Umenie nepozná politické prekážky. Nebúra mosty. Netrpí bulvárom. Slovenské umenie klíči aj v cudzine. Pátra po koreňoch predkov, rozsieva hrdosť, volá po domove. Aj slovenské publikum, ktoré si našlo miesto mimo slovenskej hrudy, je akési otvorenejšie. Do kultúrneho stránku prichádza s radosťou a priaznivcov Tálie rátať na desiatky, ba i stovky.
Za siedmimi horami a siedmimi dolinami, v maďarskom meste Dorog, Jánošík zbíja. Neľakajte sa! Jánošík je Slovák ako repa. Buďme hrdí, že si túto našu osobnosť privlastňujú všetky okolité národy. Hriňovský Jááánošííík je však len jeden. Známa paródia Stanislava Štepku, zakladateľa Radošinského naivného divadla, sa ocitla aj v repertoári Hriňovského Divadla. Náš hrdina s valaškou sa vychytil na skusy do sveta. Prvý oficiálny zájazd Hriňovského divadla v zahraničí zožal úspech.
Prvýkrát uzrelo hriňovské publikum hru v januári 2006. Od toho okamihu sa jej nevedia nabažiť. Herci majú za sebou už vyše tridsať repríz. Na súťažnej prehliadke ochotníckych divadelných súborov 43. Palárikova Raková sa divadelníci umiestnili na treťom mieste. Za stvárnenie postavy Jánošíka si ďalšie ocenenie odniesol Anton Trebuľa - Kečkár.
Divadelné predstavenie oslovilo i učiteľky z Maďarska, ktoré navštívili Hriňovú. Priateľské vzťahy sa rozhodli utužiť a dotiahnuť Stredoslovákov k maďarským Slovákom. Príležitosť sa naskytla koncom minulého roka, keď Slovenská samospráva Komárňansko-Ostrihomskej župy sa rozhodla pripraviť svojim Slovákom príjemné zimné popoludnie na slovenskú nôtu.
Aj keď prevažná väčšina prítomných sa narodila alebo dlhodobo žije v Maďarsku, porozumieť slovenskému divadlu nebol problém. V hlavnej úlohe Jánošíka sa predstavil Anton Trebuľa - Kečkár. Ak vám v hlave vŕta, odkiaľ si vzal prívlastok Kečkár, odpoveď nám dáva sám vedúci súboru, režisér hry a hlavný hrdina: „Kečkári boli ľudia, ktorí mali vlasy spletené do vrkočov, rovnako ako Jánošík.“ Všetkých bez rozdielu pobavili i vtipné dialógy medzi Jánošíkom a Uhorčíkom. V postave Uhorčíka sa objavil talentovaný herec a cimbalista Peter Kamenský. Práve on má zásluhu na tom, že Hriňovské divadlo pred dvoma rokmi chytilo tak povediac druhý dych. História divadla siaha až do roku 1924. Odvtedy sa v ňom vystriedala celá plejáda hercov. V súčasnosti je umeleckou šéfkou súboru Zuzana Renčková. Divadlo pripravuje niekoľkokrát do mesiaca rôznorodé podujatia pre domácich divákov i návštevníkov z okolia. Dominantou je marcový festival Hriňovské dni divadla. Spolu s divadelníkmi zavítal z Hriňovej do Dorogu aj ženský spevácky súbor. Kultúrny dom ožil i vďaka slovenským gajdošom a fujaristom.
V Maďarsku sa stretávame s menšinovými župnými samosprávami. Je samozrejmosťou, že Slováci tu majú miestne slovenské samosprávy. Poďme pekne po poriadku. „Ak sa v desiatich obciach župy vytvoria miestne slovenské samosprávy, môže vzniknúť i župná slovenská samospráva. Mesto Dorog patrí k Slovenskej samospráve Komárňansko-Ostrihomskej župy,“ vysvetľuje predsedníčka tohto zboru Mária Nagyová. Komárňansko-Ostrihomská župa má družobné styky s Nitrianskym krajom.
Mária Nagyová bola vyše 20 rokov starostkou obce Čív neďaleko Dorogu. „Slováci sa na území obce usadili pred 310 rokmi. Dodnes tu žije slovenčina. O slovenských koreňoch obyvateľov obce svedčia aj mnohé priezviská,“ hovorí pani Nagyová. Narodila sa v Číve a považuje sa za Slovenku. „Babka Slovenka sa zoznámila s mojím dedom v Pešti. Spolu odišli do Čívu. Nuž a starý otec sa asimiloval medzi Slovákmi.“ Aj takéto možno trochu prekvapivé historky píše život. V každej obci sa usilujú zachovať tradície. Keď sa ich podarilo zachovávať vyše tri storočia, tak sa to musí dariť aj dnes. Oveľa väčším tlakom podlieha slovenský jazyk. Tým, že sa nepoužíva bežne v rodinách, zachádza do úzadia. Vyučovanie na školách nepostačuje. Katarína Huberová Kisgyőriová je učiteľkou slovenčiny na druhom stupni na slovenskej základnej škole v obci Šárišáp. Slovenčine sa však žiaci venujú len štyri hodiny týždenne. Ostatné predmety sa vyučujú v maďarčine. Rodičia síce majú záujem o to, aby ich deti ovládali slovenčinu, z domu si ju však do školy neprinesú. Plynule slovenčinu ovládajú už len starí rodičia. Deti sa so slovenčinou našťastie stretávajú aj prostredníctvom zamestnaní v škôlkach. „Na základnej škole musíme slovenčinu vyučovať skoro ako cudzí jazyk. Prispôsobujeme tomu aj didaktické metódy,“ informuje nás Katarína Huberová Kisgyőriová. Cez prestávky sa však žiaci rozprávajú po maďarsky. S predzvesťou vianočných sviatkov sa deti v škole zoznamujú aj so slovenskou kultúrou a tradíciami. Katarína Huberová Kisgyőriová organizuje už 18 rokov týždenné jazykové tábory na Slovensku pre vyše 40 školákov. Výlety sa nesú mnohokrát v znamení vysokohorskej nádhery. Tento rok žiakov očarila Malá Fatra, spoznali i rodisko Jánošíka - Terchovú, navštívili Oravský zámok a zdolali Veľký Kriváň. Rovnako príťažlivé sú pre nich i Jánošíkove diery či Lomničák. Odmenou za celoročné úsilie v tomto školskom roku bude pre žiakov výlet do Handlovej. Záujem u detí teda nie je až také ťažké vypestovať. Cestovanie je jedným z najprirodzenejších spôsobov učenia sa. Nezabúda sa ani na dospelých zo Šárišápu. I pre nich sa organizujú na Slovensku niekoľkodňové podujatia. „Niektorí Slováci žijúci v Maďarsku sú hrdí na svoje slovenské korene, iní sa natoľko asimilovali, že sa považujú za Maďarov,“ potvrdzuje učiteľka realitu. Jedno je však isté. Spoznávanie kultúry a krás Slovenska je jedinečnou príležitosťou, ako budovať náklonnosť ku krajine pod Kriváňom.
