- takto sa volám a prevažne takto ma volajú aj iní (mnohí mi ale vravia aj Imro, Imiko, Imriško, pán Fuhl, atď...). Oficiálne sa však nazývam a v úradoch som evidovaný ako Fuhl Imre - už od roku 1961, teda odkedy som pod Pilíšom, celkom presne v domčeku na rohu Vyhoňu a Dolnej uličky v Mlynkoch (Pilisszentkereszt), uzrel svetlo sveta. Nebolo to nič mimoriadne. Ak neberieme do úvahy, že pôvodne sa počítalo s dvojčatami, teda ak nemyslíme na moju značnú nadváhu prejavujúcu sa už toho času (viac ako šesť kilogramov hneď pri narodení). Teda skoro nič zvláštneho, stalo sa to už aj iným, každý sa nejak narodil. Takto s odstupom času sa mi zdá, že som celkom (presnejšie: viac-menej) normálne /vy/rástol, rozvíjal som sa (aspoň navonok) ako každý z nás. Ani v tom nebolo nič výnimočné, že som chodil do škôlky a - keďže to už aj vtedy bolo povinné - aj do základnej školy. V druhej triede som z niektorých predmetov takmer prepadol (študijný priemer: 2,6), ale potom som sa pochlapil... - natoľko, že mi nerobilo príliš veľké problémy skončiť ani budapeštianske slovenské gymnázium a neskôr odbor žurnalistiky na bratislavskej univerzite. Síce nie “odmalička“ som chcel byť novinárom, ale stalo sa... Ani som sa nespamätal (vlastne ešte ani školu som celkom nedokončil) a už som začal robiť detskú a mládežnícku rubriku Ľudových novín, ktoré odvtedy dokonca aj šéfredigujem, zaoberám sa prevažne kultúrou a politikou, no a... - vlastne aj ma to baví. „Lepšie aj tak nebude“ - hovorieva sa, ešteže neberiem veci až tak smrteľne vážne. A aby som celkom nezabudol, niektorí dobroprajní (odo mňa) nezávislí literárni kritici vo mne vidia aj „básnika, ktorý má pred sebou veľkú budúcnosť'. Či im je dobre/!/?/ Len sa nepýtajte, či sú inak úplne v poriadku...

Môj otec najradšej spomína na svoju rockovú skupinu AGR±, ktorú založil spolu s bubeníkom Attilom Pénzelikom a v ktorej sa postupne vystriedali viacerí ďalší žiaci budapeštianskej slovenskej školy. Išlo o slovensko-maďarskú dvojjazyčnú formáciu. Poprosil som ho, aby o nej prezradil aj také podrobnosti, ktoré nie sú známe:

- Pôvodne sme založili punkovú skupinu pod názvom Agress, ale už aj naša prvá pieseň bola o tom, že vlastne nie sme agresívni... prečo by sme aj boli, úplne stačí, že svet okolo nás je taký... Od prvej chvíle sme hrali vlastné piesne, a to s veľmi tvrdým rytmickým základom, no a neraz s ešte tvrdším textom. Jedinečnosťou skupiny bol jej národnostný charakter, keďže ani jedna v Maďarsku žijúca národnosť onoho času nemala svoju rockovú skupinu. Na repertoári sme teda mali vlastné slovenské a maďarské piesne, texty ktorých som písal prevažne ja (často vyslovene pre potreby skupiny), ale zhudobňovali sme aj ďalších v Maďarsku žijúcich slovenských básnikov. Inak ja som robil v skupine naozaj všetko možné - od prenášania aparatúry Trabantom cez montovanie káblov, zosilňovačov a svetelných efektov až po hru na gitare a spievanie. Istý čas s týždennou pravidelnosťou sme vystupovali nielen okolo nášho rodného Pilíša, ale aj v oveľa širšom okolí, neraz aj vo veľmi vzdialených kútoch krajiny. Za niekoľko rokov sme sa dopracovali do dvadsiatky najlepších amatérskych rockových skupín v Maďarsku, ocenili nás napríklad v súťaži Start-Fórum, vďaka tomu nás potom pozývali aj na také miesta ako Petőfiho hala, ale mali sme koncert napríklad aj v Peštianskej Redute.

O skupine AGR± Ľudové noviny v roku 1992 písali takto:

Začiatkom r. 1985 niekoľko chlapcov z Mlynkov a zo Santova, ktorí už mali nejaké skúsenosti v „brnkaní” na hudobné nástroje, sa rozhodlo založiť dvojjazyčnú slovensko-maďarskú rockovú skupinu. Väčšinou išlo o bývalých žiakov budapeštianskej slovenskej školy, ktorí si možno ani neuvedomovali, že so svojím nápadom prichádzajú ako prví z národností v Maďarsku. Zakladateľov skupiny, bubeníka A. Pénzelika, textára a gitaristu I. Fuhla, zaujímalo hlavne to, ako s pomocou rockovej hudby nájsť slová na sebavyjadrovanie, na vyjadrenie pocitov mladej generácie. Slová ako „čakám na to, čo nikdy nebude / túžim po tom čo sa nestane / polievam dávno zvädnuté kvety / hľadám korene zmysel vecí...” sa už nevedeli vyrovnať s tradičnou ľudovou kultúrou, na ktorú sa táto veková skupina nechcela obmedzovať. V kultúre Slovákov v Maďarsku sa teda objavil nový žáner - populárna hudba - ktorá v kruhu mládeže bola najobľúbenejšia a efektne demonštrovala jej príznačné črty. Chlapci teda hrali, orientovali sa výlučne na vlastné piesne a prihovárali sa svojím rovesníkom nielen v maďarčine, ale aj v materinskom jazyku. Zhudobnili básne slovenských autorov žijúcich v Maďarsku a onedlho začali vystupovať pri sviatočných príležitostiach, v rôznych kluboch najmä pilíšskych obcí, v školách, na mládežníckych stretnutiach, atď... Na sklonku 80. rokov sa v štúdiových podmienkach nahrala časť repertoáru skupiny. Našťastie. Lebo dnes by to už nebolo možné. Skutočnosť, že skupina nemala dostatočnú propagandu, financie na kvalitné technické vybavenie, možnosti na systematické zdokonaľovanie sa, prispeli k jej zániku.

Dve básne I. Fuhla (na ukážku) z repertoáru rockovej skupiny AGR±:

Stáť či lietať