36 rokov bola jeho pracoviskom redakcia Ľudových novín, deväť rokov stál na jej čele (1993-2002) a dodnes s týždenníkom aktívne spolupracuje. Od roku 1977 je aj literárne činný. Pravidelne sa zapájal do literárnej súťaže Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, za poviedky Balada o starkej a Strojník získal prvé ceny. V antológii drobnej prózy Pramene (1982) vyšli tri jeho poviedky. O päť rokov vydal prvú samostatnú zbierku poviedok Vzplanutie, roku 1998 zbierku krátkych próz Návrat a roku 2009 zbierku Vianoce tetky Karovej. V roku 2008 vyšla literárna antológia Pod Pilíšom - tam je náš svet, ktorá obsahuje sedem jeho poviedok a ktorej bol spoluredaktorom. Zoltán B. Valkán pravidelne publikuje v Ľudových novinách, v ročenke Náš kalendár a v literárnych antológiách doma i na Slovensku.

Z jeho diel vyžaruje láska k rodnému kraju, podpilíšskemu Kestúcu, k jeho rodným. Ako sám vyznáva: „...svojím skromným dielom chcem splatiť dlh ľuďom, ktorí ma vystrojili na cestu, poďakovať im za lásku a dôveru, ktorá ma podnes posmeľuje“. Jeho dielo pozitívne hodnotia literárni kritici v Maďarsku i na Slovensku. Veľmi výstižne ho sumarizoval renomovaný literárny vedec Peter Andruška: „Deje Valkánových próz, čŕt i poviedok sa odohrávajú v dedinskom aj mestskom prostredí, minulosť sa v nich stretá so súčasnosťou, protagonistami príbehov sú najmä starí ľudia. Starý otec je ikonou nejedného spisovateľovho príbehu, chlap múdry, citlivý, schopný riešiť životné situácie. Takáto voľba postáv dovoľuje autorovi smelšie načierať aj do studnice námetov (zážitkov, spomienok), majúcich historické či dokonca politické pozadie (a podfarbenie). V súvislosti s Valkánovými prózami hovoríme aj o očisťujúcej baladickosti, o irónii, o zmysle pre humor, čo z hľadiska tamojšej literárnej tradície hodnotíme ako črty väčšmi vidiecke ako mestské. Nečudo, že Valkán sa vracia do podpilíšskeho Kestúca, do prostredia, z ktorého sa síce vytráca kedysi prirodzená zemitosť, ostáva však zásobárňou zážitkov, a teda aj príbehov, vhodných na literárne stvárnenie.“

Veríme, že Zoltán B. Valkán bude ešte dlho a často čerpať z tejto bohatej zásobárne a potešovať nás novými a novými dielami.

(ľn)

Zoltán B. Valkán

Vzbura maliara-natierača

Jozef Navrátil, pomocný skladník, presne o trištvrte na tri vyšiel cez hlavnú bránu veľkozávodu na ulicu a ako každý deň už vyše mesiaca, aj teraz trielil rovno do neďalekej krčmy. Vedel, že o takomto čase ešte nájde voľný stôl, ale aj v tom si bol istý, že dlho sám pri stole neostane, lebo o chvíľu si k nemu prisadnú po pijatike bažiace, smädné, jemu neznáme tváre. Niečo po tretej hodine naskutku prikvitli traja muži stredného veku, na ktorých bolo očividné, že zopár pohárikov do seba už prevrátili, a bez jediného slovka zaujali voľné miesta pri jeho stole. Jozef Navrátil ani na okamih nezapochyboval, že títo novopečení kompáni nie sú žiadni zelenáči. Od šarmantnej krčmárky, pani, či presnejšie rozvedenej Renátky, si razom rozkázali tri poldeci marhuľovice a tri malé pivečká. Plnoštíhla tridsiatnička, ale ešte furt príťažlivá sexi žena, ktorej večne milý úsmev ozdoboval tvár, si zápísala objednávku a veselej parte podgurážených chlapov promptne priniesla už zďaleka rozváňajúci vábivý trúnok. Keď už mali všetci traja nápoje pred sebou, ktoré, pochopiteľne, hneď aj pustili dole hrdlom, jeden z nich, ten najviac podfrcnutý, vehementne presviedčal svojich priateľov, aby zopakovali „to isté“ ešte raz, ale radšej aj viackrát. Chlapci pili nebezpečne rýchlym tempom, ostré zavše na jeden dúšok, no pivo už trošku pomalšie. Nuž niet sa preto čo diviť, že jednému z nich hlava už čoskoro začala kľuckať, občas sa zastavila nárazom do stola, napokon na mňa aj nehybne spočinula. Druhý spoločník neistým krokom opustil stôl, zašiel k pultu, aby si pokecal s výčapníkom, s ktorým sa dobre poznali a s ktorým si na priateľstvo niekoľkokrát aj štrngli. Nie však už marhuľovicou, ale ohnivou Finlandia vodkou. Ten tretí, čo ostal sedieť za stolom, krvou podliatymi očami spočinul na tvári zreteľne triezveho Jozefa Navrátila:

- Čo ti je, že čušíš ako jazvec v diere? Hádam ti len neprekážame? - opýtal sa neznámy a uštipačne sa pousmial.

- Kdeže! - protestoval Jozef Navrátil. - Naopak, som rád, aspoň nie som sám. Skoro vždy tu vysedávam až do záverečnej. Akosi sa mi nechce domov, do toho môjho prenajatého luxusu.

- Čože, vari mi chceš nahovoriť, že ty bývaš v podnájme? - vypúlil oči pochybovačne neznámy.

- Hej, a k tomu ešte ani nie sám, traja sme na jednej izbe, - odpovedal ochotne. - A pravdu povediac, takto je to lacnejšie. V Zemplíne, kde som zanechal rodinu, nebolo a ani nie je kde zarábať, tak som prišiel sem. Ako rozvedený musím platiť alimenty na deti a potom ani žrádlo nie je zadarmo.

- Veruže nie, - pritakal s pochopením neznámy a rýchlo zmenil tému:

- Je tu fajnovo, len škoda, my už musíme domov. Veď aj sám vidíš, ako je to už s nami... Avšak bez urážky, dáš si s nami na rozlúčku ešte pohárik? Pozývame ťa...

- Chlapci, ste štramáci, rád som vás stretol! Keď je tak, nuž dve decká červeného by som azda s vami ešte zvládol...

- Si správny chlapík, pripime si na to, že sa ešte uvidíme... - rozihral sa srdečný úsmev na tvári nového priateľa.

Jozef Navrátil, chudý, no žilnatý štyridsiatnik s hustými čiernymi fúzmi a s týždňovým strniskom na tvári, sa neokúňal a dal si naliať plný dvojdecák, čo potom zovrel medzi dlane, akoby ohrieval jeho obsah. On ho však neohrieval, iba chránil tú trošku obľúbenej frankovky, o ktorej vedel, že to jeho večne smädiacemu gágoru do záverečnej nijako nemôže byť dosť. Kým tu stiahnu vonkajšie ťažké rolety, čo je ešte preveľmi ďaleko, on si nemôže dopriať ďalší pohár. Jednoducho preto, lebo má prázdne vrecká. Výplatu dostane až pozajtra a jemu ostali peniaze už iba na desať deka parízera a na tri rožky. Presne si to vyrátal. Bezradne sa obzerá, okolo seba vidí samých veselých, rozjarených hostí, čo si bez zábran, uvoľnene objednávajú rôzne trúnky. On si to, žiaľ, teraz už nemôže dovoliť. Hanbí sa, že tu sedí tak dlho. Iste obsadil miesto takým, čo by tu nechali oveľa viac peňazí ako on. A potom smútok ním preniká aj z toho, že pekná Renátka, ktorá skoro každého muža oslovuje krstným menom (ženy sem ani nechodia), iba jeho si vôbec, ale vôbec nevšíma. Ako keby tu ani nebol. A toto Jozefovi Navrátilovi padne veľmi zle. Už aj preto, lebo je tu každodenným hosťom a za ten mesiac, čo sem chodí, nechal tu veru tiež peknú kopu peňazí. Raz si dokonca objednal celú sedmičku akostného vínečka a pozval na pohárik aj Renátku, no tá ho stroho odmietla. Jozef Navrátil, nakoľko tu nemal priateľov ani kompánov od stola, s celou fľašou vzácneho moku sa musel popasovať sám. Pokorne vzal na vedomie, že mu dala košom, a na druhý deň sa v krčme objavil znovu, akoby sa nič nebolo stalo. Po celý čas nespúšťal oči z krčmárky, plne nadchnutý jej krásou, žiadostivým pohľadom hltal ladné pohyby príťažlivého, zdravého tela zrelej ženy.

Krčma bola už bitkom nabitá, nad stolmi sa rozhostil hustý, štipľavý dym, až oči slzili. Jozef Navrátil zahanbený neúspechom sa v duchu už rozhodol dnes výnimočne nedočkať záverečnú, bez pijatiky tu predsa nebude vysedávať. Zrakom ešte akoby na rozlúčku vyhľadal Renátku, čo sa energicky zvŕtala okolo stolov, rozdávala úsmevy na všetky strany a jednostaj núkala hosťom všakovaké nápoje. Jozefovi Navrátilovi neušlo ani to, že i ona je už trošku podfrcnutá. Renátka totiž nepatrila medzi krčmárky, ktoré pitie iba predstierali a namiesto koňaku si do poldecáka nalievali čaj, namiesto pálenky alebo vodky pili čistú vodu z vodovodu. Ona nikomu nikdy nepovedala: „Ďakujem za pozvanie, si milý, ale trúnok vypijem až po záverečnej”. Nie, ona sa takto pokrytecky nikdy nezachovala. Pani Renáta za pultom, pri stole, pred očami hosťa pri každej príležitosti ako chlap hodila do seba ten štamperlík ostrého.

Ustatí a viac-menej aj naliati hostia sa pomaly začali z krčmy vytrácať. Keď ostali už iba tí najvytrvalejší pri troch či štyroch stoloch, šarmantná Renátka sa nečakane zastavila a hlasito, aby všetci dobre počuli, začala sa celá nešťastná sťažovať:

- Chlapci, viete, že sa budeme musieť rozlúčiť? Najneskôr o týždeň budem musieť túto krčmu zavrieť! - uškrnula sa záhadne. Nastalo hneď ticho, týmito slovami okamžite upútala na seba pozornosť. Hovorí pravdu, alebo si z nich iba strieľa? - mohla krčmárka čítať v roztržitých pohľadoch najvernejších hostí.

- Chlapci, vec je strašne vážna, - Renátka nemeškala objasniť, o čo ide. - Pozrite sa dookola! Je tu všetko samá špina, začmudené steny, potrhané tapety, opadaná omietka i farby... Už tri týždne chodí za mnou na kontrolu hygienik, zavše ma jebušká a sa mi vyhráža, že tento pajzel dá zatvoriť. Bolo by načim maľovať, natierať a tapetovať... - Krčmárka sa na chvíľku odmlčala. A keď tieto slová nevyvolali žiadnu reakciu, nasledovala jej rázna výzva:

- Povedzte, nie je náhodou medzi vami nejaký maliar-natierač?

Muži v pokročilejšom štádiu alkoholického opojenia sa iba hlúpo usmievali a záporne krútili hlavami.

- Ja... Ja to urobím, - dvíhal sa pomaly za stolom Jozef Navrátil, v tejto krčme mnohým iba z videnia známy návštevník a všetkých začal ubezpečovať, že sa môžu spoľahnúť, urobí to poriadne...

- Vy? Vy? Nechce sa mi veriť, - začudovala sa úprimne krčmárka.

Jozef Navrátil vycítil, že je tu jeho šanca zblížiť sa s peknou Renátkou, so ženou jeho túžob, so ženou, ktorú doposiaľ jednostranne tak veľmi obdivuje.

- Áno, a nedivte sa. Je to moje pôvodné poctivé remeslo, mám na to aj papiere, - dodal skromne, súčasne vybral z vnútorného vrecka saka akési vysvedčenie a podal ho prekvapenej krčmárke.

- Jejdanenky... vy ste naozaj maliar-natierač! Pozrite sa! - ukazovala dokument, aby ho všetci videli.

- Náš hosť neklame. Ale možno sa na neho aj spoľahnúť? - nadhodila otázku.

- Možno! - prisviedčali muži chórom. - Možno!

Krčmárka kládla prítomným ďalšie otázky a ich odpovede len potvrdili, čo jej šiesty zmysel o tomto čudesnom človekovi prezrádzal už dávnejšie. Je to skromný a slušný muž, iba trošku mlčanlivý, mohol by mať viac priateľov. Dohovoriť sa s ním iste nebude problém, pomyslela si a železo kula ďalej, kým bolo horúce.

- Môžem vás, pán Jozef, počastovať pohárikom červeného vínka?

- Ďakujem, - stihol ochotný dobrovoľník povedať, mierne zdvorilo sa aj ukloniť.

O niekoľko sekúnd už aj mal pred sebou celý krčiažtek vína. Ba čo viac ho potešila Renátka, keď neskrývajúc sympatie prisadla si k nemu. Ešte nikdy nebola pri ňom tak blízko. Z hlboka vdychoval omamnú vôňu zrelej ženy. Citeľne sa uvoľňovalo aj napätie vyvolané jej obavami o ďalšiu prevádzku krčmy. Pár minút a pred svedkami sa v najväčšom porozumení dohodli. Maliar sa zaviazal, že už koncom týždňa, za osem tisíc, kvalitne vymaľuje a vytapetuje celú krčmu. Ako preddavok si pýtal iba jednu päťstovku, potom krčmárke nadiktoval, koľko a aké materiály má zakúpiť. Hoci sa dušoval, že sersám a ostatné si zabezpečí on sám, isté ťažkosti sa však neskôr vynorili pri obstarávaní maliarskeho náčinia. Keďže vo svojom remesle už nejaký čas nepracoval, vlastné nástroje, ďaleko od domova, ako pomocný robotník vo veľkozávode, nepotreboval. Napokon sersám zohnal ľahšie než to pôvodne predpokladal. Pravda, mal aj šťastie: neďaleko závodu na veľkej stavbe pracoval jeden jeho rodák a ten za fľašku stolového vína ukradol preňho okrúhlu maliarsku štetku, vedro z umelej hmoty, colštok, kefu a nožnice. Taktiež mu zaobstaral drevený maliarsky rebrík, ale ten už nemal odvahu pajznúť a tak si ho iba prísne na dva dni požičal.

Jozef Navrátil sa ako každý deň, aj v piatok popoludní objavil v krčme a pobral sa rovno za pani Renátou, aby ju ako prvú informoval:

- Ráno by som začal s maľovaním vedľajších miestností.

- Môžete, ale to vám poviem vopred, že obsluha hostí má ostať nerušená.

- OK, v poriadku, - súhlasil maliar a pokračoval už akosi dôvernejšie:

- Milá pani šéfka, u nás je takým zvykom... Mohol by som vás poprosiť o malý foršus, o tri deci červeného?

Krčmárka ochotne prikývla a keď položila pred neho na stôl džbánik vína, nežne ho pohladkala po pleci, zahľadená do jeho tváre a vylúdila k tomu svoj vyskúšaný podmanivý úsmev, čo zapôsobí na každého súceho chlapa.

Jozef Navrátil takmer po celú noc ani oka nezažmúril, v myšlienkach sa stále vracal k maliarskemu remeslu a, pochopiteľne, k čoraz šarmantnejšej Renátke. Nemohol zabudnúť na jej milý a podľa jeho úsudku povzbudzujúci úsmev. Už po dlhé mesiace nemal nijakú dôvernejšiu známosť. Chýbal mu jemný dotyk intímnej partnerky, tá láskavosť a pozornosť, akou dokážu iba milujúce ženy obdarovať mužov. Teraz už ľutuje, že Renátke hneď nenavrhol zadarmo vymaľovať a vytapetovať krčmu... Za takých okolností by určite hrala pri ňom na strunu ešte radostnejšiu...

Iba na svitaní upadol do kratučkého spánku a mal farebný, erotický sen. Ležal na gauči pri žene, v ktorej postupne poznával Renátku, vzájomne sa vyzliekali, roztúžená a milovaná žena ho hladkala všade, po celom tele a aj on sa s ňou nežne láskal. Keď boli už celkom nahí, strhol sa na strašne ostré zvonenie budíka a celkom spotený a vyplašený sa prebral.

Presne o siedmej, na otváraciu hodinu, sa Jozef Navrátil, maliar-natierač, dostavil do krčmy ako do roboty so všetkými potrebnými nástrojmi.

- Môžem začať, ako sme sa dohodli, prosím, som pripravený, - poslušne sa krčmárke ohlásil včera ešte hosť, dnes nečakane dobrovoľník, ktorý ju zbavuje veľkého bremena. Ani teraz však nezaprel v sebe muža, ktorý ženu svojich záujmov očami vždy prepátra od hlavy až po päty, chce vedieť, čo sa na nej zmenilo, či mu vôbec patrí. Renátka svoj stav, očividne po opici, nemohla zastierať. Lilavé kruhy pod očami a vyblednuté líčka bez rozpakov priznávali jej nevyspatosť a prenáramnú únavu, ale i jej ľahostajnosť k dianiu okolo seba. Príchod maliara vzala jednoducho na vedomie, ale nezabudla ako na povinnosť ponúknuť ho obligátnym červeným vínkom a k jeho potešeniu celkom po domácky.

- Na posilnenie, pán Jozef... - položila na pult džbánik vína. - Ako ste povedali, začnite vo vedľajších miestnostiach, na tie je hygienik-kontrolór priam alergický, - povedala apaticky a zhlboka si vzdychla.- Tie musíte dvakrát vymaľovať. Dnes ešte vygletujte aj škáry a vôbec steny veľkej miestnosti, aby vám na zajtra ostalo iba tapetovanie. Musíte sa poponáhlať, lebo dnes zatváram krčmu skôr, s priateľom sme si rezervovali stôl na večeru u Strieborného kapra. Ale veď som vám to už spomenula. Či nie? Všetko jedno! - skončila a mávla ľahostajne rukou.

Jozef Navrátil síce prikývol, no náhle ho pichlo okolo srdca. O tom jej priateľovi už počul, vedel o ňom, že je ženatý a veľmi bohatý podnikateľ. So závisťou myslel na neho, avšak uznal, že musí mať dobrý vkus, keď pobalamutil Renátkinu hlavu a vôbec hlavu každej peknej ženy, ktorú si len vyhliadol. Na jeden dúšok vypil polovicu pripraveného vína a s rebríkom vošiel do záchodu.

- Že neviete zdochnúť! Prekliati boháči! - oháňal sa maliarskou štetkou, zahrešil a od raneného srdca si odpľul na podlahu.

Okolo obeda, keď dobrovoľník v službách pohostinstva dokončil maľovku v plánovaných miestnostiach, krčma sa už stihla dokonca návštevníkmi preplniť. Maliar medzitým vychlipkal na lačný žalúdok aj druhú dávku vína a veru cítil, ako mu alkohol stúpa do hlavy. Smelo a rázne podišiel k Renátke, na ktorej tiež bolo badať, že zopár pohárikov ostrého už má v sebe.

- Pani Renátka, pustil by som sa do gletovania stropu, keby ste vyprázdnili miestnosť, - vyzýval pokojne.

- Ale pán Jozef, však ste mi sľúbili, že obsluha môže pokračovať nerušene, či nie? - rozhorčene pripomenula krčmárka. Oslovený sa chcel ovládnuť ako chlap, ani slovíčka neriekol a poslušne začal z rebríka gletovať strop. Zvyšky gletu padali na stoly a sem-tam i na hlavy hostí, čoho si maliar nevšímal. Na prekvapenie hostia rýchlo pochopili situáciu, postupne sa sami premiestnili k stolom na dvore a odtiaľ majstrovi ešte aj fandili. V maliarovi naopak - zrejme úmerne s míňajúcim sa vínom, rástlo pobúrenie a nenávisť voči všetkým prítomným, čo mu boli v ceste a zdržovali ho v práci. Keď dokončil gletovanie stropu, zlostne šmaril náčinie do kúta a z plného hrdla zahlásil:

- Obedňajšia prestávka!

- Ale pán Jozef, nevšímajte si túto háveď ožratú! - zaliečala sa Renátka, keď videla nasrdeného muža a dávala mu takticky za pravdu, len aby s tým, preboha, teraz už netreskol! - Veď už sa len nejedujte! Vieme dobre, že toto pustošenie majú na rováši títo niktoši, čo sa tu po celé dni len povaľujú a sú schopní demolovať celú krčmu. Prosím vás, už len kvôli mne dokončite dnes gletovanie, aby som popoludní mohla zatvoriť. Buďte taký dobrý, prosím, - žadonila úpenlivo a nežne sa chytila jeho voľnej ruky. - Prinesiem vám aj obložené chlebíčky, len ostaňte, nestrácajte čas! Dobre?

Maliara-natierača zaliala horúčava, srdce sa mu rozbúchalo ako zvon. Spomenul si na sladké chvíle, ktoré s ňou strávil, zatiaľ iba vo sne. Ako vtedy, opäť sa hlboko zahľadel do jej očarujúco pekných očí. Ako by ju mohol sklamať? Iste však pochopí, on sa tiež musí aspoň trochu pookriať.

- Pani, potrebujem si na chvíľočku oddýchnuť. Čo som sľúbil, dnes na čas dokončím, uvidíte...

Bez ďalších rečí sa pobral do parku oproti krčme, kde hneď z kraja, akoby práve na neho čakala voľná lavička. Ležal so zatvorenými očami a myslel na bývalú manželku a dve deti. Čo asi robia v tom ďalekom Zemplíne? Či nezabudli naňho a či ho niekedy spomínajú? Porozmýšľal aj o sebe, o svojom zbabranom živote. Prečo sa vlastne rozviedol, prečo ho len žena opustila? V hĺbke duše tajne priznáva, že jeho Katka mala pravdu, keď to s ním už ďalej nemohla vydržať. Katka! - oslovil ju v polospánku, - povedz mi, prečo? - a vzápätí usnul. O dobrú hodinu sa vrátil do krčmy a začal tapetovať malý sklad, čo Renátka spomínala iba ako svoju kanceláriu. Práca mu nešla tak, ako si predstavoval. Krčmárka kúpila, pravdaže, najlacnejšie tapety, nie div, že sa po natretí lepidla premočili a preto sa ľahko aj trhali.

- Pán Jozef, môžem vám pomáhať? - volala od dverí krčmárka. - Požiadala som výčapníka, aby obsluhoval hostí aj pri stoloch. Tu máte, doniesla som ešte vínko, posilnite sa. Aj ja si dačo lognem, mám prečo. Predstavte si, priateľ mi jednoducho zavolal, večera u Strieborného kapra je het, vraj nemá čas. Aby ho čert vzal tam, kde je!

Jozef Navrátil to rád počul, rozplýval sa šťastím a voči Renátke možno i zahorel láskou a oddanosťou, ale pocítil aj preveľkú vďaku, že je tu s ním, že mu pomáha. Zabudol na všetky svoje poníženia, zabudol aj na manželku, na deti... na všetko zabudol. Renátkina prítomnosť oživovala v ňom nádej a zmocnil sa ho pocit akejsi istoty, že si ho niekto predsa len všíma a potrebuje. Je už isté, že mám u nej nejakú šancu, - pomyslel si a začal si veselo pohvizdovať. O pol hodinky budeme hotoví a vtedy ju pozvem na večeru ja, veruže ja a neostane ako sirota opustená, - rozhodol sa.

Robota im teraz už išla ako po masle. Renátka natierala tapety, muž ich odborne, dobre nacvičenými pohybmi lepil na stenu a kefou dôkladne vyhladil. Občas sa zastavili na chvíľku, vymenili si veľavravné úsmevy, posilnili sa i trúnkom a potom pokračovali v práci. Mali nalepiť už iba jeden-jediný kotúč, keď sa vo dverách objavil výčapník s mobilným telefónom v ruke.

- To je pre teba, Renátka, - povedal a slušne sa vzdialil.

- Tak predsa prídeš? To je super! - kričala nadšená Renátka. - To je nádherné! Aj stôl je ešte rezervovaný! Áno... áno... Tu je všetko v najväčšom poriadku. Čakám, drahý! - jasala od radosti. - V tomto momente som už aj hotová. Čakám... čakám ťa, miláčik... Pán Jozef, - obrátila sa k mužovi, - dokončite to sám, ja už predsa musím odísť...

Jozef Navrátil, nemý svedok šťastia, ktoré sa tak nečakane vrátilo k šarmantnej krčmárke, ju nemohol ďalej počúvať. Lepidlom natretý pás tapiet, čo sa chystal natiahnuť na stenu, ešte v náhlom šoku zhúžval a napajedený treskol do kúta na podlahu, potom aj nožnice, kefu a všetko, čo mu padlo do ruky, pozhadzoval na dlážku. Pred očami sa mu zrazu vytvorila temná neprehľadná hmla. Záchvat zlosti bol natoľko silný, že bezmála upadol do mdlôb... A keď sa mu myseľ trošku vyjasnila, už vedel, ako sa pomstiť. Strhol pred chvíľočkou čerstvo nalepené tapety zo steny, šmaril ich na zem a zúrivo pošliapal.

- Chlapci, tento človek sa zbláznil! - volala zúfalo z celého hrdla Renátka. - Poďte sem! Je to blázon! - vrieskala hystericky.

Traja muži vtrhli do skladu a vrhli sa na soptiaceho, stále ako zmyslov zbaveného Jozefa Navrátila. Dvaja ho pridržali a tretí mu päsťou niekoľko krát celou silou vrazil na utíšenie do tváre. Muža ani tieto rany nepoložili, stál pevne na nohách a nechápavo sa trpko usmieval na Renátku, na nepoznanie inú.

- Ty smradľavý vandrák, prac sa už aj odtiaľto! - ziapala žena ako zmyslov zbavená. - Ty si si ozaj myslel, že ty a ja...? Haha... to ma držte... - rozosmiala sa uštipačne a vystrúhala komickú grimasu. - Vravím ti, už sa aj ber odtiaľto! - a ukázala smerom k dverám. - A neopováž sa sem nikdy viac vstúpiť! - dodala na výstrahu.

Jozef Navrátil, bývalý každodenný hosť ošarpanej krčmy, ženou ohrdnutý muž, maliar a natierač bez práce, nechal tak všetko náradie, ešte aj maliarsky rebrík, ráznym krokom priam vypadol z krčmy a zamieril oproti do parku. Až tu si uvedomil, že mu tečie krv z nosa a nemá pri sebe ani vreckovku, utierať si ho môže iba do rukáva. Vhod mu prišla voľná lavička, tá istá, čo ho aj na poludnie čakala. Hneď na ňu duševne zronený, klesol a chvíľku si so zatvorenými očami v mysli ako film premietal dianie okolo seba v posledných dňoch a hodinách. Mocné city nenávisti ho opantali pri pomyslení na zanedbanú krčmu, na hostí pochybnej povesti a na nad tým všetkými vládnucu milovanú, teraz už znenávidenú Renátku. Bolo mu pod psa, cítil sa ponížený, oklamaný a celkom zničený. Do úplnej reality ho však čoskoro neúprosne vrátili tvrdé chlapské päste. Mlátili ho hlava-nehlava a keď skĺzol na zem, nemilosrdne ho dokopali.

Jozef Navrátil sa z mdlôb pozviechal až niekedy na svitaní. Cítil, že všetko, celé telo prenáramne bolí. Iba s veľkou námahou, vypätím síl sa dokázal postaviť na nohy. - Či ma len dorichtovali, - pomyslel si pri dôkladnejšom skúmaní svojho tela. Zhrbená postava, bledá, doráňaná tvár, šaty nasiaknuté krvou a posiate kvapkami farby a lepidla. - To nič, - ozval sa vnútorný hlas v pravej chvíli. Rukávom si poutieral krvavé napuchnuté pery a dôkladne si oprášil šaty. - To nič, život ide ďalej, - zopakoval v duchu ešte raz a mávol rukou.

Po dobrej chvíli stál už pevne na nohách. Vstať teda dokázal, ale že prežije, vedel až keď sa rozhodol a vykročil smerom k podnájmu. Kráčal sviežo a na cestu mu už svietili hrejivé, životodarné lúče vychádzajúceho slnka letnej nedele.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.....................................................................................................................................