- Narodil som sa roku 1937 na Santove ako prvý zo štyroch detí, kde som okrem jedného školského roku navštevoval miestnu základnú školu. Ten jeden rok som žil s otcom v Pusztaváme, kde som musel opatrovať kone, s ktorými sme vtedy furmančili s drevom. Na Santove sme sa v škole učili aj po slovensky, aj po rusky (jeden rok dokonca bola u nás aj výučba nemčiny). Patrím do generácie, ktorá ešte medzi sebou hovorí len po slovensky, my sme sa po maďarsky naučili až v materskej škole. S rodičmi, so súrodencami a rovesníkmi sme vždy hovorili po slovensky. Je tomu tak dodnes, pre mňa je čudné a nezvyčajné hovoriť s priateľmi z detstva po maďarsky. Vyučil som sa za opravára poľnohospodárskych strojov v Győri, potom som rok pracoval vo svojej profesii v Senondreji (Szentendre). Prišiel rok 1956 a v auguste som sa pokúsil prvýkrát opustiť Maďarsko.
- Čo vás priviedlo k tomuto závažnému kroku?
- Na Santove sme mali dychovku, z Okresného výboru Demokratického zväzu mládeže v Senondreji nám prisľúbili pomoc, ak založíme miestnu pobočku zväzu. Stalo sa tak, ja som sa stal tajomníkom, ale prisľúbená pomoc zo Senondreja neprišla. To isté sa opakovalo v prípade futbalového mužstva, ktorého nakoniec „sponzorovala“, ako sa tomu dnes hovorí, Textilná továreň v Budakalászi použitým športovým náradím - dresmi a topánkami. Bol som už vtedy znechutený z celého systému, preto som sa rozhodol utiecť na Západ. Na hraniciach ma však chytili, dostal som sa do väzenia, odtiaľ som sa vyslobodil dva týždne pred vypuknutím revolúcie. Začiatok revolúcie, 23. októbra, som prežil pri budove Maďarského rozhlasu, kde som bol svedkom zaujímavej situácie: prítomní boli traja Santovčania, jeden vojak Maďarskej ľudovej armády, jeden agent Štátnej bezpečnostnej služby a ja medzi povstalcami... Celú noc sme bojovali, a to so zbraňou, ktorú sme dostali od maďarských vojakov, ktorí nechceli na nás strieľať. Až na druhý deň ráno sme sa vybrali domov. Pri železničnej stanici Nyugati sme sa opäť dostali do prestrelky, ale pokračovali sme v ceste smerom na Budín. Pri Margitinom moste nás zastavil policajt v civile a keďže ja som mal pri sebe aj revolver a vrecká som mal plné nábojov, ostatní známi zo Santova mohli pokračovať v ceste domov, ja som sa však ocitol opäť vo väzení, a to v budove strany na peštianskom nábreží, z ktorej sa málokto dostal von živý. Dnes sa v tejto budove nachádzajú kancelárie parlamentných poslancov. Bol som tu zavretý dva dni, basa sa nachádzala na troch poschodiach pod zemou. Boli tu strašne malé cely, žiadne svetlo, celý deň sme sa v jednom kuse modlili, tak sme sa báli. Otčenáš sa naučil aj ten, kto sa dovtedy v živote nemodlil. Odtiaľ ma prepravili do väzenia na Markó ulici, čomu som sa v podstate tešil, pretože tam bolo aspoň svetlo a bolo počuť, že v meste pokračujú boje. Vyslobodil som sa 1. novembra, keď začali štrajkovať dozorcovia. Peši som sa cez Verešvár dostal domov, kde si už o mne Santovčania mysleli, že som mŕtvy. Vedeli sme, že v kaštieli nad dedinou sú ešte agenti štátnej bezpečnostnej služby, išli sme za nimi. Vzdali sa, mávali bielou zástavou, priviazanou na metlu. Zobrali sme ich do Senondreja, kde nám členovia ľudovej gardy povedali, že nevedia, čo si s nimi počať, takže nakoniec sme ich odovzdali známemu Szabó báčimu na Sennom námestí v Budíne, ktoré bolo v týchto dňoch jedným z centier povstalcov. Viacerí z nás Santovčanov sa vybrali hore na Pilíš, smerom na Kestúc, kde už boli skutočne veľké boje. Vrátili sme sa do Santova a ja som už vedel, že budem musieť odísť. Prezradil som to iba jednému priateľovi: Ak sa chceš pridať, na druhý deň sa stretneme pred obecnou radou, ak tam nebudeš, čakať nebudem... Ja musím ísť preč - povedal som mu. Na druhý deň som stretol svojho bývalého učiteľa, riaditeľa školy pána Györeho, ktorý mi povedal: Miško, mal by si sa odtiaľto pomaly vytratiť, ty tu budeš mať obrovské problémy. Vtedy som už bol na ceste a ani moja vlastná rodina nevedela, že ma roky neuvidí. Pri odchode mi ešte mama povedala, aby som s kamarátom napílil drevo, odpovedal som jej, že napílim, keď sa vrátim... Vybrali sme sa teda smerom na západ a na ceste som mal ešte jeden zaujímavý „zážitok“: chcel nás zastaviť muž, ktorého som poznal z basy, kde sme mali spoločnú posteľ, striedali sme sa každé štyri hodiny, iba takto sa tam dalo spať.. Povedal som mu, aby nebláznil, veď sa poznáme z basy, na to bez slova zmizol. Dodnes neviem, na ktorej strane stál, či už aj v base na nás donášal komunistom, alebo až potom prešiel na ich stranu, keď sa vyslobodil.
- Ako ste sa teda dostali na Západ a ako ste tam začali nový život?
- Cez hranice pri Soproni sme sa dostali bez problémov. Raz nás zastavil jeden ruský vojak, povedali sme mu, že ideme do kolchozu, ktorý bol na kopci na hraniciach. Od priateľov dostal cigarety a pustil nás. Ľudia nám ochotne pomáhali, cez samotné hranice nás previedol jeden 11-12-ročný chlapec. V Rakúsku sme sa dostali do hotela, pretože tábor bol preplnený. Jeho majiteľom bol Slovák Henrik Škoda, ktorý nám za tie tri týždne, čo sme strávili u neho, dával aj robotu. Prišli delegácie jednotlivých krajín, ja som si vybral Belgicko, kde vtedy už roky žil môj krstný otec a kam verbovali odborných priemyselných robotníkov. Začiatkom decembra som už pracoval v dielni firmy, v ktorej veľa ľudí hovorilo po srbsky, pretože táto firma stavala roky elektrárne v Juhoslávii. Dohovoril som sa s nimi vo svojej materčine. Po týždni mi a mojim dvom kamarátom zo Santova ponúkli stále miesto, vyplatili nám výplatu na 6 mesiacov dopredu a zabezpečili byt aj s nábytkom. Po troch týždňoch som začal chodiť na stavby a montáž elektrární v štátoch Beneluxu, vo Francúzsku a v Nemecku. Túto prácu som robil 8 rokov, keď som dostal výhodnú ponuku, stále miesto v elektrárni vo Verviers. Medzičasom som sa oženil, manželka, ktorá nás, žiaľ, odvtedy už navždy opustila, pochádzala z nemeckej rodiny. V roku 1961 sa nám narodil syn a v roku 1963 dcéra. Usadili sme sa v Stemberte pri belgicko-holandsko-nemeckých hraniciach. V práci som postupne napredoval, do dôchodku som odišiel ako vedúci oddelenia údržby elektrárne. Syn pokračuje v mojich šľapajach v elektrárni, dcéra pracuje už desaťročia na personálnom oddelení v jednej papierni. Domov, na Santov, som sa po prvýkrát mohol vrátiť až po trinástich rokoch. Pocit, ktorý ma ovládol, keď som zďaleka zazrel Pilíš, sa slovami nedá opísať...
- Ako žijete dnes?
- Veľmi rád cestujem po svete so svojou partnerkou Marie Claire, aj ako člen klubu futbalistov-veteránov, s nimi sa napríklad pravidelne zúčastňujem medzinárodných stretnutí v Tiroli, ale navštívili sme už aj Ameriku. Dokonca tomuto klubu môžem ďakovať, že mám dobré priateľské kontakty so slovenskými futbalistami v Prahe, hlavne s Pištom Pavlíčekom, ktorého chcem pozvať aj na Santov, aby sa na vlastné oči presvedčil, že aj v Maďarsku žijú Slováci. Rád počúvam slovenské piesne, aj v Maďarsku, aj na Slovensku a v Čechách si kupujem kazety a CD-platne. Aj v Belgicku pravidelne sledujem Domovinu, takto som informovaný o živote svojich rodákov. Strašne rád navštevujem svoju rodnú dedinu, mám tu veľa priateľov a známych, s ktorými si spolu zaspievame pilíšske slovenské piesne a pospomíname na naše detstvo a mladosť...
(la-)
.
.
.
.
.
.
.
