Pri príležitosti jej vzácneho jubilea usporiadala obecná samospráva veľkolepú slávnosť, na ktorú pozvala nielen miestnych aktivistov, ale aj prominentné osobnosti. Najväčšiu radosť mala oslávenkyňa zo svojej najmladšej pravnučky, 6-mesačnej Emőke.
„To mi chýba, že nemôžem utekať“
Energická a čiperná teta Kata mi ochotne porozprávala niekoľko zaujímavostí o sebe. Hoci jej sluch už nie je najlepší, dodnes rada číta noviny a sleduje televízny program. Nemala ľahký život: pracovala na poliach, ruky jej priam zrástli s motykou a hrabľami. Svedomito pracovať sa od nej naučili aj jej dcéry Anna a Veronika, s ktorou dnes býva. Jej dcéry pracovali v družstevnej kancelárii. Od svojej matky si osvojili lásku k slovenskému jazyku a slovenským piesňam. Pred 11. rokmi tetu Katu navždy opustil manžel, s ktorým príkladne žili neuveriteľných 67 rokov. „Môj muž bol cirkevný predek (vedúci cirkevnej rady - red.), nevynechali sme ani jednu omšu. Keď sme sa povadili, kým sme prišli núter (dovnútra), už sa usmíval a hovoril, že Kata, ja ťa mám tak rád,“ zdôverila sa mi a priznala sa, že každú nedeľu a každý sviatok slávili aj v kostole. Chodili sa modliť aj v procesii ku krížom na dvoch koncoch dediny za dobrú úrodu. Ich láska bola silnejšia, ako vôľa rodičov, ktorí nechceli, aby si zámožný Ján Bélik zobral za ženu chudobnú Katu Piláthovú. Ich povolenie však potrebovali, lebo mladí ešte nemali 24 rokov. Roky dokázali, aká silná bola ich láska. Z rozprávania tety Katy vysvitlo, že kedysi v strede obce bývali Slováci a Nemci, Maďari sa usadili na krajoch a Rómovia sa prisťahovali neskoršie. Avšak to neznamenalo, že by sa navzájom nestýkali, nepomáhali si bez ohľadu na národnosť. Takto si vlastne aj ona osvojila reči a dodnes pekne hovorí nielen po slovensky a po maďarsky, ale aj po nemecky. O tomto sme sa mohli presvedčiť aj na slávnosti, kde jej predstavitelia každej národnosti blahoželali vo svojom materinskom jazyku. Práve táto bezprostrednosť, družnosť a otvorenosť jej chýba, hoci práve na jej narodeniny sa spojili všetky národnosti a pripravili pre ňu prekrásne oslavy.
Švárna devečka ovečky pásla v zelenom háji - to je jej obľúbená pieseň, ktorú jej ochotne zaspievali členky miestneho slovenského pávieho krúžku. Nechýbala ani slovenská vlajka, ktorú, podobne ako vlani, vztýčili na Obecnom úrade v Pilíšskej Čabe.
„Minuloročné stretnutie s vami, keď som vám mal možnosť gratulovať, patrilo k najkrajším zážitkom, ktoré som mal. Viete, že ten minulý rok bol dosť búrlivý. Veľmi dobre si naň spomínam, preto som veľmi rád, že ste ma pozvali na oslavu vašich ďalších narodenín a dúfam, že prídem k vám aj na okrúhle 105. narodeniny. Preto si vám dovoľujem zaželať, aby sa vám darilo, aby ste boli zdravá a keď budete zdravá, určite vás neopustí váš zmysel pre humor. Naozaj je potešenie byť vo vašej spoločnosti,“ povedal mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss, ktorý poznamenal, že aj ich mená sú podobné. Jubilantke zablahoželal aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, s ktorým sú aj rodina, nakoľko starý otec tety Katy bol Fúzik.
„Pre mňa znamená vždy veľký zážitok rozprávať sa s vami, keď sa občas stretneme. Svojou prítomnosťou spojíte túto malú komunitu a rovnako sa správate k predstaviteľom rôznych národností, z čoho by si mali brať príklad aj vyššie postavení občania. Ste pre nás veľkým príkladom, čo sa týka prežívania lásky a dobrého spolunažívania,“ povedal starosta obce Gábor Solti, ktorý potom prečítal aj pozdravný list podpredsedu vlády MR Zsolta Semjéna. Tetu Katu pozdravili aj členovia delegácie spriatelenej osady zo Slovenska Veľkého Lapášu, ktorí sľúbili, že jej 105. narodeniny oslávia v Pilíšskej Čabe aj s dychovkou. Dojato sa jubilantke prihovoril aj miestny slovenský aktivista Július Kučera, ktorý bol moderátorom osláv. Podujatie poctili svojou prítomnosťou i domáci lekár Gábor Trznádel, ktorý chodieva každý druhý týždeň k tete skôr preto, aby sa porozprávali, a dôstojný pán Gyula Szabó, s ktorým udržiavajú tiež dobré styky. Oslávenkyni zablahoželal slovenskou a maďarskou básňou aj miestny básnik Anton Drevenka, ktorý svojimi veršami dojal tetu Katu.
Na otázku, čo jej chýba z dávnych čias, mi odpovedala takto: „To mi chýba, že nemôžem utekať. Ústa by boli, len nohy už nevládzu.“ My jej želáme, aby jej dobrý zmysel pre humor dlho vydržal. Dovtedy, kým si to sama želá!
