Jednak o bilancovanie svojej pedagogickej dráhy, jednak o to, aby sa podelila s našimi čitateľmi o svoje bohaté skúsenosti. No a v neposlednom rade sme, samozrejme, boli zvedaví aj na to, v čom vidí podstatu našej verejnosti známych (a aj menej známych) problémov vo svojej rodnej obci, ktoré práve vlani nadobudli rozmer kauzy pretriasanej tak v slovenskej, ako aj v maďarskej tlači.
- Národnostným tónom podfarbené problémy v Mlynkoch v poslednom čase sa aj nezaujatým pozorovateľom javia najmä ako napätie medzi miestnymi rodákmi („domorodcami“) a niektorými prisťahovalcami. Vidíte ich takto aj vy?
- Ja vychádzam z toho, že keď si niekto z nejakých dôvodov vyberie za svoj nový domov práve našu dedinu a skutočne tu chce s nami žiť, tak najprv musí spoznať dedinu, ľudí, miestne zvyky a všetko, čo ho tu čaká. No a keď sa mu u nás páči, môže sa tu usadiť a zapojiť sa do rôznych našich aktivít. Keď sa mu ale dedina alebo naši ľudia pre niečo nepáčia, môže si zvoliť radšej inú obec, v podstate nemá tu čo hľadať. Takéto problémy ale, našťastie, nie sú charakteristické a poznáme veľa pozitívnych príkladov. Pravda, aj v prípade zmiešaných manželstiev to tej „druhej polovičke“ chvíľu potrvá a podľa mojich skúseností sa vlastne až vtedy úplne stane príslušníkom miestneho spoločenstva, keď začne chodiť na naše slávnosti a na pohreby. To totiž znamená, že tu už má svojich priateľov a blízkych. Niektorí ľudia sa dokážu veľmi rýchlo prispôsobiť, iným na to nestačí ani desať rokov, jednoducho nechcú sa stať súčasťou miestnych kolektívov, naopak, neustále zdôrazňujú svoju odlišnosť. V poslednom čase to bije do očí najmä preto, lebo, žiaľ, aj u nás sa do toho dostala politika. Donedávna sa politikou na miestnej úrovni u nás, v Mlynkoch, takmer nikto nezaoberal, akože nepôsobili tu ani žiadne miestne organizácie politických strán.
- Oslobodená od každodenných pracovných povinností a zodpovednosti za vedenie školy ako vnímate, nakoľko sledujete a prežívate aktuálne problémy nielen v škole, ale vôbec v obci?
- S ťažkým a boľavým srdcom... Napríklad keď počujem, čo žiada obecná samospráva od našej školy, prípadne čo jej nechce dať. Podobne je tomu aj v prípade ďalších problémov a rozporov. Občas možno pochopiť, prečo vystupuje samospráva tak či onak. Myslím najmä na nedostatok finančných prostriedkov, čo pomerne obmedzuje jej možnosti. Pokiaľ ide o školu, súvisí to aj so zníženým počtom žiakov. Kedysi ich bolo 280, dnes máme už iba 134. Jednak sa rodí menej detí, jednak niektorých žiakov rodičia zapisujú do iných škôl.
- V súvislosti s krutým bojom o žiakov vedenia našich základných škôl v Pilíši akoby boli upodozrievané z toho, že bránia odchodu pilíšskych detí do budapeštianskej slovenskej školy...
- Môžem s pokojným svedomím a jednoznačne vyhlásiť, že nikdy sme neboli proti tomu, naopak, rodičov sme v rozhodnutiach zapísať deti do slovenskej školy v Budapešti vždy podporovali. Zásadne však nepodporujeme, aby našich žiakov prepisovali do škôl v susedných lokalitách. Vedenie budapeštianskej slovenskej školy sme dlhé roky pravidelne ozývali k nám na návštevu, aby osobne presviedčalo ôsmakov a ich rodičov. V poslednom čase je všeobecným trendom, že osobné stretnutia vystriedali prospekty a videonahrávky, propagujúce danú inštitúciu. Žiaci v prihláškach na ďalšie štúdium môžu označiť štyri-päť škôl, čo je určite dobrá vec, ale, žiaľ, vedie to aj k tomu, že nie veľmi uprednostňujú slovenské gymnázium.
- Vieme, že v mlynskej základnej škole sa už tradične vyučuje slovenčina len ako predmet. Je úplne ireálne, aby sa škola postupne pretvorila aspoň na dvojjazyčnú?
- Mám také skúsenosti, že rodičia by boli proti tomu. Naši žiaci pokračujú vo svojich štúdiách prevažne v budapeštianskych stredných školách. Samozrejme, je medzi nimi aj jedna slovenská, ktorú by si mohli vybrať po skončení slovenskej, resp. slovensko-maďarskej základnej školy. Ale keď majú na výber vyše sto stredných škôl, rodičia si tak myslia, že iste nie každý by chcel ísť do slovenského gymnázia a všade inde potrebujú maďarčinu, napríklad už hneď pri prijímačkách. Rodičia sa teda obávajú, že povedzme z dejepisu alebo zemepisu by ich deti neobstáli, že by mohli mať problémy, keby sa dovtedy učili tieto predmety po slovensky.
- V 80. rokoch minulého storočia v mlynskej škole prebiehala tzv. experimentálna dvojjazyčná výučba. Čo to vlastne znamenalo v praxi a prečo musela zaniknúť?
- Do tohto experimentu sme sa zapojili ako prví. Znamenalo to, že niektoré predmety sme vyučovali dvojjazyčne. V nižších ročníkoch išlo o vecné učivo a spev, no a kým sme mali školskú družinu, aj tam boli slovenské zamestnania. Vo vyšších ročníkoch sme dvojjazyčne vyučovali dejepis a takto prebiehali aj triedne hodiny. Pravda, v tých časoch sme mali dostatok žiakov pre vytvorenie paralelných tried. Experimentálna dvojjazyčná výučba sa u nás skončila kvôli zavedeniu nových Národných učebných osnov (NAT). Buď by sme museli 50 percent predmetov vyučovať v národnostnom jazyku, alebo - ako je tomu teraz nielen u nás, ale vlastne v každej škole krajiny, kde sa vyučuje slovenčina ako predmet - štyri hodiny slovenčiny týždenne. Hneď musím dodať, že sme sa vždy snažili o to, aby okrem povinných hodín slovenčiny sme mali aj slovenský spevokol a slovenské záujmové krúžky, napr. dramatický či divadelný. Už šiesty rok sa pritom vyučuje u nás aj ľudový tanec. Tradične veľa energie venujú naši slovenskí pedagógovia príprave žiakov na rôzne súťaže. Treba povedať, že s nemalým úspechom, veď mlynskí žiaci pravidelne končia medzi prvými. Najlepších žiakov-slovenčinárov pripravujeme aj na štátnu jazykovú skúšku, v mnohých prípadoch nielen na základný, ale aj na stredný stupeň.
- V časoch, keď ste začali vyučovať v Mlynkoch a váš manžel Jozef Szivek bol riaditeľom miestneho kultúrneho domu, sa v obci udialo veľa pozitívneho. Mlynky sa onoho času preslávili napríklad podľa našich informácií prvým čitateľským táborom v kruhu Slovákov v Maďarsku, ktorý pozitívne vplýval aj na tvorbu našich prvých literárnych lastovičiek.
- Bolo tomu tak, boli sme pri tom, ale nie je to celkom naša zásluha. Veľmi radi sme v táboroch pracovali, roky sme ich aj viedli. Stala sa z nich veľmi pekná a užitočná tradícia. Potom postupne sa čitateľský tábor pretvoril na jazykovovzdelávací, ktorý sme začali usporadúvať spočiatku ako regionálny (okresný), potom zase v slovenskom jazykovom prostredí v našej materskej krajine.
- Iste to súvisí aj s tým, že žiaci si prinášajú z rodinného prostredia čoraz menej znalostí slovenčiny. Ako sa to menilo za posledných 30-40 rokov?
- V 60. rokoch minulého storočia pilíšske deti ešte veľmi dobre komunikovali po slovensky, teda aj slovenskí pedagógovia to mali jednoduchšie. Naši žiaci aj v 70. rokoch ešte bežne používali tie každodenné výrazy, ktoré sa nadnes už takmer úplne vytratili z ich slovnej zásoby. Postupom času vždy menej a menej hovorili po slovensky, potom už skôr len rozumeli a dnes sme už, žiaľ, v stave, keď sa už neveľmi dá stavať na tom, čo si deti prinášajú z rodinného prostredia. Často si kladieme otázku, prečo sa v rodinách čoraz viac zhovárajú po maďarsky. Určite tu zohrávajú nemalú úlohu zmiešané manželstvá, ako aj to, že rodičia našich žiakov na svojich pracoviskách hovoria takmer výlučne po maďarsky. A to sme ešte nespomenuli vplyv televízie, urbanizácie ako takej a otvorenia sa našej kedysi uzavretej dedinskej spoločnosti. To všetko viedlo k postupnému poklesu znalosti materinského jazyka (predkov dnešných žiakov). Pritom vždy sme mali takých žiakov, ktorí na slušnej úrovni ovládali slovenčinu. Nie náhodou práve mlynskí žiaci rad-radom vyhrávali regionálne aj celoštátne slovenské súťaže. Svedčí to aj o tom, že u nás sa zato predsa len pomalšie stráca(la) slovenčina. Môžeme za to ďakovať zrejme aj tomu, že v Mlynkoch sa dodnes každý (aj maďarský) žiak zúčastňuje slovenskej výučby.
- Zdá sa mi, že aj keď si odmyslíme (inak pre nás ten najdôležitejší) národnostný aspekt, byť pedagógom, dokonca riaditeľkou školy môže byť v súčasnosti asi ťažšie ako pred niekoľkými desaťročiami...
- Ťažšie už aj preto, lebo v poslednom čase všetko treba dokumentovať a prísne-presne dodržiavať najrozličnejšie právne predpisy. Aj pedagógovia musia dávať veľký pozor, aby náhodou nevystúpili ráznejšie proti nedisciplinovaným deťom (aj také sa nájdu), aby ani náhodou nepovedali zlé slovo, lebo z toho môžu vzniknúť vážne problémy. Niektorí žiaci, a, žiaľ, aj rodičia, nielen využívajú svoje práva, ale ich aj zneužívajú. U nás, našťastie, väčšinou rodičia ešte veľmi veľa pomáhajú, ale občas sa už aj v tomto smere prejavujú negatívne javy. Odráža sa v tom celkový stav našej spoločnosti, škola je iba zrkadlom...
- Ak sme už (zase) pritom, na záver mi dovoľte celkom osobnú otázku. Vieme, že posledné roky v škole ste vôbec nemali ľahké a že niektorí poslanci obecnej samosprávy sa voči vám správali vyslovene nepriateľsky. Ako to hodnotíte po roku a ako sa máte na dôchodku?
- Zmenil sa svet okolo nás, a to asi nie v najlepšom smere. Určitú trpkosť pociťujem najmä kvôli tomu, že miestna moc sa snaží až príliš ovplyvňovať školu, dokonca do školských otázok sa neustále pletú aj politické a iné otázky, ktoré tam nepatria. Moje posledné dva roky v škole boli aj preto také ťažké. Niektorí poslanci obecnej samosprávy ma nijako nechceli uznať a dokazovali, že oni inak zmýšľajú. Svoje predstavy chceli presadiť aj v našej škole, ktorú prevádzkuje obecná samospráva. Myslela som si, že budú rešpektovať prácu, ktorú sme vykonávali a aj moju osobu - ak už pre iné nie, tak aspoň preto, lebo som bola prvou riaditeľkou našej školy z radov miestnych obyvateľov. Mýlila som sa. Problémy s financovaním školy boli aj predtým, ale spolu s vtedajším vedením obce sme ich vždy dokázali vyriešiť. Napätie vyplývalo skôr z toho, že nová samospráva chcela každopádne nového riaditeľa. Ani nevedela povedať, konkrétne čo sa jej nepáči, čo by chcela zmeniť, čo žiada odo mňa. Napokon som mala šťastie, že mi o rok predĺžila poverenie a napokon som mohla ísť do dôchodku ako riaditeľka. Po toľkých rokoch práce človek zato trochu aj ustane. Takže veľmi som ani nedbala, že v dôchodkovom veku už nemôžem (nemusím) vyučovať aspoň niekoľko hodín. Veď dobre viem, že tak ako v celej krajine, aj u nás by najradšej znižovali počet pedagógov. V tomto menej aktívnom postavení sa zato snažím byť ešte užitočná pre svojich rodákov. Ako tajomníčka, organizátorka som prevzala od svojho manžela vedenie miestneho slovenského pávieho krúžku, ktorého umeleckou vedúcou je Gizela Molnárová. Pritom naďalej pôsobím aj ako predsedníčka kuratória Nadácie pre mlynskú školu.
- Ďakujem za rozhovor!
Imrich Fuhl
__________________
Katarína Sziveková (rodená Vlčková) v r. 1970 maturovala v budapeštianskom slovenskom gymnáziu, kvalifikáciu stredoškolskej učiteľky slovenčiny a maďarčiny získala na Filozofickej fakulte Univerzity ELTE v Budapešti (1975). Svoju pedagogickú dráhu začala v Základnej škole v Santove, od r. 1976 vyučovala vo svojej rodnej obci, v Mlynkoch. V r. 1982 sa stala zástupkyňou riaditeľky školy a vedúcou školskej pracovnej skupiny slovenských pedagógov. Dlhé roky pôsobila aj ako vedúca obecnej knižnice, takmer dvadsať rokov (spolu)organizovala, resp. viedla slovenské tábory. Je lektorkou, prekladateľkou a aj autorkou niekoľkých učebníc a iných knižných publikácií.
