že v tej dobe slovenské obyvateľstvo bolo rozšírené aj mimo územia „Veľkej Moravy”. Veď aj Pribina bol nitriansky Sloven a jeho Blatnograd bol až dole, konča Blatenského jazera. Ak by sme však nič iné nespomenuli, len skutočnosť, že celé Zadunajsko je dosť husto posiate slovenskými (prípadne inými slovanskými) názvami (Mecsér - Mečiare, Bajna - Bojná, Naszály - Nosáľ, Nebojsza - Nebojsa, Neszmély - Nesmil, Gárdony - Grdoň, Dabronc - Dobronica, Tihany - Tichoň, Tardos - Tvrdoš, Tapolca - Teplica, Tapolcsány - Topoľčany, atď... Stovky takýchto mien sú po celom Zadunajsku (viď prof. Ján Stanislav: Slovenský juh v stredoveku I., II., III. diel). Pozoruhodná je aj poznámka slavistu prof. J. Melicha, podľa ktorého: „Balaton môže byť prevzaté iba zo starej slovenčiny...” Jeho jazykovednú úvahu podporuje aj skutočnosť, že vedľa jazera stál aj Blatnograd, hrad slovenských kniežat Pribinu a Koceľa.

Tieto skutočnosti podporujú aj najnovšie archeologické, jazykovedné, prípadne iné výskumy a s nimi súvisiace názory historikov, podľa ktorých v dobe zakladania uhorského štátu „po celej krajine jestvovalo niekoľko desiatok hradských žúp, z ktorých mnohé mali pôvod svojich pomenovaní slovanský, alebo boli na miestach, kde je archeologicky dokázaná kontinuita s preduhorským obdobím (Nitra, Bratislava, Trenčín, Novohrad-Nógrád, Komárno-Komárom, Zemplín-Zemplén, Pleš-Pilis, Ostrohom-Esztergom, Crngrad-Csongrád atď.)”

Pleš (dnešné Mlynky) v dobe „Veľkej Moravy”

Boli? Neboli? A vôbec, čo tu vlastne bolo?

Dať presné odpovede na tieto otázky nie je ľahké. Veď od tej doby uletelo vyše 11 storočí, toto územie vyplienili Tatari (1241-42), Turci (1541-1686), aby sme spomenuli len tie najosudovejšie prípady. Z tých čias, zvlášť o takej malej osade akou naša dedina bola, sa zachovalo len veľmi málo písomných pamiatok. Situácia by celkom iste bola ružovejšia, keby Turci 7. septembra 1541 neboli našli cisterciánsky kláštor Pilíšskeho opátstva, náš „klášter”, a neboli by ho podpálili. Nebyť toho, mohla sa nám zachovať aj jeho bohatá knižnica, v ktorej by sme sa určite boli mohli dočítať o mnohých podrobnostiach histórie tohoto kraja. Takto sa, žiaľ, môžeme opierať len o to, čo nám po tých všetkých šarvátkach 11 storočí ešte ostalo, čo sme si ešte nezničili, my, ľudia, ktorí si občas udeľujeme také honosné mená, ako homo sapiens, alebo koruna tvorstva.

Jedno je isté, meno „MLYNKY”, ako názov našej dediny v tej dobe tu ešte neexistovalo. To však neznamená, že by tu nebola mohla existovať dedina. Ak bola, nevolala sa Mlynkami, ale jej meno znelo ešte po staroslovensky: *Plěb.

V latinčine, kde ani ě, ani ü (mäkké jer) neexistovalo, toto meno písali takto: „silua..., que uulgo Ples nuncupatur”, v inom prameni tiež takto: „...Nos indices abbas Plesiensis et prepositus Albiensis...”. Pravda, nielen tak, ale o tom si povieme neskôr. Ako to vtedajší Pilíšania, pardon, *Plěšb-ania vyslovovali, to sa dá podať len ústne. Lebo že to vyslovovali, to je isté. Ak nie ako meno dediny, tak ako meno vrchu, alebo prípadne aj ako epiteton pod vrchom postaveného benediktínskeho kláštora. Naši predkovia, Sloveni, totiž, tu žili. Vieme to, vidíme to, nechali si tu príliš veľa stôp k tomu, aby sa mohli minúť našej pozornosti. Tvrdí to nielen autor tejto knihy, ale aj mnohí iní autori, ako už spomínaný historik Peter Ratkoš, alebo svetoznámy slavista prof. Ján Stanislav.

Odcitujme si aspoň zopár riadkov z najnovšej knihy ďalšieho autora, Dominika Hudeca: „Územie v kolene Dunaja od Komárna po Budín, prestúpené Pilišskými vrchmi, patrilo k slovenskému štátu od prvej výpravy proti Avarom roku 791. V Ostrihome bolo centrum toho územia. Obyvateľstvo bolo čisto slovenské. Slovenské zvyšky sa tam zachovali až dodnes. Aj názvy osád majú pôvodné slovenské korene.” To je teda mienka ďalšieho slovenského autora. Na tieto jeho tvrdenia by sme mohli hneď aj nadviazať v našich ďalších úvahách. Skôr si však odcitujme ešte zopár riadkov aj od prof. Jána Stanislava. Ten o Pilíšskej stolici píše nasledovné: „V tejto stolici bolo a je hodne Slovákov. Sama stolica má názov podľa hôr Pilis: Ples 1187, Pelis 1264 - Plěš. Dnešný Pilisszentkereszt sa zaznačuje v XIII. stor. tiež ako Peles, Pelis, Pilis, t. j. Plěš.”

S týmto konštatovaním v plnej zhode, aj Samu Borovszky je tej mienky, že „Pilisszentkeresztet már a XIII. században gyakran említik, a pilisi cziszterczita-rendű apátság birtokaként” (už v XIII. storočí ju často spomínajú ako majetok Pilíšskeho cisterciánskeho opátstva). Teda, podľa toho, naša dedina tu existovala aj pred Turkami, ba už aj v 13. storočí!, ibaže v tureckej dobe, podobne ako aj mohutný cisterciánsky kláštor v jej chotári, bola zničená. Tejto mienky je aj Károly Galgóczy, keď o našej dedine, teda o Pilisszentkereszte píše: „Aj toto je jedno z tých miest, ktoré v tureckom svete boli zničené. Ale má viacero pamiatok o svojej staršej dobe”.

Nuž, tieto pamiatky, ak sa nezničili, tak sú niekde dobre ukryté. Dúfajme, že raz niekto z Pilíšanov bude mať väčšie šťastie a natrafí na ne. Zatiaľ o tej staršej minulosti poznáme len toľko. Avšak v pozadí týchto málo údajov sa nám zachovalo veľké množstvo takých zemepisných názvov osád, horstiev a vôd, ktoré by tu nemohli byť bez prítomnosti našich pradávnych predkov. Že slovenské zvyšky sa tu, v pilíšskych dedinách a ich okolí, zachovali až dodnes, to my, pilíšski Slováci tiež vieme potvrdiť, a nikto o tom nemôže pochybovať. Pozrime sa teda, či skutočne tie „názvy osád majú pôvodné slovenské korene”.

Slovenské korene názvov pilíšskych a okolitých osád

Pilíš (*Plěšb < Pleš < Peles, Pelis, Pilis < Pilíš; Sancta Crux, Szent-Kereszt, Pilisszentkereszt, resp. Mlynky)

Je to slovenská obec v niekdajšej stolici Pilis. Dnes sa volá Mlynky, alebo po maďarsky Pilisszentkereszt. Meno Mlynky je celkom nové, vznikať začalo v druhej polovici 18. storočia na perách pilíšskych Slovákov celkom prirodzene: v dedine boli malé vodné mlyny, a keď si Slováci z okolitých slovenských dedín viezli sem zrno zomlieť, hovorili, že idú „do mlynkov”. Tak sa naša dedina postupne začala nazývať Mlynkami.

To meno však, podobne ako aj názvy našich ulíc, žilo len na jazyku a v jazyku pilíšskych Slovákov. Jej úradné meno, ktoré sme my medzi sebou nikdy nepoužívali, bolo: Pilisszentkereszt. Ani toto meno nie je príliš staré. Naša dedina ho „dostala” od svojho zemepána, pavlínskeho rádu, po jej znovuzaložení. Objaví sa na prvej pečati dediny ešte po latinsky v podobe SANCTA CRUCEM v roku 1758. Z toho najprv ostalo Szent-Kereszt, a neskôr Pilisszentkereszt. Ale prvotné meno našej dediny dokázateľne bolo Pleš, čo sme my, Pilíšania používali v podobe Pilíš (takto, s dlhým í). V historických prameňoch toto meno v XIII. storočí nájdeme napísané aj ako Pilis, Peles, Pelis, ba vyskytne sa aj podoba Pljes, čo je už celkom blízko k jeho predpokladanej staroslovenskej forme: *Plěšb. Takto nazvali najvyšší vrch okolia naši pradávni predkovia. Oprávnene, lebo bol plešatý. Podnes je taký od Santova. Záznam Pljes má pre nás veľký význam preto, lebo je dôkazom toho, že zapisovateľ počul jeho staroslovenskú podobu, ktorú zapísal foneticky. Znamená to, že meno *Plěšb tu existovalo a len v procese ďalších vplyvov prebehla zmena *Plěšb < Pleš < Pilis < Pilíš. Toto meno figuruje ešte aj na oficiálnej mape z r. 1760, aj keď Pavlíni ju už vtedy mali premenovanú na Sancta Crux (Svätý kríž).

Etym.: *Plěšb (Šm. Vod. 507).

Kestúc (*Kostelücü < Kostelec < Kesztölc < Kestúc)

Slovenská obec blízko Ostrihoma: in Kestelci 1075 (Mon. Strig. 1,55), super locum Kestelci Chron. pict. c. 58 (Chaloupecký, St. Slov. 269), Keztelech 1294 (Mon. Strig. II. 355), Kezteulch 1304 (ib. II, 545), Ketheuchl (sic) 1321 (ib. III, 7), Keztelch 1333 (ib. III, 228), Keztuelch 1344 (ib. III, 542), Keztewch 1349 (ib. III, 685), Kesztucz 1393. Kesztelecz 1439. Keszthelcz 1494 (Cs. I, 14).

Etym.: Kostelci, nom. pl. Neskorší názov je očividne Kostelec. Dnešné slovenské Kestúc je prevzaté z maďarčiny.

Pozoruhodné je, že obec má kostol, posvätený mučeníkovi, sv. Klimentovi, ktorého našli naši vierozvestci, sv. Cyril a Metod, a doniesli cez naše územie do Ríma. „Bývalý duchovný pastier v Kestúci dr. Pavol Kárpáti (1905-1977) vo svojej monografii o tejto obci predpokladá, že pôvodné obyvateľstvo bolo slovanské a prvý kostol si postavili okolo roku 863. Z tohto odvodzuje aj názov obce Kostelec. Svoj názor o slovanskom pôvode praobyvateľov obce P. Kárpáti ďalej potvrdzuje aj výberom patróna kostola - sv. Klimenta rímskeho, - ktorého úctu šírili učeníci, solúnski bratia, apoštoli Slovanov sv. Cyril a Metod. Dnešný kestúcky kostol bol postavený a zasvätený svätému Klimentovi 1. novembra r. 1800. Avšak aj predchádzajúci kostol, ktorý stál na Starom cinteri, bol zasvätený tomuto svätému. Od r. 1987 sa v kostole nachádza oltárna mozaika o rozmeroch 3x4,5 m, znázorňujúca „Zázrak svätého Klimenta” (autorom je miestny rodák, Slovák Tibor Nyilasi, žijúci v kanadskom Hamiltone). V kostole sú aj mozaiky sv. Cyrila a Metoda od toho istého autora.”

Čív (Čev < Csév < Čív)

Slovenská obec pri Pilíši na západnej strane: Chew 1447 (Cs. I, 26).

Etym.: Čev; porovnaj so srbch. Čevo (Čevo Hora; Imenik-Registar II, 1094). Základ je nejasný.

Huť (*Bitovec, Bitóc, Huta, Huta-Szentlélek, Pilisszentlélek)

Slovenská dedina pri Pilíši na severnej strane: Szent-Lélek, alias Hutta, vulgo Bitocz bez dáta, Bytholcz, Bethil bez dát. Dnes na špeciálnej mape: Bitóczi rétek (Bitovské lúky), Bitóczi domb (Bitovský vršok), Bitóczi völgy (Bitovská dolina). Na novšej mape z r. 1994 je aj Bitóc patak (Bitovský, alebo Bitovecký potok).

Etym.: *Bitovec (-ovci): porovnaj český Bítov, ukrajinský Bitkiv, atď. (MBSPO 130), srbch. Bitovo, slovin. Bitovska Gora (Imenik-Registar I, 59).

Čobánka (Boroň < Borony, Čobánka < Csobánka)

Obec na juhovýchod od Mlynkov, nedávno ešte so zmiešaným (Srbi, Slováci, Nemci, Maďari) obyvateľstvom. Dnes sa volá Čobánka, resp. Csobánka: Boron 1367, 1481 (Csánki I, 12).

Etym.: Boroň, borÚ, so sufixom -onü, ktorý je v slovenčine rozšírený, napr. Hroboň, Duchoň, Drgoň, Mudroň, Rohoň, Rozhoň, Suchoň, Švidroň atď.

Dimiš (< Dömös)

Je medzi Ostrihomom a Vyšehradom, na Dunaji: ecclesia Dymisiensis 1138/k. XIV. stor. (Mon. Strig. I, 88), Dimis 1138/k. XIV. stor. (ib. 93, 95); spomínajú sa osoby Jeraslau (Järoslav*), Scura (Šura), Hurnete (Chornäta; MBSPO 111), Wetikin (Větikin (?); ak je výklad správny, máme tu stredoslovenský tvar), monasterium de Demes 1107/Marci Chron. (Mon. Strig. I, 73). Ďalej: Demus 1233 (ÁÚO VI, 531; Kovács, Ind. 190), eccl. Demesiensis 1240 (FCD podľa Czinára, Ind. 120), Dymis 1257 (Urkundebuch zur Gesch. der Deutschen in Siebenbürgen von Fr. Zimmermann u. C. Werner, Hermannstadt 1892, Bd. I, str. 82, cit. MESz I, 1406), Demes 1459 (Cs. I, 12), Dimisiensis, Dymisiensis, Dymisium 1212, 1219, 1236 (Mon. Strig. I, 317), 1277 (Kovács, Ind. 196).

Etym.: Dimiš, k Dimitrú*. Porovnaj osobné mená a priezviská slovenské. Janiš, Gábriš (ku Gabriel), Ďuriš, Ferdiš (Ferdinand), Adamiš, Kompiš, Kubiš, Kaniš, Veliš, české Hyliš, Hykiš, Kukliš, Kutiš, Ramiš (aj Rameš) atď. - u Kotíka (NP 88-9), srbch. Bjeliš, Boriš, Bratiš, Petriš, Pribiš a i. (Maretic, Rad 82, str. 118-9).

Tento názov ukazuje na našu starú súvislosť s byzantskou kultúrou. Je v ňom i oproti gréckeho é: Dhmhtho. Je to ten istý prípad ako v Kliment (Klimeš, Klimo, Klimko; je aj sloven. priezvisko Kliment na južnom Slovensku), cirkslovan. Nikodimú Nikodém atď. Sv. Dimitrú bol obľúbeným svätcom sv. Cyrila a Metoda. Podľa XV. kapitoly Života Metodovho sv. Metod, keď dokončil svoje prekladateľské dielo, dňa 26. okt. vzdal česť pamiatke sv. Dimitra. Tento názov nie je tu len tak náhodou. Bol tu kláštor. Zaiste bol starý a východného rítu. Ukazuje na to práve to -i-. Neďaleko na juhozápad je Kostelec - dodnes slovenský - a tu je kostol sv. Klimenta! Tieto dva fakty jasne ukazujú, že obe lokality existovali už za „Veľkej Moravy” a že ich zasiahla činnosť sv. Cyrila a Metoda. Jedna osada je pomenovaná podľa solunského svätca, druhá má kostol, posvätený mučeníkovi, ktorého našli naši vierozvestci a doniesli cez naše územie do Ríma.

Prepošstvo je zasvätené sv. Margite. Kostol vraj začal stavať r. 1111 „vojvoda Almus” a dokončil ho Belo II. r. 1138 (Cs. I, 13). Majetky kláštora boli aj na druhej strane Dunaja, v Helembe (Chľaba), Sobe, in villa Subram (Mon. Strig. I. 94. 95), pravda, aj ďalej v Honte v Neninciach (Chaloupecký, St. Slov. 47-48). Almus bol kniežaťom v Bychorsku (Bihar), ale Chaloupecký vyvodzuje, že vládol aj v Nitriansku ako jeho otec Gejza a dedo Belo. Slovom, súvislosť s Nitrianskom sa tu dlho zachováva. Pravda, tvar mena jasne ukazuje na veľkomoravskú epochu so silným byzantským vplyvom v našej vlasti. Je to ešte staroslovienska forma a teda svedectvo, že u nás tento spisovný jazyk naozaj bol. Osoba Dimiter sa spomína r. 1138 (Mon. Strig. I, 93) „in villa Kerudi”, čo je Heréd v Novohrade: ležal na majetku prepošstva v Dimiši. To je iste dôležité.

Slovom, tento názov má jazykový habit staroslovenský, ukazuje na súvislosť s byzantskou kultúrou a s činnosťou našich apoštolov Cyrila a Metoda. V tomto kraji nie je to náhoda, lebo v blízkosti je druhé také svedectvo, ukazujúce na to isté kultúrne prostredie, t. j. sv. Kliment v Kostelci.

A ďalej: v blízkom Vyšehrade (maď. Visegrád) existovalo grécke opátstvo. O ňom rozpráva legenda o sv. Gerhardovi (§ 21), že bolo založené kráľom Ondrejom I. (1046-60). Ešte r. 1221 sa v pápežskej listine hovorí, že „grecos habet monachos et habuit ab antiquo” (FCD III. 1, 310). O tom píše aj Chaloupecký: Dvě studie k dějinám Podkarpatska (Sborn. fil. fak. univ. Komen. III, č. 30, str. 18).

Tu sa teda jazykový údaj potvrdzuje historickou skutočnosťou. Pravda, forma názvu nám hovorí ešte viac. Prezrádza, že tu niekde sa užíval starosloviensky jazyk. Môžeme celkom dobre predpokladať, že tu boli pozostatky po údobí sv. Cyrila a Metoda, že tu zaiste bol starosloviensky liturgický jazyk. Grécki mnísi vystriedali slovanských mníchov, ale predsa len grécki, a nie latinskí, aby sa aspoň liturgia, keď už azda nie jazyk, zachovala.

Toto tvar Dimiš (ba aj Dimiter) potvrdzuje bez akýchkoľvek pochybností. Tento tvar nie je možný bez staroslovenského jazyka a bez slovanského kňazstva.

Vyšehrad (maď. Visegrád)

V niekdajšej st. Pilis, pri Dunaji: Wyssegradiensis 1002?/k. 1257, Wsagrad 1009/1295 (HO VI, 2) (Kniezsa, AECO IV, 328, 401), civitas Wyssegradiensis 1342 atď., Visegrad 1351 (Anj. Okm. V, 527) atď. (Cs. I, 11-12). Vyssegrad, Vysegrad Chron. pict. c. 62, 76 (Chaloupecký, St. Slov. 120, 260, Wsegrad, iný text Wysegrad XI. stor.). Uveďme si ešte doklad: de Wisagrade 1221 (Mon. Strig. I, 228).

Etym.: *Vyšegrad. Maďari prevzali názov pred zmenou g>h. Porov. čes. Vyšehrad. Podľa dnešného systému slovenčiny bol by Vyšehrad aj v st. Pilis.

Ostrihom (maď. Esztergom)

Strigonium, Strigoniensis - najstaršie kroniky od polovice XI. stor. (Mon. Strig. I, 30 a n.). V 2. polovici XIV. stor. Schünemann uvádza aj srbch. názov pre Ostrihom: Ostrogon: ide Šaitanü Ibrahim paša podü Ostrogonü L. 86 (Dančic, Rječ. II, 241), v liste kapitána Mustafu z Pešti kapitánovi ostrihomskému Petrovi z 24. dec. 1536: kapitanu ostrogoskomu Petru; ostrogoskoomu kapitanu Petru (Mon. Serb. 552, 553), Ostrogonü r. 1685 (Šafárik, Památky, Praha 1870, str. 87). Miklosich (Lex. Paleosl.-Gr.-Lat. 522) uvádza Ostrigomú.

Prol.-Men.-Vuk., ostrigomüskú Men.-Vuk., atď.

Etym.: *Strěgom->*Strěhom. Pôvodne to bolo osobné meno s koreňom strěg-, strezť, strežiem a sufixom -om-, ku ktorému sa azda ešte bol pripojil sufix -jb.

A takto by sme mohli ešte veľmi dlho pokračovať. Mohli by sme k tomu ešte dodať, že aj také potoky, ako sú Stará voda, Kaliča, Lipnica (Lepence), Bitovecký potok, ba aj také vrchy ako sú Pilíš, Veľký Soplák, Malý Soplák, Drínoví vršek a mnohé iné, majú slovenské mená. Nebudeme to teraz robiť, veď to, čo sme si doteraz povedali, myslím, je dostatočne presvedčivé. Vidíme, že pilíšske, ale aj mnohé okolité osady majú skutočne slovenské korene. Ba čo viac, príklad Kestúca, Dimiša a Vyšehradu nenechal žiadne pochybnosti ani o tom, že kedysi dávno, v dobe prvého štátneho útvaru našich predkov, Slovenov (ktorého meno historiografia zafixovala ako Veľká Morava) tieto kraje boli obývané našimi predkami.

Verme týmto údajom, a verme takým vysoko kvalifikovaným bádateľom, ako sú: historik doc. PhDr. Peter Ratkoš Dr.Sc., prof. Ján Stanislav, Dominik Hudec, Sámuel Borovszky a Károly Galgóczy, že tu naši predkovia už dávno pred Turkami, ba podľa tých prvých troch už aj v 9. storočí bývali, že naša dedina pod menom *Plěšb< Pleš tu existovala, resp. že v XIII. storočí pod týmto menom bola často spomínaná ako majetok cisterciánskeho kláštora.

„Veľkomoravská ríša” svoj najväčší rozmach dosiahla za panovania Svätopluka I. (871-894). Kráľ Svätopluk svoju moc rozšíril na západ, spoplatnil si české kmene, na juhu obsadzoval neisté či opustené majetky, na východe potískal hranice až ku karpatským horám. Mimoriadne úspešný bol v medzinárodných stykoch.

Na veľkú škodu ríše však zanedbal jej vnútorné stmelenie. Bolo to veľmi nesúrodné spoločenstvo kmeňov, udržiavaných v poslušnosti Svätoplukovými vojenskými posádkami. Kráľ Svätopluk r. 894 zomrel. Jeho synovia, Mojmír II. a najmä mladší Svätopluk II., aj napriek pokynov ich otca, si počínali veľmi nesvorne. Svätopluk II., bažiac po kráľovskej moci, začal paktovať s Frankami proti svojmu staršiemu bratovi, kráľovi Mojmírovi II. O pomoc sa obrátil aj k Maďarom. Frankovia mu radi pomohli, nie však preto, aby z neho urobili kráľa, ale aby rozvrátili ríšu. A zrejme, ani Maďari nemali záujem o posilnenie postavenia Svätopluka II. Kráľ Mojmír II. sa chcel zmieriť s bratom. Pravdepodobne obidvaja padli pri výprave proti Maďarom v bitke pri Dunaji roku 906. Tým „Veľká Morava” ostala bez centrálnej moci.

Vznik Uhorského štátu

Prvé spoľahlivejšie správy o starých Maďaroch po ich vyčlenení sa z pouralského ugrofínskeho jazykového spoločenstva a po ich dlhom postupnom presúvaní sa smerom na západ zaznamenali historické pramene až v 9. storočí. Z rozsiahlych stepných rovín severného Počiernomoria v priebehu 2. polovice 9. storočia ich v tvrdých bojoch vytlačili Pečenehovia do priestorov dnešného Moldavska až k dolnému Dunaju. Tlak Pečenehov z východu a Bulharov z juhu ich donútil, aby sa koncom storočia cez priesmyky Karpát a pozdĺž Dunaja postupne presídlili do Karpatskej kotliny. Tu na stepných rovinách Dolnej zeme a najmä medzi Dunajom a Tisou našli takmer totožné prírodné podmienky aké im predtým poskytovali kraje Čiernomoria.

O prvom období príchodu staromaďarských kmeňov do Karpatskej kotliny, a o tom, ako sa utváralo ich spolunažívanie s tunajšími Slovanmi, dobové historické pramene nám zanechali len veľmi málo hodnoverných správ. Jazdecké-kočovné spoločenstvo Maďarov, zvyknuté k životu na pustatinách, obchádzalo lesnaté pohoria a usadzovalo sa zväčša na podunajských pastvinách.

Maďari spočiatku nemienili zmeniť svoj predchádzajúci spôsob života. Ich bojové jazdecké družiny sa vydávali na koristnícke výpravy na územie okolitých etník a krajín, ba aj hlboko do kresťansky civilizovaných krajín západnej a južnej Európy. Avšak úplné zničenie ich bojového zväzu pri 32. výprave do Nemecka vojskami nemeckého kráľa Otu I. a jeho spojencov na rieke Lech neďaleko Augsburgu roku 955 ich prinútilo ku zmene starého spôsobu života. Pochopili, že buď sa rozplynú a zaniknú ako pred nimi Huni a Avari, alebo prijmú kresťanstvo a prejdú na roľnícko-pastiersky spôsob života.

Vybrali si radšej to druhé. Takto už arpádovské veľkoknieža Gejza (970-997), pokrstený roku 985, a jeho syn a nástupca Štefan (997-1038) veľmi energicky a cieľavedome prikročili k uskutočneniu svojho zámeru. Robili to úspešne. Najmä Štefan I. (na kresbe vedľa) - od r. 1001 už ako nositeľ pápežom udelenej kráľovskej koruny - stal sa po „Veľkej Morave” novým zakladateľom kresťanského štátu v Karpatskej kotline. V ňom sa postupne vytvoril určitý tolerantný vzťah k mnohonárodnostnému a mnohojazykovému spoločenstvu novozaloženého štátu, Uhorska, ktorý nevyplynul z nejakého altruizmu, ale tvrdo ho diktovala realita vtedajších podmienok života. Už knieža Gejza za hlavné mesto Uhorska si vybral Ostrihom. A tak, dnes módnymi slovami povedané, my Pilíšania, bez toho, že by sme boli hoci aj len jeden krok urobili z „Veľkej Moravy”, ocitli sme sa v úplne inom štáte, v Uhorsku.