Čiže Slováci žijúci v týchto horách a ich okolí tu nie sú žiadni prisťahovalci či kolonisti, lež sú najstarším podnes tu žijúcim, to jest autochtónnym obyvateľstvom. Veď ktorý iný národ by bol dal slovenské názvy stovkám tunajších zemepisných objektov?!
Dôkazom tejto skutočnosti sú aj slovenské názvy tunajších dedín: Kostelec (Kesztölc), Boroň (Csobánka), Pleš (Mlynky - Pilisszentkereszt), Bitovec (Huť - Pilisszentlélek), Čevo (Csév) atď., ale aj miest: Stregom (Esztergom), Vyšegrad (Visegrád), ako aj množstvo rôznych zemepisných reálií, ako Ostrá skala, Brány, Brdo, Zbojnícke skaly, Červená barina, Lipnica, Kopanice, Zbehy, atď...
Stregom (neskôr Ostrihom), v predmaďarskej dobe slovenské strážne mesto, po príchode Maďarov kultúrno-politické stredisko Uhorska, ešte aj v 19. storočí mal takú preparandiu, čiže učiteľský ústav, ktorý pripravoval slovenských učiteľov. V tomto ústave študoval aj syn pilíšskeho učiteľa Martina Kavana Baltazár, ktorý po ukončení štúdií (30. júl 1870) ako učiteľ dobre vedel po slovensky, ovládal aj nemčinu, ale po maďarsky nevedel. Bola to teda slovenskejšia škola ako tie „naše“ terajšie.
Po tomto krátkom úvode pozrime sa teda, kto bol Martin Eliáš (24. 10. 1813 - 31. 10. 1854). Nuž, bol to tiež Pilíšan v tom širšom zmysle slova. Teda nie rodák dediny Pleš, lež rodák Pilíšskeho, kedysi Plešského pohoria. Narodil sa 24. októbra 1813 v Perbaji (Perbál, kedysi Prebor). Objavil nám ho vlastne PhDr. Konštantín Palkovič, ktorý sa o ňom dočítal v korešpondencii slávneho slovenského básnika Jána Hollého (1785-1849)! Píše o tom vo svojom príspevku Pilíšski Slováci - potomci Veľkomoravanov?, uverejnenom v časopise PAS (Príroda a spoločnosť) č. 17/1987 s. 52-55. Pre nás, Pilíšanov, je mimoriadne zaujímavé, že náš pilíšsky rodák spolupracoval s takou hviezdou literatúry nášho národa, akou básnik Ján Hollý nesporne bol! Ale nepredbiehajme udalosti.
Keď sa v Perbaji v slovenskej rodine Eliášovcov narodil syn Martin, v dedine bývali už aj Nemci. Nebolo to vtedy nič nezvyčajné, veď aj v Mlynkoch sa r. 1784 usadila menšia skupina nemeckých obyvateľov. Martin však bol Slovák a rodičia ho dali na učiteľskú školu. Neskôr potom, už ako učiteľ hudby a spevu, aj sám vyučoval na učiteľskej prípravke v Ostrihome.
V liste, ktorý Ján Hollý 13. októbra 1842 napísal Martinovi Hamuljakovi, spomína aj pilíšsku obec Čív. Tu sa u svojho strýka farára Jána Urbanovského zdržiaval budínsky typograf Kotešovský, ktorý sádzal Hollého básne. Ján Hollý si písal aj s ostrihomským učiteľom hudby a spevu Martinom Eliášom.
V tej dobe (okolo r. 1830) v Ostrihome pôsobil aj biskup Vojtech Bartakovič (1792-1873), ktorý dobre poznal Ostrihom a jeho pilíšske okolie. Tak navštívil aj Eliášovu školu a hľadal hudobníka pre Hollého texty náboženských piesní. Eliáš v súvislosti s tým píše Hollému nasledovne: „Ja som k tej veci súci, Slovák rodení a z národnosti, vďačne bich ti piesňe z prúvodem organa zložil až milá vec, ne ale za peňáze, ale z náboženstva a z pobožnosti“ (list z 10. novembra 1844).
Tento pilíšsky Slovák potom skutočne aj zhudobnil texty piesní Jána Hollého, ktoré boli vydané pod názvom Katolíckí spevňík vo Viedni r. 1846. Martin Eliáš zomrel 31. októbra 1854 v Ostrihome. Bol ešte mladý, mal iba 41 rokov.
Chce sa mi ešte povedať, že by nebolo od veci, keby sa naša pilíšska slovenská inteligencia intenzívnejšie zaujímala aj o takéto veci. Bolo by veľmi zaujímavé preštudovať si napr. spomínanú korešpondenciu Jána Hollého vydanú v Martine r. 1967, a tiež aj Československý hudební slovník osob a institucií, zväzok 1., s. 295., ktorý vyšiel v Prahe v rokoch 1963 a 1965. Možno by sme sa dopátrali k ďalším zaujímavým údajom zo života a činnosti Martina Eliáša, tohto uvedomelého, vzdelaného, za slovenskú vec oduševneného pilíšskeho Slováka, ktorý tak nezištne podporil velikána slovenskej literatúry Jána Hollého.
