Posledná novembrová sobota vyzerala v Senváclave, ako keby ju sem preniesli priamo z Vysokých Tatier. Tma, ktorú prebíjala bieloba snehu azda štvrť metrovej výšky, pričom naďalej veselo snežilo. Práve o tomto čase - nečase sa schádzali uprostred obce účastníci autobusového zájazdu na Slovensko. Ľudia v Senváclave sú zvyknutí na takéto vrtochy počasia a tak síce s malým meškaním, ale bezpečne sa pohli. Prvých osem kilometrov do Lepence bolo dosť dobrodružných (pre neznalých čitateľov - túto cestu nemožno soliť, lebo je v národnom parku) a raz bolo treba aj vystúpiť a odtiahnuť z cesty zvalený strom. Ale po prekročení mosta v Ostrihome sme sa na slovenskej strane už pokojne mohli venovať pozoruhodnostiam. Hneď v Štúrove sme si cez okno autobusu pozreli relatívne novú sochu kráľa Jána Sobieskeho. Počas jazdy sme si pozreli aj zaujímavý pamätník pri ústí rieky Žitavy do Dunaja na počesť žitavského mieru, ktorý uzavreli 11. septembra 1606 a ktorým sa skončila 15-ročná vojna medzi Habsburgovcami a Turkami.
Cesta ubiehala dobre a okolo desiatej sme sa pozerali na Bratislavu z kopcov medzi Slavínom a hradom. Vystúpili sme pred hradom, alebo ak chcete pred Parlamentom, tieto budovy sú totiž vedľa seba. Ostré senváclavské počasie pokračovalo aj tu. Snehu síce nebolo, ale studený vietor urobil z nádvoria hradu malé klzisko. Pretože hrad v súčasnosti rekonštruujú, pozreli sme si len niektoré pozoruhodnosti v jeho komplexe. Zaujala nás pekná jazdecká socha kráľa Svätopluka, prešli sme okolo líp federácie, ktoré zasadili najvyšší československí činitelia v roku 1968 a vykopávky kostola z čias Veľkej Moravy. Na dolnom nádvorí sme obdivovali sochu svätej Alžbety Durínskej. Z hradu sme zostúpili Žigmundovou bránou a dostali sme sa do Starého mesta.
Všetkých potešila možnosť pomerne podrobne si prehliadnuť Dóm svätého Martina, v ktorom korunovali 19 uhorských kráľov a kráľovien. Prehliadka pokračovala ulicami. Pristavili sme sa pri budovách Akadémie Istropolitane - vysokej školy, ktorú založil kráľ Matej Korvín, pri Univerzitnej knižnici, v ktorej sídlil v rokoch 1802 až 1848 Uhorský snem, ktorý tu vyhlásil zrušenie poddanstva. Nakukli sme do františkánskeho kostola. Okolo Starej radnice, ktorú rekonštruujú, sme prešli k Primaciálnemu palácu, k voľakedajšiemu sídlu ostrihomského arcibiskupa. Okrem iného v tejto budove podpísali roku 1805 Bratislavský mier medzi Napoleonom a rakúskym cisárom. Potulky sme zakončili neskorším obedom v „1. Slovak pube“ a následne sme sa ubytovali. Podvečer a večer Senváclavčania okúsili „bratislavské“ radovánky podľa svojej chuti.
Druhý deň už okolo 8. hodiny autobus so Senváclavčanmi prechádzal cez most Apollo (to je najnovší most v Bratislave) a smeroval na juh. V Rusovciach sme si pripomenuli príbeh o Štefánii, vdove po následníkovi trónu Rudolfovi, ktorá tu žila. A po pár kilometroch sa ukázala hrádza a vodná zdrž Čunovo, ktorá patrí toľko spomínanému vodnému dielu Gabčíkovo - Nagymaros. Pre Senváclavčanov má osobitnú príchuť. Veď zasnežená cesta, ktorou sme deň predtým schádzali z obce do Lepence, je azda jediná stavba, ktorá sa uskutočnila na maďarskom území v súvislosti s výstavbou spomínaného komplexu. Senváclavčanom určite pomohla. Samotný areál v Čunove okrem hydroelektrárne a plavebnej komory obsahuje aj prekrásny areál na vodný slalom, tzv. Divokú vodu a nádhernú umeleckú galériu Danubiana. Pokračovali sme asi 30 km popri umelom jazere a kanáli až do samotného Gabčíkova, kde sme na korune priehrady zaparkovali a prezreli sme si túto mohutnú stavbu. Veľká škoda, že cez plavebné komory neplávala ani jedna loď.
V ceste sme pokračovali ďalej na východ, do Komárna. Najprv nám vodič urobil výbornú vyhliadkovú jazdu okolo mesta a pevnosti a potom sa účastníci zájazdu vybrali do komárňanských ulíc aspoň za niektorými pamiatkami. Stručne: Jókaiho socha a miestne múzeum, Európsky dvor, kostol sv. Ondreja, radnica, Dôstojnícky pavilón a množstvo iných. V podvečer šťastne dorazili domov.
Senváclavská slovenská samospráva chce v nasledujúcom období prehlbovať slovenské povedomie občanov viacerými akciami, ktoré umožnia tunajším Slovákom spoznať a vidieť na vlastné oči materskú krajinu. Aj my, spoza senváclavského chotára, im v tom držíme palce.
