Fotoalbum

Pilíšania a ich hostia pri kaštieli rodiny Orosdyovcov si vypočuli krátky kultúrny program, po ktorom vyrazili na vrchol Pilíša, kde počas prvej pešej túry Spoločnými chodníkmi zasadili jaseň. Na tamojšej čistinke ich čakal piknik. ● Cieľom podujatia s veľavravným názvom „Spoločnými chodníkmi v znamení prehlbovania priateľstva“ je jednak vzdať poctu pamiatke našich predkov, jednak zažiť súdržnosť a prispieť k zomknutiu síl ľudí dobrej vôle. Spoločná pešia túra na vrchol Pilíša z roka na rok poskytuje vhodnú príležitosť na prehlbovanie priateľstva medzi jej účastníkmi a zároveň i medzi našimi národmi a národnosťami. ● Naši predkovia dlhé stáročia žili v osadách pod vrchom Pilíš, ktorý sa pôvodne nazýval Pleš a ktorý je najvýraznejším symbolom tu žijúcich Slovákov. Určujúcim prvkom ich živobytia bolo drevo, ktoré nachádzali v pilíšskych horách. Namáhavú prácu neraz na krátky čas prerušili práve na vrchole Pilíša. Obedňajšie chvíle oddychu pri spoločnom ohni využili nielen na opekanie slaniny, ale aj na kus reči, na upevňovanie priateľstva.

Správa o výstupe na Pilíš
alebo Slovensko je aj za jeho hranicami

Azda každý povedomý Slovák pozná slovenské mýtické vrchy, ako sú Kriváň, Kráľova hoľa, Sitno, Zobor a môj výpočet by sa dal obohatiť o vyššie či nižšie dominanty v jednotlivých kútoch Slovenska, ktoré učarovali tamojším. Jedným z mýtických vrchov slovenstva je pre mňa určite vrch Pilíš. Koľkí zo Slovákov na Slovensku ak aj už počuli meno Pilíš, vedia o ňom viac? Na úvod si pomôžem voľne, príliš voľne Sládkovičom: Stojí vysoký divý Pilíš, / lesov hlbokých a hustých vládca / dedín slovenských rúk ležiacich níž / dobrý otec a strážca. Kde teda ten Pilíš leží, prečo je detašovaným slovenským Olympom? Odpovede na uvedené otázky ste mohli dostať na štvrtom ročníku výstupu na Pilíš.

Najprv trochu zemepisu a dejepisu. V knihe Sprievodca slovenským Pilíšom, ktorú som napísal spolu s Rudom Fraňom, pilíšskym rodákom, Slovákom zo Senváclavu sa vyznávam takto: Predovšetkým Piliš je vrchol, kopec, vysoký 756 metrov nad morom, ktorého pomenovanie pochádza jednoznačne zo slovanského/slovenského základu. Vo vysvetleniach historikov a jazykovedcov sa uvádza, že pôvodné názvy vrchu, či dediny pod vrchom boli písané ako „Ples, Pelis, Pelys, Pylis“. Základom bolo slovo Pleš (plešatý, lysý, holý čiže nezarastený) a v súvislosti s kopcom - vrch bez porastu. Prichádzajúci Maďari nepoznali na začiatku slova dve spoluhlásky a tak vznikol dnešný Pilíš. Avšak menom Pilíš sa označuje aj celé územie Pilíšských a Vyšehradských vrchov - od Ostrihomu po Budín, ktoré je (bolo) husto osídlené aj Slovákmi - ešte pred 100 rokmi mali Slováci v šiestich tamojších obciach najmenej 95 percentný podiel. Vo viacerých ďalších neboli zanedbateľnou menšinou. A napokon, Pilíš je aj osud, aspoň pre mňa! Svoje články o tomto kraji podpisujem slovami - „Pilíšan voľbou“.

Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov, Samospráva obce Santov a Slovenská samospráva v Santove 12. mája 2012 usporiadali IV. Pešiu túru Pilíšanov. Účastníci obľúbenej túry sa stretli o 10. hodine pri kaštieli rodiny Orosdyovcov. Tento kaštieľ dal postaviť na základe plánov Artúra Meiniga v roku 1899 veľkoobchodník Filip Orosdy po návrate z Turecka, kde sa aj narodil. Azda najzaujímavejšia súvislosť pre nás je, že Filipov otec bol tajomníkom Ľudovíta Košuta (Lajosa Kossutha).

Pilíšania si za cieľ podujatia s veľavravným názvom „Spoločnými chodníkmi v znamení prehlbovania priateľstva“ stanovili jednak vzdať poctu pamiatke svojich predkov, jednak zažiť súdržnosť a prispieť k zomknutiu síl ľudí dobrej vôle. Spoločná pešia túra na vrchol Pilíša podľa usporiadateľov aj tentokrát poskytla vhodnú príležitosť na prehlbovanie priateľstva medzi jej účastníkmi a zároveň i medzi našimi národmi a národnosťami. - Toto všetko odznelo aj na úvod stretnutia z úst starostky Santova Evy Čičmancaiovej a bezprostrednej organizačnej šéfky Kataríny Kormošovej. Následne si Pilíšania a ich hostia vypočuli krátky kultúrny program. Najväčšou slovenskou silou miestnych Slovákov je spev a pieseň. Vypočuli sme si niekoľko pesničiek, niektoré vo vtipnej scénickej úprave z úst miestnych, Čívanov, Šarišápanov, Pomázanov a pridávali sa aj Mlynčania, Kestúčania (dokonca aj ja).

A nastal rozhodujúci okamih - vyrážame! Hneď za kaštieľom sa lesný chodník prudko dvíha do kopca. Po pár sto metroch je pred nami Terezkin prameň, ktorý zásobuje nielen okoloidúcich dobrou vodou, ale slúžil aj pre kaštieľ. Vodovod využíval princíp spojených nádob a do kaštieľa prirodzeným spádom privádzal vodu aj do 20 metrov vysokej veže. A ďalej do kopca. Po nejakom kilometri prichádzame na zeleno značkovaný turistický chodník, ktorý nás už relatívne pohodlne, serpentínami vedie k cieľu. Na viacerých zákrutách sú prekrásne výhľady. Obdivujeme mestečko Pomáz s Dunajom v pozadí. Tesne pod nami je dnešná výstupová základňa, obec Santov. V pozadí Verešvár a nad ním Budinské vŕšky aj s televíznou vežou na Jánovom vrchu. Pokračujeme pohľadom v smere hodinových ručičiek. Pred našim zrakom je obec Čív, tiež významná svojou slovenskosťou. A za ňou banícke mestečko Dorog vedľa Ostrihomu. A opäť stužka Dunaja, na druhom brehu ktorého je už Slovensko. Ešte niekoľko strmších krokov a pred nami stojí jaseň, ktorí zasadili počas prvej pešej túry „Spoločnými chodníkmi“ jeho účastníci spolu s vtedajším veľvyslancom Jurajom Migašom.

Tak toto je ten povestný Pilíš! Váš pohľad sa odrazí od obrovských betónových bunkrov, raketových síl. Áno, Pilíš sa prejavil ako strážca aj v novodobej histórii. Stal sa súčasťou nejakého podobného systému ako je (bol) dnes presadzovaný systém protiraketovej ochrany so známym radarom v českých vrchoch. Našťastie Pilíš aj dnes tu pevne stojí, aj keď hodne vystužený betónom. Aspoň viac vydrží! A Slováci s ním!

Na tamojšej čistinke sa rozbieha piknik. Nabudúce už nebudem niesť proviant na chrbte. Čo všetko som musel odmietnuť vypiť a zjesť! Hruškovicu z takej sorty, ktorá dozrieva zároveň s ražou, preto ju nazývajú žitovicou. Úžasne jemná. Slivovicu, osobitne pod svojou značkou pálenú bývalým starostom obce Mlynky. Cabernet spod Matry. Dobrú borovičku, ktorú priniesli Slováci zo Štúrova. Viacej som nemohol spoznať. Nemal by ma kto zniesť dolu. Piknik na týchto miestach nie je len náhodou. Organizátori už pri zrode podujatia tvrdili, že „naši predkovia dlhé stáročia žili v osadách pod vrchom Pilíš, ktorý sa pôvodne nazýval Pleš a ktorý je najvýraznejším symbolom tu žijúcich Slovákov. Určujúcim prvkom ich živobytia bolo drevo, ktoré nachádzali v pilíšskych horách. Namáhavú prácu neraz na krátky čas prerušili práve na vrchole Pilíša. Obedňajšie chvíle oddychu pri spoločnom ohni využili nielen na opekanie slaniny, ale aj na kus reči, na upevňovanie priateľstva“. No, poviem vám, že 12. mája 2012 sme dobre, až mocne upevňovali priateľstvo…

Pred zostupom ešte zájdem na východnú stranu a pokochám sa pohľadom na Mlynky a nad nimi pásmo vrchov okolo Senváclavu - pilíšskej obce môjmu srdcu najbližšej. A smelo dolu kopcom po vlastných stopách. „Kapurkové“ rozlúčenie pri kaštieli, výmena vizitiek a sľubov a... domov. Vraciam sa s priateľmi autom cez Mlynky (kedy „sfunkčnia“ už postavený Dom pilíšskych Slovákov?), hore na sedlo Dva buky (pre pohodlných tu odbočuje asfaltová cesta na vrchol Pilíša), a cesta pokračuje ponad slovenskú dedinku Huť do Ostrihomu.. Pri ceste z centra Štúrova na železničnú stanicu sa obzriem a kochám sa panorámou vrchov na maďarskej strane. Dominuje Pilíš. Tam som stál pred tromi hodinami. Len mi je ľúto, že na Pilíš chodia Slováci z materskej krajiny poskromne. Pomôžte zachovať slovenskosť tohto kraja a preto o rok čakám hojnú účasť Slovače aj takej, ktorá má najvyšší mandát a dôveru vyjadrovať ich názor!

Text: Jozef Schwarz

Foto: Imrich Fuhl