Ktože sa opúšťa a kto sa neopúšťa? Opúšťa sa, kto o seba nedbá, kto na sebe nepracuje, kto sa slepému osudu zverí, kto pri každej nemilej, nešťastnej príhode hneď ruky zalamuje a radiť si nevie, kto sa na iných spolieha, iným sa poddáva podvrhuje, neopúšťa sa, kto sa o seba stará, o svoje šťastie sa domáha, pri nemilých príhodách, v nešťastí, nebezpečenstve hlavu neovesuje, ale všetku silu, aby to zlé, čo sa naňho valí, odstránil, premohol, prevládal, pozbiera a spotrebuje, kto sám na sebe stavia, na druhých sa mnoho nespolieha, ale sám vždy koná a pracuje. Tento sa neopúšťa a veru ani nebýva opustený.
Vlasť naša má viac národov, jeden z hlavných národov sme my, na zemi tejto od nepamäti sveta prebývajúci a široko po nej rozložení. Od základu a sporiadania terajšej vlasti našej prežívame my tu, a nielen prežívame, lež môžeme smelo vyznať, prežili sme všetky tieto časy pre vlasť našu čestne, vydobudli sme si mnohí o ňu zásluhy a hodnými sme sa stali tých dobrodení, ktoré vlasť naša nám dáva, dáva a ako pevne veríme, i naďalej dávať bude. Nie je to vec ľahkovážna, je to vec histórie vlasti tejto: či nezapísali sme na každom jej liste naše skutky, naše činy a s nimi tam naše mená?
Máme teda veľké zásluhy o vlasť túto, o vlasť, ktorej sme verní pracovníci, verní synovia! Kde ale povinovatosti dobre sú vybavené, tam sú aj práva,a nám, ktorí sme verne vykonali povinovatosti naše, kto by chcel a mohol odriecť právo? To, čo sme vykonali, vykonali sme ako národ slovenský, to, čo žiadať môžeme, to čo nám po práve prislúcha, prislúcha nám ako národu tomuto. Ten duch národa nášho, tak hlboko prejatý učením Kristovým, ten duch zvestoval zemi tejto a národom na nej zhromaždeným božské to učenie, ten duch, národu tomuto vlastný, pokojný, práce pilný, veľkých namáhaní schopný, ten duch krotil mravy surové, tie ruky nie lúpiť, ale ťažko zo zeme živnosť vydobývať spôsobné, tie ruky mozoľné viedli lemeš a pluh po hrudistej zemi tejto. Máme teda právo žiadať, aby sa nám to, čo je nášho ducha, zachovalo, aby sa nám to nevytrhovalo.
Neopúšťajme sa, krajania slovenskí. Toto musí byť teraz heslo sväté nášho života. Aby sme sa ale neopúšťali, musíme mať pevnú, nezlomnú dôveru k samým sebe, pevnú dôveru k našim silám, k nášmu životu. Vtlačme si to jeden každý najhlbšie do srdca, vtlačme si jeden každú do duše tú pravdu svätú, že nikto nám k šľachetnejšiemu, k vyššiemu životu nedopomôže, jestli si nedopomôžeme, my sami, že nikto nás od úpadku neochráni, jestli sa neochránime my sami. Táto pevná, nezlomná dôvera k nám samým, k našim silám, k nášmu životu vyslovená je teraz v našom najnovšom usilovaní: vzdelať a povýšiť národ nás nárečím (jazykom - pozn. red.) naším, vlastným, rozviť a stvoriť samotvorný, samostatný život slovenský. Neopúšťajte ešte naposledok vec pospolitú všeobecnú pre malicherné naše osoblivosti, pre naše osôbky. Vyššia je vec národa celého, a čo nám aj jednotlivci poubližujú, zato nám ešte neubližuje vec sama.
Z druhej ale stany netrpme krivdy a osočovania, nedajme ubližovať a búriť proti tým, ktorí najmä naše veci vedú, ktorí sú práve v najväčšej, najživšej činnosti, ktorí potrebujú dôveru národa.
Národ, ktorý za život svoj všetko, čo je možné, neurobí, neposvätí, neobetuje, ten je nie hoden života, ale hoden - aby medzi iným ľudstvom na hanbu nestál - čím najskoršieho zničenia.
