V týchto dňoch mu vyšla jubilejná, desiata samostatná zbierka sympatického vreckového formátu (16 X 11 cm) s tvrdým prebalom. Pozrime sa teda, čo sa nám dostáva z onoho spomínaného bohatého vreca do nášho spoločného vrecka...
Knižočka pod titulkom Na tom našom nátoni (s podtitulom Básne a anekdoty) vyšla v budapeštianskom Vydavateľstve Croatica ako publikácia Slovenskej menšinovej samosprávy I. obvodu Budapešti. Jej vydanie finančne podporili Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Samospráva I. obvodu Budapešti a Samospráva mesta Vrbové. Obálku knižky, ktorá je ilustrovaná fotografiami Imricha Fuhla a autora, navrhol Zlatko Papuček. Jej mottom sa stalo štvorveršie: „Zbierajte zlaté zrnká jazyka, / jak sladké plody moruší, / nech na ne každé dieťa navyká, / zasejte im ich do duší:“ Najnovšie verše, umelecké preklady a anekdoty G. Papučka sú v zbierke zaradené do šiestich cyklov: Vták zániku, Z prekladov, Bol jeden mních (Básne pre deti), Naše LiTerárium, O našich trampotách a Z podpilíšskych anekdot. Knižku, ktorá má 135 strán, uzatvára Doslov I. Fuhla a Bibliografia.
Zbierka Na tom našom nátoni obsahuje doteraz knižne ešte nepublikované básne z tvorby posledných troch-štyrov rokov. Názov zväzku si autor vypožičal z bohatej studničky spevnej kultúry svojej rodnej dediny Mlynky. Sú to začiatočné slová najmilšej pesničky jeho starého otca z matkinej strany Jana Bakaja. Výstižne symbolizujú náš národnostný „nátoň“, kde je rušno: „Na tom našom nátoni / krivdy hody majú, / do slov našich materí / sekerky búchajú...“ Snáď najväčšiu pozornosť čitateľov vzbudí cyklus pod názvom Vták zániku, obsahujúci básne pre dospelých, tak charakteristické pre tvorbu tohto autora. Neprestáva byť „zvonom“ či svedomím svojej národnosti, lebo podľa neho „básnik je zvon vo svätej veži s večnou nádejou, odhodlaný národnosť svoju chrániť od zániku a úderov.“ Sú tu básne ako Nemeľte Mlynky..., Damoklov meč, Náš národnostný sonet a ďalšie, ktoré to potvrdia. Ale ani v básni o „pilíšskych frndulienkach“ sa celkom neodtrhne od bremena nášho menšinového bytia, lebo ako píše, „takí vtáci sme my, Slováci, že kukučky nás vytláčajú z hniezda...“
G. Papuček oddychuje vraj pri prekladoch. To je iná téma iného subjektu. Aj z tejto tvorby sú tu ukážky: preklad z tvorby syna Márie Hrúzovej, čiže Sándora Petőfiho (Alexandra Petroviča), ale aj zo škótskej ľudovej tvorby. Ďalším útulkom pre dušu autora je tvorba detských básní. G. Papuček hádam ani nemá takú zbierku, do ktorej by nebol zaradený aj cyklus pre deti. Tentokrát ide o 11 nových básní, ktorým ani tentokrát nechýba detský pôvab, rytmus a slovné hry (Slniečko láka lienku Linku, / pavúčik šúľa pavučinku...).
Najobšírnejším cyklom je Naše LiTerárium. Jeho vznik má svoju históriu. Keď pred niekoľkými rokmi zánik organizačnej činnosti Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku bol už celkom hmatateľný, autor sa rozhodol ešte o jeden pokus. Uverejnil v Ľudových novinách výzvu: „Čo by bolo, keby sme si - podľa vzoru bratislavského Literárneho týždenníka - otvorili rubriku s nadpisom Naše LiTerárium? Podobné duchaplné drobnosti by tam mohol písať každý...“ Nápad nebol zlý, zlá bola skutočnosť, že nikto sa nepridal. Výber z tejto tvorby bol uverejnený aj v Literárnom týždenníku, ale pravidelne to uverejňovali aj naše Ľudové noviny. Duchaplné, dôvtipné krátke sentencie, podobenstvá O našej literatúre (Literárny život náš, / tenulinké nôžky máš, / mizne vôňa, slabne chuť, / už ťa ani nepočuť.); O chudákoch básnikoch (Boli to operení sokolíci, / a už sú ošklbaní v šošovici); O našich trampotách (Boli dvaja čo sa mi líškali, / čo si moju dôveru získali, / a štibrali z mojich malín: / jeden Judáš, druhý Kain). Sú tu veršíky poučné i zábavné o ľudskej povahe, o životných skúsenostiach, čitateľ v druhej polovici zbierky nájde aj v ľudovom tóne humorom sršiace texty, a nakoniec aj výber kratulinkých anekdot.
