Dobrý priateľ z Bratislavy mi napísal zaujímavý list. Medzi inými bola v ňom aj nasledujúca správa: „Pravidelne čítam týždenník Szabad Újság (Slobodné noviny) vychádzajúci v Galante. Naposledy (v č. z 11. nov. t. r. - autor) ma zaujal článok, vlastne rozhovor, ktorý poskytol časopisu minister zahraničných vecí MR Péter Balázs v čase nedávnej návštevy v Banskej Bystrici. Jeho názov znie: Nyelvtörvény: „Ha szükséges, lépni fogunk“ (Jazykový zákon: „Ak bude potrebné, zasiahneme“). Jedna otázka sa týka aj Slovákov v Maďarsku. Dovoľujem si otázku (položil ju redaktor Norbert Oriskó) i odpoveď uviesť v plnom znení v origináli. Myslím, že ťa zaujme...“ (Tu to bude v slovenskom preklade)
N. Oriskó: „Jazykový zákon je ďalším citlivým bodom sporu medzi Slovenskom a Maďarskom. Slovensko je opäť tej mienky, že Maďarsko sa mieša do vnútorných záležitostí Slovenska...“
P. Balázs: „Tu nejde o Maďarsko, ale o slovenských Maďarov a o tú zodpovednosť, ktorú Maďarsko všeobecne nesie za menšinových Maďarov. Je to naša ústavná povinnosť! Ba túto našu povinnosť oživuje a posilňuje aj maďarsko-slovenská základná zmluva, v ktorej sme sa zaviazali, že obe krajiny budú pomáhať tej druhej udržiavať styky so svojou, u suseda žijúcou menšinou. Nás teší, ak napr. pán vicepremiér Čaplovič príde do Maďarska a stretne sa s menšinovými Slovákmi v Maďarsku. Nekladieme tomu žiadne prekážky, a Slováci môžu v Maďarsku hovoriť tak, ako sa im zapáči. To je pravda, že sú tu iné pomery, ich nie je tu desať percent obyvateľstva, ako Maďarov na Slovensku.“
Môj priateľ to dobre tušil, slová nášho ministra ma skutočne zaujali. Ale ma neprekvapili, lebo už poznám jeho postoje. Pamätám sa, hneď na začiatku svojho pôsobenia povedal, že jeho nástupom sa začína nová kapitola v slovensko-maďarských vzťahoch. Dnes je už jasné, že tomu tak nie je. Starými, ošúchanými, zodratými metódami nemožno začínať novú kapitolu.
Minister Balázs zdôrazňuje „zodpovednosť, ktorú Maďarsko všeobecne nesie za menšinových Maďarov“. „Je to naša ústavná povinnosť!“ - vraví. Len neviem, či pozná situáciu Slovákov žijúcich v jeho krajine, v Maďarsku. Domnieva sa, že za túto národnosť, ktorá - na rozdiel od slovenských Maďarov - má nemalú sumu v našej spoločnej štátnej pokladnici, teda za Slovákov žijúcich v Maďarsku nenesie tento štát žiadnu zodpovednosť? Vari naša ústava mu ju nepredpisuje? Lebo podľa toho najkompetentnejšieho, podľa bývalého menšinového ombudsmana J. Kaltenbacha „v Maďarsku národnostné menšiny sú už takmer úplne zlikvidované, asimilované. (...) Nebezpečie ich zmiznutia je rukolapné.“ Bodaj by aj nie, keď v Maďarsku Grünwaldove (1839-1891) mlynčeky (školy ako stroje, do ktorých na jednej strane sa hádžu deti slovenských rodičov, na druhej strane z nich vychádzajú Maďari) až podnes neprestajne melú. Totiž všade, kde žijú Slováci, v ich miestnej škole účinkuje maďarský učiteľský zbor. Že sa tu hovorí o slovenskom školskom systéme, o národnostnom zákone, o menšinovej autonómii..., to - parafrázujúc J. Kaltenbacha - sú len ilúzie. Po tom všetkom nečudo, že naša mládež je už totálne pomaďarčená.
Po tom všetkom vyhlásenie, že „Slováci môžu v Maďarsku hovoriť tak, ako sa im zapáči“ - je úbohé. A pripomínať ten nepomer, že Slovákov v Maďarsku nie je 10 % celkového obyvateľstva, ako Maďarov na Slovensku je taktiež úbohé. Veď to logicky vyplýva z katastrofálneho rozdielu v zaobchádzaní s týmito dvoma menšinami - na úkor Slovákov v Maďarsku. Navyše zabezpečenie aspoň minimálnych podmienok kultúrneho prežitia národností by nemalo závisieť na ich počte - ani v Maďarsku. Jedno je isté: s takýmto pozadím ísť z Maďarska na Slovensko kritizovať tamojšiu - nepomerne lepšiu - národnostnú politiku a dožadovať sa čohokoľvek, si vyžaduje buď veľkú, ale nepremyslenú smelosť, alebo poriadne medzery v poznaní skutočnej situácie. To však k vytúženému zmieru dvoch našich národov veruže nestačí.
